Prekliata temnota 11

Po ceste naspäť jej zazvonil mobil. Carolina. Posledná osoba, s ktorou sa chcela vybavovať, ale napriek tomu to zdvihla.

„Áno, Lina?“

„Rose? Je všetko v poriadku?“

„Iste, prečo by nemalo byť?“ Tuší jej sestra niečo?

„Nuž... ja len... vraj si si zrušila svoj účet a...“

„Počkaj, počkaj, a túto vec máš odkiaľ?“ zastavila ju. Bola si istá, že účet bol na jej meno a bez správcu.

Lina previnilo vzdychla. „Je to úplná náhoda,“ klamala. „Proste mám známeho v banke a všimol si podobnosť mien a spomenul to v rozhovore...“

Rose videla pred očami červené bodky. Bola rada, že mala dosť rozumu, aby na svoj oficiálny účet posielala len malé čiastky a využívala ho len na bežné nákupy.

Stavila by ruku na to, že Lina nejako presvedčila svojich upírskych kamarátov, aby na ňu dohliadali. „Ty mi kontroluješ účet?!“ oborila sa na sestru.

„Nie, to vôbec nie!“ bránila sa falošne. „Rose, len som sa o teba bála. Ja viem, že sa veľa vecí zmenilo, ale záleží mi na tebe. Vydesilo ma, že si zrušila účet.“

Zatla zuby. Účet zliala s ďalšími troma v kanadskej banke. Ak ich tam vystopujú, môže mať vážny problém. „Tak teraz ma počúvaj, drahá sestrička. Mám po krk teba, tvojho drahého manžela a celej našej rodinnej frašky! Neopovažuj sa mi viac rýpať v súkromí. Môj účet ťa v prvom rade nemal ani zaujímať. Chceš mi kontrolovať život? Aby si sa nespálila. Ešte netušíš, čoho som schopná.“ A zložila.

Okamžite zavolala do banky a požiadala ich o špeciálny účet na iné meno. Poslala peniaze cez niekoľko bánk, aby sa nadobro nedali vysledovať.

Zdá sa, že jej nový život príde skôr, než mala v pláne.

Po šálke horúcej čokolády a dvoch sladkých koláčoch bola opäť pripravená čeliť Ekremovi. Sedel v kresle a čítal si.

S obavami na ňu pozrel, keď hodila kabelku o stôl.

„Moja sestra mi sledovala účet,“ vysvetlila.

„Má na to dôvod?“

„Ale áno. Myslí si, že ma udrží v blaženej nevedomosti tým, že sa premení na Veľkého brata a stanoví mi hranice.“ Zhodila parochňu a oblečenie. „Však ona uvidí!“

Zabuchla sa v kúpeľni a dala si dlhú, horúcu sprchu. Tá ju trochu uvoľnila.

Našla v sebe dokonca dosť sily, aby s Ekremom zašla na večeru do hotelovej reštaurácie. Na starovekú múmiu mal pri stole vyberané spôsoby.

„Čo ťa dnes tak podráždilo?“ vyzvedal.

Násilne pichla do rezňa a predstavovala si na ňom striedavo jeho, Carolinu a Kamala. „Okrem faktu, že mi rodina lezie do súkromia?“

„Ráno si o tom ani nevedela,“ pripomenul jej.

Najradšej by mu vytrhala každý z jeho atramentových vlasov. Namiesto toho si poriadne odpila z ťažkého červeného vína. „Proste si povedzme, že naše oba životy sú naprd. Nanešťastie, ja som na to prišla len nedávno.“

„Rose.“ V nestráženej chvíli vzal jej dlaň do svojej a jemne ju pohladil. „Máš úžasný život. To, že to iní nevidia, je ich problém.“

Lenže ona nemá úžasný život. Rodine je ukradnutá, chlapi sa jej boja a jediný, ktorý by ju mohol zvládať, má srdce pre inú. Jej najbližším priateľom je starnúci detektív Interpolu, ktorý sa ju neúnavne snaží posledné roky chytiť.

„Som zlodejka. Nie je to ako vo filmoch, Ekrem. Stále po mne strieľajú, musím znášať oplzlé návrhy boháčov a ak ma niekedy chytia, alebo ma zabijú, alebo skončím vo väzení.“ Vytrhla ruku z jeho zovretia. „Ani ty by si sa za mnou neotočil, keby som nedržala kľúč k tvojej moci.“

„To nie je pravda!“ bránil sa.

Naklonila hlavu. „To je v poriadku. Nechcem od teba počuť vymyslené komplimenty. Len konštatujem.“

Lámalo sa mu pre ňu srdce. „Možno by som sa za tebou neotočil hneď,“ priznal, „ale mala by si moju plnú pozornosť, len čo by si otvorila ústa.“

Nebadane sa usmiala. „Nie som práve vzor poslušnej dámičky, čo?“

„Našťastie nie.“

A Lei bola? chcela sa opýtať, ale radšej si len dala alkohol. Nechcela uvažovať o žene, ktorá mu porodila dieťa.

Prešla ňou ďalšia vlna viny. Mala by mu to povedať, ale nedokázala sa prinútiť. Dúfala, že jej alkohol rozviaže jazyk, ale pristihla sa len pri tom, ako melie nezmysly a pomaly stráca pojem o svojom okolí.

Po druhej fľaši vína ju Ekrem diskrétne odvádzal na izbu, aby nepútala priveľa pozornosti.

Mierne potácavo sa vyzula a klesla na posteľ. Na tvári mala pripitý úsmev.

„Dobre, trochu si pospi,“ radil jej Ekrem. „Počkaj, dostanem ťa zo šiat.“ Rozopol jej jednoduché šaty a opatrne jej vyvliekol z rukáva jednu, potom druhú ruku.

Zachichotala sa. „Čím to je, že nás vy chlapi tak radi vyzliekate?“

Hravo ju pobozkal na odhalenú hruď. „Je to ako rozbaľovanie daru. Ktorý si náležite vychutnáme.“ Stiahol z nej šaty a rozopol jej tesnú podprsenku. Pri pohľade na jej nahé telo sa okamžite vzrušil.

Rose spozorovala stan v jeho nohaviciach a oči sa jej zaleskli. „Ani nevieš, akú mám na teba chuť.“

Zvodne ju pohladil po stehne. Na jeho prekvapenie mu ruku odstrčila.

„Ale chcem byť viac, než len dočasná nafukovacia panna.“ Prikryla sa a s výdychom zavrela oči.

Ekrem sa jej viac nedotkol, pretože jej slová mu zneli v hlave ako ozvena. Využil ju, taká je pravda. Nikdy jej nič nesľuboval a ona práve zúfalo potrebuje pevnú oporu.

Presne to jej dať nemôže. Vždy by bola ukrytá v tieni Lei. Jeho srdce by obe nezvládlo.

Oblečený a znechutený sám sebou si ľahol čo najďalej od nej a nasadil jej masku na oči, aby nemusel zhasnúť nočnú lampičku.

„Moja úbohá hlavička,“ ľutovala sa Rose nasledujúce ráno, keď k nim zavítal Levent. S potlačovaným úsmevom sledoval, ako si na čelo prikladá vlhký uterák a láduje sa kávou.

„Čo ste zistili?“ Ekrem do seba hádzal raňajky.

„Zopár znepokojivých vecí, ale našli sme ich.“ Levent bol stále celý v čiernom z nočnej sledovačky a vyzeral, že by mu spánok vážne prospel.

Rose si zložila hlavu na dosku stola. „Definuj znepokojivé veci.“

„Je nám známe, že Brian ide po strážcoch kníh už celé roky. Ale tentoraz priznal, že ich nevie vypátrať. Nemal by ich teda nikto sledovať.“

„Niekto ich sleduje?“ zaujalo Ekrema.

„Áno. Démoni podľa odhadu, ale vždy keď sa priblížia, narazia na ich magickú ochranu. Nezadrží ich, ale varuje. Práve teraz sú v Paríži, ale balia veci. Nechal som Ginu sledovať ich.“

Ekrem zabudol na raňajky. „Nie je to nedávno, čo sa jednu z kníh pokúsil získať ten... ako sa len volá?“ Luskol prstami. „Julius. Julius z Pergamonu.“

„Tiež ma to napadlo. Oni si myslia, že ich naháňa Brian.“

Rose spozornela. „Kto je ten Julius z Tramtárie?“

Muži si vymenili vážne pohľady. „Asi najnebezpečnejší démon na svete,“ vysvetlil jej Ekrem. „Rozhodol sa zničiť nielen svet nesmrteľných, ale pomstiť sa aj ľuďom za to, že sme kvôli nim v utajení. Celé roky zbiera moc a v poslednom čase urobil veľa hrozných vecí.“

„Napríklad?“

„Mučil manželku šéfa Salvatorovej ochranky a neskôr aj Salvatorovu súčasnú kráľovnú Erin. Jej dokonca vymyl mozog tak, že stratila pamäť. V prvom prípade chcel vyslovene knihu, v druhom mu išlo o Erininu moc, ktorou by dostal na kolená upírov. Teda ak sú klebety pravdivé.“

Preľakla sa. Svet ľudí ešte zvláda, ale určite by neprežila mučenie nejakým démonom. „Je múdre skrížiť mu plány?“

„Múdre nie, ale nutné,“ vyhlásil Ekrem. „Julius je povestný svojou bezohľadnosťou. Jednu strážkyňu už umučil na smrť. Vďaka jej knihe získal moc, ktorou rozbil najsilnejšie upírske puto. Nesmieme mu dovoliť dostať sa k tým deckám.“

„Wou, počkaj.“ Prinútila sa narovnať a jej mozog proti tomu bolestivo zaprotestoval. „Odkedy sa náš plán Unesieme ich, aby nám Brian dal plány k lúpeži na plán Musíme ich zachrániť pred démonom?“

Levent sa pomrvil. „Neočakávame, že to pochopíš alebo schváliš, Rose. Náš svet a naša vojna sa ťa nemajú týkať. No v tomto prípade je Julius aj naším nepriateľom.“

Niečo jej docvaklo. Spomenula si na rozhovor v parku. „Niekedy je nutné podstúpiť obete, aby boli iní... chránení pred bolesťou, sklamaním a zármutkom.“

Čo ak Brian vôbec nekradne knihy pre svoj úžitok, ale zjednocuje ich rozdelenú moc na boj proti Juliusovi? A on sa mu v tom snaží zabrániť, preto tiež ide po strážcoch.

Ako jej to vraveli? Salvatorovo kráľovstvo je najsilnejšie na svete, pretože má najviac spojencov. Brian sťahuje Juliusovu pozornosť na seba, aby Salvator mohol získať čo najviac sily. Pretože ak niekde Julius udrie, Británia bude jeho prvým cieľom.

Bola to znepokojujúca teória. Hrali proti nej len fakty o Brianových nečestnostiach a krutostiach. Nebol to náhodou on, kto ublížil jej sestre a opakovane ju ohrozoval? O čo tomu upírovi naozaj ide?

Hlava ju príliš bolela, než aby o tom filozofovala naďalej. „Necháme ich ísť,“ rozhodla.

„Súhlasím,“ pridal sa Ekrem. „Počkáme, kým sa zbavia Juliusových psov a unesieme ich skôr, než ich znova vypátrajú.“

„Obávam sa, že konfrontácia je nevyhnutná,“ priznal Levent. „Kým sa nám podarí obísť zabezpečenia strážcov, démoni im budú zase na stope.“

„Decká nechajte na mňa,“ povedala Rose po ďalšom hlte kávy. „Držte odo mňa démonov a všetko, čo je nesmrteľné a ja vám získam mladých. Dohoda?“

Muži prikývli.

„Gina nám dá vedieť, kde sa usadia. Mali by sme si nakúpiť výbavu,“ navrhol im Levent.

Znovu sa teda vybrali do mesta. Rose si dala tabletku proti bolesti a celý svet jej bol ukradnutý. Opäť v parochni a vypchávkach odľahčovala Ekremov a Leventov účet. Dokúpili si ďalekohľady, chladné zbrane, techniku a hlavne sledovacie zariadenia, pre ktoré museli ísť do špecializovanej predajne.

Liekmi omámená Rose úplne stratila ostražitosť a sotva venovala pozornosť predávajúcemu, ktorý na nich všetkých podozrivo hľadel.

Leventovi zazvonil mobil práve vo chvíli, keď platil a tak jej ho podal, aby to vybavila s Ginou sama. Vymenili si pár slov a keď sa vrátila k pokladni, oznámila chlapom že ich cieľom je Ravenna.

Zbalili vybavenie a opustili obchod.

Nenápadný predavač hneď vytiahol mobil. „Upozornite detektíva. Nočná Mora je v Prahe a mieri do Ravenny. Niečo plánuje.“

O tri dni neskôr...

Ekrema privádzala tá malá potvora do šialenstva. Úplne. Chuť zaškrtiť ju sa zmenila na chuť ísť do najbližšieho Sexshopu, kúpiť niečo bolestivé a dať jej na zadok.

Démoni Juliusa z Pergamonu ich našli už pred dvoma dňami. Hlboko ich podcenil. Gina s Leventom sa im museli zavesiť na päty a tak nechali jeho a Rose samých.

Vtedy to začalo. Nielenže sa zmenila na ľadovú kráľovnú a nepustila ho k sebe bližšie než na meter, neustále ho nútila niekde pobehovať, niečo vybavovať, alebo celé hodiny ležať na bruchu v maskovaní pri pozorovaní ich cieľa.

A čo bolo najhoršie? Démonmi sa mesto len tak hemžilo a on musel odstrániť každého, kto sa k nim priblížil príliš blízko. Ale nie, ona mu ich nedovolila zabiť. Mohol ich len omráčiť, zviazať a počkať na Ginu alebo Leventa, ktorí ich premiestnili kamsi na druhý koniec sveta.

Bol dobitý, celý od krvi, občas sa mu zlomili kosti a ona len mykla plecami a pokračovala v každodennom mučení.

Na štvrtý deň ho zobudila o šiestej ráno, čo by bolo v poriadku, keby nešli spať o druhej.

„Poďme, musíme sledovať, kedy odídu z hotela,“ povedala namiesto dobrého rána a surovo z neho strhla prikrývku.

Mal toho dosť. Posadil sa a vybojoval si ju späť. „Počúvaj, ty xantipa, spal som sotva štyri hodiny, telo mám viac modré ako prirodzene hnedé a momentálne mám kúsok od toho, aby som ťa priviazal o posteľ, dal ti do úst handru a ovalil ťa po hlave! Nechaj. Ma. Spať!“

Trochu sebou trhla nad tou vyhrážkou. „Fajn. Ty si tu spinkaj a ja sa idem postarať o získanie tvojej moci.“ Zvrtla sa, prehodila cez seba sivú bundu a vypochodovala z izby.

Odmietal ísť. Hodil sa na vankúš a minútu na to spal ako zabitý. Až o hodinu v panike otvoril oči, keď si uvedomil, že Rose tam bude úplne sama v meste plnom démonov.

„Debil namyslený, môže byť rád že mu vôbec pomáham,“ frflala Rose, keď sa usadila na budove oproti hotelu, kde sa zdržiavali tí dvaja mladí.

Jednou rukou si držala pri očiach ďalekohľad a v druhej zvierala kelímok s kávou.

Dala mu celé tri dni vyjsť s pravdou von. Niekoľkokrát ho povzbudila, aby jej niečo povedal, dala mu milión náznakov, ale vždy jej s kamenným výrazom klamal.

Už si nebola istá, či mu pomáha preto, lebo jednoducho chce, aby bol šťastný a konečne mohol byť so svojou láskou, alebo len chce vytrieť zrak svojej sestre.

Prikláňala sa k druhej možnosti. Potom si ale spomenula na Ekremove oči plné bolesti a mizérie, keď sa zhovárali o znovuzískaní jeho moci a zabolelo ju v hrudi.

Neurobil nič zlé tým, že zostal verný Lei. Teda viac-menej. Je jasné, že využil sex, aby Rose spracoval. To mu odpustiť nedokázala.

Prečo len musel byť tak dobrý? Nenávidela by ho ľahšie, keby bol sebecký a neschopný. Ale nie, on musí byť dokonalý a pozorný.

Nepoznajú sa ani mesiac a už sa naučil, že Rose potrebuje každý deň fyzickú námahu alebo adrenalínový zážitok, aby mohla pokojne spať. Tiež jej dokázal objednávať jedlá v reštauráciách a vždy sa trafil – šaláty bez syrov, mäso len striedmo, žiadne ryby a morské plody a keď víno, tak silné červené.

Vlastní rodičia sa nikdy nenaučili, že sa vyhýba laktóze a nenávidí čokoľvek, čo žilo vo vode.

Začínala k Ekremovi cítiť nebezpečnú náklonnosť a to ju desilo. Posledné, čo potrebuje je zlomené srdce.

Pokrútila hlavou. Je to slepá ulička. Ekrem ľúbi Lei, nech je mŕtva akokoľvek dlho. A to ešte nevie, že sa stal otcom.

Zívla a spozornela. Pred hotelom sa niečo deje. Odložila kávu, priplazila sa na kraj strechy a zaostrila.

Z dvoch áut vystúpilo šesť rovnako oblečených chlapov. Traja sa rozmiestnili okolo východu a traja sa chystali vojsť.

Ekrem ju naučil rozoznať démonov, hlavne tých, čo majú niečo v pláne. V prvom rade, nemali žiadne strelné zbrane, len chladné. Boli perfektne zohratí a hoci mágiu nedokázala rozoznať ani vycítiť, spoznala že nejako pôsobia na hotel, pretože naň namierili ruky a pery sa im nečujne pohybovali.

Idú si po tie decká, uvedomila si. Určite nejako ovplyvňujú spiacich hostí a možno aj personál, aby sa im niekto neplietol do cesty.

Okamžite vytočila Ekremovo číslo, ale nebral jej to, bastard jeden! Skúsila Leventa a Ginu, ale obaja zrejme majú vypnuté zvuky. Sledujú démonov, ale títo im očividne unikli.

Alebo tí, ktorých sledujú, sú len rozptýlenie, aby nikto nestál v ceste skutočným útočníkom.

„Sakra!“ šepla. Pritiahla si batoh, ktorého obsah nikdy nechcela použiť. Napriek tomu skúsene vybrala jednotlivé súčiastky a začala si skladať snajperskú pušku. Nikdy ju nepoužila na zabitie, len na zastrašenie. Všetko je niekedy po prvý raz.

Podoprela si ju a s prižmúreným okom pozrela cez pripevnený ďalekohľad. Ako to Ekrem vravel? Streľba nesmrteľného nezabije, ale rana do hlavy rozhodne oslabí a spôsobí bolesť.

„Tak, Rose, a zo zlodejky sa stáva strelec,“ povedala si s povzdychom.

Namierila na prvého démona a vystrelila. Zbraň bola na svoje pomery tichá, ale jej to aj tak znelo ako výbuch atómovky.

Démonova krv sa rozstrekla na stenu a on padol na zem s nie práve veľkou dierou v lebke.

Zdvihol sa jej žalúdok, ale nemohla si dovoliť nevoľnosť. Ostatní démoni pozreli jej smerom a vôbec sa netvárili priateľsky.

„Kde je ten Ekrem, keď ho potrebujem?“ Znovu nabila a vystrelila. O ďalšieho menej.

Štyria sa zomkli k sebe a jeden na ňu zdola namieril dlaň. Neznáma sila ju odhodila z okraja strechy do jej stredu a puška dopadla pár metrov od nej.

Vyrazilo jej dych. Rozbehla sa k zbrani, ale to už na streche pristáli štyria démoni, proste si len tak prileteli.

A som v prdeli!

„Kto si?“ štekol jeden z nich po taliansky.

Preglgla. Krútila hlavou, tváriac sa, že nerozumie.

„Kto si?“ zopakoval po anglicky.

Pozviechala sa na nohy. „A kto ste vy?“ hrala o čas.

Ten, ktorý k nej bol najbližšie, ju udrel do brucha, až sa prehla a zabudla, či ešte stojí alebo leží. „My sa pýtame. Prečo si strieľala? Kto ťa poslal?“

„Hej!“ ozvalo sa poza nich. „Poslal som ju ja.“ Ekrem stál kúsok od nich ako boh pomsty, čierne vlasy ešte strapaté od spánku a päste zaťaté.

Troma krokmi bol pri nich, schytil dvoch démonov pod krk a odhodil ich na kraj strechy. Než sa zvyšní vrhli na Rose, vykĺbil im ramená a udrel hlavy o seba.

Prirýchlo sa ale spamätali a všetci naraz sa doňho pustili.

Nemali šancu.

Ekrem sa pohyboval ako blesk, dával presné údery a jeho oči prezrádzali sústredenie.

Rose sa držala za brucho a odkrivkala z centra boja. Ťažko sa jej dýchalo. Klesla na kolená.

Ekrem ju kútikom oka zazrel a ešte viac sa naštval. Čo jej urobili?

Kopol najbližšieho démona do hlavy, pridusil ho a druhému zlomil ruku. Nerád za denného svetla a na verejnosti používal mágiu, ale nemal čas zbaviť sa ich bežnou metódou.

Z rúk mu vyšľahli zelené lúče, omotali sa démonom okolo nôh a vzniesli ich do vzduchu dole hlavou. Tí, čo neboli v bezvedomí, rýchlo omdleli. Nechal ich tam visieť.

„Rose!“ pribehol k nej.

Dýchala plytko a rýchlo. Podoprel ju, aby sa posadila a nakoniec si musela ľahnúť. Bola bledá a očividne v bolestiach.

„Čo ťa bolí? Hovor so mnou!“ Neexistoval horší strach ako v tej chvíli, keď jeho malá smrteľníčka trpela.

„Re-rebrá,“ podarilo sa jej vyhabkať. „Myslím, že mi nejaké zlomili. Tlačia na pľúca.“ Zastonala a zavrela oči.

Rýchlo jej rozopol oblečenie a vyhrnul tričko. Mala pravdu. Pod vrstvou kože videl, že jej hrudný kôš je podivne tvarovaný.

„Do horúcich pekiel,“ sykol. „Zvládneš to do nemocnice?“

Vydesene pokrútila hlavou. „Nemôžem.“ Zalapala po dychu nad návalom bolesti. „Polícia. Poistenie. Záznamy.“ Nezvládala dlhšie vety a dúfala, že pochopí.

Ekrem zanadával a pokúšal sa dovolať džinom. Samozrejme, nedvíhali.

Rose sa dýchlo čoraz horšie.

Zaklonil hlavu. Nemá na výber. „Dobre, niečo skúsim.“ Vyzliekol si kabát, aby sa mohol slobodnejšie pohybovať, a podložil jej ním hlavu.

„Č-čo chceš-“

„Pšš,“ priložil jej prst na modrajúce ústa. „S liečením sú lepší džinovia, ale možno to zvládnem aj ja. Len... lež.“

Roztriasla sa. Má na výber? Buď toto, alebo jej spľasnú pľúca. A ešte sa necítila na smrť. Slabučko prikývla.

Ekrem si nad ňu kľakol a ruka sa mu rozsvietila zeleným svetlom. Priložil ju na miesto, kde videl zlomené rebro a Rose zvrieskla. Mala pocit, že na ňu priložil horúci kutáč.

Vedel, že jej ubližuje, ale druhou rukou ju pridržal pri zemi a doslova jej siahol do tela. Tam dovolil mágii rozplynúť sa a napraviť rebro.

Ovinula sa okolo kosti a pritlačila ju na miesto.

Rose už bola v takých bolestiach, že omdlela, za čo bol rád. Potreboval ešte ďalších päť minút, počas ktorých nútil kosť opäť sa spojiť a až vtedy vytiahol ruku von.

Na Roseinom tele zostala po jeho zásahu škaredá jazva. S tým nemohol nič urobiť.

Nežne ju vzal do náručia a pritisol čo najbližšie k sebe. „Je mi to ľúto, tak ma to mrzí,“ šepkal jej ľútostivo. Radšej by zniesol ďalších tisíc rokov v sarkofágu, než ju znovu vidieť v bolestiach.

„Si taká silná, Rose,“ hovoril. „Silnejšia než ja. Možno... možno silnejšia než Lei.“ Z očí sa mu vykotúľali dve slzy pri mene dávnej lásky.

Takto ju držal celú hodinu, než sa mu konečne ozvala Gina a premiestnila sa k nim. Najskôr odniesla démonov kamsi ďaleko, potom sa vrátila po Rose s Ekremom.

„Čoskoro prídu ďalší,“ predpovedal, keď uložil Rose do postele. „Musíte strážiť hotel a nedovoliť im dostať sa k tým deckám.“

„Myslela som, že majú nejakú magickú ochranu.“ Odstrčila Ekrema a začala Rose vyzliekať.

„Zrejme našli spôsob ako ju obísť. Mladí to nevedia.“

„Nemyslíš, že je čas konečne ich odchytiť a doručiť Brianovi?“

Pokrútil hlavou. „Som si istý, že nás by zachytili a stihli ujsť. Chce to nejakú okľuku.“

Gina prikryla ženu v bezvedomí. „Postaráme sa s Leventom o hotel. Nepohni sa od Rose,“ kládla mu na srdce.

„To ani neplánujem.“ S bolesťou v očiach na ňu pozrel.

Gina ho chvíľu pozorovala. „Vieš, Lei je mŕtva. Ale táto žena stále žije. Možno je načase nechať minulosť ísť.“

Spražil ju pohľadom. „Nevieš o čom hovoríš. Lei pre mňa bola všetkým. Umrela kvôli mne.“

„Ale ty si ju na smrť neposlal,“ pripomenula mu. „Išla sama. Nedovoľ, aby rovnakú chybu urobila Rose.“ A než odpovedal, bola preč.

Ekrem sa previnilo posadil k svojmu človiečiku. Bolela ho hlava aj srdce. Gina má v jednom pravdu. Využíva Rose presne ako Lei.