Prekliata temnota 10

Gina na nich poslušne čakala vonku. Premiestnila ich do hotela neďaleko, kde sa poradili s Leventom.

Bolo jasné, že toto pátranie povedie Rose. Ak tie decká, pretože presne to sú – sotva dvadsaťročné decká, chlapec a dievča, chráni mágia, jedine človek sa k nim dostane dosť blízko, aby ich nejako doručil k Brianovi.

Hneď sa pustila do práce. Mala spoločnú luxusnú izbu s Ekremom a Gina s Leventom bývali hneď vedľa.

„Potrebujem, aby ste mi niečo kúpili,“ povedala džinom. „Uspávacie šípky, zbraň na lovenie divej zveri, chloroform, silné prášky na spanie a elektrický paralyzér.“ Jeden nikdy nevie, čo zaberie.

Gina s Leventom sa na nič nepýtali, len si vzali kreditky a zmizli. Ekrem objednal jedlo na izbu a kým ona neúnavne ťukala do počítača, klesol na posteľ s knihou o konštrukcii malých lietadiel.

V takomto tichu vydržali celé hodiny. Rose si spravila krátku prestávku na večeru, ku ktorej ju Ekrem prinútil.

„Nechcem, aby si to preháňala, jasné?“ karhal ju. „Už je dosť, že som ťa do toho namočil.“

Zahrialo ju to pri srdci. Poslušne sa najedla a nežne ho pobozkala. Už len pre to, že sa o ňu stará si zaslúži jej pomoc.

„Ešte dve hodinky a pôjdem spať,“ sľúbila mu a pohľadom pohladila obrovskú posteľ. „A namiesto rannej rozcvičky si môžeme užiť.“

Oči mu potemneli. Zaklonil ju a dal jej hriešne skazený bozk. „Beriem ťa za slovo.“

Zasmiala sa a vrátila sa k počítaču, zatiaľ čo on ešte chvíľu čítal, než zaspal s knihou na tvári.

Rose potichu zapla nočnú lampičku a pokračovala v práci.

Zdá sa, že dvaja utečenci majú posledné roky systém. Zásadne navštevujú veľké mestá, striedajú štyri identity a spravidla cestujú lietadlom.

Pracne si vypísala všetky miesta, kde ich objavili. Mala pocit, že aj v tých je určitá súvislosť. Než na to ale stihla prísť, o pozornosť sa prihlásil program na pozadí.

Takmer zabudla, že Kamalovi do počítača dala vírus, cez ktorý dokáže sledovať jeho aktivitu v reálnom čase – vlastná tvorba, takže ho žiadny antivírus neodhalí.

Zvedavo klikla na program a pred očami sa jej zjavila Kamalova obrazovka. Práve prijal videohovor cez otvorený kanál.

Nasadila si slúchadlá, aby nerušila Ekrema.

Kamalovi volala Isobel Wallisová, reštaurátorka z múzea a nenormálne dobrá expertka na akékoľvek staré jazyky.

„Ahoj Kamal, máš tam niekde Cari?“ usmiala sa Isobel a odhalila tesáky.

„Tu som!“ Carolina dobehla do pracovne a posadila sa Kamalovi na kolená. On ju majetnícky objal a v očiach mal taký silný cit, že z neho Rose dostala bolesti brucha. Prečo si to nikdy nevšimla?

„Zistili ste niečo od polície?“ vyzvedala blonďatá Isobel.

Kamal krútil hlavou. „Rozhodne to bola plánovaná lúpež. Ekrem šiel priamo po tabuľke. Je sakra dobrý.“

„To je zlé,“ vzdychla si upírka. „Určite sa skôr či neskôr obráti na kráľovstvo.“

„Salvator už povolal všetkých agentov do služby,“ upokojoval ju Kamal. „Nikdy sa cez nich nedostane.“

To sa uvidí, sľubovala im Rose v duchu.

„V to dúfam. Dostala som sa k znepokojivým veciam. Mali by ste to vedieť.“

„O čo ide?“ spozornel Kamal.

„Conorovi sa podarilo získať nejaké staré kroniky a listy z obdobia Ekremovho vládnutia. Akýsi boháč nedávno skrachoval a pri dražbe sa objavilo toto. Kúpili to tvoji rodičia a dali to mne.“

„Netušil som, že sa niečo zachovalo,“ zamrmlal Kamal.

„Ale áno. Našťastie, zdá sa že tento dialekt je odborníkom neznámy a nikdy text nepreložili. Mne sa to ale podarilo.“

„Čo sa tam píše?“ zaujímalo Cari.

Isobel si uhladila vlasy. „Kronika hovorí o Ekremovom háreme a jeho otrokyniach. Niekoľko strán je venovaných jeho veliteľským schopnostiam a jeho príbuzenstvu s bohmi. Vedeli ste, že je potomkom egyptského boha?“

„Kamal to spomínal,“ pripustila Cari.

Kamal sa len previnilo pomrvil. Určite sa bál, či náhodou Isobel nevie, že s Ekremom sú aj bratia. Rose si takmer priala, aby to vyšlo najavo.

„Nuž, jeho moc bola ohromná. Nečudujem sa, že ste mu ju vzali,“ pokračovala Isobel. „Zaujímavejšie sú ale listy. Je to osobná korešpondencia. Viac-menej.“

„Čo tým myslíš, viac-menej?“

„Nuž, vyzerá to, že Ekrem prechovával romantické city k jednej zo svojich otrokýň,“ oznámila im Isobel vážne.

Rose sebou trhla. O čom to hovorí?

„Iba k jednej?“ odfrkol si Kamal.

„Podľa listov, ktoré od nej dostal, to bola silná láska. Z kontextu som pochopila, že tá žena bola jediná, s ktorou Ekrem reálne spával.“

Ďalší kúsok Roseinho srdca umieral. Nepovedal jej všetko.

„Bola človekom?“ napadlo Kamala.

„Áno, grécka otrokyňa. Zaujímavé sú vlastne len posledné správy, ktoré si vymenili. Ekrem túto ženu, Lei, vzdelal. Dokázala čítať, písať a čo je najzaujímavejšie – bojovať. Navonok bola obyčajné háremové dievča, ale v skutočnosti z nej mal zároveň svoju špiónku.“

Cari si s Kamalom vymenila neistý pohľad.

„Miloval ju,“ dodala Isobel mierne. „Niekoľkokrát je to zdôraznené v každej správe. A ona jeho tiež.“

„Nedokážem si predstaviť, že niekto tak krutý ako Ekrem by bol schopný tak čistého citu,“ neodpustila si Carolina mrazivo.

Rose zovrela pery. Pozrela na muža spiaceho na posteli.

„Očividne áno. A je toho viac. Ekrem poslal Lei do Dendery pár mesiacov pred tým, než ju vyplienil. Vtedy sa ich komunikácia prerušila z neznámeho dôvodu.“

To Rose zaujalo. Napäto počúvala.

„Vieme, čo sa s ňou stalo?“

„Nie som si istá. Jej posledná správa sa k Ekremovi nikdy nedostala, pretože odišiel z Nubtu a nevrátil sa.“

„Čo sa v nej píše?“

Upírka sklopila pohľad. „Lei bola tehotná. V Dendere ju odhalili, ale nezabili. Písala, že je to zrejme posledná správa, ktorú sa jej podarí poslať, pretože hneď po pôrode ju zabijú. Prosila ho, aby ich dieťa našiel a zachránil a ospravedlňovala sa, že mu to nepovedala pri odchode.“ Navlhčila si pery. „Je tu veľká šanca, že Ekrem má potomka. A ak je nesmrteľný ako on...“

Kamal takmer zhodil Carolinu z kolien. „Môže byť stále nažive,“ dokončil hrozivo.

Rose klesla sánka.

Isobel len nemo prikývla. „Ale to vlastne nie je dôvod, prečo vám volám. Neexistuje šanca ako vystopovať dieťa, za predpokladu že prežilo Ekremov masaker, až do dnešných čias.“

„Napriek tomu je to znepokojivá myšlienka,“ upozornila ju Cari.

„Áno. Trochu som teoretizovala. Je možné, aby Ekrem po získaní svojej plnej moci mohol oživiť Lei? Keďže je napoly boh?“

„Pri Anubisovi, áno!“ vykríkol Kamal. „A ak by ju oživil a ona by mu povedala o dieťati...“

„Obráti celý svet hore nohami, aby ho našiel,“ uvedomila si Cari. „A my budeme mať namiesto jedného nepriateľa dvoch.“

Isobel si nervózne prehrabla vlasy. „Ale všetko záleží od toho, či ju naozaj oživí.“

„Nie je možné, že by sa už cez ňu preniesol? Sú to predsa tisícky rokov,“ nádejala sa Cari.

Upírkin pohľad hovoril za všetko. „Nečítala si tie správy, Cari. Ekrem pre ňu porušil bezpočet pravidiel. Riskoval stratu postavenia. Taká vášeň nevyprchá.“

Rose sa z očí vykotúľali slzy a musela si prikryť ústa, aby nevzlykla.

Chce Lei. Jej meno kričal zo spánku. A Rose využil len ako príhodnú nafukovaciu pannu, aby si vybil zlosť, frustráciu a bezmocnosť. Bol ochotný sa s ňou vyspať, predstierať záujem a sústrasť, len aby získal tú, na ktorej mu naozaj záležalo – Lei.

Rose tú ženu nenávidela a zároveň jej závidela.

„Čo budeme robiť?“ šepla Cari. „Nič ho nezastaví.“

„Posilníme ochranku,“ rozhodol Ekrem. „Pripravíme sa. Zvýšime bezpečnosť. A hlavne sa za žiadnych okolností nesmie dozvedieť, že možno po svete behá jeho bastard!“

A tvoj synovec alebo neter! chcelo sa Rose kričať. Stále však bola otrasená z toho, čo sa dozvedela.

Nedokázala viac počúvať. Zaklapla počítač a dovolila slzám zmáčať jej tvár. Bolo jej zle.

Ako si to mohla nevšimnúť? Prečo jej to nepovedal?

Pri pomyslení, že si k nemu vlezie do postele ju naplo a tak len nahmatala svoj kabátik a vytratila sa z izby.

Ekrem sa ráno zobudil sám, čo ho z nejakého dôvodu zarmútilo. Celkom sa tešil na sľubovanú rozcvičku s Rose.

Prekvapene však zistil, že jej počítač je vypnutý a ona vôbec nie je v izbe. Kam mohla ísť?

Vstal, dal si rýchlu sprchu a obliekol sa. Druhá polovica postele bola nedotknutá. Čo, do pekla, Rose robila? A dôležitejšie – s kým to robila?

Práve keď sa chystal ísť ju hľadať, na dvere klopali džinovia a priniesli všetky objednané veci. Minútu po nich dorazila usmiata Rose s kelímkom pariacej sa kávy v ruke.

„Kde si bola?!“ štekol na ňu.

Zarazene nadvihla obočie. „Vonku. Potrebujem na to snáď povolenie?“

Pozrel jej do očí. „Kde si spala?“

„No asi tu. Skoro ráno som sa šla prejsť a kúpiť si kávu. Upokoj sa, dobre?“

Neveril jej jediné slovo a nerozumel, prečo ho to tak štve. Rose je slobodná, môže si robiť čo chce.

Odstúpila od neho. Nepriznala mu, že prespala v inom hoteli a len-len že dobehla včas.

Pôvodne mala v pláne chytiť prvé lietadlo do Londýna, zbaliť sa a odísť kamsi ďaleko, nechať celý svoj poničený život za sebou.

Niečo ju však zastavilo. Na letisku uvidela mladého muža, ako nedočkavo stojí a na niekoho čaká.

O chvíľu sa vynorili príchodiaci pasažieri a medzi nimi milučké dievča, ktoré zhodilo kufor a vrhlo sa mu okolo krku.

Nebolo to len objatie. Tí dvaja sa držali jeden druhého, akoby na ničom inom nezáležalo. So zavretými očami si šepkali tajné slovíčka. Dotykmi sa uisťovali, že majú jeden druhého.

Ekrem takú lásku mal. A stále verí, že sa k nemu vráti, že ju opäť zovrie v náručí. Tisícky rokov.

Uvedomila si, že ten muž si vytrpel dosť. Obetoval dosť. Stále riskuje. Pre ňu. Pre Lei. Mohol by sa mstiť, zabíjať a ničiť, ale on len sklonil hlavu, nechal iných nenávidieť ho a uprel sa len na to, aby sa opäť stretol s druhou polovicou svojho srdca.

To mu nemohla zobrať. Zaslúži si byť šťastný. Nežiada nič veľké, nič čo by mu už nepatrilo. A ona jediná mu to môže dať.

Nesmierne ju bolela jeho zrada, no rozhodla sa ju pochopiť a urobiť všetko pre to, aby mu Lei vrátila.

Ešte sa však nerozhodla, či mu povie tú strašnú správu o jeho možnom potomkovi. Asi bude lepšie, ak sa to dozvie od nej. A spoločne sa pustia do pátrania.

Bez nej. Pretože ona konečne nájde dosť odvahy nechať svoj starý život za sebou. Nadobro.

Už pre to urobila prvý krok. Zrušila všetky svoje účty v britských bankách a peniaze previedla do Švajčiarska, Nemecka a Kanady.

„Tak, máte čo potrebujem?“ zmenila tému. Skúsene prezrela prinesený tovar. „Výborne.“ Posadila sa za stôl. „Ešte musím vedieť, ako je to s tým vycítením mágie medzi vami nesmrteľnými.“

„Niektorí využívajú čosi ako varovné mechanizmy, aby ich včas varovali. Iní mágiu cítia prirodzene,“ vysvetlil jej Levent.

„A čo vy? Vycítite mágiu?“

„Na krátku vzdialenosť áno. Keď vieme na čo sa sústrediť.“

Prikývla. V hlave sa jej rysoval plán. „Takže ak by som vám dala konkrétne mesto, môžete vystopovať dve osoby s rovnakou mágiou? Je jasné, že bude odlišná od všetkých ostatných bytostí, takže by ste si ich nemali spliesť.“

„Chceš mi povedať, že si za jedinú noc prišla na to, kde sú?“ neveril Ekrem. Alebo je Brian extrémne sprostý, alebo hlboko podcenil Roseinu inteligenciu.

Víťazne naňho mrkla. „Možno. Čo ako sú chytrí, v ich pohybe je určitý algoritmus. Podľa Brianových záznamov boli dlho v Južnej Amerike a potom sa vrátili do Európy. Tu ich stopu stratil kvôli Schengenu. Odvtedy sa len náhodne dozvedal o ich polohe, pretože striedajú identity.“

„A ten algoritmus?“ naliehala Zoe.

„Idú podľa abecedy,“ prekvapila ich Rose jednoduchým vysvetlením. „Samozrejme, Brian si to nevšimol, pretože ich raz našiel v Antverpách, potom v Düseldorfe a Edinburghu. Nikdy mu nenapadlo vložiť medzi tieto názvy časový rozdiel a tak si vypočítať, že priemerne strávia na jednom mieste dva týždne a na deň presne sa presunú na ďalšie písmenko abecedy,“ dostala zo seba na jeden dych.

Tri páry očí na ňu nechápavo hľadeli, pretože sa stratili už pri prvej vete.

„V skratke – ak je moja teória správna, sú v mestách začínajúcich na P. A tiež som zistila, že vždy vyberajú čo najväčšie mestá, aby sa rýchlo stratili.“ Vytiahla z vrecka kus papiera. „Urobila som zoznam podľa veľkosti. Päťdesiat percent, že sú v prvých piatich.“

Levent ohromene pozrel na priateľa. „Buď taký dobrý a nikdy si túto ženskú nepohnevaj. Začínam z nej mať strach.“

Gina si vzala zoznam. „Nie sú to práve neznáme mestá. A Prahu môžeme vylúčiť, to by ich Brian našiel.“

„Do dvoch dní by ste mali mať všetko prejdené. Alebo máme ísť s vami?“

„Nie,“ zamietla okamžite. „Ekrem je hľadaný a ty by sa tiež mala držať pri zemi.“

„Fajn.“

Levent tiež preštudoval zoznam a rozdelil si s Ginou lokality. „Počkajte tu na nás,“ prikázal im ako malým deťom a zmizol sekundu po Gine.

Ekrem pátravo zazrel na Rose. „A teraz pravdu, kde si bola?“ vypočúval ju.

Prekrížila si ruky na hrudi. „Keď som naposledy kontrolovala, som svojprávna dospelá osoba a nemusím sa nikomu spovedať,“ odvetila vyrovnane. To, že sa mu rozhodla pomôcť neznamená, že nie je do nepríčetnosti vytočená.

Zamračil sa. „Platím ťa, na to nezabúdaj. A nebudem tolerovať ohrozovanie našej veci.“

„Och, toho sa neboj. Na mojich miliónoch mi záleží.“ Vyhrabala z batohu čiernu parochňu a vypchávky do podprsenky. Za pár sekúnd sa premenila na úplne inú osobu. Krásnu tvár si zakryla mejkapom a do kabelky hodila falošné doklady. Nebude riskovať vlastnú identitu.

„Kam si myslíš, že ideš?“

„Spoznať mesto, ak dovolíš. Na rozdiel od teba som len človek,“ zdôraznila. „O mňa sa nikto nebude zaujímať.“

Pootvoril pery, ale bez slova ich zavrel. Niečo sa s ňou počas noci stalo. Kde je jeho láskavá a milá Rose?

Odmietal ju nechať len tak odísť. Chytil ju za lakeť a pritiahol k sebe. Zasyčala.

„Čo je to s tebou?“

Pozrela na miesto, kde sa jej dotýkal. „Pusti ma.“

„Nie.“

Nadýchla sa. „Nie som tvoj majetok, Ekrem. Nemusíš predstierať, že ti na mne akokoľvek záleží. Sľúbila som ti pomoc a to sa nezmenilo. Sex bol fajn. Ale stále som obyčajná ľudská bytosť a ty poloboh.“ Vytrhla sa mu.

„Rose...“

„A ešte niečo,“ dodala, keď bola pri dverách. „Som pekelne hrdá na to kto a čo som. Môžeš o sebe povedať to isté?“

Tie slová ho odrovnali. Klesol na posteľ a sledoval, ako odchádza.

Môžeš o sebe povedať to isté? Preglgol. Nemôže. Priniesol skazu celým mestám, neochránil Lei a teraz zrádza samotnú Rose už len tým, že ju využíva na znovuoživenie svojej milenky.

Zrazu sa cítil úplne mizerne. Nikdy si nemyslel, že niekedy zapochybuje o svojich citoch k Lei.

Rose po dlhšom blúdení našla útulný park, kde klesla na lavičku a rozplakala sa. Pritiahla si kolená k brade a dopriala si pár minút sebaľútosti.

Nešlo len o Ekrema.

Všetko sa rúca.

Jej rodina. Jej takzvaná kariéra. Jej vlastný svet. Čoskoro zostarne a umrie, ale predtým príde o sestru, ktorá musí svoju večnú mladosť zakryť smrťou. Aj Ekrem ju opustí.

Zostane len sama so svojimi peniazmi.

Ešte viac sa rozvzlykala. Prečo je pre každého v jej živote postrádateľná? Nedôležitá? Nie dosť na to, aby o ňu bojovali?

Roztrasene sa začala prehrabávať v kabelke, aby sa vysmrkala.

Pred očami sa jej však zjavila ruka aj s vreckovkou.

Ohromene zdvihla pohľad k Brianovi. Ešte aj ten jej tu chýbal! Spustil jej vreckovku do lona a bez opýtania sa posadil vedľa nej.

Rýchlo si vyprázdnila nos a spýtavo naňho pozrela.

„Je ťažké musieť opustiť náš svet, keď už o ňom vieš, však?“ prehovoril, akoby jej čítal myšlienky.

„Neviem o čom hovoríš.“ Zotrela si slzy aj s dobrou polovicou mejkapu.

„Nie si prvá, ktorá tomu čelí, Rose. Tvoja sestra mala to šťastie, že od začiatku bolo rozhodnuté o jej nesmrteľnosti.“

„Ja nie som moja sestra.“

„Nie, to nie si.“ Zahľadel sa pred seba. „A Ekrem nie je Kamal.“

„Sleduješ ma?“

„Len kým si v Prahe,“ pripustil. „Trochu som si ťa preveril. Máš obrovský potenciál.“

„To sotva. Som len zlodejka.“

„A ja som vrah, násilník, maniak, zradca a ktovie čo ešte.“

„Ty si si zvolil,“ pripomenula mu.

„A ty tiež. Naše rozhodnutia nás privedú tam, kde sme. Teba tvoje postavili proti vlastnej rodine. Mňa moje proti vlastnému druhu.“

„Prepáč, chceš touto filozofickou debatou niekam dospieť?“ Nemusí jej pripomínať, že si posrala život. Na to už prišla sama.

Zdvihol kútiky pier. „Niekedy je nutné podstúpiť obete, aby boli iní... chránení pred bolesťou, sklamaním a zármutkom. To, že nie si ako Cari a neposlúchla si predstavy svojich rodičov z teba automaticky nerobí zlého človeka.“

Ironicky nadvihla obočie. „A čo by zo mňa zlého človeka urobilo?“

Uprel na ňu svoje hlboké, hnedé oči. „Rozhodnutie nechať iných trpieť. Útek pred niečím, čo môžeš zmeniť. Nemýlim sa, však?“

Zaplavili ju nové slzy. „Ale čo keď mi to ubližuje?“

„Bohužiaľ, niekedy je to cena, o ktorej iní nevedia. Niekedy si tvoju bolesť vyložia ako zaslúžený trest. A niekedy sama začneš pochybovať o správnosti svojich činov.“

Pred očami sa jej zjavil Ekrem, ako objíma dávno stratenú lásku. Áno, bude ju to bolieť, ale on by bez nej nikdy nebol šťastný, to už zistila.

Vzdychla, pretože pochopila. „Prečo si za mnou prišiel? Určite nie kvôli psychologickej rade.“

Tajomne na ňu mrkol. „Vlastne nie. Prišiel som ti navrhnúť nesmrteľnosť.“

Zalapala po dychu a otočila k nemu hlavu tak prudko, že jej takmer zletela parochňa. „Čo prosím?“

„Môžem ťa premeniť na upírku. Osobne si myslím, že by si bola veľkým prínosom pre komunitu. Keď toto divadlo s Ekremom skončí, môžeš ma kedykoľvek vyhľadať a ja to urobím.“

„Len tak? Zadarmo?“ pochybovala.

„Ťažké tomu uveriť, čo?“ zasmial sa.

Rose si zahryzla do pery. Niečo je na tomto upírovi divné. „Len tak medzi nami zločincami... ty vôbec nie si ten, na ktorého sa hráš. Len nechávaš svet, aby si to myslel.“

Uznanlivo prikývol. „Si veľmi vnímavá. Ale neidealizuj si ma. Nie som svätec.“ Vstal a oprášil sa. „Tvoja sestra ťa znenávidí, len čo sa dozvie že si pomohla nielen Ekremovi, ale aj mne. Dúfam, že si na to pripravená.“

Striasla sa. Pozorovala Brianov odchod a v hlave jej hlodala jediná myšlienka – môžem byť nesmrteľná.