Prekliata temnota 9

Rose ospalo otvorila oči a najradšej by bola slepá. Spomienky na to, čo sa stalo ju zaplavili ako príliv. A ak by si nespomínala, jej byt bol dostatočným dôkazom zvráteností, ktoré v ňom napáchali.

Zdvihla hlavu.

Ležala bruchom na koberci, prikrytá dekou z pohovky, pričom jej intímne partie a pozadie spočívali na Ekremových stehnách. Ruku mal majetnícky položenú na pravej polke.

Zamrkala. Naozaj má na zadku odtlačky jeho rúk?

Pretrela si oči. Jasné, že má. Okolo štvrtej ráno ho vytočila, keď mu zase ušla (dostala sa až do kuchyne) a on jej dal dvadsaťpäť na holú.

„Musím si nájsť psychiatra,“ zamrmlala. Opatrne sa zdvihla zo spiacej múmie. Celé telo ju bolelo. Na niektorých miestach jej zostali spáleniny od povrazov.

Toto sme nenormálne prehnali. Po špičkách prešla k jeho kôpke oblečenia a ukradla si košeľu. Škvŕkalo jej žalúdku.

Jej obývačka sa zmenila na prekážkovú dráhu. Prevrátili kreslo, rozbili stolík, zrútili policu s knihami a strhli závesy.

Keď sa tak pozrela na to spiace sexuálne monštrum, ani on to neprežil bez ujmy. Ramená a určite aj chrbát niesli jazvy po jej nechtoch a kde-tu rozoznala odtlačky vlastného chrupu.

Prešla do menej zdemolovanej kuchyne, ponaprávala popadané stoličky a vyčistila stôl, na ktorom si dali jedno kolo.

Až potom uvarila čaj a spravila raňajky.

Zvuky prebudili Ekrema. Hodil na seba nohavice a prišiel za ňou. Tváril sa previnilo.

Rose k nemu zdvihla pohľad. Čierne vlasy mu neposlušne odstávali a najradšej by do nich zaborila ruky.

Zničene ukázala na stôl, kde už čakali taniere. Posadila sa oproti nemu. Chvíľu na seba neisto hľadeli.

Ekrem to nakoniec vzdal prvý a prešiel si rukou po tvári. „Ako veľmi sme to prehnali?“

Napila sa silného čaju. „Veľmi.“

Prikývol. Chcel sa jej ospravedlniť, ale nedokázal to. „Ublížil som ti?“

Pokrútila hlavou. „Obaja vieme, že to by si nikdy neurobil.“

Belasé oči pristáli na cucflekoch. Prečo ho teší, že sú na nej? „Chcem, aby si vedela, že ja... to, čo sa stalo včera... nie som sadista, Rose. A tie... veci, čo sme robili...“

„V poriadku,“ uistila ho s jemným úsmevom. „Niežeby to bola moja šálka kávy, ale v jednom si mal pravdu – potrebovala som byť bezmocná.“ Prehrabla si strapaté vlasy. „Môj život sa zrútil v základoch. Som ti vďačná, že si na chvíľu prebral kontrolu.“

Zovrelo mu srdce. „Ďakujem, že si mi to dovolila.“ Pretože on mal, naopak, pocit, že kontrolu dávno stratil.

Tentoraz sa usmiala o niečo výraznejšie. „Vieš... asi spolu strávime nejaký čas. A obaja máme svojich démonov. Možno by pomohlo, keby sme niekedy... podobným spôsobom pomohli jeden druhému.“

V očiach sa mu blyslo niečo neznáme. Ľútosť? Vina?

„Teda, len kým sa naše cesty zase nerozídu,“ dodala rýchlo. „Chápem, že sme príliš odlišní.“

Nedokázal jej odpovedať. Pred sebou videl tvár Lei, jej jasné láskavé oči a v nich oddanosť.

Rose očervenela. „To je jedno, zabudni na to.“ Nechala raňajky raňajkami a zahanbene sa rozbehla do sprchy, hoci sa bála, že túto noc zo seba nikdy nezmyje.

Ekrem zostal primrazený sedieť pri stole. Srdce ho bolelo ako ešte nikdy, dokonca ani keď uvidel Leino mŕtve telo.

Rose dnes v noci dokázala, že má v sebe obrovskú silu, vnútornú silu. Postavila sa na jeho stranu, proti vlastnej rodine! Nechcela budúcnosť. Ani sľuby. Len pár chvíľ zabudnutia, v ktorých sa jej život nebude ďalej rúcať.

Život, ktorý zrútil on. Dlhuje jej... niečo.

Ale čo Lei? Nepodviedol jej pamiatku už dostatočne? Čo by si o ňom pomyslela?

Ale Rose je živá. Bojuje v jeho boji.

Z nejakého dôvodu vstal a pobral sa za ňou. Nevedel, či rozhodol jeho mozog alebo srdce, ale ani jediný raz nezaváhal.

Vošiel do kúpeľne, kde už stála pod horúcou sprchou. Prekvapene nadvihla obočie, ale nedal jej čas niečo povedať. Pritlačil ju o stenu a pobozkal.

A Rose, láskavá a úprimná Rose to gesto pochopila a bez otázok ho objala.

Gina s Leventom sa primiestnili asi hodinu po tom, čo všetko spoločne upratali a dojedli obed. Rose si múdro obliekla rolák, aby nemuseli odpovedať na trápne otázky.

„Našli sme ho,“ oznámila Gina bez ceremónií. „Ukrýva sa v Prahe. Priamo pod nosom upírskych kráľov Čiech.“

„Pod sviečkou najväčšia tma,“ zamrmlala Rose. „Dostaneme sa k nemu?“

„Bez problémov.“

Vážne pozrela na Ekrema. „Si pripravený?“

Len prikývol. Niežeby mali inú možnosť. Len mal pocit, že Brian im len tak nedá, čo chcú. Ak vôbec.

„Tak poďme.“ Rose si zbalila počítač, zopár handier a tri druhy dokladov, a nechala sa premiestniť cez polovicu Európy.

Gina s Leventom ich vzali na strechu nízkej budovy. Ihneď ich prefúkol studený vietor. Po slnku nebolo ani stopy.

„Kde to sme?“ Rose okolie nespoznávala.

Gina ju otočila o stoosemdesiat stupňov. „Vidíš tú vysokú srandu pod ktorou stojí toľko ľudí?“ doberala si ju.

Rose okamžite spoznala orloj a v sekunde sa zorientovala. „Aha. A čo teraz?“

Levent jej vzal batoh. „Odnesiem vaše veci do hotela.“ Ekremovi podal zbraň a dýku, jej len drobnú pištoľ. „Gina vás odvedie za Brianom a keby sa niečo pokazilo, dorazím aj s posilami.“

Ekrem prikývol a nechal ho zmiznúť. Potom sa všetci traja spustili po rebríku do úzkej uličky.

Gina ich viedla pomedzi húfy ľudí a tvárila sa ako doma. „Kráľovská rodina upírov má sídlo mimo centra,“ informovala ich. „Ale žije tu veľa upírov a ty, Ekrem, si medzi nimi známy ako nežiaduci element. Takže ak nejakého uvidíš, zdrhaj!“

Ekrem si radšej nasadil kapucňu a jasné, belasé oči ukryl pod okuliarmi.

„Je Brian obklopený ochrankou?“ zaujímalo Rose.

„Len pár najbližšími. Miesto, kde sa nachádza mu znemožňuje mať ich pri sebe viac. Osobne si myslím, že je tu len preto, lebo na tak verejnom mieste by si poňho nikto neprišiel, ani keby vedeli, kde je.“

To vôbec neznelo dobre. Zahli za roh a potom za ďalší a nechali sa viesť davom.

Ekrem sa fascinovane obzeral. Mesto videl len na obrázkoch. Udivovalo ho, aká odlišná kultúra tu panuje.

Rose začínala spoznávať okolie. Už je to pár rokov, ale ak sa nemýli, kúsok odtiaľto vykradla Národné múzeum.

Gina ich neomylne viedla stredom predlhého námestia korunovaného sochou panovníka na koni.

„Prečo je tu toľko policajtov?“ šepol Ekrem.

„Upokoj sa, vždy tu stoja,“ zasmiala sa Gina. „Sme v srdci mesta.“

Ani Rose však nepridávali na pokoji. Nenápadne po nich poškuľovala. Podvedome hľadala únikové cesty – niekoľko obchodov, vstup do metra a bočné uličky.

„Sme tu.“ Gina odrazu zastala a zahľadela sa na jednu z budov natlačených jedna vedľa druhej ako sardinky.

„Hotel Ambassador,“ prečítala Rose. „Tipovala by som, že zločinci bývajú v Hiltone.“

„Hilton má mizernú polohu, mohlo by ho napadnúť aj menej inteligentné dieťa,“ vysvetlila jej Gina premúdrelo. „Tam by som ubytovala len nepriateľa.“

„Keď vravíš. Vojdeme?“

Ekrem sa napol. „Nemusíme.“ Ukázal pred seba.

Z hotela vyšiel vysoký, čiernovlasý muž oblečený v bielom, sprevádzaný jediným nenápadným bodyguardom. A pohľad upieral na ich malú skupinku.

„Ako mohol vedieť...“ prekvapila sa Rose.

„Určite vycítil našu mágiu,“ odfrkla si Gina.

Brian sa s nimi stretol priamo uprostred Václavského námestia, akoby nebolo celé ovešané kamerami. Mohla len tušiť, že tak ako Ekrem využíva mágiu, ktorá ho maskuje.

Obávaného upíra si predstavovala inak. Rozhodne škaredšieho. Možno s jazvami. Určite v jej predstavách nevyzeral ako príťažlivý tridsiatnik s pokojným vystupovaním.

„Ekrem, to mi je prekvapenie,“ povedal ironicky. „Keď sme sa naposledy videli, nedopadlo to dobre.“

Jasné, že nie. Carolina ich vtedy oboch oklamala a vzala tabuľku.

„Čo ti poviem, prinášaš smolu, Brian,“ odsekol.

Upír sa len mierne zaškeril. „A predsa si ma vyhľadal.“ Pohľad mu konečne pristál na menšej Rose. „A priniesol si mi aj chutný obed.“

Ekrem zavrčal a pritiahol ju k sebe. „Dotkni sa jej a budeš ľutovať, že ťa nezabil môj brat.“

Mykol plecami. „Aj tak nemá moju obľúbenú krvnú skupinu.“

Z nejakého dôvodu ju opäť zalial adrenalín. Práve sa tu vybavuje s nesmrteľným zločincom, možno vrahom.

Brian sa nadýchol. „Ale cítim tu... och, áno!“ Tleskol rukami. „Ty si príbuzná Caroliny Bloomovej.“

Meno jej sestry ju práve nenadchlo. „Áno, delíme sa o rodičov. Ale nie sme tu, aby sme preberali rodokmene, však nie?“

„To vidím. Tak čo vás ku mne privádza?“

„Niečo od teba potrebujeme,“ povedal Ekrem. „A som si istý, že spoločne sa dohodneme na protihodnote za malú pomoc.“

Brian si ich oboch pochybovačne premeral. Zúfalstvo mu ale nedovolilo ponuku odmietnuť. Mať tak na chvíľu moc džinov alebo hoci aj samotného Ekrema na svojej strane... „Tak sa poďme pozhovárať.“

Na ich prekvapenie nezamieril späť do hotela, ale kráčal smerom nahor, k soche.

Rose si s Ekremom vymenila zvedavý pohľad, ale šli za ním a pár krokov pozadu ich nasledovali Gina s Brianovým bodyguardom.

Upír zastavil pred Starbucksom a ukázal na dvere.

Rose pootvorila pery. To snáď nemyslí vážne! „Preskočilo ti?“

Zazubil sa a na chvíľu odhalil ostré tesáky. „Je to rušné miesto a všetci máme istotu, že nedôjde k... nečakanému útoku.“

Prekrížila si ruky na hrudi. „Upír, múmia a človek vojdú do kaviarne, už vidím ten začiatok vtipu. Nechystáme sa preberať najnovšie klebety, sakra!“

Brianovi sa zalesklo v očiach. „Prepáč, prečo si tu vôbec ty? Si len smrteľníčka.“

Tak nejako ju to urazilo, ale nedala to najavo. Odvážne zdvihla bradu. „Asi by som ti mala niečo vysvetliť, pijavica.“ Podišla bližšie. „Dnes budeš jednať so mnou. On je len môj zamestnávateľ,“ ukázala za seba na pobaveného Ekrema a pokojne vošla do Starbucksu, kde si objednala kávu.

Brian nadvihol obočie a čakal, že mu to Ekrem vysvetlí.

Ten len mávol rukou. „A to si ju nevidel v akcii.“ Nasledoval svoju malú divošku.

Brian mal neblahý pocit, že ten chlap začína byť pod papučou. Dal svojmu strážcovi tichý príkaz, aby sledoval okolie a Gina zostala strážiť jeho. Potom sa pobral za podivnou dvojicou.

Usadili sa v rohu kaviarne okolo drobného stola. Rose popíjala kávu. Spoznal však ten ostražitý pohľad stratéga. Ona nie je obyčajná.

„Tak, o čom sa budeme rozprávať?“ Uvoľnene sa oprel na stoličke.

„Máš u Salvatora špeha,“ povedal Ekrem nevzrušene. „A údajne dobrého.“

„Najlepšieho. A? Pokiaľ viem, tiež si na Salvatorovom zozname nepriateľov.“

„Určite vieš, niekde medzi upírmi je posledná časť mojej tabuľky. Chcem ju. Ak je tvoj špeh tak dobrý, nech ju nájde.“

Okamžite mal upírovu pozornosť. „Chlape, ani ja nedokážem to kráľovstvo okradnúť a to mám lepšie šance než ty. K tabuľke sa nikdy nedostaneš.“

Rose pohľadom Ekrema umlčala. Nie je to prvý raz, čo bude vyjednávať so zločincom. „On nie, ale ja áno.“

Vyprskol do smiechu. „To určite. Miláčik, upíra nikdy neprekonáš. Nie ako človek. Ale pekný pokus.“

Zagúľala očami. „To nechaj láskavo na mňa.“

„Dobre, teraz vážne. Čo tu na mňa vy dvaja skúšate?“ Vystrel si dlhé nohy. Carolinina sestra je rozhodne roztomilá, také zlatíčko s podrezaným jazykom, ale aj Cari takmer umrela v boji proti nim a to už mala v sebe Kamalovu silu.

Rose dopila kávu a oprela sa o stôl. „Kamal urobil neznámy počet kópií tabuľky. Sú v jeho dome a stavím sa, že aj po celom Londýne. Ak ukradnem jednu, okamžite spozornie. Potrebujem vedieť, kde je tá pravá a ako ju ukradnúť. A to sa mi nepodarí bez človeka zvnútra.“

„Ty chceš ukradnúť niečo upírom? Ale no tak!“

Začínala mať toho vážne dosť. „Myslíš, že to nedokážem?“

„Nie.“

„Fajn.“ Od hnevu skrčila kelímok. „Si dosť chytrý na to, aby si sa dostal do databáz Interpolu?“

Zamával jej pred nosom mobilom. Upíri majú prístup do každej organizácie podobného rázu. Len vďaka tomu nadprirodzení stále žijú v anonymite.

„Výborne. Vyhľadaj si prezývku Nočná Mora.“ Nech to už majú za sebou.

Brian to zo zvedavosti urobil. Šokovane otvoril siahodlhú zložku s niekoľkými nie práve dokonalými fotografiami Rose. Na všetkých mala parochne, ale tvár sa nezmenila.

V desiatkach dokumentov boli správy o krádežiach po celej Európe. Súkromné osoby, inštitúcie, múzeá... „A ešte ťa nezavreli?“ Pozrel na ňu novým pohľadom.

„To je ten vtip, upírik. Ja som kradla veci držané nelegálne. Interpol serie, že nevedia ako.“

Ohromene prikývol. „Preto Nočná Mora? Tak ťa prezývajú?“

Sebavedome sa usmiala.

„Nuž, teraz si ma zaujala, malá zlodejka. Tak spusti, čo presne potrebuješ?“

Rose mu vysvetlila systém pasce s tabuľkami a zdôraznila niekoľko varovaní pre jeho špeha, aby sa o odcudzenie nepokúšal. Napísala mu niekoľko indícií, ako spoznať originál a kópiu a tiež zoznam bezpečnostných prvkov, o ktorých musí vedieť.

Brian pozorne počúval, občas sa čosi opýtal a všetko si poctivo zapisoval.

Po hodine vyčerpávajúceho rozhovoru sa zhlboka nadýchol a odložil mobil. „Môj špeh nevie, kde je tabuľka. Salvator už tuší, že zradca mu je bližší, než by si pripustil, ale zvládne to. Potrebuje však čas,“ vysvetlil im situáciu. „Navyše mu nedovolím prezradiť sa, takže pre vás nič neukradne.“

„To ani nečakáme,“ zašepkal Ekrem. „Čo chceš na výmenu? A upozorňujem, že pre teba nikoho nezabijem a nebudem mučiť.“

Brian sa tajomne uškrnul. „To ma neprekvapuje. Ale povedz mi jedno, Ekrem.“ Naklonil sa k nemu. „Máš armádu. Kamal a Cari ti ublížili. Prečo nezopakuješ svoj útok ako v Dendere a Thébach?“

Ekrem zaškrípal zubami. „Na rozdiel od teba, nie som vrah a maniak! Nikto, ani len Kamal mi nestojí za krv na rukách. Chcem svoju moc, na inom mi nezáleží,“ odpovedal mu hrozivo.

„Možno len nemáš správnu motiváciu. Pridaj sa ku mne. Ja viem, že sa chceš pomstiť,“ lákal ho. „Bublá ti to v krvi.“

Rose pozorne sledovala výmenu. Ani za nič Ekremovi nepomôže, ak sa rozhodne prelievať krv.

Ekrem nadvihol jeden kútik pier. „Si vedľa, drahý Brian. Vieš čo bude jeho najhorším mučením? Že napriek všetkému jeho úsiliu znova získam moc a on bude musieť žiť s tým, že som niekde vonku a kedykoľvek ho môžem doraziť.“ A na to sa náramne teší!

„A navyše si vezmeš sestru jeho ženy ako rukojemníčku?“ nedal mu upír pokoj.

Rose vyvalila oči. Urobil by to? Niekedy zabúdala, čo všetko mu Kamal s jej sestrou urobili.

Ekrem na ňu vyrovnane pozrel. „My dvaja nie sme rovnakí, Brian. Rukojemníkov si neberiem.“

„Tak ako si túto roztomilú zlodejku presvedčil, hm?“ Mrkol na Rose. „Čo si jej sľúbil? Večný život? Moc?“

A to by mohol? preblesklo jej mysľou.

„To nie je tvoja starosť,“ odsekol Ekrem.

Mohol, uvedomila si podľa tónu jeho hlasu. Mohol, ale neurobí to. Nie pre ňu. Je len nástroj. Pomôcka, za ktorú si zaplatil.

Tak ako každý, pre koho pracovala. V skutočnosti na nej nikomu nezáležalo. Ani len vlastnej sestre, ktorá je nesmrteľná.

Kúsok jej srdca v tom momente umrel. Tabuľkou to končí. On dostane svoju moc, ona milióny.

Možno to je jej osud. Vždy stáť na okraji diania, nikdy naplno neprežiť to, čo ostatní majú automaticky.

Privrela oči, aby v nich nezazreli pocit zrady a sklamania.

Dva milióny libier. Za dva milióny sa môže presťahovať kamkoľvek na svete, predať svoj byt v Londýne a nechať svoj starý život za sebou.

„Tak čo chceš za túto službičku?“ Ekremov hlas ju vrátil do prítomnosti.

Brian dlho váhal. Je toho veľa, čo potrebuje. Ale možno existuje jedna vec, v ktorej Rose uspeje vďaka svojmu ľudskému pôvodu.

„Nájdite mi dvoch ľudí,“ vyhlásil. „Už po nich nejaký čas pátram. Problém je, že ich chráni vlastná mágia a vždy včas utečú.“

Rose sa nútila k pozornosti. „Čo s nimi urobíš, keď ich nájdeme?“

„Nič zlé, človiečik. Nemám záujem im nijako ublížiť, máš moje slovo. Oni to ale nevedia, preto utekajú. Priveďte mi ich a dostanete, čo chcete.“

„Nič iné?“ prekvapil sa Ekrem. „Iba dve osoby?“

„Dve osoby ovládajúce starovekú mágiu. Majú pri sebe dve čarodejné knihy. Chcem ich, aj tie knihy.“

Ekrem si spomenul, čo mu kedysi Levent o Brianovi povedal. Už niekoľko rokov zbiera sériu magických kníh, v ktorých je rozkúskované mocné kúzlo na ovládnutie mysle kohokoľvek.

Údajne už má štyri. Jednu stráži Conor, Salvatorova pravá ruka. Kde sú ostatné, nikto nevie.

Problém je, že Brian s tými knihami nemá žiadne šľachetné plány. A oni mu k tomu majú dopomôcť?

Upír vycítil jeho dilemu. „Chceš moc, Ekrem. Dostaneš ju len vďaka mne. Ja po tebe nechcem nič iné. Len o trochu viac moci.“

Moci, ktorú určite zneužije.

Ale neurobí to isté on? Nemieni zachraňovať svet. Obaja sú zločinci, vyhnanci vlastných radov. Prečo by ho malo trápiť, čo Brian urobí? Nepredstavuje hrozbu pre neho. Ostatní nech sa o seba starajú sami!

Obrátil sa na Rose. „Dokážeš vystopovať ľudí?“

Zmätene rozhodila rukami. „Ja neviem, máme nejaké stopy?“

Brian jej na mobil poslal všetko, čo o strážcoch vedeli. Ich vek, mená, pôvod a všetky miesta, kde ich vypátrali.

Ešte nikdy nestopovala ľudí. Je to iné než pátranie po artefaktoch?

„Urobím to,“ vyhlásila rozhodne, ale vôbec si nebola istá, či to bude možné. Je to však jediná cesta k tabuľke. Má na výber?

Brian sa spokojne usmial. „Radosť s vami obchodovať.“ Vzal si Rosein mobil a naťukal doň svoje číslo. „Keby niečo, som na príjme. Do týždňa by som mal mať potrebné informácie.“ S tým sa s nimi rozlúčil a nechal ich skľúčene sedieť pri stolíku.

Ekrem vycítil Roseinu nervozitu. „Rose...“

Prudko vstala. „Ja to dokážem. Poďme!“