Prekliata temnota 8

„Je to stará pasca,“ vysvetľovala Rose neskôr vo svojom byte nad šálkou silnej kávy. Ekrem pozorne počúval, usadený na kuchynskej linke a Gina s Leventom sedeli vedľa nej. „Originál ukryjem. Vyrobím tony kópií a nechám zlodeja, nech sa chytí. Akonáhle zmizne jedna, okamžite viem, že sa niečo deje a mám čas posilniť ochranu originálu, alebo ho premiestniť.“

Ekremov pohľad bol sklamaním neprítomný, vzdialený. Bol tak blízko a teraz... ďalšia prekážka. Prečo ho bohovia tak trestajú?

Gina cvakla zubami. „A my ani nevieme, koľko kópií existuje.“

Rose si odpila z kávy. Alkoholový opar ju opúšťal ťažko. „Neexistuje šanca to zistiť. Sme v slepej uličke.“

„Povedala si, že je to stará pasca,“ nenechal sa odbiť Levent. „Už si s ňou prišla do kontaktu?“

Prikývla.

„A ako si našla originál?“

Pozrela naňho ako na debila. „Bol to Ruský oligarcha. Podplatila som jeho znalca. Nemám pocit, že by to zabralo u Kamala. Pokiaľ nemá kamarátov bez chrbtice.“

Gina sa napla a dlaňou plesla po stole. „To je ono!“

Ekrem sa konečne vrátil do prítomnosti. „Čo je ono?“

Usmiala sa. „Kamal možno nepriateľov nemá, ale Salvator áno! A je verejne známe, že tento nepriateľ má na jeho dvore šikovného špióna.“

Ekrem sa napol. „Gina, nie som si istý či je to dobrý nápad.“

„Prečo? Nebyť jeho, ani tu nie si. To on ťa našiel.“

„Mohol by ma niekto zasvätiť?“ prerušila ju Rose.

„Volá sa Brian,“ začala Gina. „Je to bývalý kráľ Británie, upír. Kedysi zradil a odvtedy sa snaží uskutočniť plány na ovládnutie sveta. To on platil Caroline, aby našla Ekrema. Dúfal, že on a jeho armáda sa k nemu pridajú.“

„Čo sa ako vidím nestalo.“

„Nie.“

„A prečo by nám niekto ako on mal pomáhať?“

„Nemala som na mysli pomoc, ale výmenný obchod. Určite má aj on svoju cenu.“

„Aby nebola privysoká,“ upozornil ich Ekrem.

Gina mykla plecami. „Nemáme plán B.“

„Ani nevieme, kde je,“ schladil jej nadšenie Ekrem.

„Nájsť ho nebude problém. Do rána zistíme jeho adresu. Čo ty na to, Levent?“

Starý džin si trel sánku. Nebol to nápad za milión. „Skúsiť to môžeme. Stále máme dosť sily na to, aby pre nás Brian nepredstavoval hrozbu.“

„Buďte opatrní,“ prosil ich Ekrem, keď sa pobrali na odchod.

Gina naňho hravo cmukla. „Ako vždy.“

Rose ešte pár minút sedela a naberala triezve uvažovanie. „Idem spať,“ vyhlásila. „Inak by som si otvorila ďalšiu fľašu vína.“

Ekrem ju pozoroval so zmesou záujmu a opatrnosti. Cítil, že zrada jej rodiny ju ranila hlbšie, než dáva najavo.

Rád by ju utešil. Už dlho nepocítil túžbu zovrieť ženu v náručí len preto, že vidí jej smútok. Ale premohol sa. Už si doprial jednu zakázanú noc. Nemôže Rose dávať falošné nádeje a určite si zaslúži byť viac než dočasná milenka.

Nechal ju teda spať na pohodlnej posteli a on sa uložil na gauč pred stíšeným televízorom.

Stál pri tajnom východe zo svojej pevnosti, obklopený nocou a nezameniteľnou vôňou korenín. Malý dvor osvetľovala jediná slabá fakľa a ustupujúci mesiac.

„Nechcem, aby si išla,“ prosil ju.

Tajomne sa usmiala spod čierneho plášťa, ktorý nedokázal skryť jej krásu. „Obaja vieme, že musím. Som špiónka. Je to moja práca.“

Preglgol. Nemal ju tak dobre učiť. Bola pridobrá pre túto prácu. A pre úlohu, pred ktorú ju postavil. „Môžem poslať niekoho iného.“ Pohladil ju po opálenom líci a ona sa túžobne obtrela o jeho dlaň.

„Pán Dendery je obozretný. Ženu nikdy nebude podozrievať. Poradím si,“ presviedčala ho a nežne mu prehrabla vlasy.

Zovrelo mu srdce. „Bez teba nemám pre čo žiť. Prosím, vráť sa mi.“ Pritiahol si ju bližšie. Pripadala mu nežnejšie než obvykle. Akási rozžiarená. S nechuťou vytiahol spod kapucne prameň jej vlasov. Boli otrasne sivasté, ani hnedé ani svetlé.

Aj to urobila preňho. Svetlovlasé ženy v ríši budia priveľkú pozornosť. A ona, ako jedna z mála, túto vzácnosť mala. Pozostatok jej gréckych koreňov. Ibaže vždy keď šla na misiu, naniesla si niekoľko vrstiev farbiacich byliniek, aby bola nenápadná.

„Ako vždy, láska,“ sľúbila mu. „A potom už nikdy neodídem.“ Pobozkala ho.

„Sľubuješ?“

Zasmiala sa. „Tvoj hárem nie je až taký zlý.“

Pevnejšie ju zovrel. „Kiež by som ti mohol dať iné postavenie.“ Ona nie je jeho otrokyňa. Je omnoho viac. Vždy bude viac.

„Ekrem,“ pozrela mu do očí. „Otrokyňa alebo kráľovná, je mi to jedno. Kým som s tebou.“

A preto ju z celého srdca miloval. Do dlane jej vtlačil ťažký mešec. „Vezmi si to. Malo by ťa to dostať z väčšiny problémov.“

„Ekrem...“ Vedela, že peňazí nemá nazvyš.

Pokrútil hlavou. „Prosím. Budem pokojnejší.“

S úctou peniaze prijala a ukryla ich pod sukne. „Urobím všetko pre to, aby som ich nemusela použiť.“

„Urob všetko pre to, aby si sa vrátila,“ zaprisahával ju.

V očiach sa jej zaleskla láska. „Než nastane ďalší spln, budeme opäť spolu.“ Naposledy ho pobozkala a zmizla v temnote.

A to bolo naposledy, čo ju videl živú.

Jej mŕtve telo ho dostalo do kolien.

Prázdne oči.

Celá od krvi.

V láskavej tvári zvečnená agónia.

„Nie! Ju nie! Lei nie!“ počul sa kričať.

„Ekrem!“

Netušil, čo za hlas ho to volá, ale chcel zabíjať. Potreboval preliať krv.

„Ekrem, zobuď sa!“

„Lei nie! Len ju nie!“ Dotkla sa ho čiasi ruka a on ju schmatol, bolestivo vykrútil a jej majiteľku zhodil na zem. Pregúľal sa na ňu, napoly stále vo vraždiacej nálade.

„Ekrem!“ zasyčala Rose zachrípnuto.

Konečne sa spamätal a zaostril. Pod ním ležala Rose. Rozhodne živá a vytočená Rose.

Nabral do pľúc potrebný vzduch. Je to Rose. Iba Rose. Malý človiečik. „Prepáč,“ zašepkal.

„Čo to, do pekla, bolo?“ Pomrvila sa pod ním. „Kričal si ako na poprave.“ A prerušil jej posvätný spánok.

Mierne rozochvene sa z nej odvalil a vrátil sa na pohovku. „Zlý sen.“ Taký, ktorý sa mu nesníval už pekne dlho. Akoby spomienka na Lei nebola dosť živá.

Rose sa trucovito posadila. „Tak zlý sen, hm? Mám IQ cez stoštyridsať, aby si vedel. Skús iné vysvetlenie.“ A nech je sakra dobré, keď sa kvôli tomu vyškriabala z postele.

Divoko na ňu pozrel. Potreboval vypustiť paru. Zúfalo. Zdrapol Rose za ruku a pritiahol si ju na kolená.

Zvýskla, ale potom ju umlčal bozkom. Potreboval sa cítiť nažive kvôli bolestivej smrti zo sna. Zahryzol jej do pery. Rose bola v jeho náručí drobná a krehká. Chcel to využiť. Jej ženskosť.

Zaprela sa o jeho nahú hruď a odtlačila ho. „Ekrem...“

„Obaja to chceme,“ presviedčal ju vášnivo, napoly tvrdý vo voľných nohaviciach.

„Nie je to správne.“ Vykrútila sa mu a ustúpila. Čo ako ho znovu chcela cítiť v sebe, aj ona vycítila, že je v zlom emočnom rozpoložení. Ten sen ho rozrušil, prinajmenšom.

Aj on vyskočil na nohy a premenil sa na stelesnenie pokušenia. „A odkedy my dvaja robíme, čo je správne?“ Vykročil vpred, zatiaľ čo ona cúvala.

Bezmocne krútila hlavou. „Pozri, sme rozospatí a máme za sebou náročný deň a...“

Pritlačil ju o stenu a znovu drsne pobozkal. Celým telom sa na ňu pritlačil a v Rose sa rozliala vlna ohňa.

Zastonala. Toto je zlé, skazené a, bohovia, tak príjemné... „Robíme chybu,“ povedala pomedzi bozky.

Nadvihol ju, aby mu mohla omotať nohy okolo pása. Pritlačila sa naňho svojím horúcim stredom. „Uhm. Obrovskú.“ Stiahol z nej tielko.

Ochotne mu pomohla a nechala ho roztrhnúť jej nohavičky. Zahryzla mu do krku. Nechcela nehu. Chcela adrenalín, vzrušenie a to bez strachu, že ho odstraší.

„Nie som ako väčšina žien, Ekrem.“ Odstrčila ho a zadýchaná sa vystrela. „Chceš to? Tak ma presvedč!“

Pred očami mal červené bodky. Z nejakého dôvodu chcel Rose potrestať za všetko, čím si prešiel. Zhodiť tú masku civilizovanosti.

„Myslíš, že ma zvládneš, Rose?“ vysmieval sa jej, keď okolo seba krúžili, vzrušení a mierne nepríčetní.

„A ty mňa?“ vrátila mu to a prešla poza pohovku. „Som zlodejka. Kriminálnička. Nežné slovíčka, ruže a romantika ma nevzrušujú.“ Konečne to vyslovila. Všetky jej predošlé známosti ju zvádzali trápnymi gestami a takmer sa jej báli dotknúť. Dá jej Ekrem, čo potrebuje?

„To je dobre.“ Vyzliekol si nohavice. „Pretože ani mňa.“ Ladne preskočil nábytok, schytil ju a spoločne sa zvalili na zem. V poslednej chvíli ich pretočil, aby nedopadol na ňu, ale ona naňho.

Pevne ju zovrel, aby sa nemohla odkotúľať. „Aj tak budeš nakoniec kričať a prosiť,“ sľuboval jej.

Pomrvila sa. Zasyčala, keď jej prstami zovrel bradavku presne vo chvíli, keď ju začal hladiť medzi stehnami. Zavzdychala.

Ekrem na ňu nechcel brať ohľady. Možno ju konečne odplaší a jeho myseľ sa zase uprie na Lei, jeho najdrahšiu Lei.

Rose ale prikryla obe jeho dlane vlastnými a kopírovala jeho pohyby. Tá malá potvora si užíva!

Zhodil ju zo seba.

Škodoradostne sa zasmiala. „Na viac nemáš?“ Oči jej pobavene žiarili. Chcela ho a chcela všetky tie skazené veci, za ktoré sa niekde stále posiela do väzenia.

„A čo ty, človek?“ Znova bol na nohách. „Dokáž mi, že nemáš len veľké reči!“

Prudko sa nadýchla. Výzvu neodmietne. Na kolenách sa k nemu priplazila a bez varovania ho vzala do úst.

Od šoku zalapal po dychu a musel sa oprieť o pohovku.

Rose sa v duchu usmiala. Ona mu ešte ukáže! Jazykom krúžila okolo špičky, prstami masírovala celú dĺžku a pomaly ho zasúvala čoraz hlbšie.

Ekrem zaboril ruku do jej svetlých vlasov. Sotva sa udržal na nohách. Len samotný pohľad na Rose na kolenách, nahú a s jeho penisom v ústach ho takmer dostal na pokraj.

Rose sa dostala do polovice, keď zistila, že to ďalej nezvládne. Neprestávala ho však dráždiť jazykom a užívala si jeho stony.

„Stačilo!“ vykríkol odrazu a trhnutím vlasov ju prinútil prestať.

Skazene sa usmievala. Len ho to viac rozzúrilo. Ona je len úbohý človek, nikdy nezvládne jeho skutočnú náturu! O to sa postará.

„Tak ty sa nedáš? Fajn!“ Zvrtol sa, zmizol v jej izbe a z prinesených kufrov vybral povrazy.

Vrátil sa do obývačky, kde sa práve zviechala na nohy. Len čo uvidela povrazy, zamračila sa. „Tak na to ani nepomysli!“

„Ale ale, už sa vzdávaš, človiečik?“ vysmial ju.

Bojovne zdvihla bradu. „To tých povrazov ma dobrovoľne nedostaneš!“ vyhlásila.

Mykol plecami. „Dobre.“ A pustil sa za ňou sekundu po tom, čo sa ona rozbehla preč.

Dohonil ju pri stene do kuchyne a po krátkom boji ju pritlačil tvárou k stene, s rukami za chrbtom. Celkom slušne sa bránila. Len ho to viac vzrušovalo.

Zviazal jej ruky a vášnivo jej zahryzol do krku. Dal si záležať, aby mala ráno viditeľný cucflek.

„Som si istý že moderná žena ako ty pozná pravidlá,“ zašepkal jej do ucha, až jej naskočili zimomriavky.

„P-pravidlá?“ Omámene zaklonila hlavu. Bola celá vlhká a prudké vzrušenie sa menilo na bolesť. Sladkú bolesť.

Prehodil si ju cez plece a odniesol ju k pohovke. Odkopol malý stolík, ju položil na mäkký koberec a začal ju zložito obmotávať povrazmi. Okolo bokov, hore ku krku, potom zvláštnymi uzlami k stehnám, ktoré od seba oddelil a priviazal o nohy pohovky. „Pravidlá. Tuším je to červená, mám pravdu?“ Pozrel jej do očí. „Keby si to náhodou nezvládala.“

Rose zamrzla krv v žilách. Smiešny fakt? Pravidlá pozná pridobre. Celý mesiac musela navštevovať sado-maso klub, než jeho majiteľa okradla o vzácnu erotickú maľbu. A tie veci čo videla... „Ty úchylák! Nech ťa ani nenapadne-“ Umlčal ju ďalším hrubým bozkom. Rukami opäť vracal jej telo do stavu neznesiteľného vzrušenia.

„Nie som tvoja hračka,“ povedala, keď jej dovolil nadýchnuť sa.

„Ale áno, si.“ Vsal do úst jej bradavku. „Bráň sa Rose, prosím. Bojuj so mnou!“ Pretože poznal len dva spôsoby ako sa uvoľniť a s Rose sa určite nebude biť až do únavy. A tak im zostal len sex.

Zmietala sa v povrazoch, napoly vzrušením, napoly hnevom, že ju vôbec zviazal. A malá, mikroskopická časť jej ja jasala, že presne vie, ako ju skrotiť.

Ekrem si kľakol medzi jej otvorené stehná. Stále bola veľavravne vlhká. „Môžem si s tebou robiť, čo sa mi zachce. Čo urobíš, hm?“

Rose sa len prehla v nemej prosbe, aby sa jej dotkol.

Rád jej to želanie splnil. Bez varovania do nej ponoril dva prsty a okamžite sa okolo neho zovrela, na pokraji orgazmu. Tú čarodejnicu to ešte vzrušuje! Nevedel, či ho to potešilo alebo vydesilo. Normálna žena by si išla vykričať pľúca.

Mučivo pomalým rytmom jej skúsene hladil vnútro. Chcela mu panvou vyjsť v ústrety, ale povrazy ju držali pevne.

„Ekrem,“ zastonala, keď pritlačil na správne miesto. Oči mala privreté a pery červené od toho, ako do nich hrýzla.

„Tušíš vôbec, o koľko som od teba silnejší, človiečik? Čo všetko by som ti mohol urobiť?“ pokúšal sa ju vydesiť, sám nevedel prečo.

A práve jeho sila ju tak opantávala. Vždy bývala tá silnejšia ona. Počas školy zostalo všetko na jej pleciach. V práci sa mohla spoľahnúť len na seba. Nemala v živote nikoho, s kým by sa podelila o svoje tajomstvá a úspechy.

Bolo príjemné vedieť, že existuje niekto silnejší. Nebezpečný, ale silnejší.

Jeho prsty ju opustili tesne pred vyvrcholením a oči mu žiarili, keď videl ako frustrovane otáča hlavu raz na jednu, potom na druhú stranu.

Keby mal rozum, rozviaže ju, ospravedlní sa a vysvetlí jej, že celé toto divadlo je len jeho snaha získať späť Lei. Ale spomienka na ňu tak zabolela, že ho jeho pomätená myseľ prinútila uvažovať mozgom medzi nohami.

Sklonil sa a prsty nahradil jazykom. Jej telo sa nádherne vlnilo a vábilo ho.

Je jednoducho dokonalá, preblesklo mu mysľou. Rose je pridobrá pre svoju rodinu, možno aj pre svoju prácu.

„Ekrem, prosím!“ vykríkla. Pokožka sa jej leskla potom.

„A čo ak poviem nie?“ dráždil ju. „Čo urobíš, Rose?“

Zalapala po dychu a takmer sa rozplakala. Niečo na tomto chlapovi ju núti zároveň mu vylepiť a padnúť k nohám.

Možno potrebuje odbornú pomoc. Akoby nestačila jej závislosť na adrenalíne a nebezpečenstve.

Zazmietala sa.

Naklonil sa nad ňu a spravil jej druhý cucflek na hrudi. „Bezmocnosť ťa vzrušuje, však?“ Prudko do nej vkĺzol. „Len sa ešte nenašiel nikto dosť silný, kto by ťa do tej pozície dostal.“

Stačili len jeho slová, aby násilne vyvrcholila. Vykríkla, myseľ plná skazených predstáv. Prehnutá ako luk lapala po dychu.

Ekrem sa vyžíval v jej strate kontroly. Nech je akokoľvek životom zocelená zlodejka, Rose je stále žena. Mladá, vášnivá a otvorená. Nehodí sa do sveta, do ktorého ju uvrhla rodina.

V slabej chvíľke ju zatúžil z toho sveta vytrhnúť. Ale nevedel kam.

Rose sa pomaly zniesla z výšin, len telo sa jej jemne otriasalo. Po prvý raz si uvedomila, aký je Ekrem pre ňu nebezpečný. Nanešťastie, adrenalín ju ovládol a ona konala ako maniak.

„Ty, Ekrem?“ vzdychla s tajomným úsmevom.

Stále tvrdý z nej vyšiel. „Áno?“ Pohladil ju po brušku.

„Ruky sa vždy zväzujú oddelene, nie spolu.“ Vytiahla spod seba oslobodené zápästia a strčila doňho. Prevalil sa na koberec a kým sa dostal na nohy, ona stihla rozviazať väčšinu povrazov. Už jej len zdobili lákavé telo.

Tentoraz mu nedala šancu zaútočiť. Zhrabla vankúš, celou silou mu ho hodila do tváre a zatiaľ čo sa spamätal, prinútila ho cúvnuť ku kreslu, o ktoré zakopol a klesol doň.

Rose sa naňho obkročmo vyšplhala. „Koľko toho vydržíš, bojovník?“ Dosadla naňho. Obaja od pôžitku zaklonili hlavy.

Ekrem jej zovrel pás, aby mohol udávať rytmus. „Budeš ešte prosiť, aby som prestal,“ sľuboval jej.

Dráždivo sa zavrtela. „To sa uvidí...“