Prekliata temnota 7

Nasledujúce ráno sa stretli nad šálkou silnej kávy. Rose vyzerala stále zničene, ale odhodlane. Ekrem tiež veľa spánku nemal.

„Čítala som správy,“ povedala mu unavene. „Naša akcia na polícii bola dosť medializovaná.“ Podala mu mobil s niekoľkými článkami.

Ekrem ich prebehol očami. „Žiadne stopy. Nič ich nepovedie k nám.“

„Nie. Ale upírov to upozorní. Získať poslednú tabuľku bude omnoho ťažšie.“ Prehrabla si strapaté vlasy. „Potrebujeme viac informácií. O všetkom, čo sa týka upírov, ich bezpečnosti a nedostatkov.“

Pokrútil hlavou. „Vrátiť sa do Londýna je šialenstvo.“

Odložila pariaci sa hrnček. „Ekrem, okradla som povstalcov v Sýrii počas Arabskej jari. To bolo šialenstvo. Londýn je bezpečný. Všetko sa sleduje. Upíri majú obmedzené možnosti, čo nám jasne dokázal fakt, že druhú tabuľku máme my a nie oni.“

Nesúhlasne na ňu zazrel.

Zagúľala očami. „Odtiaľto nič nezmôžem. Musíš mi veriť a ja sa musím informovať.“

„Uvedomuješ si, ako ti môžu upíri zničiť život, keď zistia, že mi pomáhaš?“ vytiahol silný argument. Potreboval, aby chápala, do čoho ide.

„Ja si poradím,“ uistila ho.

„Ako? Len čo nadobudnú podozrenie, zmrazia ti účty, prehľadajú tvoj byt, vložia tvoje informácie do medzinárodného systému hľadaných osôb a upozornia na teba celý nadprirodzený svet.“

Keby bola Rose normálna, pochopí hrozbu. Stiahne sa. Ale ona nebola. Potrebuje výzvu, potrebuje byť v pohybe. Potrebuje testovať hranice. „Som hľadaná Interpolom. Myslím, že horšie to už nebude. Mám tonu záložných účtov a pol tucta falošných identít. Zvládnem to.“

Stále mu pripadalo neuveriteľné, že mu táto jedinečná žena chce pomôcť. Znelo to príliš jednoducho, príliš krásne. Napriek tomu zúfalo túžil získať späť moc, ktorá mu právom patrí. Len čo sa tak stane, prestane sa konečne báť že ho niekto zase chytí a zaživa pochová.

Striasol sa. Ak je Rose jeho jedinou nádejou, nebude ju odhovárať. „A čo chceš za odmenu?“ zamyslel sa prakticky.

Zamrkala. Úplne zabudla, že nie je charita. Tak veľmi chcela vytrieť zrak svojej dokonalej rodine, že jej prestalo záležať na peniazoch, ktoré rozhodne bude potrebovať. Nesmie zabúdať, že je to len práca. „Ďalší milión libier plus všetky výdavky hradíš ty. Pol milióna navyše, ak budem počas akcie zranená.“

Mykol plecami. Bola to preňho zanedbateľná čiastka. „Sú tvoje. Založím ti na ne nový účet vo Švajčiarskej banke, ten by nemal byť vystopovateľný.“

„Ďakujem.“ Spokojne sa usmiala. „Tak hurá na zločin!“

Ešte v ten deň sa vrátili do Londýna. Ekrem nechal väčšinu svojich verných v Peterborough, pretože nechcel viac riskovať ich životy. Okrem neho a Rose sa pridal len Levent a džin ženského pohlavia – Gina. Rose sa smiala celé minúty, kým na ňu Gina vražedne nepozrela a zakázala jej vymýšľať vtipy na jej meno.

Kým sa viezli do Londýna autom s dymovými sklami, aby ich kamery nezachytili, Rose sa začala nadprirodzene vzdelávať.

„Nemôže si Ekrem jednoducho želať, aby sa tabuľka objavila pred ním?“

„Tak naša moc nefunguje,“ vysvetlil Levent. „Tabuľka je magická a zakliata. Nenechá sebou manipulovať.“

„A čo takto želanie poznať jej presné umiestnenie? Bezpečnostný systém, ktorý ju chráni? Kód k trezoru?“

Stále len krútil hlavou spoza volantu. „Naša moc je určená ľuďom. Bohatstvo? Synovia? Pôda? Tridsaťcentimetrový penis? To nie je problém. Sú to veci k ich užitiu a pôžitku. Ale sme bytosti mágie, tak ako upíri a všetky ostatné rasy. Voči nim sme... slepí, povedal by som. Nevnímame tie drobné vibrácie, ktoré sú okolo ľudí. Naša moc medzi nich neprenikne. Ani na nich nikdy nebude pôsobiť.“

„V skratke – v tomto boji sme odkázaní na staré metódy,“ objasnil jej Ekrem zo sedadla spolujazdca.

„Všimla som si,“ zamrmlala. „Budem potrebovať urobiť nákupy. Nákladné nákupy. Počítače, telefóny, špeciálny softvér.“

„S tým ti pomôžem ja,“ ozvala sa Gina. „Tuto páni by nemali vychádzať na verejnosť, pokiaľ nemusia. Londýn je plný upírov, ktorí by ich spoznali.“

„A teba nie?“ Rose závistlivo pozrela na Ginu. Bola jej presným opakom – tmavšia pokožka, husté čierne vlasy, orieškové oči, plné pery a postava, pre ktorú by väčšina žien zabíjala.

„Nie,“ potvrdila. „Narodila som sa len nedávno, Kamal ma nikdy nevidel a keďže džinovia sú oficiálne vyhynutí, nikto by ma nepodozrieval. A ak by si ty narazila na známych, môžeš im povedať, že som tvoja kolegyňa alebo asistentka.“

Rose sa pozastavila nad hneď prvou informáciou. „Koľko máš rokov? Vyzeráš maximálne na dvadsaťpäť.“ Takmer ako Roseina rovesníčka.

Gina sa usmiala. „Fyzicky možno. Ale inak mám vyše dvesto ľudských rokov.“

A s tým telom určite aj tonu skúseností, pomyslela si Rose. Ktovie, či spala aj s Ekremom?

Premýšľam ako žiarlivka, pokarhala sa. No a čo, keby s ním spala? Je mu aspoň rovná. Rose je obyčajná smrteľníčka, ktorá sa mu nechcene priplietla do cesty.

Zozadu pozrela na Ekrema. Je normálne, že sa s ním chce schúliť pod prikrývky a len sa objímať? Že by bola spokojná, aj keby nikdy viac nemali sex, len ak by bol každý deň v jej živote?

Pokrútila hlavou. Hlúpe, hlúpe nápady!

„Ale vyzeráš dobre,“ podpichla ju.

Gina na ňu vyplazila jazyk.

Namiesto Ekremovho domu zamierili k jej bytu, kde budú nenápadnejší. Džinovia sa navyše dokážu premiestňovať na už známe miesta, takže Gina a Levent sa budú môcť vracať do ich hlavného sídla a v krajnej núdzi premiestniť aj ich.

Rose na obed objednala tri pizze a kým jedli, zazvonil jej mobil. S plnými ústami zdvihla.

„No?“

„Ahoj Rose,“ pozdravila ju veselo Carolina. „Ako sa máš?“

Ustrnula a s nechuťou dožula. „Výborne,“ odpovedala. „Čo ty, ako je v Rusku?“

„Vlastne preto ti volám. S Kamalom sme sa vrátili, mali sme v Londýne... neodkladné záležitosti.“

To určite. Museli sa dozvedieť o tabuľke. Zapla mobil na hlasný odposluch a položila ho na stôl. Ekrem sa so záujmom započúval, zatiaľ čo sa džinovia napchávali pikantnou pizzou.

„Aha. To ma mrzí, je všetko v poriadku?“

„Ale áno. Viac-menej. To je jedno. Chceli sme ťa dnes pozvať na večeru, čo ty na to? Dlho sme sa nevideli, chýbaš mi.“

Potlačila odfrknutie. Zachytila však Ekremov nadšený pohľad a pochopila. Tabuľka je s veľkou pravdepodobnosťou v ich dome. A Kamal s Linou ju určite nebudú podozrievať.

Túto šancu si nenechá ujsť. „Aj ty mne. Kedy mám prísť?“

„Dnes okolo siedmej, šlo by to? Budeme mať čínu a jablkový koláč.“

„Neviem sa dočkať,“ zvolala s falošným nadšením.

„Výborne! Tak o siedmej.“ Lina sa rozlúčila a zložila.

Rose zaklonila hlavu a prosila o trpezlivosť. „No, je načase aby ste ma naučili všetko, čo viete o upíroch. A jeden z vás odšoféruje moje autíčko, lebo tú návštevu za triezva nedám.“

Po zotmení sedeli s Ekremom za volantom v jej Porsche a Rose si okolo krku zavesila MP3 prehrávač.

„Kamal ako upír počuje úplne všetko. Tlkot tvojho srdca by prezradil nielen kde si, ale aj zmenu nálady, keby si uvidela tabuľku,“ opakoval jej.

„Si si istý, že hudba zaberie?“ Pripojila slúchadlá a nastavila hlasitosť.

„Vibrácie z hudby zachytí jeho ucho prednostne, pretože sú silnejšie a nebude schopný vnímať nič tichšie.“

Zapla prehrávač. Levent s Ginou jej doň stiahli štyri hodiny metalovej hudby. Nie práve jej štýl, ale počúvať to bude Kamal.

„Pôjde mu to na nervy, ale pokiaľ neprizná, že je upír, musí predstierať že nič nepočuje.“

Rose sa škodoradostne usmiala.

„Ty si to užívaš,“ obvinil ju pobavene.

Mykla plecami. „Nikdy som ho nemala rada.“

Pohladil ju po líci. „Kedykoľvek si to rozmyslíš, len vyjdi z domu a berieme ťa späť.“

Jeho dotyk ju rozochvel. Radšej sa odtiahla. „Ja to zvládnem.“ Odvrátila pohľad a vzala fľašu vína, ktorú vyzdvihli cestou.

Ekrem pochopil náznak a obe ruky položil na volant. „Viem že áno. Si ozbrojená? Len pre istotu.“

Nebezpečne sa usmiala. „Jasné že som.“ Vystúpila a nežne zabuchla dvere svojej milovanej mašinky. Zamávala Ekremovi, nasadila si slúchadlá a rýchlym krokom zamierila k Lininmu a Kamalovmu domu.

Než stihla zazvoniť, dvere sa otvorili a privítala ju jej usmiata sestra. Rozkošný moderný dom ju privítal teplom a vôňou koláča. Rose s nechuťou uznala, že tí dvaja majú radi rovnaký typ luxusu ako ona.

„Je škoda, že si s nami nešla,“ hovorila Carolina, kým jej odkladala kabát.

Rose si vybrala z uší slúchadlá a nechala ich visieť pozdĺž zipsu červeného svetríka. „Ach, myslíš Rusko?“ Mávla rukou. „Pozriem sa tam inokedy.“ Okamžite začala sondovať. Keby som bola staroveká tabuľka, kde by som bola?

Carolina ju však hneď zaviedla do kuchyne spojenej s jedálňou a usadila ju za prestretý stôl. Kamal sa objavil minútu na to s pohármi na víno.

„Ahoj Rose, rád ťa vidím,“ usmial sa strnulo. „Cari si v Moskve veľmi chýbala.“

Pod stolom zaťala päste. Všimla si, ako jeho pohľad skĺzol k slúchadlám a takmer niečo povedal, ale včas sa zastavil.

„Aj ona mne v Londýne.“ Podala mu víno, aby ho otvoril.

Carolina ju sestersky objala. „Musíme sa stretávať častejšie.“

Áno, presne to potrebuje. Viac hry na dokonalú rodinku. Počkala, kým Kamal naleje všetkým víno a hneď sa napila. „Myslela som, že máš nabitý program.“ Zazrela na Kamala, ktorý sa usadil oproti nej. Lina zostala za vrchstolom.

„Na teba si čas vždy nájdem. My obaja, však Kamal?“

„Samozrejme. Rodina sa nesmie zanedbávať.“

„Alebo pochovávať,“ dodala mrzuto spoza pohára.

„Prosím?“

„Ale nič.“ Stiahla celý pohár a zase si doliala. Kým dojedli, bola príjemne uvoľnená a nevadilo jej ani Carolinino trkotanie o jej úžasnej práci a vykopávkach.

Keď prišiel rad na koláč, pomrvila sa. „Ospravedlňte ma, musím si odskočiť,“ vyhovorila sa.

„Po schodoch vpravo,“ povedal Kamal, akoby to nevedela z predošlých návštev.

Trochu sa zapotácala z vypitého vína. Len čo sa ocitla za rohom, odborným okom si prezrela pohodlnú obývačku. Je Kamal dosť hlúpy na to, aby v nej mal sejf? Alebo aspoň dosť hlúpy na to, aby doň dal tabuľku?

Do úvahy pripadali dva obrazy na stene vedľa krbu. Zapamätala si to a vyšla nahor. V kúpeľni si zložila prehrávač, aby si Kamal myslel, že sa odtiaľ nepohla, a v mäkkých ponožkách vyšla von.

V mysli si stopla tri minúty. Nazrela najskôr do Kamalovej a Lininej spálne. Okrem znepokojujúceho počtu pút, povrazov a erotických hračiek nenašla nič nezvyčajné.

Hosťovská izba vyzerala byť prázdna a nepoužívaná. Kamalova pracovňa jej ponúkla najviac možností.

Počas zostávajúcej minúty prebrala jeho počítač zo spánkového režimu, napojila naň svoj telefón s invazívnym programom a nechala ho pracovať. Pootvorila okno, aby po nej nezostal pach a kútikom oka zazrela ukrytú vitrínu medzi policou s knihami a stenou.

Odtiahla hrubý záves a takmer omdlela. Len tak tam ležala posledná časť tabuľky, jemne podopretá na stojane.

Klesla jej sánka. On ju má len tak vystavenú? S obyčajným tlakovým zabezpečením? Je snáď magor?

Otvorila sklenené dvierka a precvičila si prsty. Postačí skratovať správny obvod a odpojiť záložný systém.

Šiesty zmysel ju zastavil centimeter od tabuľky. Nie. Až taký hlúpy nie je. Ani Kamal, ani Lina.

Prižmúrila oči. Odfotila si tabuľku, ale ani sa jej nedotkla. Zhrabla svoj mobil, uspala počítač a vrátila sa do kúpeľne po prehrávač.

Hlučne sa vrátila k večeri, kde stiahla ďalší pohár vína. Carolina spozorovala nepokoj svojej drahej sestry a zúfalo pozrela na Kamala.

„Rose, trápi ťa niečo?“ opýtala sa starostlivo.

„Nie, malo by?“ odpovedala trochu príkro.

„Pripadáš mi... rozrušená.“ Chcela sa dotknúť jej dlane, ale Rose ju stiahla.

„Nič mi nie je!“

Kamal si odkašľal. „Viete čo? Ja sa postarám o taniere, vy choďte do obývačky,“ navrhol.

Carolina odtiahla strnulú sestru k mäkkému gauču. V obavách sa k nej otočila. „Rose, miláčik, hovor so mnou,“ prosila ju.

Pripitá Rose už  mala na jazyku pár nepekných slov, ale zastavil ju pohľad na stojan s niekoľkými pamiatkami z vykopávok. Zažmurkala. To je až taká opitá?

„Čo je to?“ ukázala pred seba.

Lina sa otočila a mávla rukou. „Pár suvenírov, nič cenné. Prečo?“

Neudržala smiech. Prečo? Pretože už druhý raz vidí ten istý kus chýbajúcej tabuľky.

Len tak pohodený v obývačke.

„Odkiaľ sú?“ Prinútila sa vstať a prejsť k stojanu.

Carolina mykla plecami. „Egypt, Turecko a India.“

Rose tentoraz tabuľku vzala do ruky a stačili jej tri sekundy prísť na to, že nie je skutočná. Držala lacnú kópiu, nie práve prepracovanú.

Pochopila. Kamal s Linou jednoduchým spôsobom zaistili, že sa Ekrem k tabuľke nedostane.

Vytvorili desiatky, ak nie stovky kópií.