Prekliata temnota 14

Len čo sa ocitli v bezpečí a ďaleko od Interpolu, Roseinej rodiny a démonov, odpojili ju od monitorov a strhli z nej košieľku.

„Môžete ju vyliečiť?“ strachoval sa Ekrem.

„Áno.“ Gina vytiahla mobil a niekoľkokrát si nafotila škaredú ranu.

„Čo to robíš?!“

Vážne naňho pozrela. „Ak sa niečo pokazí, budeme jej tú ranu musieť vrátiť. Kamalovi by asi bolo podozrivé, že po týždni s tebou je zrazu zdravá.“

Zaškrípal zubami. „Kamal sa k nej tak blízko ani nedostane!“

To nebolo také isté. Gina ho radšej nedráždila touto možnosťou. S Leventom spojili ruky a začali pomaly zaceľovať tkanivo. Trvalo im to niekoľko minút.

„Prečo sa nepreberá?“ Ekrem vyzeral, že si začne trhať vlasy.

„Má v sebe slušnú dávku sedatív. Najskôr sa preberie zajtra a to bude stále polomŕtva.“ Zoškrabala jej zaschnutú krv. Potom ju zase prikryla a nechala aj s lôžkom uprostred vstupnej haly jedného z Ekremových domov.

„Som strašná osoba,“ obvinil sa Ekrem a klesol do kresla v pripojenej obývačke. Pred ním sa za oknami od podlahy po strop lesklo Karibské more, ale jeho myšlienky patrili žene pár metrov od neho.

Levent sa zviezol pred neho na lehátko. „Vraj vie o Lei.“

Nemo prikývol. „Ale netuším odkiaľ.“

„Asi to ukazuje dosť o jej charaktere, keď ti stále napriek tomu pomáha. Iná žena by ti na jej mieste asi urezala rodinné klenoty.“

Zaklonil hlavu. Nechcel, aby sa Rose o Lei dozvedela. Jednoducho to nebolo správne, aby sa čo i len myšlienky na ne dve krížili. Lei je hlboko v minulosti, v inom živote.

Rose je... Rose je tu. Pri ňom. Postrelená a v bezvedomí. Zaliala ho ďalšia vlna viny.

„Už chápem, prečo bola v poslednom čase taká neprítomná.“ Snažila sa medzi nimi vybudovať bariéry.

Gina sa posadila k nemu na operadlo. „Nechaj ju ísť, Ekrem. Bude to tak lepšie a ty to vieš.“

Pritlačil si dlane na oči. „Ale koho? Rose alebo Lei?“

Pohladila ho po kolene. „A práve to je otázka, na ktorú musíš do týždňa nájsť odpoveď.“

„Nepomohla si mi.“

„To som ani nemala v pláne.“

Ekrem si zničene natiahol unavené svaly. Čo má robiť?

Rose sa preberala pomaly a blúznila. Nevydržala hore dlhšie než pár minút, počas ktorých sa do nej všetci traja pokúšali dostať tekutiny a kašovitú stravu.

Ekrem pri nej verne sedel a len čo sa pohla, podoprel ju. To už bolo štvrtý raz, ale oči mala stále zakalené a neprítomné.

„Rose, napi sa,“ prosil ju a priložil jej k perám slamku. „Aspoň trochu.“

Ospalo poslúchla, ale nezvládla viac ako tri hlty. „Mu-musíme vrátiť... Lei do života. Tabuľka. Máme tabuľku?“ habkala.

Zaštípali ho oči. „Čoskoro, miláčik. Tabuľku získame čoskoro.“

Prikývla. „Dobre.“ Opäť upadala do bezvedomia. „Dobre. Lei sa ti vráti.“

Práve v tej chvíli mu Lei bola ukradnutá ako nikdy v živote. Záležalo len na Rose a jej zotavení. Držal ju za ruku a nechal sa upokojovať slabým tepom na zápästí.

Uprostred noci pri zapnutej lampičke zadriemal, ale prebudil ho každý pohyb na lôžku, každý zvuk. Dvakrát sa mu podarilo Rose nakŕmiť.

Nad ránom sa konečne zdalo, že lieky vyprchávajú. Tep sa stal rýchlejším a pravidelným. A začala sa jej vracať farba.

„E-Ekrem,“ chrčala.

„Tu som, miláčik,“ zamrmlal tichučko a hladil ju na predlaktí. „Mám ťa.“

Nedokázala udržať viečka otvorené. „Moja... sestra...“

„Neodviezli ťa. Si so mnou v Karibiku. V bezpečí.“ Masíroval jej dlane, aby rozprúdil krv.

„Lei... už sme ju... oživili?“

Frustrovane zastonal. Stále je mimo. „Nie, Rose. Lei je moja posledná starosť.“ Hoci nevie, kedy sa to stalo. Vždy bola uňho na prvom mieste.

Preglgla. Hlas mala slabučký, niekedy prechádzal do šepotu. „Nie. To kvôli nej... musíš byť šťastný. S ňou.“ Z oka sa jej vykotúľala slza.

„Rose...“ Nevedel, čo jej má povedať.

„To je... v poriadku. Zaslúžiš si... to.“ Chcela mu stisnúť ruku, ale sotva pohla prstami. „S ňou... budeš šťastný,“ mlela ospalo. „Nie so mnou.“

Akoby mu zapichla do srdca dýku. „Som s tebou šťastný,“ vyhlásil zlomene. Už nevedel, či klame alebo to myslí úprimne. Bol príliš rozpoltený.

„Nie... so mnou... nikto nie je...“ Na malú chvíľu upadla do bezvedomia. Hneď sa však prebrala. „Odídem... ďaleko.“

Roztrasene ju pobozkal na dlaň. „Ale ja ti to nedovolím.“ A tentoraz to myslel smrteľne vážne.

Asi sa chcela hádať, ale znovu odpadla a na dlhé hodiny sa neprebrala.

Ekrem viac zaspať nedokázal. Sedel pri nej a po celý ten čas pozoroval jej vyrovnanú tvár.

Rosein mozog začal naplno pracovať až keď bolo slnko vysoko na oblohe. Otvorila oči a našla Ekrema ospalo sedieť vedľa nej v slnečnej izbe, ktorú nespoznávala.

Nemotorne sa posadila a za oknami uvidela nekonečne modré more. „Kam si ma to vzal?“

Ekrem sa prebral z hĺbania nad temnými myšlienkami a vydýchol si. „Je to môj súkromný ostrov v Karibiku. Nikto nás tu nebude hľadať.“

„Ty máš súkromný ostrov?“

Musel sa zasmiať nad jej nesprávne načasovanom úžase. „Niekoľko, áno.“

Pokrútila hlavou. „Súkromný ostrov a ja som si vypýtala úbohý milión.“ Zarazila sa a nepohodlne sa pomrvila. „Povedz mi, že nemám hadičku tam kde si myslím, že ju mám?“

„Ehm, museli sme... teda Gina ti ju musela zaviesť.“ Očervenel. „Radšej idem po ňu. Pomôže ti dať sa do poriadku.“ A on bude môcť konečne uniknúť do objatia samoty, kde sa môže ľutovať a preklínať.

Gina Rose odpojila od hadičiek a vysvetlila jej, že zranenie je preč, ale v prípade potreby dokážu vytvoriť jeho identickú podobu.

Opatrne sa najedla, dala si sprchu a ohromene vyšla na verandu kúsok od pokojného mora. Zhlboka sa nadýchla slaného vzduchu. Presne takýto typ dovolenky potrebuje.

Škoda len, že nemá ani týždeň. Vyslovene Ekremovi prikázala, aby ju uniesol a dal Kamalovi s Linou týždňový limit. Použila ich vlastnú psychiku proti nim, hlavne proti sestre.

Ak sa o ňu skutočne tak strachuje, za ten týždeň si aj vlasy vytrhá pri predstave, čo s ňou Ekrem môže robiť a odovzdanie tabuľky jej začne pripadať ako malá cena.

Samozrejme len za predpokladu, že jej na Rose vôbec záleží. Ak nie, budú musieť prejsť na plán B.

„Zájdi si na pláž,“ poradila jej Gina, ktorá sa za ňou zjavila v miniatúrnych bikinách, zrkadlových okuliaroch a s knihou v ruke. „Trochu bronzu tvojej pokožke neuškodí.“

Roseino sebavedomie okamžite kleslo, keď uvidela zhmotnenú bohyňu pred sebou. Odkašľala si. „Nemôžem. Line by bolo hneď podozrivé, že vyzerám ako po luxusnej dovolenke.“

„Aha. To ma nenapadlo.“ Gina si smutne povzdychla. Zhrabla zo stojana vysoký slnečník. „Tak sa aspoň ku mne pridaj. Ochránime tvoju mliečnu britskú pokožku,“ podpichla ju.

Rose ju nie práve energicky nasledovala po doskách na horúcom piesku. Ľahla si vedľa nej na lehátko.

„Keď bude po všetkom, pôjdem na celý mesiac na Havaj,“ zamrmlala zasnene. „Opálim sa dohneda, budem cucať mojito a piňakoládu a dám sa tetovať.“

Gina sa zachechtala a nastavila nad ňu tieň. Sama sa vycapila na slnko a ani sa nenatrela krémom. „Tipovala by som ťa skôr na aktívneho dovolenkára. Múzeá, pamätihodnosti a podobne.“

„To robím bežne. A je to unavujúce. Navyše, musím si dať pauzu, než sa Interpol upokojí.“

„Môžeš si to dovoliť? Myslím finančne.“

Mávla rukou. „S tými miliónmi od Ekrema a ak predám byt v Londýne, áno.“ Už to mala vypočítané.

Gina ju prekvapila tým, že jej stisla plece, aby upútala jej pozornosť. „Rose, dobre vieš že môžeš chcieť viac a my ti to ochotne dáme. Nikdy v živote nemusíš viac pracovať.“

Lákavá ponuka, ale Rose si musela sklamane pripomenúť, že je smrteľníčka a nepatrí do ich sveta. Bude lepšie, ak sa od neho dištancuje, než jej ešte viac prirastie k srdcu.

„Ja si poradím,“ odpovedala vyhýbavo. „Ale vďaka.“

Gina len mykla plecami a nastavila tvár slnku. „Vieš, skôr čo neskôr za tebou príde a budete sa o nej musieť porozprávať.“ Nemusela hovoriť kto a o kom, pretože obe to dobre vedeli.

„Niet si čo povedať,“ zasyčala Rose. Pre ňu je to jasné ako facka. Ekrem chce Lei. Nie ju. Ale čo ako to bolí, pomôže mu, aby bol šťastný. Potom sa naveky vytratí z jeho života.

„Pokojne si to nahováraj. Realita vás aj tak dostihne,“ povedala Gina vyrovnane, otvorila knihu a viac to nerozoberala.

Ekrem urobil jedinú logickú vec, ktorá mu napadla – začal sa Rose vyhýbať. Nechal ju na starosti Gine, zatiaľ čo on sa utápal v spomienkach. Keď sa to už nedalo zniesť, prinútil sa študovať. Zašil sa v knihách a vzorcoch.

Každú chvíľu ho však trápili spomienky na Lei. Jej úsmev. Jej pohladenie. Vôňa. Odhodlanie.

A v noci, keď nad ním prevzali kontrolu sny, ho trápila Rose. Vždy sa v nich zjavila, lákala ho do svojho náručia a nič od neho nechcela – žiadne sľuby, žiadne istoty. Len prítomnosť.

A nad ránom, pri prvých slnečných lúčoch, sa sen vytrácal a zostali po ňom len zašepkané slová. Musíš ju nechať ísť.

Privádzalo ho to do šialenstva. Ako sa môže vzdať myšlienky na Lei, keď to je jediná vec, pre ktorú toto všetko podstupuje? Teda takmer.

Riskoval by, keby nešlo o ňu? Nebol si istý. Zároveň však nedokázal ľutovať, že cestou k svojmu cieľu spoznal Rose.

Po troch dňoch výčitiek sa nenápadne prikradol k altánku, kde trávila najviac času a nenápadne ju pozoroval.

Na dosky pribila akési mapy, v ktorých si krížikmi značila trasu, spolu s časom pohybujúcim sa v rozpätí niekoľkých minút.

Pobehovala od jednej mapy k druhej, v oboch rukách fixky, v ústach ďalšia, a neúnavne niečo čmárala.

Prsty mala celé od farby. Priam videl, ako jej mozog pracuje a vymýšľa nejaký zvrátený plán.

Plán, ako mu pomôcť.

Jemu.

Nechala sa naháňať, postreliť, využiť ako rukojemník a teraz je tu, na tropickom ostrove a nemôže ísť ani na pláž.

Výčitky sa vrátili nanovo a udreli ešte silnejšie. On si Rose nezaslúži. To dievča myslí vždy na iných, má srdce na dlani a pri ňom by zažila len strach, večný útek a odsúdenie.

A naveky by žila s myšlienkou, že je len tá druhá.

Musíš ju nechať ísť.

Nemôžem!

Byť bez Lei... to sa naučil. Už dlho nie je súčasťou jeho života. Dni bez nej nie sú prázdne.

Keď si predstavil, že bude bez Rose, niečo sa v ňom pohlo. Prosilo, plakalo a bolelo. Kto by mu odvrával? Šokoval svojimi nápadmi? Kto by nahradil tú prázdnotu?

Rose nebola len partnerkou v zločine. Má bystrú myseľ. Trochu divoké chúťky, ktoré ho lákali ako smädného na púšti. A nebojí sa riskovať.

Pretrel si oči, pretože ho nečakane zaštípali. Musel odísť, aby neurobil nejakú hlúposť.

Zabuchol sa v zatemnenej knižnici a zakázal si odísť odtiaľ, kým nedočíta celú štúdiu o elektromagnetike.