Prekliata temnota 15

Rose nemohla spať. Už to boli štyri dni, čo s ňou Ekrem ani neprehovoril a cítila sa odstrčená. Keď nič iné, zaslúži si vysvetlenie.

Dobre, tak jej platí. Ale nemôžu sa predsa tváriť, že sa medzi nimi nič nestalo.

To preňho posledné týždne znamenali tak málo?

Smrkla, ale nedovolila si plakať. Už len pár dní, možno týždeň a všetko skončí. Tá myšlienka bolela ešte viac.

Vstala z postele a vyšla na pláž. Osvetľovalo ju  niekoľko solárnych lámp a piesok bol stále príjemne teplý, tak ako more.

V tenučkej nočnej košieľke si vychutnávala piesok pod nohami a po chvíli sa usadila kúsok od šuštiacich vĺn. Pritiahla si kolená k brade a snažila sa nájsť zmysel vo vlastných citoch.

Kdesi v diaľke zazneli kroky a približovali sa k nej. Ani sa neotočila, vedela kto to je.

Ekrem klesol do piesku vedľa nej, tiež oblečený len v pyžamových nohaviciach. Aspoň mal tú slušnosť tváriť sa previnilo.

„Odkiaľ o nej vieš?“ opýtal sa potichu s pohľadom upretým na more.

„Dala som Kamalovi do počítača vírus. Počas našej prvej noci v Prahe mal videohovor s prekladateľkou. Nejako našli správy, ktoré ste si s Lei vymieňali,“ odpovedala pravdivo, len vynechala tú časť o jeho dieťati.

Viditeľne znervóznel. „Takže už aj on to vie.“

Keď nereagovala, prisunul sa bližšie. „Prečo si mi to nepovedala? Že všetko vieš?“

To keby vedela! Každá normálna žena by ho priviazala o posteľ a vykastrovala. „Chcela som odísť,“ priznala smutne. „Ale uvedomila som si, že nemôžem. Zaslúžiš si byť šťastný, zaslúžiš si získať ju späť po tom, čo si obetoval. A bezo mňa sa ti to nikdy nepodarí. Trápilo by ma to do konca života. A tak som prehltla hrdosť a vrátila sa.“

Ten plytký tón, ktorým to hovorila, ho pomaly zabíjal. Z Rose vždy sálal život. Dobrodružstvo.

Dnes znela porazene. Akoby sa niečoho vzdala. Niečoho cenného a nenahraditeľného.

V jeho prospech.

Pohŕdal sebou aj jej rozhodnutím. Mala ho nechať v Prahe. Nemusela by si prejsť týmto peklom.

„Nebol to môj pôvodný plán,“ vzdychol a prstami preberal piesok. „Myslím priviesť späť Lei. To ma napadlo až neskôr. Keď som sa prebral, len som chcel späť svoju moc. V záchvate zlosti som dokonca zaútočil na tvoju sestru. Potom ma napadlo požiadať o pomoc svoju rodinu – panteón egyptských bohov. Celé dni som sa snažil ich povolať, kontaktovať. Nereagovali.

Dozvedel som sa, že keď Kamal zviazal moju moc, urobil to len s mojou božskou polovičkou. Avšak moc všetkých bohov konkrétneho panteónu je úzko prepojená a, hoci si to asi neuvedomil, obral o moc aj ich a oni tak zoslabli, že sa stratili niekde medzi životom a smrťou. V inej sfére bytia. Keďže však nie sú smrteľne ranení ani slabí, môžu sa vrátiť, len čo moc z tabuľky oslobodím.“

V panike k nemu otočila hlavu. „Bohovia? Zbláznil si sa?!“

Nechápavo sa zamračil nad jej výbuchom.

„To nevidíš, čo sa v mene bohov deje dodnes? A ešte aj v tvojej domovskej krajine?! Túto moc chceš priviesť späť?“ Na tomto sa rozhodne podieľať nebude!

Ekrem upokojujúco krútil hlavou. „Nie v mene mojich bohov. Nie sú takí, ako ich vykresľujú mýty, Rose. Sú len odrazom ľudí, ktorí ich uctievali. V skutočnosti sú to len bytosti s mocou a vedomosťami. Pomáhali ľuďom... žiť. V mnohom sú ako ja alebo ty. Nepobežia do Egypta, aby zotročili jeho obyvateľov a prinútili ich k uctievaniu. Budú žiť medzi ostatnými, tak ako vždy chceli,“ objasnil jej trpezlivo.

Trochu sa upokojila. Potom sa zarazila. „Počkaj, ak existuje egyptský panteón, sú na svete...“

„Iné božstvá? Áno. Takmer všetky, na ktoré si spomenieš.“

Klesla jej sánka. „Takmer?“

Smutne nadvihol jeden kútik úst. „Niektoré bytosti, ktoré nazývate bohmi sú len výplodom fantázie. Po úpadku éry bohov ste vy ľudia neboli pripravení žiť bez nich a či už z mocichtivých záujmov alebo z číreho strachu, že zodpovedáte sami za seba, ste si ich pár navymýšľali.“

„Ako to môžeš vedieť? Bol si pochovaný.“

„Prepáč, urazil som tvoju vieru? Nechcel som.“

„Nie, to nie, len... videl si, ako to teraz funguje. Kde je tá hranica medzi skutočnými bohmi a výmyslami?“

Uprel pohľad na hviezdy nad nimi. „Nikto nie je bohom, Rose. Väčšia moc, vedomosti, schopnosti, nič z toho z iných bytistí bohov nerobí. Netuším, v čo veríš ty a rozhodne ti tvoju vieru brať nemienim. Ja som sa ale naučil, že ak raz dostaneš život, je len tvoj. Ty rozhodneš čo s ním urobíš. A žiadny boh, bohovia, bohyne, nikto ti v tom nezabráni.“ Jasné, modré oči sa vrátili k jej tvári. „My dvaja sme toho dôkazom, nemyslíš? Obaja rebeli. Obaja vydedenci. Napriek snahe mnohých určiť nám osud.“

Naprázdno preglgla. „Takže ty sám nemáš moc vrátiť Lei medzi živých?“ zmenila tému.

„Nikdy som ju nemal. Len bohovia zvládnu koncentrovať toľko energie, aby to skúsili.“

„Ktorý z nich? Osiris? Anubis?“

„Osiris.“

Takže to nie je len o Lei. Kamal preklial celý rod bohov.

„Ekrem, ešte niečo by si mal vedieť.“ Trhalo jej srdce, že mu to musí povedať, ale cítila, že je to správne. Nemala mu to vôbec tajiť. Nie je to jej záležitosť. A on má plné právo poznať pravdu.

„O čo ide?“

Čelom sa oprela o kolená. „Isobel, tá prekladateľka, zistila ešte jednu vec. Lei ti poslala poslednú správu, než umrela. Ale nikdy sa k tebe nedostala. Zrejme si už vtedy tiahol na Denderu.“

Oči sa mu rozšírili. „Čo v nej bolo?“

Rose si navlhčila suché pery. „Bola tehotná,“ vyslovila previnilo. „Už keď od teba odchádzala.“

Ekrem sa ako blesk premiestnil, kľakol si pred Rose a násilím jej zdvihol tvár, aby ju videl. „O čom to hovoríš?!“ kričal.

Zalial ju strach, ale nespanikárila. „Všetko nasvedčuje tomu, že v Dendere porodila a až potom ju zabili. Neviem, či dieťa prežilo, ale ak áno...“

Surovo ňou zatriasol. „Rose, ak je to nejaký zvrátený spôsob ako sa mi pomstiť...“

Teraz sa už trochu bála. „Prisahám, že nie,“ zašepkala vydesene. „Mrzí ma to.“ Práve mu na plecia zložila obrovskú ťarchu a vôbec sa jej neuľavilo.

Ekrem ju pustil, aby jej náhodou neublížil, pretože nesmierne túžil niečo rozbiť, zlomiť alebo zabiť.

Lei nosila pod srdcom jeho dieťa. Mal si uvedomiť, že pri odchode vyzerala inak. Musela to vedieť! Vedela, že v nej rastie život a predsa sa vydala na misiu! Bláznivá ženská!

Rose sa vydesene postavila a odstúpila od neho. „Nemala som o tom mlčať a veľmi to ľutujem. Vrátim ti tabuľku. Vrátim ti Lei. A možno so svojou mocou nájdeš aj to dieťa. Ak prežilo.“ Natiahla k nemu ruku, akoby ho chcela utešiť, ale vrhol na ňu taký divoký pohľad, že sa stiahla a rozbehla sa späť do domu.

Ekrem počkal, kým sa za ňou zavreli dvere a na celé hrdlo vydal zvierací krik, ktorý sa ozýval celým ostrovom a prehlušil aj šum vĺn.

Rose sa ráno cítila mizerne. Sedela v moderne vybavenej kuchyni s dychberúcim výhľadom na malý záliv s palmami a rýpala sa v jedle.

Prečo sa necíti lepšie? Povedala predsa Ekremovi pravdu.

Ale zároveň mu ublížila. Teraz musí žiť s myšlienkou, že buď mal dieťa a to neprežilo masaker v Dendere, alebo prežilo a je niekde tu, na svete, a on ho nemá ako nájsť.

Ona sama by z toho zošalela. Dovolila si však pocítiť trochu nenávisti k Lei. Bola hlúpa. Úplne šialená a nezodpovedná, keď riskovala život dieťatka.

Ona by to nikdy neurobila. Aj keby išlo o celú populáciu džinov, ani za nič by neohrozila nový život v sebe.

Nechala raňajky raňajkami a rozhodla sa urobiť niečo, čo už dlho odkladala. A vôbec sa na to netešila.

Našla menší pohárik, fľašu silného alkoholu, zapaľovač a po dlhšom hľadaní vytiahla zo skrinky na potraviny olivový olej.

Potrebuje modriny. Line asi bude podozrivé, že po týždni u “tyrana“ je celá svieža a nedotknutá.

Potrela dno pohárika alkoholom, zapálila ho a ako plameň vyhasínal, priložila si pohár na olejom ošetrenú pokožku ruky. Podtlak pokožku vtiahol dnu a Rose zasyčala bolesťou. Pohýbala ním, aby nebolo vidieť pravidelný kruh, a po chvíli ho bolestivo odtiahla.

Tento proces zopakovala niekoľkokrát na miestach, kde by sa bežná obeť najčastejšie zranila – ramená, kolená a predná časť nôh.

Práve váhala, či si neurobiť drobnú modrinku aj na tvári, keď sa do kuchyne dopotácala rozospatá Gina a v hrôze na ňu pozrela. „Pre všetkých bohov, čo si si to urobila?!“ Vytrhla jej pohárik aj so zapaľovačom. Modriny sa už začínali tvoriť.

„Musím vyzerať ako skutočný zajatec,“ bránila svoje činy.

„Prečo? Mohli sme ťa len trochu primaľovať.“

„To nezaberie, ak budeme nútení prejsť k plánu B. Lina ma nechá vyšetriť. A aj ten najhlúpejší doktor ešte rozozná trochu farby od úderu.“

Gina si len vzdychla. „Napadlo ti niekedy, že sa až príliš obetuješ? Nestrať samu seba, Rose.“ Obrátila mladú ženu k sebe. „Už si neubližuj, dobre?“

Kiež by to bolo také ľahké. „Kde je Levent?“ opýtala sa, aby od seba odviedla pozornosť.

„Ekrem ho dnes nad ránom vytiahol z postele a než som vyšla na chodbu, premiestňovali sa nevedno kam.“ Mykla plecami. „Určite sa čoskoro vrátia.“

„V to dúfam. Máme posledné dva dni na vymyslenie plánu, ako dôjde k výmene.“

Ekrem stál na tom istom mieste, kde pred tisíckami rokov horela hranica jeho jedinej lásky.

Okolo neho sa týčili skaly egyptskej púšte.

Po zhorenisku nezostalo ani stopy.

Zostal len závan spomienok a melanchólia.

Vtedy nemal ani čas Lei poslať na druhý svet tak, ako kázali zvyky. Zavinul do jednoduchého plátna, obložil niekoľkými premetmi a kvapol na ňu dva druhy olejov.

Potom vzal všetko, čo mohlo horieť a ju uložil do stredu takto vytvoreného smrteľného hniezda.

Spomínal si, že plakal, keď hranicu zapaľoval. Prosil, preklínal sa a kľačal, pretože ho nohy neudržali.

Chcel umrieť s ňou. Veľmi.

Netušil, čo mu vtedy zabránilo skočiť k nej do plameňov, ale dnes bol za to vďačný.

Už necítil tú spaľujúcu bolesť. Smútok áno. Smútok za spomienkou, ktorá mu zostala. A presne tým sa Lei stala.

Spomienkou.

„Ako si mi to mohla urobiť?“ rozprával sa s tichým miestom.

Odpovede sa mu nedostalo. Neprišli ani slzy, záchvaty, ľútosť či tá nesmierna bolesť v srdci.

Ako to povedal Rose? Ak raz dostaneš život, je len tvoj. Ty rozhodneš čo s ním urobíš. A žiadny boh, bohovia, bohyne, nikto ti v tom nezabráni.

Lei sa rozhodla. Nenútil ju k ceste do Dendery, nenútil ju k boju a ani k práci špióna. To všetko bolo jej rozhodnutie.

Ona sa rozhodla ísť. Ona sa rozhodla všetko riskovať. A ona sa rozhodla umrieť. Mohla zostať s ním. Ochránil by ju aj ich dieťa.

Zdá sa však, že Lei viac záležalo na svojej hrdosti a práci, než na vlastnom živote.

Možno to sama uzavrela. Dala bodku za ich láskou.

„Je čas ísť, Lei. Nech si kdekoľvek, išla si tam dobrovoľne. A ja ťa neprivediem späť.“ To rozhodnutie zabolelo omnoho menej, než čakal. Vlastne malo takmer hojivý účinok. Akoby konečne zavrel dvere, ktoré ho tak dlho strašili.

„Môj život ide ďalej. Neviem konkrétne kam. Ani na ako dlho. Ale bude pokračovať bez teba.“ Takmer sa vznášal, keď tie slová konečne vyslovil.

„Vždy budeš v mojom srdci. Ako krásna spomienka. Ale je to Rose, pre ktorú bije.“ Vyšiel na vysokú skalu, ktorá oddeľovala túto malú svätyňu od zvyšku púšte, kde ho čakal Levent s nanukom v ruke. Nevyzeral nadšene, že musí trčať uprostred ničoho.

„Zbohom, Lei. Buď šťastná, nech si kdekoľvek.“ Zvrtol sa a ani jediný raz sa neobzrel.

Prišiel k Leventovi. „Zober ma naspäť,“ poprosil ho. „Sem sa už nikdy nevrátime.“