Prekliata temnota 16

Keď Ekrem Rose večer uvidel, takmer vyletel z kože. Bola samá modrina.

„Čo sa ti pri Anubisovi stalo?!“ Vzal do dlaní jej ruky a prstami prechádzal po podliatinách.

Rose zagúľala očami. Sedela aj s Ginou na verande osvetlenej fakľami a na kolenách mala počítač so súbormi od Briana. „Nič mi nie je. Upokoj sa.“

Gina odložila hrubú knihu. „Náš malý génius si sám urobil modriny. Ráno som ju našla s pohárom, alkoholom a zapaľovačom.“

„Prečo?“ Ekrem si pritiahol stoličku a posadil sa oproti nej. Až vtedy si všimol prepadnuté oči a kruhy pod nimi. Spala vôbec?

„O dva dni ma meníš za tabuľku, ak si zabudol. Musím vyzerať trochu zničene. Čo mi pripomína – nezabudnite mi vrátiť aspoň zdanie strelného poranenia.“

„Rose, pozri sa na mňa,“ prikázal jej, keď uhýbala pohľadom.

Váhavo poslúchla. Hnedé oči stratili svoju obvyklú iskru. A mohol viniť len seba.

„Dievčatko, čo to s tebou je?“ Utrápene odložil počítač na stôl a prisunul sa ešte bližšie.

„Nič,“ klamala.

Gina si odkašľala. „Levent? Čo keby sme sa šli prejsť po pláži?“ navrhla diskrétne.

Džin sa chvíľu vzpieral, ale nakoniec ho vytiahla z kresla a odtiahla ďaleko od domu.

Ekrem pohladil Rose po bledom líci. „Mrzí ma to. Všetko. Že som ti nepovedal pravdu. Že si musela trpieť. Že som ťa využil. Nikdy si to neodpustím.“

„To je v poriadku,“ vzdychla. „Ja by som na tvojom mieste urobila to isté.“

„Nie je to v poriadku.“ Nadvihol jej bradu. „Nie si nástroj. Si to najcennejšie, čo som v živote mal možnosť spoznať. Ak v tebe tvoja rodina nevidí to, čo ja, nezaslúžia si ťa.“

„Ekrem...“

Pritisol jej prst na mäkké pery. Pocítil, ako sa zachveli. „Lei sa nevráti. Nepatrí sem. Nechal som ju ísť. A nech sa prepadnem, ak to nie je oslobodzujúci pocit.“

Oči sa jej zaleskli slzami. Naozaj sa jej vzdal? Po tom, čo tak závisel na jej spomienke?

„Nechcem vidieť, ako sa trápiš,“ pokračoval. „Povedz, čo mám urobiť, aby sa vrátila tá pojašená Rose, ktorá sa ma nezľakla ani vtedy, keď som ju prekvapil nahú vo vlastnom byte?“

Nebadane sa usmiala. Akoby to bolo pred rokmi a nie len pár týždňov dozadu. „Pobozkaj ma,“ zašepkala túžobne.

Ekrem nezaváhal. Pritisol svoje pery na jej a nežne medzi ne prenikol jazykom. Chutila po ananáse, ktorý zjedla na večeru a celá sa roztriasla, keď sa k nemu privinula.

Pritiahol si ju na kolená a bozkával jej pery, spánky, nos a viečka. Oprela sa oňho a vyzerala, že sotva vníma.

„Som unavená, Ekrem,“ prezradila. „Tak strašne unavená.“

Nečudoval sa jej. Kedy naposledy mohla spať bez toho, aby ju trápila jej súčasná situácia? Najskôr rodina, potom sledovačka, Interpol, Lei... a nakoniec ju ťažila tá vec s jeho potomkom.

Vstal aj s ňou v náručí. „Ideme do postele.“ Preniesol ju do svojej spálne s presklenou stenou a výhľadom na pláž. Posteľ stála priamo pred touto scenériou.

Ekrem ju opatrne uložil medzi prikrývky a stiahol z nej letné šaty od Giny. Pobozkal ju na čelo. „Si v bezpečí. Lei sa nevráti. Čoskoro toto všetko skončí. Spi.“

Vyzliekol si tričko a ľahol si k nej. Automaticky si ju pritiahol na hruď a majetnícky objal.

Rose sa nikdy v živote necítila tak pokojne, ako v tej chvíli. Ekrem ju hladil na chrbte a šepkal jej upokojujúce slovíčka. Vzdal sa Lei. Trúfala si dúfať, že si dokonca zvolil ju pred svojou dávnou láskou.

S myšlienkou, že všetko by nakoniec mohlo dobre dopadnúť, zaspala pokojným spánkom.

„Metro je najdokonalejšia úniková cesta na svete,“ začala Rose nadšene prednášať pre svoje znudené publikum troch poslucháčov.

Zišli sa na finálnej porade pred výmenou a dohadovali sa na všetkých možnostiach vývinu situácie.

„Vďaka metru som unikla v Istanbule, vyšmykla som sa polícii v Pekingu a prepašovala jeden a pol metrovú sochu v Caracase.“

Zapla interaktívnu tabuľu za sebou. „Takže, k výmene musí dôjsť na verejnom a zaľudnenom mieste,“ šokovala všetkých svojím vyhlásením.

Ešte aj džinovia pochybovačne nadvihli obočie a prestali poklepkávať prstami po stole.

„Neber to osobne, človiečik,“ prihlásil sa Levent, „ale nepreskočilo ti náhodou?“

Nenechala sa vyviesť z miery. Mala perfektnú náladu, výborne sa vyspala a Ekrem na ňu povzbudivo mrkol s absolútnou dôverou v jej plán.

„Podľa toho, čo som pochopila, každá frakcia nesmrteľných sa snaží o to, aby ich ľudia neodhalili. Takže je malá šanca, že by Kamal začal robiť svoje hókusy-pókusy uprostred mesta,“ vysvetlila pokojne.

„Ale odreže to aj nás. Uprostred mesta sa nemôžeme premiestniť.“

Usmiala sa a zovrela dlhé ukazovátko. „A preto hovoríme o metre. Pokojne dôjde k výmene, nikto nezaútočí a pokiaľ si privedú posily, Ekrem jednoducho zdrhne a v metre sa stratí.“

„A ty so mnou,“ dodal rozhodne. „Bez teba nikam nepôjdem.“

Sklopila pohľad. „Počítajme radšej s plánom B, keď budem musieť ísť k Carolinou a Kamalom.“ A to v prípade, že napriek všetkému ohrozia jej život tým, že Ekremovi dajú ďalší falzifikát.

„Rose...“

„Nepokúšaj sa ma odhovoriť,“ prosila ho. „Ide aj o moju hrdosť. Ja im chcem tú tabuľku vziať.“

Zahryzol si do jazyka. Najradšej by ju nikam nepustil, ale tiež nechce byť ten, ktorý jej bude brániť vo vlastnej sebarealizácii. Len sa bál, či nerobí rovnakú chybu ako s Lei.

„Späť k veci.“ Rose odstúpila a ukázala na mapu centra mesta. „Nemôžeme použiť ani Tokijské alebo Londýnske metro, moje prvé dve voľby. Prvé je v krajine, z ktorej by som nemohla len tak odísť, pretože nemám papiere, a Londýn je Kamalova domáca pôda. Tak som sa rozhodla pre pravý opak.“ Uškrnula sa. „Vrátime sa do Prahy.“

To opäť nevyvolalo vlnu dôvery.

„K výmene dôjde na týchto súradniciach,“ ukázala na neznámy bod. „Už som ich poslala Kamalovi e-mailom v Ekremovom mene. Spolu s časom a dátumom.“

„Kde to je?“ mračila sa Gina.

Rose prepla mapu na street view. „Vrch námestia, kde sme sa stretli s Brianom. K výmene musí dôjsť v čase najväčšieho presúvania cestujúcich. Pracovný deň o druhej.“

„Prečo práve tam?“ opýtala sa Gina.

„Pretože priamo pod zadkom tohto koňa,“ ukázala na sochu, „je vstup do metra, kde sa križujú dve linky.“

Nechápavo sa chytali za hlavy.

Zagúľala očami. „Och, majte trochu predstavivosti.“ Prepla náhľad na mapu metra. „Napísala som im, aby prišli nanajvýš dvaja, čo znamená, že asi milión komplicov si rozmiestnia do davu a možno na budovy. A len čo sa od Ekrema vzdialim, skočia naňho ako psy na párok. Jediná možnosť je preňho zdrhnúť, stratiť sa a stretnúť sa s vami niekde, odkiaľ sa môžete dostať na tiché miesto na premiestnenie. Pochopili?“

Netvárili sa na to.

„To je jedno. Takže, scenár je nasledovný: presne o druhej sa stretneme s mojou drahou rodinkou. Ekrem mi dá na krk obojok na elektrošoky a-“

„Čo urobím?“ zvýšil hlas.

„Nepanikár. Musí to vyzerať, že ma máš v hrsti. Ten obojok má svoj zmysel. Pošleš ma smerom k nim, aby som ti doniesla tabuľku. Inak by si ma zhrabli a nič by si nedostal.“

„Celkom sa mi nepáči myšlienka, že budeš mať na sebe niečo také ohavné.“

„Áno, to sme dvaja.“ Ale ťažkú hlavu si z toho nerobila. Absolútne mu verila, že jej nikdy neublíži. „Prejdem k nim ako vydesená obeť, vezmem si tabuľku a vrátim sa k tebe, aby som ti ju dala a ty si mi mohol zložiť obojok. Za ten čas zhodnotím, či je pravá alebo nie. Ak áno, na môj povel spoločne vletíme do metra. Ak nie, zložíš mi obojok a kým sa budem vracať k nim podľa plánu B, ty zdrhneš. Zatiaľ jasné?“

Zborovo prikývli.

„A potom začne kolotoč. Za tebou sa pustia Kamalovi kumpáni. Musíš nasadnúť na práve odchádzajúce metro, aby ťa nemohli sledovať. Chce to len načasovanie. Oni budú musieť čakať na ďalšiu súpravu a to ani nebudú vedieť, ktorou linkou si odišiel.“

„Kam mám ísť?“

„Červená linka, smer na žltú.“ Ukázala na červenú bodku. „Pôjdeš dlhšou cestou, aby si ty prešiel dve stanice na žltú, zatiaľ čo polovica nepriateľov skúsi zelenú a na žltej bude o jednu stanicu skôr ako ty. Ty ale prestúpiš na žltú tu,“ udrela ukazovátkom. „A vrátiš sa ňou k zelenej linke, z ktorej už upíri odišli a nikoho by predsa nenapadlo, že sa budeš vracať. Ten jediný koridor zostane nechránený. Bezpečne vylezieš z metra na tom istom námestí, kde došlo k výmene, ale budeš na jeho spodnej strane. Tam ťa budú čakať Gina s Leventom. Odtiaľ je to len kúsok na budovu, kam sme sa premiestnili prvý raz a nemali by ste mať problém odmiestniť sa. Je to jasné?“

Jej obecenstvo sa tvárilo, akoby im chcela vysvetliť teóriu relativity v aplikácii na flambovanie palaciniek.

„Stratil som sa už na červenej linke,“ priznal Levent.

Vyvrátila oči k nebu. „To nič, všetko som vám spísala.“ Položila pred Ekrema papier s presným postupom úteku. „Bude to fungovať.“

„Si si istá?“ pochyboval.

„Stopercentne. Nie je to nič, čo by som už sama nerobila. Nemáš si ani ako popliesť linky. Je to hračka.“ Otočila sa k džinom. „A čo sa vás týka, ak sa nevrátim s Ekremom, musíte ísť do môjho bytu, zbaliť mi niekoľko vecí a preniesť ich na túto adresu.“ Tiež im dala papierik s návodom na balenie. „Budem ich potrebovať.“

Levent očami prebehol po návode. „Rose, si si absolútne istá, že neohrozuješ vlastný život?“ strachoval sa. Za ten krátky čas si ju obľúbil a nechcel aby sa jej stalo to isté čo Lei.

Nuž, ruku do ohňa by za to nedala. Nedokázala odhadnúť, čo jej sestra urobí, ak čo i len nadobudne podozrenie, že sa pridala k Ekremovi. Preto musí svoju rolu zahrať dobre.

„O nič viac než pri bežnej akcii,“ odpovedala vyhýbavo.

Rose opäť nemohla spať a tak si vzala deku na pláž, kde sa uložila na mäkký piesok a pozorovala hviezdy.

Vráti sa ešte niekedy do tohto malého raja? Netušila, aké ma Ekrem plány. Áno, vzdal sa Lei, ale nepadlo ani slovo o tom, že svoju budúcnosť chce zdieľať s ňou.

Predsa len sú nesmierne odlišní. Carolina sa možno preniesla cez rozdiely, ktoré majú s Kamalom, ale Rose je iná. Nenechá sa komandovať a potrebuje v živote vzrušenie a dobrodružstvo. Pochybovala, že by bol Ekrem nadšený, keby chcela pokračovať vo svojej nezákonnej kariére.

Obzvlášť teraz, keď Interpol pozná jej pravú identitu. Scotland Yard už určite dostal jej popis aj so žiadosťami o vydanie do asi tuctu krajín.

V jednej hroznej chvíli si uvedomila, že nevie, kam sa stiahne. Akoby prišla o pevný bod vo svojom živote.

Možno jej nezostane iná možnosť, než vyhľadať Briana.

Tak ako predošlú noc, ani tentoraz nezostala sama. Ekrem vyšiel z tichého domu a pridal sa k nej.

„Nechcem o teba prísť, Rose,“ povedal vážne.

„Neprídeš o mňa,“ pokúsila sa o veselý tón. „Stále ti dlhujem jednu tabuľku a ty mne pár miliónov.“

„Dobre vieš, že by som ti dal celý svoj majetok. Hoci aj bez tabuľky.“

So záujmom odtrhla pohľad od hviezd a otočila k nemu hlavu. „Ale čo?“

Jeho belasé oči ju prevŕtali. „Moja moc nemá cenu tvojho života. Radšej budem bez nej a s tebou, než naopak.“

To ju dojalo na niekoľkých úrovniach. Prisunula sa k nemu. „Prečo sa nechceš Kamalovi pomstiť? Prečo si sa rozhodol ustúpiť a neurobiť z neho toho zlého?“ Pretože ona by asi taká mierna nebola.

Pohladil ju po perách. „Kamal je môj brat. Čo ako sa to snaží popierať, krv nie je voda. Nie pre mňa. A musel trpieť už dosť len tým, že bol nemanželský. Ja som mal všetko a on nič. Svojím spôsobom chcem, aby mal krásny život,“ vysvetlil jej svoje zmýšľanie. „Ale ak k tomu dostanem príležitosť, rád mu vyzdobím ksicht monoklom,“ dodal.

Zasmiala sa. Okamžite sa pri jej smiechu uvoľnil. „Avšak ak ublíži tebe, krv môže ísť do čerta.“

Tie odumreté časti jej srdca sa pomaly vracali k životu. Čo pokazila jej vlastná rodina, liečil Ekrem svojou prítomnosťou. Svojou dôverou v ňu, hoci je miliónkrát silnejší než ona.

Pobozkala ho na krk. „Ďakujem. Za všetko.“

„To ja by som ti mal ďakovať.“ Pritiahol si ju na hruď. „Vďaka tebe som mohol konečne uzavrieť... bolestivú časť svojej minulosti.“

Smutne sklopila viečka. „Nechcela som ti ju vziať. Som si istá, že to bola výnimočná žena.“

Opäť ju prinútil pozrieť naňho. Nikdy ju nechcel vidieť podriaďovať sa veciam, ktoré jej ubližujú. „Bola. Nevymažem ju zo svojej minulosti.“ Priblížil k nej svoje pery. „Ale prítomnosť patrí tebe. Dúfam, že si to už pochopila.“

Bála sa v to veriť. „Som len človek,“ šepla.

„O to sa postarám,“ sľúbil jej. „Nemôžem ti dať bezpečný domov, Rose. Ani pokojný život.“ To bolelo najviac. Nedokáže jedinej žene, na ktorej mu záleží, zaistiť to, čo muž zaistiť má.

Pokrútila hlavou. „To nevadí. Nič z toho nechcem.“

Ako inak. Rose nikdy nežiadala viac, než len úplný základ – dôveru, rodinu, úprimnosť a lásku.

Začal ju nežne bozkávať. Roseine prsty mu lenivo rozopínali gombíky na košeli.

Pretočil ju pod seba a preplietol im prsty. Musí ju mať. Naposledy, než sa zase pustia do nebezpečenstva. Rose je jeho a po dnešnej noci o tom nesmie pochybovať.

„Ja viem, čo chceš, krásna Rose,“ šepkal jej zvodne do ucha a uhryzol ju do krku.

Vzrušene sa pod ním pomrvila. Zbožňovala, ako ju dokáže oslabiť len svojou prítomnosťou. A nikdy tú slabosť nezneužiť. „Áno?“ vzdychla. Dovolila mu roztrhnúť jej tenkú košieľku. Telo mala horúce a pripravené na jeho vášnivý útok.

„Uhm.“ Vybozkával si cestičku od krku až k brušku a roztiahol jej nohy. Zbavil sa zvyšného oblečenia a uvelebil sa medzi nimi. „Chceš počuť tie dve slová. Chceš uistenie, že to myslím vážne.“

Ustrnula.

Ekrem sa nad ňu znovu sklonil a drsne si vzal jej pery. „Nedostaneš ich,“ povedal chladne. „Aspoň kým ten hon na tabuľku neskončí a ja ťa nebudem mať ďaleko od Londýna, vo svojej posteli a v bezpečí.“ Ponoril do nej dva prsty.

Zastonala a vyklenula sa k nemu.

„Ber to ako motiváciu, aby si sa ku mne vrátila.“ Lenivo ju dráždil a ochutnával jej napäté bradavky.

Rose sa pod ním rozplývala. Ten chlap nielenže vedel, čo robiť s jej telom, ale dokázal dostať do pozoru aj jej myseľ. Zaborila ruky do jeho hustých vlasov. „Tak to sa budem snažiť.“

Zovrel jej boky. „Nezabudni.“ Prenikol do nej a vychutnával si jej pevné zovretie.