Prekliata temnota 2

Ekrem cítil víťazstvo. Dnešný deň si užil ako už dávno nie a tá malá bojovníčka ho len zlepšila. A získal ďalšiu časť tabuľky. To bolo na jeho víťazstve najsladšie.

Bez svojej moci sa cítil oslabený. To, čo mu zostalo, boli úbohé základy jeho rozvinutej mágie. Kamal bol neľútostný. Ale nemal mu brať, čo bolo jeho. To prehnal.

Po viac ako dvoch hodinách jazdy konečne vystúpil na parkovisku moderného sídla spojeného z niekoľkých domov. Na obrovskom pozemku mal základňu aj so všetkými svojimi vernými.

Zbožňoval moderné vymoženosti. Automatické svetlá. Umenie. Televízory na celú stenu. A jedlo. Bohovia, to jedlo!

Všetko ale bledlo v porovnaní s vedomím, že je o krôčik bližšie k svojej moci. Dve časti tabuľky už má.

Slávnostne položil ukradnutý kúsok na stôl k tomu prvému, obklopený svojimi mužmi.

Čakal.

Čakal.

Nič.

Zamračil sa a spojil dve časti rozbitej starovekej tabuľky, ako len mohol. Ibaže mágia nezabrala. Nespečatila ich.

„Čo to má znamenať?“ Vzal ukradnutý artefakt do rúk a prezeral si ho zo všetkých strán. Zamrazilo ho, keď spoznal nie práve najlepšiu prácu falzifikátu.

Potom si spomenul, ako ho Rose držala z jeho dosahu a pokúšala sa tabuľku ukryť pred jeho pohľadom pod kabát.

Zavrčal. „Rose.“ To meno vyslovil ako kliatbu. „Zožeňte mi ju. Tá ženská má niečo, čo je moje.“

Levent, jeho pravá ruka, vystúpil vpred a jeho indigové oči rozsievali chlad. „Máme nejakú stopu?“

Ekrem sa zaškeril a podal mu jej podväzok. „Vystopuj ju. Ale nenápadne. Nechceme, aby sa nás ešte zľakla.“

„Takže vy ste mu vytrhla tabuľku, vymenila ju za kópiu a nemihla ani okom, zatiaľ čo vás ten zlodej unášal v aute?“ zhrnul policajný vyšetrovateľ Roseinu výpoveď krátko nad ránom.

Unavene prikývla, usadená na stoličke v odpudivej miestnosti. Policajná hliadka ju našla asi hodinu po tom, čo ju Ekrem vysadil a odvtedy asi trikrát zopakovala svoj príbeh.

Detektív, postarší muž so šedivejúcimi vlasmi a neoholenou bradou, si prešiel rukou po tvári. „A máte inak všetkých päť pohromade?“

O tom by sa dalo diskutovať. „Som závislá od adrenalínu, mám na to dokonca papiere. Navyše, ten chlap ma zachránil pred násilníkmi a neprelial krv, z čoho som usúdila, že mi neublíži.“

Detektív sa oprel o stoličku a vzdychol. „Strieľali ste v múzeu.“

Mykla plecami. Už ju vypočúvali na horších miestach a to za zločiny, ktoré spáchala. Vlastne bola celkom uvoľnená, nebyť tej únavy. „Na zbraň mám papiere a som výborná strelkyňa. Vedela som, že nikoho nezasiahnem.“

Prikývol a nazrel do papierov. „Máte tiež čierny pás.“

„Karate, áno. Ale nemala som potrebu dať mu najavo, že som preňho rovnocenný súper.“ Napila sa odpornej kávy.

Detektív Cooper len pokrútil hlavou. „Ste odvážna žena a polícia vám ďakuje za pomoc. Tabuľku si, bohužiaľ, necháme kvôli evidencii. A tiež predpokladáme, že ten... Ekrem sa možno po ňu bude chcieť vrátiť.“

To odhadovala aj ona. Na polícii bude tabuľka v bezpečí. „Som si istá, že pán kurátor si vydýchne.“

„Keby ste si na čokoľvek spomenula, zavolajte mi.“ Podal jej vizitku. „Máme jeho zábery z niekoľkých kamier, ale akákoľvek drobnosť môže pomôcť.“

Prikývla. „Budem na to myslieť.“

„Dostavte sa zajtra, aby ste podpísali ešte pár papierov. Dovtedy sa vyspite. Vyzeráte, že to potrebujete.“

O tom ju nemusel presviedčať. Podala mu ruku a rozlúčila sa. Ochotní policajti jej zavolali taxík a na úsvite sa konečne dostala do postele. Zaspala, len čo sa jej hlava dotkla vankúša.

O dva dni neskôr ju konečne pustili do múzea. Otvoria ho o týždeň, keď polícia všetko zaeviduje. Rose pomohla kurátorovi s opravami a potom ju poslal domov, pretože sa cítil vinný za nebezpečenstvo, ktorému ju vystavil.

Sama si povedala, že potrebuje trochu odpočinku. Na účte mala dosť peňazí na niekoľko veľmi pohodlných mesiacov.

Konečne šla prevetrať nové auto, spravila nákupy a neradostne zašla do svojho ďalšieho bytu, malej diery ďaleko od centra. Jej rodina si myslí, že tam býva, zatiaľ čo pracuje vo vydavateľstve.

Utrela prach, nahádzala do chladničky pár trvanlivých výrobkov a vyvetrala. Rodičia ju tu veľmi nenavštevujú, ale Lina áno. Určite sa čoskoro zastaví.

So smutným povzdychom nasadla do auta. Ona klamať nechcela. Naozaj nie. Všetko sa to zbehlo tak... nečakane.

Práve tlak jej rodičov ju prinútil mať tajomstvá. Najskôr malé. Nechcela študovať, čo jej vybrali. Nemala motiváciu. A z rebélie sa rozhodla podvádzať na testoch.

Jednej noci sa vlámala do pracovne profesora a ukradla vzorový test. A keď zistila, že si týmto ušetrí problémy, urobila to znova a znova.

Potom ju zlákala archeológia a muzeológia. Zapísala sa na prednášky, začala pracovať a ani nevedela ako, v rukách mala titul. Predčasne. Bola najmladšia z ročníka, pretože si prednášky nahustila ako len mohla.

Ale to nebolo všetko. Keď bola na praxi v múzeu, zamestnanci jej smutne oznámili, že vzácny artefakt, jediná chýbajúca soška vzácnej zbierky, bol pred niekoľkými rokmi odcudzený.

Rose to ako historičku mrzelo. O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď tú sošku uvidela slávnostne vystavenú v kancelárii dekana univerzity.

Nedalo jej to. Nevedela, čo ju k tomu viedlo, ale napichla mu kanceláriu a zistila, že on si ju dal ukradnúť. A všetkým nakecal, že je to lacná kópia. Rose však vedela, že nie je.

Hlboko v noci, po týždňoch plánovania, sa vkradla do budovy, odpojila elektrinu a záložné zdroje, ukradla sošku a anonymne ju poslala múzeu.

Čo mohol dekan urobiť? Požadovať späť, čo si sám ukradol?

Vtedy to začalo naplno. Adrenalín. Vzrušenie. A istá forma pomoci. Mala prirodzený talent.

S kurátorom Matthewsom, jej súčasným zamestnávateľom, sa stretla za neobvyklých okolností – chcela ho okradnúť.

Ešte počas štúdia sa dopočula, že v jeho múzeu už dlhé roky chýba vzácny šperk z Antických čias, jeho pýcha, pretože ho objavil sám.

Nenápadne zisťovala, čo sa stalo. Zašla za ním ako horlivá študentka a keď nedával pozor, prešmykla sa do jeho kancelárie, aby v počítači našla detaily zmiznutia, možno kópie policajných správ.

Našla však niečo lepšie – samotný šperk. Mal ho ukrytý v zásuvke. Len tak, pohodený. Chcela ho vziať, ale mal na sebe čip. Zistila, že celá pracovňa je plná bezpečnostných prvkov.

Trvalo jej tri týždne naplánovať lúpež a obísť systémy.

Keď víťazne odchádzala oknom na prízemí, ozval sa za ňou potlesk. Takmer spadla z nôh, keď uvidela samotného kurátora.

Pogratuloval jej a vysvetlil, že sa dopočul o neznámom dobrodincovi, ktorý vracia stratené predmety. Rozšíril falošnú klebetu o šperku, ktorý len poslal na vyleštenie, a čakal.

Ešte v ten večer jej ponúkol neobvyklú prácu – bude jej platiť za veci, ktoré ukradne späť, alebo zabráni ich výmene na čiernom trhu.

Rose súhlasila. Kurátor jej pomohol získať titul čím skôr a platil jej dosť na to, aby bola zabezpečená a nemusela si brať pôžičky.

Nikdy nekradla z iných inštitúcii. Okrádala výhradne zlodejov a boháčov, ktorí sa neprávom dostali k historickým artefaktom a umeleckým dielam. Dokázala vystopovať roky stratené veci a vrátiť ich múzeu. Občas si ju cez kurátora najali iné múzeá a galérie. Tajne a bez otázok.

Rose však poznala svoje možnosti. Nešla proti mafii, ani organizovaným skupinám. Nie, ona sa sústredila výhradne na finálneho zákazníka.

Namyslených boháčov.

Diplomatov.

Veľvyslancov.

Tí boli príliš sebavedomí a nemohli robiť nič, aby ju obvinili alebo začali vyšetrovanie.

A tak je tu. V aute, ktoré nemôže priznať vlastnej rodine, na ceste z bytu, v ktorom ani nežije, a nemôže sa prinútiť ľutovať svoje činy.

Zastala na červenej a spokojne pohladila volant. Mala rada svoj život. Klamstvo jej nevadilo, lebo ním nikomu neubližovala. Jej rodičia si za to môžu sami.

Obaja archeológovia a predsa zakázali dcéram ísť v ich stopách, čo ako veľmi po tom obe túžili. Kontrolovali ich. Nedali im možnosť výberu.

Ona im teda vzala právo vedieť o jej rozhodnutiach. Celkom férové. Obzvlášť teraz, keď z Liny urobili kráľovnú a odrazu sú hrdí na jej štúdium.

Zaparkovala na stráženom parkovisku a nadšene zdvihla hlavu až k poslednému poschodiu luxusnej budovy, tam, kde mala byt.

Dosiahla to sama. Ťažkou prácou. Strieľali po nej, mlátili ju, zlámali jej kosti, bola v base a má doživotný zákaz cestovať do niektorých krajín.

Vzala tašky s nákupom, pozdravila vrátnika a vyviezla sa výťahom hore. Sotva vložila potraviny do chladničky, ktosi zazvonil pri dverách.

Napla sa. Ešte nikdy nemala návštevu a netušila, kto by sa mohol namáhať.

Zo zvyku vzala dýku a otvorila. Na chodbe stál mladý pár a žena držala podnos s rozvoniavajúcimi muffinmi.

„Dobrý deň,“ pozdravila s úsmevom. „Ja som Evie a toto je môj manžel Lukas. Bývame v byte naproti.“

Aha. Manželia Stoneovci. Ich meno videla na schránke. Na poschodí je len jej a ich byt a ešte ich nevidela.

„Teší ma, Rosemary Bloomová.“ Usmiala sa. Tí dvaja boli roztomilí. Obaja čiernovlasí, Evie drobná a Lukas mohutný, svalnatý a vyzeral ochraniteľsky.

„Priniesli sme vám nejaké koláčiky na privítanie,“ pokračovala Evie. „Nepodarilo sa nám zastihnúť vás skôr.“

Rose  nenápadne odložila dýku. „Ach, mala som veľa práce. Poďte ďalej.“ Vpustila ich. Bolo by príjemné mať so susedmi dobré vzťahy.

Dvere viedli hneď do priestrannej obývačky s presklenou stenou s výhľadom na Londýn. „Máte krásny byt,“ zhodnotil Lukas.

„Ďakujem. Posaďte sa,“ ukázala na ladiacu sedaciu súpravu pred krbom. „Dáte si niečo? Víno?“

„Ak máte.“

Rose zbehla do kuchyne a otvorila fľašu bieleho. Vrátila sa s troma pohármi a položila ich na stolík s muffinmi.

Obaja manželia vyzerali uvoľnene a priateľsky. Pýtali sa jej na prácu, na čo s prehľadom odpovedala, že pracuje ako odborníčka pre múzeum. Zistila, že zdieľajú jej nadšenie pre extrémne športy.

Prezradili jej, že obaja pracujú pre nadnárodnú dobročinnú organizáciu. Vzali sa pred pár rokmi a tvárili sa stále zamilovane.

Než odišli po viac ako štyroch hodinách priateľského rozhovoru, pozvali ju k sebe na večeru a Rose sa potešila, že si našla priateľov.

Lukas žmurkol na Evie. „Tak nadnárodná dobročinná organizácia?“

Zabuchla za nimi dvere. „A čo som mala povedať? Že sme anjeli a pomáhame usmerňovať svet, predovšetkým nadprirodzené bytosti?“

„Nemali by sme varovať jej sestru? Alebo aspoň Salvatora?“

„Ani omylom! Ona Ekrema zvládne sama,“ zahriakla ho Evie a odložila prázdny podnos od muffinov do umývačky. „Aj Carolina potrebuje lekciu za svoje správanie.“

„Myslel som, že Kamal je ten zlý.“ Pobozkal ju na krk a nenútene jej rozopol šaty.

Evie sa usmiala a vzdychla. „Aj zlí chlapci sa musia raz stretnúť.“

Rose už bola nahá, keď jej zazvonil mobil. S nadávkami vybehla z kúpeľne. „No?“ zavrčala.

„Rose? Ahoj, vyrušila som ťa?“ ozval sa hlas jej sestry Liny.

Potlačila povzdychnutie. „Nie, Lina. Ako sa máš?“

„Výborne. Moskva je nádherná, hoci na môj vkus príliš studená. A Kamal je zabalený v dvoch kabátoch.“

„Kto by to bol začiatkom zimy povedal, hm?“

Zasmiala sa. „Ja ho už zahrejem. A čo ty? Ako to ide v Londýne?“

Vyzrela von z okna. „Veď to poznáš.“

„Čo v práci?“

Prečo sa vôbec namáha? Stále je to to isté. Rose si vymýšľa nudné veci a Lina sa tvári, akoby to bolo náramne zaujímavé, hoci ju v duchu aj tak ľutuje. „Ako obvykle.“

Vrátila sa do kúpeľne, kde si zmyla mejkap a rozpustila vlasy. Bodové svetlá nad hlavou jej dodávali príliš bledý nádych. Skutočne potrebuje dovolenku.

„Takže ako to ide v Rusku?“ opýtala sa, aby nemusela hovoriť.

Carolina sa okamžite chytila a začala mlieť a mlieť a mlieť. Rose občas utrúsila uhm a áno, aby ju uistila, že vníma, ale len si zapla mobil na hlasný odposluch a trhala si obočie.

Keď bola hotová, Lina stále hovorila. Tentoraz niečo o historických pamiatkach. Rose sa zbavila zvyškov mejkapu a pátrala po voskových pásikoch. Potom na seba pozrela a zhodnotila, že ešte nie je nutné si prejsť tým utrpením. Vrátila ich na miesto.

„A prinesieme ti kopu darčekov,“ hovorila Carolina. „Majú tu nádherné obrazy a...“

Odlakovač. Kam len dala ten odlakovač? Aha, tu je! Než jej sestra skončila, stihla sa zbaviť laku na rukách aj nohách a vybrala si novú farbu.

S výdychom zložila, keď Line došli témy a hodila mobil do obývačky.

Vstúpila do sprchového kúta tvoreného dvoma sklenenými stenami, pustila na seba teplú vodu a užívala si príjemný prúd niekoľkých hlavíc. Čoskoro ju zahalila para a Rose sa nechala unášať vôňou svojho jahodového mydla a mätového šampónu. Jemne si pohmkávala.

Po viac ako polhodine sa prinútila sprchu vypnúť. Zabalila sa do uteráku a keď odsunula posuvné dvere, takmer omdlela.

O umývadlo pred zrkadlom sa ležérne opieral Ekrem, na perách pobavený úsmev, belasé oči uprené na ňu. Opäť mal na sebe čierne oblečenie, akoby vedel, že je v ňom neodolateľne sexy.

Prezrel si ju, potom pokrútil hlavou. „Si zlé dievča, Rose.“

Z nejakého dôvodu ju neochromil strach. Asi profesionálna deformácia. Niečo na tejto situácii bolo smiešne. Trhlo jej kútikmi úst. „Nikdy som netvrdila, že nie som.“ Vystúpila zo sprchy. „Ako si ma našiel?“

„Mám svoje zdroje.“

Prikývla. Ako sa dostal do bytu je druhá vec, ale asi aj jej posledná starosť. „A prečo ťa tvoje zdroje poslali práve za mnou?“ Odhrnula si z tváre mokré vlasy a odvážne mu čelila.

Odlepil sa od pultu a začal sa k nej približovať. Ustúpila o dva kroky, než ju zastavila chladná stena. Ekrem ju uväznil medzi mocnými ramenami, ktorými sa oprel o kachličky. „Máš niečo, čo chcem, Rose,“ zapriadol.

„Aha. Takže si na to prišiel.“ Uškrnula sa. On jej neublíži. Nemá ani zbraň.

Sklonil sa k nej. Rose mala v sebe oheň. Chcel sa ho dotknúť a spáliť sa. Bola celá mokrá zo sprchy, pokožka sa jej leskla. Stačilo len uvoľniť ten smiešny kus látky a uvidel by to, čo pútalo jeho pozornosť.

Odkedy sa prebudil, bral život zľahka. Užíval si. Táto doba ho bavila, hlavne tá nezávislosť žien. Ale Rose jej dávala celkom nový level.

Bohovia, aká len bola príťažlivá. Napli sa mu nohavice.

Levent nemal problém ju vystopovať pomocou mágie a jej podväzku. A jeho vlastná sila mu ešte dovolila premôcť zámok na jej dverách.

Teraz ju mal uväznenú pred sebou a dokázal myslieť len na to, aká by bola v posteli. Poddajná a jemná? Alebo divoká a vášnivá? Stavil by na to druhé.

Mohol ju proste zdrapnúť, vyhrážať sa jej smrťou a mučením. Sedelo by to k jeho povesti. Ale skutočne nemá potrebu ubližovať ženám, ak náhodou prejavia známku odporu.

„Nebola to práve dokonalá kópia. Prečo si mi to tak prekazila, kráska?“

Pohodlne sa oprela o stenu. „Lebo si zlodej?“

Nadýchol sa sviežej vône stúpajúcej z jej vlasov. „To je len uhol pohľadu. Takže kde je môj poklad?“

Rose slintala. Inak sa to nedalo pomenovať. Tento arogantný zlodej mal telo boha, tvár diabla a voňal nebezpečne zvodne.

„V bezpečí v policajnom sejfe. A aby to bolo zábavnejšie – nepoviem ti na ktorom okrsku.“

„Polícia?“ zamyslel sa, akoby hneď nevedel, čo to znamená. „Čo s tabuľkou urobia?“

A čo je z Marsu? „No asi ju označia štítkom a dajú do evidencie.“

Mračil sa. Keď sa prebudil, mágia mu do mozgu nahrala všetky informácie, ktoré by potreboval v tejto dobe, ale praktické skúsenosti nemal. „Takže ty moju tabuľku nemáš?“

Nadvihla obočie, odrazila sa od steny a prinútila ho cúvať. „Tak za prvé, zlý chlapec, nie je to tvoja tabuľka, patrí múzeu. A za druhé,“ zastala uprostred kúpeľne a zdvihla k nemu tvár. „Ja si nepotrpím na vlastníctvo kradnutých artefaktov.“

Ekrem nemohol uveriť, že ho reálne prinútila cúvnuť. Neodolal nutkaniu a pritiahol ju k sebe. Zalapala po dychu, ale nebránila sa. „A na čo si potrpíš?“ zašepkal jej na pery.

Rose si užívala nával adrenalínu. A vzrušenia. Bola nadržaná ako nejaká pubertiačka a podľa jeho napnutých nohavíc je na tom podobne. „Na spravodlivosť,“ odvetila a dráždivo sa oňho obtrela.

Nie je to zdravé. Ani normálne. Alebo bezpečné. Toto všetko vedela. No a čo? Ona je zlodejka. Ak má byť jej život krátky, tak si ho aspoň užije! A teraz chcela tohto namakaného zlého chlapca.

„Také niečo nemám v slovníku.“ Tvárou mu prešiel tieň, ktorý hneď zahnal. Teraz na to nie je čas. Má právo byť nazúrený za to, čo mu Kamal urobil. Pochoval ho zaživa a uspal ho na celé tisícročia. Nepýtal sa. Nenechal ho hovoriť.

A on sa mohol rozhodnúť pre jatky. Armádu na to mal. Mohol utopiť Londýn v krvi.

Nie. On má iné plány. Kamal nech sa škvarí vo vlastnom pekle. A on vedel, že to tak je. Možno Carolinu poštval proti nemu. Aj celé upírske kráľovstvo, najsilnejšiu mocenskú štruktúru medzi nadprirodzenými. Ale to najdôležitejšie, jeho najšpinavšie tajomstvo, si nechal pre seba.

Ktovie ako by sa zachovali jeho verní, keby vyšlo na povrch. A či by ho za to jeho drahá Carolina neodsúdila.

Z pochmúrnych myšlienok ho vytrhlo nežné zastonanie ženy v jeho náručí. Hneď sa cítil lepšie. Chce ho rovnako ako on ju, o tom nepochyboval.

Nadvihol ju a vysadil na pult. Rose mu hneď omotala nohy okolo pása v jasnom náznaku jej záujmov.

„Takže... vzhľadom na to, že tabuľku nemáš,“ prehrabol jej vlhké vlasy. „Čo keby sme zakopali vojnovú sekeru?“

Len on to dokáže povedať tak, že to znie ešte viac skazene. Sladko prikývla. Urobí to. Svojím spôsobom sú jeden ako druhý. A ona jednoducho musí vedieť, aký je v posteli. Skôr než jeden z nich skončí v base.

„To by bolo skvelé.“ Rukami mu prešla po hrudi a pocítila pevné svaly. „A čím tento mier spečatíme?“

Zachytil jej ľavú ruku a skontroloval všetky prsty.

Rose sa zasmiala. „Nie som vydatá a ani zadaná. A ty?“

Pokrútil hlavou. „Slobodný a bez záväzkov.“

Prekonala centimetre medzi nimi a pobozkala ho. Chutil rovnako divoko ako si pamätala. Ich jazyky sa hneď pustili do boja a na stehne cítila jeho vzrušenie.

„Tak poďme spáchať pár hriechov, zlý chlapec.“