Prekliata temnota 1

Súčasnosť, Londýn

Rose hrdo hľadela na výstavu pod balkónikom, na ktorom stála. Celá sála bola plná neoceniteľných artefaktov. A ona ukradla každý jeden z nich!

Spokojne sa narovnala a jasné červené šaty sa okolo nej zvlnili. Kurátor sa postavil k nej a tiež obdivoval tú nádheru. O pár minút ju otvoria a nadšení hostia už čakali vonku. Dnes večer to je len menšia slávnosť a až zajtra ju otvoria pre verejnosť.

V Londýne sa zišla špička archeológov z celého sveta. Bolo náročné dostať zo zoznamu hostí jej rodinu.

Rodičov odlákala tým, že im pred pár mesiacmi dala nevratnú poukážku na pobyt v kúpeľoch presne na tento víkend. Vždy, keď bola na návšteve, tvárila sa, aká je šťastná, že si mohla dovoliť dať im tento výlet, že pod tlakom emócií podľahli.

S Carolinou a jej manželom to bolo horšie. Tam zasiahol kurátor, ktorý jej dohodil týždňové hosťovanie na univerzite v Moskve pri príležitosti výročia niečoho čo urobil niekto, kto ju vôbec nezaujímal. A ten Arab ju ako poslušný psík nasledoval.

A tak si Rose mohla užiť svoju výstavu. Vítala hostí a radovala sa z vystavených kusov. Popíjala šampanské a konečne konverzovala o kultúre a histórii.

Po dvoch hodinách sa k nej konečne dostal kurátor. „Tvár ti priam žiari.“

To nemohla poprieť. „Moja vlastná výstava. Aj keď to nikdy nebudeme môcť priznať.“

Zasmial sa. Rose si na slávu a prestíž nikdy nepotrpela. Išlo jej o princíp. Naklonil sa k nej. „Tak koľkých hostí si okradla o ich vzácne kúsky, ktoré tu dnes vystavujeme?“

Uškrnula sa. „Iba troch. Čudujem sa, že prišli. Musia peniť zlosťou.“

Uznanlivo zamrmlal. „Možno sa potrebovali presvedčiť na vlastné oči.“

Možno. „Je ochranka v strehu?“

„Všetko je zdvojnásobené a polícia je informovaná. Dopadne to dobre, Rose.“

Usmiala sa naňho, ale nepríjemný pocit ju neopúšťal. Možno je len prepracovaná. Zlodejina si rýchlo vyberá daň na nervoch. „Máte pravdu.“

Muž ju dobrosrdečne pohladil po chrbte. „Som na teba hrdý, Rose. Je veľká škoda, že tvoja rodina nemôže povedať to isté.“

Sklopila pohľad. „Nie som Carolina. Ona je hrdinka, ja som nepodarok, ktorý sa dal na zlodejinu.“

„Dobre vieš, že tak to nie je.“

Vzdychla a vykúzlila falošný úsmev. „Moji rodičia ospevujú Lininu odvahu a rozplývajú sa nad Kamalom. Ja mám síce titul, ale telo mi pokrývajú rany, strieľam a nemáte ani poňatia, koľkokrát som predstierala, že som štetka, vyšinutá blondínka alebo aj chlap.“

Kurátor nadvihol obočie.

„Nechcete poznať podrobnosti,“ uistila ho. „Ide o to, že o mne sa pravdu dozvedieť nechcú.“

„A myslíš, že svoje nové Porsche a luxusný byt v centre utajíš nadlho?“

Zaškrípala zubami. „Však ja si už poradím. Ospravedlňte ma, potrebujem sa ísť nadýchať vzduchu.“ Odkráčala z preplnenej sály a bočným východom na ulicu.

Londýnske mrholenie sa veľmi nedalo definovať ako vzduch, ale aspoň sa schladila. K ušiam jej doliehali vzdialené zvuky premávky.

Spoločenské akcie sú nudné, keď nie sú súčasťou lúpeže. Bože, asi je vážne prepracovaná! Mala by ísť na nejakú pokojnú dovolenku. Niekam, kde ju nebudú pokúšať krádeže.

Na Sibír alebo tak.

Zamyslene vyšla za roh a narazila do niečoho pevného. Zastonala a ustúpila.

V špinavom výklenku sa krčila banda výrastkov. Zahaľoval ich opar z cigariet a v rukách mali fľaše s tvrdým alkoholom. Zhulene na ňu pozreli.

Rose zagúľala očami a radšej sa zvrtla na odchod.

„Hej, kočka, nepridáš sa?“ zakričal na ňu  ten najväčší z nich a ukázal jej poloplnú fľašu Vodky.

Pokrčila nosom. „Nie,“ odsekla. Pochybovala, že niektorí z nich sú vôbec plnoletí.

Ten svalnáč ju ale chytil za lakeť a stiahol späť k nim. „No tak, neodchádzaj. Si fakt sexy v červenej.“ Dlaňou jej prešiel po výstrihu.

Rose mu jednu vrazila. „Pusti ma, ty magor!“

„Hej, nedovoľuj si na kamoša!“ zrúkol na ňu ďalší a kopol ju do kolena.

Rose tlmene vykríkla a takmer neudržala rovnováhu, čo využil ten prvý a stiahol ju celú na seba. Jeho odporné ruky putovali po jej tele.

„Prestaň!“ Pokúsila sa ho udrieť, ale ďalší dvaja jej chytili ruky a ona nebola poriadne ozbrojená. Rozbúšilo sa jej srdce. Je len kúsok od stovky ochrankárov a obťažuje ju banda deciek.

Keď jej jeden z nich nadvihol šaty a chcel sa dostať k čipkovaným nohavičkám, vedela, že je zle.

Vykríkla na plné hrdlo a začala sa zmietať a brániť. „Nie! Nedotýkajte sa ma!“

Odrazu odkiaľsi prišla rana a Rose inštinktívne uhla a zavrela oči v očakávaní bolesti. Avšak namiesto toho sa telo jej mučiteľa zviezlo k zemi.

„Myslím, že slečna povedala nie,“ zavrčal ktosi nebezpečne pokojným hlasom a o tri ďalšie rany bola Rose voľná a zvyšní dvaja vandali na úteku.

Opatrne otvorila oči a prvé, čo uvidela, bola mužná tvár sklonená na jej úroveň.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa muž stojaci pred ňou.

Chvíľu nedokázala nájsť reč. Ten chlap bol vysoký ako hora a celý oblečený v čiernom. Do belasých, nádherných očí mu padali husté, uhľovočierne vlasy. Bol strapatý presne tým spôsobom, z ktorého ženy slintajú. Úzke pery, skrivené v neistom výraze, mali v sebe niečo hriešne.

„A-áno. Asi áno,“ vyhabkala konečne. „Ď-ďakujem.“

Muž sa usmial a napriamil sa. Musela zakloniť hlavu. „Chcete, aby som zavolal políciu?“

Políciu? Čo? Spamätala sa. „Nie. Zasiahli ste práve včas.“ Položila si ruku na srdce. Splašene bilo. Obzrela sa. Kúsok od nich stálo päť ďalších mužov, tiež v čiernom. Nevyzerali, že sa ju chystajú napadnúť.

Opäť pozrela na svojho záchrancu a snažila sa nevyzerať retardovane. Ten chlap bol na zjedenie a adrenalín v krvi ten pocit len umocňoval. V tvári mal niečo drsné, čo ju lákalo.

Až vtedy si v mdlom svetle z ulice všimla jeho pokožku. Bola tmavšia, nehodiaca sa do tohto podnebia. Ako Kamalova. Žeby bol takisto z arabských krajín?

„Tiež ste na výstave?“ opýtal sa. „V múzeu?“

Zažmurkala. „Áno. Som.“ Akoby prišla o schopnosť inteligentnej reči.

Muž neodolal a pohladil ju po líci. „Nie ste v šoku? Potrebujete do nemocnice?“

Vyprskla do smiechu. „Som závislá od adrenalínu, toto je pre mňa ako dávka drogy!“

Cudzinec sa odtiahol a zrejme uvažoval, či je mentálne spôsobilá.

„Prepáčte, len ma to šokovalo. Som vám veľmi vďačná.“ Podala mu ruku. „Volám sa Rose.“

Nežne jej drobnú dlaň stisol. „Ekrem. Veľmi ma teší.“ Zvodne ju pobozkal na hánky prstov.

Takmer zastonala. Vždy rada žila na hrane. Keby nemali pozorovateľov, asi by ho stiahla do uličky a poďakovala mu náležitým spôsobom.

„Ehm... nuž, asi sa radšej vrátim dnu. Je to tam... bezpečnejšie.“

Ekrem pozrel na skupinku a potom na ňu. „Úprimne, krásna Rose, radím vám zostať vonku a zavolať si taxík. Vnútri bude trochu dusno.“

Zamračila sa. „Dusno?“

Hravo na ňu žmurkol. „Dajte na moju radu. Neoľutujete.“ Opäť jej pobozkal ruku a potom sa vrátil k svojim kumpánom.

Rose nadobudla nepríjemné podozrenie. Tamtí nie sú práve oblečení na slávnostnú výstavu.

Omámene stála na rohu, zatiaľ čo tá podivná skupinka vošla predným vchodom, odkiaľsi vytiahla zbrane a namierila si to priamo medzi ľudí.

„Dobre, dámy a páni, ak budete spolupracovať, nebudem musieť nikoho zabiť!“ počula Ekrema, než ktosi zavrel vchod.

Adrenalín v jej žilách sa len znásobil. Nikto nebude kradnúť jej ukradnuté artefakty!

Vošla dnu bočným vchodom, prebehla chodbou do hlavnej sály a z tieňov pozorovala dianie.

Ekrem mal v oboch rukách poloautomaty a jeho kumpáni kontrolovali, či je každý na zemi s rukami za hlavou. Potom začali odzbrojovať ochranku.

Ochotne sa vzdali zbraní, keď ako rukojemníka použili samotného kurátora.

Rose naplnil hnev. Potichu si vyzula topánky. Nakope mu zadok a rozkrok a potom si jeho mužnosť vystaví doma v poličke!

„Krásne šaty, slečna,“ povedal mladej žene blízko neho. „Nekričte, ja vám neublížim. Nie som zástancom násilia.“ Ešte aj teraz mal pokojný, zvodný hlas.

Prechádzal sa pomedzi vydesených hostí. „Krásne. Vôbec to nebolelo, však?“

Rose si spravila rýchly výlet do šatne, kde si z kabelky vybrala vlastnú zbraň a za podväzok si zastrčila nôž. Spoločenské topánky hodila do rohu a vkĺzla do tenisiek. Človek nikdy nevie, kedy sa bude musieť dať na útek.

Zavolala políciu a šla zachraňovať situáciu.

Keď sa vrátila, Ekrem si od modrookého kumpána prevzal vydeseného a bledého kurátora. „Dobrý deň, pane. Krásna výstava, podarila sa vám.“ Pred očami mu mával zbraňou. „A teraz by som potreboval poradiť. Hľadám konkrétny artefakt.“

„J-ja neviem...“

„Och, to vám nepomôže. Môžem to z vás dostať po dobrom, alebo po zlom a bola by škoda zašpiniť túto podlahu krvavými škvrnami.“

Kurátor fňukol. „Čo chcete?“

„Kus starovekej tabuľky. Neznáme písmo aj jazyk. Poškodená, zrejme súčasť väčšieho celku.“

Rose vyvalila oči. Zo všetkých zlatých, miliónových predmetov, chce bezvýznamnú tabuľku?

Aj kurátor bol očividne mimo. Nebadane si vydýchol. „J-je vo vitríne... tam v rohu,“ ukázal.

Ekremovi zažiarili oči. „Ste môj spasiteľ, naozaj.“ Pustil ho. „A teraz na zem a ruky za hlavu. Tak, správne.“

Ekrem sa vydal k vitríne a jeho spoločníci stále dohliadali na hostí a hlavne ochranku.

Rose namierila na sklenenú vitrínu na opačnom konci miestnosti a vystrelila. Ten rachot všetkých zmobilizoval a hostia sa rozkričali. To jej dalo pár sekúnd. Hodila sa na zem a doplazila sa ku kurátorovi.

„Rose!“ šepol.

„Kto to bol?“ okríkol ich Ekrem. „Kto strieľal?!“

Šiesti muži sa zomkli do pevného kruhu a kryli si chrbty. Kontrolovali okolie a dopriali jej ďalšie cenné sekundy.

„Polícia je na ceste,“ šepla. „Prečo chce tabuľku?“

„Ja neviem.“

Prižmúrila oči. Ekrem už zase nadobúdal sebavedomie, ale jeho muži pozornejšie dohliadali na vydesených ľudí.

Skúsene odklopil sklenený vrch vitríny a prirodzene, spustil poplach. Nevyzeral, že ho to prekvapilo. Blikajúce svetlá a siréna všetko len zhoršili.

„Kde je falzifikát?“ opýtala sa rýchlo. „Je hotový?“

Múzeum vždy robí niekoľko kópií svojich cenností a občas ich vymení, aby ich chránilo pred krádežou.

„Je v sklade. Rose, čo chceš...“ Nedopovedal, lebo sa už začala plaziť preč.

Strelila do ďalšej vitríny a spôsobila ďalší chaos. Ekrem zase niečo kričal a dal mužom príkaz prehľadať celé poschodie.

Rose zadychčane zbehla do suterénu. Prehľadávala skrinky a zásuvky, kým nenašla dokončenú kópiu tabuľky. Nebola najdokonalejšia, ale bude musieť stačiť.

Dostať sa späť bol menší problém. Ekremovi poskoci prehľadávali chodbu. Prikrčila sa na posledných schodoch. Toto bude o chlp.

V tej chvíli v diaľke zazneli policajné sirény. „Kašlite na to, máme tabuľku!“ zavelil Ekrem. „K autám!“

Muži sa stiahli a múdro sa vydali von východom pre zamestnancov.

Rose vrazila do šatne, vzala si kabát a vložila doň falošnú tabuľku. Polícia ho nikdy nedostane. Mal plán. A nie je hlúpy.

Vybehla na ulicu cez požiarne schodisko, obehla budovu a zazrela postavy v čiernom, ako unikajú okolo bloku na parkovisko.

Pustila sa za nimi. Prebehla cez trávnatú plochu, dobehla k trom rovnakým mercedesom na prázdnom parkovisku a namierila zbraň na prichádzajúcich mužov.

„Dajte mi tú tabuľku!“ povedala zadýchane, ale nie vystrašene.

Ekrem neveril vlastným očiam, keď uvidel tú ženu aj so zbraňou v ruke. Zvodne sa usmial. „Polož zbraň, Rose. Obaja vieme, kto je tu v presile.“

Ruka sa jej ani nezatriasla. „O chvíľu to tu uzavrie polícia. Dajte mi tabuľku a ja vás nechám odísť.“

Päť mužov zvedavo pozrelo na Ekrema, akoby to bol nejaký ich boh. Ten si k telu pritisol plátnom obalenú tabuľku. Rose to zaznamenala bez toho, aby čo i len mihla brvou.

Začal sa k nej nenútene približovať, na perách ten sebavedomý úsmev. „Povedal som, aby si sa do múzea nevracala, Rose. To ty si strieľala, však?“

„Nie, Santa Claus!“

Zasmial sa. Ten o sebe vôbec nepochyboval. Ani čierne oblečenie nedokázalo skryť jeho svaly. „Ty si vážne závislá od adrenalínu.“

Keď bol dostatočne blízko, hlaveň mu priložila kúsok naľavo od hrudnej kosti. Priamo k srdcu. „Tú tabuľku.“

Jediným rýchlym pohybom chytil zbraň a chcel jej ju vykrútiť z ruky, ale očakávala to, uskočila a zvrtla jeho zápästím. Znova sa po nej zahnal. Rose uhla, kopla ho, ale k tabuľke sa nedostala.

Prečo mu na nej tak veľmi záleží?

„Ekrem, policajti!“ varoval ho kumpán.

„Dobre, plán B. Slečna pôjde s nami.“ Prehodil si ju cez plece.

„Čo? Pusti ma!“ kričala a zbraň jej vypadla z ruky, ako tak na ňom visela. Hlava sa jej zakrútila, keď ju hodil na zadné sedadlá Mercedesu a obaja skončili v pletenci šiat, kabáta a končatín.

Rose vycítila svoju šancu. „Daj mi to!“ Trhla tabuľkou, keď sa rozbehli. Udrela ho do brucha a pritiahla si tabuľku k telu.

„Nie!“ Hodil sa na ňu, ale ona sa pretočila a ukryla ju pod bruchom, zatiaľ čo Ekrem jej dopadol na chrbát a vyrazil jej dych z pľúc.

„Patrí múzeu!“ kričala, keď to nimi hádzalo.

Ekrem ju surovo pretočil späť na chrbát a tabuľku jej vytrhol z ruky. Plátno skončilo kdesi na podlahe. Rose o ňu bojovala zubami-nechtami, kým odkiaľsi nevytiahol povraz a nespútal jej ruky za chrbtom. Aj tak sa metala. Svoju porážku uznala až po piatich minútach vytrvalého boja.

„Nemáš právo!“ prskla.

„Dievčatko, ja nehrám podľa pravidiel, takže sa ani nesnaž.“ Pripútal ju a skontroloval, či ich niekto nesleduje. Každé auto šlo odlišným smerom.

Rose mrkla na ulice. Hádala, že mieria na sever, možno von z Londýna. Sakra, čo s ňou urobí? Zabije ju? Pretože ak nie, rozhodne poskytne polícii detailný popis.

Začala sa mrviť a natáčať do neprirodzených polôh. Ekrem ju chvíľu len pozoroval, kým sa jej šaty neroztvorili a pod nimi sa nezaleskol ostrý nôž.

Rýchlo ho vytiahol aj s podväzkom a nesúhlasne krútil hlavou. „Ach, Rose. Zlé dievča.“

Mykla plecami. „Nečakáš snáď, že sa ti tu zložím.“

Nie, na to je príliš šibnutá. Rukou prešiel po odhalenom stehne. Pozrela mu do očí. Mala krásne hnedé dúhovky, hlboké a tajomné. S tými blond vlnkami vyzerala ako krehké dievčatko.

Chvíľu sa pretláčali pohľadmi a jeho ruka jej spaľovala pokožku.

„Povedz, prečo tak hájiš záujmy múzea?“ opýtal sa. „Je to len tabuľka, Rose.“

Spojila stehná a uväznila medzi nimi jeho ruku. Nie práve najmúdrejší pohyb. „Mohla by som sa opýtať na to isté. Prečo len tabuľku?“

Nadvihol jeden kútik pier. „Pre každého má inú cenu.“ Prestal sa jej dotýkať a uhladil jej šaty. „Určite nestojí za tú námahu, ktorú si vyvinula.“

Och, keby len vedel... Zovrela pery. „Opäť – môžem o tebe povedať to isté.“

„Ty rozhodne nie si ľahký súper.“ Presunul svoju pozornosť na vodiča. „Zastav na najbližšom rohu.“

Rose zbledla. Odstrelí ju?

Ekrem vycítil jej nervozitu a pohladil ju po hebkom líci. „Nemusíš sa báť, krásna Rose. Ako som už povedal, nerád prelievam krv.“

Auto zastalo a on ju so zviazanými rukami vytiahol von. Mieril k pouličnej lampe. Tam ju k jej veľkej hrôze priviazal.

„Zbláznil si sa?!“

„Len pokoj. Čoskoro ťa nájde polícia a ocení tvoje hrdinstvo.“ Uviazal posledný uzol a uhol, keď sa ho pokúsila kopnúť.

„Nebuď zlá, Rose. Som k tebe veľkodušný.“

„Tak mi vo svojej veľkodušnosti daj tú tabuľku.“

Pokrútil hlavou. „Rodičia z teba majú radosť, čo?“

Znovu ho chcela kopnúť a znovu minula.

Ekrem k nej zboku pristúpil. „Zbohom, krásna Rose. Bolo mi potešením.“ A k jej absolútnemu šoku ju pobozkal. Jazykom prenikol cez zovreté pery a niekoľko sekúnd skúmal jej hebké ústa.

Rose zastonala a pocítila nový príval adrenalínu a aj niečoho iného. Telom jej prešlo príjemné mravčenie a privrela oči.

Keď sa odtiahol, neveriacky civela. Nepovedal ani slovo, len nastúpil do auta a to okamžite zmizlo z dohľadu.

Rose osamela, pripútaná k lampe pouličného osvetlenia.