Prekliata temnota 21

O mesiac neskôr, spln, kdesi v egyptskej púšti...

Rose kýchla a klesla na stále horúcu skalu. Gina jej podala vreckovku, aby sa vysmrkala.

Ekrem, stojaci neďaleko, prerušil rozhovor s džinmi, ktorí sa chceli pozrieť na to, ako ich dávny záchranca získa späť svoju moc, a pribehol k nim.

„Miláčik, ako sa cítiš?“ Pobozkal ju na teplé čelo.

„Zasradá chríbka,“ uľavila si a vyprázdnila si nos.

Ekremovi trhalo srdce, že Rose je taká krehká. Nesmrteľní sú imúnni voči všetkým neduhom, ale ju skolil obyčajný vírus. A džinovia, hoci vyliečia aj smrteľné zranenie, sú úplne bezradní v prípade malých potvoriek v jej krku a nose.

„Môžeme to odložiť,“ navrhol jej asi po stý raz.

Oči sa jej zaleskli. „Adi dáhodou!“ Znovu sa vysmrkala, aby neznela ako mimozemšťan. „O tie tabuľky som tvrdo bojovala a teraz chcem vidieť plody svojej práce. Tak do toho!“

„Ja sa o ňu postarám,“ sľúbila Gina.

„Ďakujem.“ Kľakol si pred Rose. „Naozaj to zvládneš? Si bledá ako mŕtvola.“

Niežeby sa tak aj necítila. Pokúsila sa o úsmev. „To tie antibiotiká. Nikdy mi nerobili dobre.“

A predsa ich musí brať, aby neochorela ešte viac. Takmer ju zabil, keď mu tri dni tajila, že sa necíti dobre a potom mi na pohotovosti oznámili, že Rose má zápal pľúc.

Jej zraniteľnosť bol jeho každodenný strach. Netúžil po ničom inom, než zavrieť ju do zlatej klietky.

Ale sám vedel, že to nič nevyrieši.

Pevne ju objal.

„Ehm, Ekrem. Niečo sa ťa musím opýtať,“ napadlo ju. Vlastne ju to už pár dní trápilo.

„Iste. O čo ide?“

Trochu zružovela, ale rýchlo to prešlo. „Od liekov mám rozhodený cyklus a aj keď si ma uistil, že smrteľník s nesmrteľným dieťa nepočne... niečo mi vŕta v hlave.“

„Čo?“

„Nebola Lei smrteľníčka? Ako otehotnela ona?“ Pretože v jej stave vážne nie je zdravé nosiť pod srdcom dieťa. Ani v jej situácii. Hoci ju tá myšlienka už tak neodpudzovala ako kedysi.

Tvárou mu prebehol smútok, na ktorý si zvykla, keď sa téma zvrtla na Lei. Rose ju z jeho života nechcela vymazať. Vlastne vždy so záujmom počúvala, keď  jej prezradil nejaké detaily o žene, ktorá tak dlho vlastnila jeho srdce.

Dala mu však najavo, že Lei musí zostať tam, kde bola – v minulosti. A Ekrem vyzeral, že mu to stačí.

Upokojujúco sa usmial. „Bola. Ale ja tiež. Keď sa akýkoľvek nesmrteľný narodí, žije takzvaný ľudský život. Vtedy dospieva a hoci má väčšinu svojich nadprirodzených síl, podlieha viac ľudským biologickým zákonom,“ vysvetlil jej. „Potom telo akoby prehodí výhybku, zastaví sa starnutie a rozvíja sa len moc. Lei otehotnela počas tejto fázy môjho života.“

Vydýchla si. „Neber to v zlom, ale ja...“

Pritisol jej prst na pery. „Ja viem.“ Už ju poznal dosť dobre na to, aby nemusela nič vysvetľovať. Rose bolo ľahké porozumieť – jej láskavá duša a viera v to najlepšie často predurčili jej činy a myšlienky. Práve to ho na nej tak priťahovalo. Potreboval ten jej kúsok svetla do svojej temnej existencie. „A nikdy by som sa bez tvojho súhlasu nepokúsil o splodenie dieťaťa.“

Za to mu bola vďačná. „Ľúbim ťa,“ zašepkala.

„Aj ja teba, kráska.“ Stisol jej dlane a vstal. „Pripravená na predstavenie?“

Nadšene prikývla a vstala. Gina ju podoprela a spoločne prešli na voľné priestranstvo, kde sa zhromaždili desiatky džinov. Okolo boli rozmiestnené fakle, ktoré boli okrem mesiaca jediným zdrojom svetla. Dodávali celému miestu tajomný nádych.

Rose sa medzi nimi cítila ako podradná bytosť, hlavne so svojím červeným nosom a očami a neschopná stáť dlhšiu dobu.

Gina ju však držala jemne a bez odporu, aký často vyjadrujú iní chorým ľuďom.

Ekrem sa nezdržoval prejavmi, jednoducho  zamával svojim verným, vzal do rúk už spojenú tabuľku a začal čítať prastaré slová odzadu, aby zvrátil kliatbu.

Asi v polovici odriekania sa zdvihol vietor a zvlnil mu čierne vlasy.

Gina zaštítila Rose pred vetrom, ktorý ustal len čo trojminútové odriekanie skončilo.

Všetci napätím ani nedýchali. Chvíľu sa nič nedialo, potom sa tabuľka rozžiarila, vzniesla sa nad Ekremovu hlavu a osvietila ho ako nejaký mini lietajúci tanier.

Ekrem zalapal po dychu, ako sa mu vracala dávno stratená moc. Krv sa mu divoko rozprúdila. Kúsok po kúsku sa do nej vlievala božská sila.

Keď svetlo pohaslo, Ekrem zaklonil hlavu. Opäť je sám sebou! Vnímal celý svet, džinov, iných bohov a nekonečnú silu svojho ľudu.

Ako predpokladal, obloha nad nimi potemnela a zvírila sa ako v predzvesti tornáda. To sa vracajú jeho príbuzní!

Rose s očami dokorán sledovala, ako z temných oblakov vyšľahli blesky a tam, kde udreli, sa zjavovali postavy v antickom oblečení ovešaní šperkami.

Čoskoro Ekrema obstúpili tucty vyšších aj nižších bohov – mužov aj žien. Všetkým sa hneď po príchode do mysle nahrali vedomosti o súčasnom svete.

Roseino sebavedomie len klesalo. Bohovia boli mladí, atraktívni, opálení a v dobrej nálade.

Niekoľko z nich zahliadlo Ekrema a predrali sa k nemu.

„Ekrem,“ povedal vysoký muž v zeleno-červenom oblečení s mierne odhalenou hruďou. Dotkol sa Ekremovho pleca a zdalo sa, že ho celkom rád vidí.

„Otče,“ vydýchol si Ekrem a mierne sklonil hlavu.

„Prosím, nie.“ Nadvihol mu bradu. „Nie po tom, čo si nám vrátil slobodu.“

„Oni hovoria po anglicky?“ šepla Rose skepticky.

Gina sa zasmiala. „Ochranná mágia Zeme im do mysle vplavila väčšinu jazykov. Len sa prispôsobili.“

„Mrzí ma, že to tak dlho trvalo,“ ospravedlňoval sa Ekrem. „Viem, že ste museli trpieť.“

„Ach, Ekrem.“ Žena v úzkych zelených šatách sa mu hodila okolo krku. „Cítim, že ani ty si nemal ľahkú cestu.“ Pohladila ho po tvári a Rose mala chuť vytrhať jej tie dokonale rovné čierne vlasy.

„Stála za to.“ Aj on ju vrúcne objal.

Rosein hnev musel byť priam viditeľný, pretože Gina jej stisla ruku a potláčala smiech. „Upokoj sa. To je jeho babička.“

Nadvihla obočie. „Na babičku má celkom slušné telo,“ odvrkla.

K malej skupinke pristúpil ďalší sexy boh v bielom. Rose prižmúrila oči. To je zabalený v obväzoch?

„Ver mi, že ju si nechceš pohnevať.“

O tom by sa dalo diskutovať.

Džinovia si pomaly preberali bohov, aby s nimi prehodili pár slov a ponúkli pomoc, zatiaľ čo okolo Ekrema sa ich tiež pár zhluklo a všetci boli nadšení, že ho vidia.

„Prosím, nie je to moja zásluha,“ začula ho povedať. „Tabuľky vlastne získala Rose.“ Ukázal na ňu.

Slabo im zakývala. „Zdravím.“

Ekrem obišiel svojich príbuzných a postavil sa k nej. „Zoznámte sa, toto je Rose. Rose, moji, ehm, príbuzní.“ Kývol smerom k mužovi, ktorý k nemu dorazil prvý. „Horus, môj otec, jeho matka Isis a jej manžel Osiris.“

Klesla jej sánka. „Tvoj otec je vládca oblohy a ochranca celého Egypta?“ vykríkla. „Kedy si mi to chcel povedať?“

Rozpačito si prehrabol vlasy. „Hm, tak nejako som zabudol.“ Naznačil Gine, že môže ísť, a sám ju podoprel.

„Ja... som poctená,“ vykoktala Rose nesmelo.

„Človek,“ uvedomil si Horus, keď pristúpil bližšie. „Za celý náš panteón bojoval človek.“ Znel celkom ohromene.

„Čo sa vlastne stalo?“ vyzvedala Isis s dlaňou na srdci. „Cítili sme Kamalov hnev a jeho mágiu a potom... všetko sa rozpadlo.“

Ekrem im v skratke porozprával, čo nasledovalo po jeho uspaní a prebudení, až k získaniu tabuľky. „Kamal žije so svojou ženou vo Veľkej Británii. On nevie... čo urobil. Nechce to vedieť.“

Osiris si znechutene odfrkol. „Vždy bol plný nenávisti. Za to, že ty si bol právoplatne uznaný. A jeho mali všetci za bastarda. Úprimne, nečudujem sa jeho činom.“

Rose sa z dlhého státia zatočila hlava a zakolísala sa. „Prepáčte. Asi... si potrebujem sadnúť.“

„Táto žena nie je zdravá,“ konečne si uvedomil Horus. „Čo sa ti stalo, Rose?“

„Nič nevyliečiteľné. Túto chorobu my ľudia chytáme minimálne raz do roka.“

„Ja sa o to postarám,“ ponúkla sa Isis a položila Rose ruky na hlavu. Vyšiel z nej prúd mágie a Rose sa hneď cítila o sto percent lepšie. Vyčistil sa jej nos, v hrdle už nemala ako po požiari a vrátila sa jej sila.

Bohužiaľ, zmizlo jej oblečenie. Len tak, v záblesku svetla. A nahradili ho podobné šaty, aké mala na sebe Isis, len jemnejšie a menej obtiahnuté.

Ekrem zadržal dych a Horus s Osirisom si vymenili spokojné úsmevy.

Rose sa zamračila, mrkla na nové handry a potom na bohov. „Nejaké vysvetlenie prečo mám na sebe vrece na zemiaky? Niežeby som vám nebola vďačná za vyliečenie.“

„Och, ale ja som ťa nevyliečila, zlatíčko.“ Isis ju uštipla do líca.

Rose hľadala pomoc u Ekrema, ktorý vyzeral, že sa o chvíľu zloží. „Ekrem?“

Preglgol. „Babi, mohla si sa aspoň opýtať.“

„Opýtať na čo?“ Rose zvýšila hlas.

„Ale prosím ťa,“ mávla rukou Isis. „Je úplne roztomilá a zaslúži si to.“ Nadšene si ju prezrela. To, čo Rose ešte nevidela, boli nové zlaté ozdoby v jej vlasoch, kohlom skrášlené oči a mágia prskajúca z jej prstov.

„Dobre, začínam mať strach,“ priznala vydesene. Čo jej tá šialená bohyňa urobila?!

„Nie si vyliečená, Rose. Isis z teba spravila bohyňu,“ šepol Ekrem neveriacky.

Isis nadskočila a zatlieskala. „Nie je to skvelé? Ešte sme nemali blonďatú bohyňu.“ Prehrabla jej vlasy. „Budeš príjemná zmena.“

Rose zistila, že má ústa dokorán. „Ekrem, asi mi tie lieky poškodili mozog.“ Hystericky sa zasmiala. „Pretože sa mi zdá, že ma tvoja stará mama práve premenila na... bohyňu.“ Roztriasla sa. To sa predsa nemohlo stať, nie? Nič v jej živote nejde tak ľahko.

Ekrem si trel spánky.  „Je to pravda. Si nesmrteľná,“ potvrdil a časť jeho strachu o Rose pomaly vyprchávala. Už nie je človek. Je odolnejšia.

Podlomili sa jej kolená, len-len že ju zachytil. „Ak je to vtip, nepodaril sa vám. O týchto veciach sa nežartuje.“

Pomohol jej vrátiť sa k balvanu, kde sa usadila.

„Rose, som smrteľne vážny. Isis ti dala večný život.“ Usmial sa. „Teraz si čiastočne ako ja.“

Ohromene zazrela na nadšenú bohyňu. „Asi budem potrebovať návod na svoju novú existenciu.“

Slnko už začalo vychádzať, keď Rose konečne docvaklo, že jej život sa navždy zmení. Bola zhrozená a vydesená, ale v kútiku duše aj nesmierne šťastná. Nesmrteľnosť ju nedesila. Tešila ju.

Bude môcť byť s Ekremom. Tak dlho, ako len bude chcieť. A len čo sa naučí používať nie celkom definovanú moc, ubráni sa aj možným útokom zo strany upírov.

Ale čo ak sa s ňou Ekrem začne nudiť? Večnosť je predsa len dlhá doba. Nikdy sa nerozprávali o možnosti, že spolu budú dlhšie než pár rokov jej ľudského života.

Čo teraz?

Znepokojením jej stiahlo hrdlo.

„Rose? Zvládneš to?“ Ekrem jej stisol dlaň a prebral ju z nepríjemných myšlienok.

Slabo sa usmiala. „Nemám celkom na výber, čo?“

Zľahka ju  pobozkal do dlane. „Spolu to zvládneme.“

Spolu. Aké krásne slovo. Hneď sa cítila lepšie. Prikývla. „Spolu.“

Nadšene jej pomohol vstať. Aj po niekoľkohodinovom rozhovore s jeho šialenou rodinou vyzerala nádherne a prirodzene.

Nesmrteľnosť jej rozhodne pristala. Pohľadom poďakoval Isis.

„Čo bude teraz s nami?“ opýtal sa Horus, keď uvidel, že džinovia odviedli väčšinu bohov a vzali si nastarosti ich uvedenie do moderného sveta.

„Nuž,  môžete ísť kamkoľvek. Objavovať svet. Radi vás uvidíme, ak sa zastavíte na návštevu, ale musíte byť opatrní. Kamal sa nevzdáva, pôjde po mne,“ predpovedal temne Ekrem.

Rose v jeho hlase počula hlboký smútok. Odrazu ju napadlo, či Ekrem tajne netúži udobriť sa s bratom. Pretože vedela, že ona by dala čokoľvek za to, aby mala s Carolinou druhú šancu.

„Môžeme to s ním ísť vybaviť,“ navrhol mu Osiris jednoducho. „Džinovia tvoj príbeh dosvedčia.“

Ekrem pokrútil hlavou. „Nie. Kamal to takto chcel. Teraz má domov. Manželku. Načo otvárať staré rany? Je šťastný.“

Rose pichlo pri srdci. Všetci bohovia Egypta, on vážne chce, aby mu brat porozumel! Ako si to mohla nevšimnúť?

Horus zrejme došiel k podobnému záveru, ale mlčal. Len na Rose chápavo pozrel. „Ako si želáš, synu. Ale pamätaj, že sme rodina. Môžeš sa na nás obrátiť s čímkoľvek. A to platí aj pre teba, Rose. Sme ti naveky zaviazaní.“

Očervenela. „To nestojí za reč.“

Zjavila sa pri nich Gina. „Pripravení? Vezmeme vás do Karibiku, než sa aklimatizujete.“

„Karibik?“ nechápal Osiris.

Gina zagúľala očami. Asi to nie je prvý raz, čo musí niečo vysvetľovať. „Ten kontinent cez oceán. V jeho strede je Karibské more. Karibik.“

„Ach tak. Počkaj, to nie je naše územie.“

Gina si vzdychla. „Nie, ale mayskí bohovia majú v paži, kto u nich dovolenkuje. Nepokúšajte sa s nimi bojovať a všetko bude v poriadku. A, pre živých bohov, musíme vám zohnať normálne oblečenie!“

Rose potlačila zachechtanie.

Dorazil Levent aj s ďalším džinom, aby posledných bohov premiestnili preč.

Rose sledovala, ako sa chystajú odísť, keď jej čosi napadlo. „Počkajte!“

Zvedavo na ňu pozreli.

Vedela, že svoje slová asi oľutuje, ale chcela Ekremovi vrátiť aspoň časť stratenej rodiny. „Osiris, môžete oživiť Ekremovu bývalú milenku Lei?“

Ekrem sa takmer udusil vzduchom, ktorý dýchal. „Rose, už sme si vyjasnili-“

„Ja viem.“ Otočila sa k nemu a pobozkala ho. „A ani netušíš, čo to pre mňa znamená.“

Osiris trochu nechápavo nadvihol obočie. „Lei? Tú otrokyňu?“

„Áno. Dozvedeli sme sa, že porodila Ekremovi dieťa, ale neexistuje po ňom stopa. Možno by nám mohla povedať, čo sa s ním stalo.“ Rozhodne ju ten nápad netešil. Chcela však Ekremovi pomôcť.

Osiris sa zatváril smutne. „Je mi ľúto. Lei sa už veľmi dávno reinkarnovala. Bola potrestaná za ohrozenie života nenarodeného dieťaťa. Išla ďalej.“

Ekrem celý stuhol. Toľké roky... toľko nádejí... a ona naňho ani len nečakala. Nikdy ho nenapadlo, že by sa to mohlo stať.

Rose zvesila plecia. Ďalšia slepá ulička.

Sledovala, ako džinovia odviedli posledných bohov a potom sa otočila k Ekremovi. Vyzeral stratene.

„Ty ešte stále považuješ Kamala za svojho brata, však?“ opýtala sa jemne. „A tiež si dúfal, že bohovia budú aspoň vedieť, čo sa stalo s tvojím dieťaťom.“

Zovrel pery a obrátil sa čelom k vychádzajúcemu slnku. Len Rose mohla prísť k takémuto záveru. Len Rose ho na to poznala dosť dobre.

Pocítil jej jemný dotyk na ramene. Oprela sa oňho s absolútnou dôverou a pochopením.

Dovolil jedinej slze stiecť mu po líci. Má Rose. To stačí. Prešla si s ním peklom a konečne je po tom. „Niektoré veci nám jednoducho nie sú súdené,“ zašepkal.

Trápila sa preňho. „A niektoré možno len potrebujú čas. Máme večnosť, Ekrem. Poradíme si.“

Sklonil sa k nej. Ako bohyňa bola nádherná aj v tom vreci na zemiaky, ako svoje oblečenie nazvala. „Poďme domov, Rose.“