Prekliata temnota 25

„Vedel som to odkedy sa pamätám,“ pustil sa Nikias do rozprávania, stále nepokojne stojac pred obecenstvom. „Moja matka, Lei, nezvládla ťažký pôrod. Umrela, keď mi dala život.“

Ekremovi po lícach stiekli slzy a Rose vzala jeho dlane do svojich, aby vedel, že je pri ňom.

„V bolestiach prosila ženu, ktorá jej pomáhala s pôrodom, aby ma zachránila. Dala jej slušný mešec peňazí, ktoré by ju na dlhú chvíľu zabezpečili. Mala ma odniesť za otcom, ale to si sa už dobýjal do Dendery. Keď začalo krviprelievanie, moja opatrovníčka radšej ušla aj s peniazmi a so mnou. Mala v pláne počkať, kým svoje ťaženie ukončíš a potom splniť matkino želanie. Ale to sa nikdy nestalo.“

Vzdychol a prehrabol si svetlé vlasy.

„Tie peniaze by nám nikdy nestačili. Trvalo jej takmer rok sa so mnou dostať do Grécka, kde by mi nič nehrozilo. Bola dosť chytrá, aby pochopila, že keby o mne Kamal vedel...“ Radšej nedokončil.

„Bol si dieťatko. Kamal by predsa nepotrestal nevinného chlapčeka,“ šepla Rose.

Nikias na ňu len smutne pozrel. Obaja poznali pravdu. Kamal by urobil niečo hrozné. Alebo by mu zatajil pravdu a vychoval ho podľa seba. Tak, aby nikdy nevedel o svojom pôvode.

„Prečo do Grécka?“ chcel vedieť Ekrem.

„Ako je asi jasné, zdedil som viac matkin grécky výzor, než tvoj,“ ukázal na seba. „Och, ale mám tvoje oči.“ Privrel viečka, uvoľnil takmer nebadateľnú mágiu a keď ich otvoril, už neboli nenápadné hnedé, ale jasne belasé. „Ukrývam ich už celé tisícročia.“

Ekrem sa dojato nadýchol.

Nikias pokračoval. „V Grécku sa dostala až k tamojšej upírskej dvojici bezdetných manželov. Našli ju na uliciach žobrať o jedlo pre mňa a pre seba. Nemali to srdce nechať dieťa umrieť hladom.“

Rose cítila, ako sa Ekrem napol a jemne ho hladila na stehne. Musí to počuť. Aby konečne uzavrel túto dávnu epizódu.

„Ja si to veľmi nepamätám,“ priznal. „Nemal som ani dva roky a zachraňoval ma hlavne grécky výzor. Tá žena povedala upírom celú pravdu o mojom pôvode a narodení a nešťastí, ktoré ma pripravilo o rodičov. Súhlasili s názorom, že sa určite nemôžem vrátiť do Egypta, hlavne ak je Kamal stále v pozore.

Aby ma ochránili, navrhli mojej opatrovníčke dohodu, že ma vyhlásia za ich syna. Ale to ma museli premeniť. V zúfalej snahe ochrániť ma a zabezpečiť mi aký-taký život mimo ulíc súhlasila.

Ako som dospieval, rozprávala mi o všetkom, čo sa stalo. O matke. O otcovi. O boji. Ale o džinoch nevedela. Napriek tomu nikdy nevyslovila domnienku, že by si bol nejaký masový vrah.“

„Aj tak si o mne musel mať hroznú mienku,“ poznamenal Ekrem.

Nik mykol plecami. „Boje o moc boli normálne. Pre mňa si bol bojovník, ktorý nezvládol bitku.“

„Čo sa stalo potom?“

„Nuž, tí upíri sa stali mojimi rodičmi vo všetkých ohľadoch. Neber to nejako osobne, proste ma vychovali a ja som im za to vďačný. Dokonca mi dali meno Nikias. Žil som s nimi celé storočia, občas som cestoval po svete, ale mal som dobrý život. Mágie som zdedil minimum – aspoň som mal ten pocit. Zvládal som si ukrývať oči, pre istotu.“

„Ako si sa dostal do Británie? A priamo pod Kamalov nos?“ nechápala Rose.

„Mocenské štruktúry sa menili a moji adoptívni rodičia zahynuli. Pochopil som, že nebude múdre pokračovať v ich rodovej línii oficiálne a tak som zmizol z diania. Po rokoch cestovania som sa dostal k Salvatorovi, kde som požiadal o pobyt. Povedal som, že som rodený Grék a ubral som si pár storočí z veku.“

„Chytré,“ uznanlivo prikývol Horus.

„Vďaka. S Kamalom som sa stretol až neskôr a vypočul si jeho verziu. Musím priznať, že som bol zhrozený a znechutený.“

„Nečudujem sa,“ uistil ho Ekrem. „Aj ja by som bol. To ti nemôžem mať za zlé.“

Nik sklopil pohľad. „Mal som určité podozrenie, že sme spríbuznení. Možno to bol ten kúsok egyptskej mágie vo mne, možno šiesty zmysel, ale dôkaz som nemal a určite som ani nemal samovražedné sklony, aby som sa ho na to pýtal.

Pre mňa šiel život ďalej. Ukrývať oči nebolo také hrozné a všetko sa zdalo byť v poriadku, kým ťa Carolina zase nevykopala a celý kolotoč začal nanovo.

Ani v najmenšom som nemal v pláne ťa kontaktovať. Na jednej strane som poznal verziu mojej opatrovateľky, na druhej Kamalovu. Chcel som spoznať otca, ale nie vraha. A tak som len sedel na zadku a nerobil nič.“ Zdvihol oči k stropu. „Možno som mal viac pátrať.“

Ekrem krútil hlavou. „Nikto nepoznal pravdu, Nikias. Bez džinov by si ju ani ty nepoznal.“

„Aj tak. Krv nie je voda.“

„O tom by sa dalo polemizovať,“ zavrčala Rose. „Ale ak sa smiem spýtať, čo ťa nakoniec presvedčilo?“

Konečne sa trochu usmial. „Ty. Tvoje modriny.“

Nadvihla obočie. „Prosím?“

„Keď ťa priviezli z Prahy. Spomínaš si, ako som vbehol na ošetrovňu a uvidel modriny na stehnách?“

Radšej na to myslieť nechcela. „Áno.“

„Musela si povedať, že ťa znásilnil. Ostatní tomu chceli veriť, ale ja som videl tvoju tvár. Oči. Mala si výraz, akoby si zradila to jediné, v čo si v živote verila. Akoby si premenila niečo krásne a prirodzené v hrôzu. Bolo to tak, však?“

S dojatím prikývla. „Dúfal si, mám pravdu? Že je to inak.“

„Áno. Vtedy som si overil tie záznamy Interpolu. Vznikali celé roky. Nie je šanca, aby ich niekto len tak vložil do ich databázy, aby ťa našli. Nikoho iného tento krok nenapadol. Carolina zaryto verila, že je to výmysel. A ja som vedel, že zlodejka, ktorú nikto nechytil celé roky je dosť chytrá na to, aby sa nepridala na stranu nejakého vraha.“

Srdce jej zaplesalo. Prečo to len nemohla vidieť Lina? Prečo aspoň nepochybovala? „Plánoval si mi povedať o tabuľke?“

„Iste. Ak si bola ochotná toľko riskovať a toľko toho obetovať, chcel som ti pomôcť. Tá moc je koniec-koncov Ekremova.“

„Prečo si mi nepovedal pravdu? Mohol si ísť s nami už vtedy.“

Zvesil plecia. „Bál som sa.“

„Čoho?“ nechápal Ekrem.

„Nuž... teba. Nemal si o mne vedieť. A ja by som len tak priklusal a tvrdil, že som tvoj stratený syn. Nešiel som v tvojich šľapajach. Jednoducho... som si myslel, že nebudem vyhovovať tvojim predstavám.“

Ekrem sa premohol a vstal. Rose ho pustila. Toto je jeho chvíľa. Prišiel k Nikiasovi a obe ruky mu položil na plecia. Boli rovnako vysokí, ale je jasné, že Nik sa podal viac na matku.

„Si môj syn. To je jediné, čo musí vyhovovať mojim predstavám. A som rád, že si neopakoval moje chyby z minulosti a radšej sa snažil prežiť. Lei vedela čo robí. Dala ti šancu žiť, ktorú by si pri mne nemal.“

Nik si zotrel vlhkosť z očí. „Mrzí ma, že som si o tebe myslel... tie strašné veci.“

„To je v poriadku. Mňa mrzí, že som o tebe nevedel.  Mnoho vecí by bolo inak. Nikdy by som nešiel do boja.“

„A nechal džinov trpieť?“ položil vážnu otázku Nik. „Myslím, že si urobil dobre, keď si bojoval. Aj keď cena bola vysoká. Ale zachránil si celú jednu rasu.“ A bol naňho za to hrdý.

Rose sa zvlnili pery. „Možno sa podal na matku, Ekrem, ale myslenie má očividne po tebe.“

Nikias sa na ňu usmial.

„To, čo si pre mňa urobil v sídle, bolo odvážne,“ povedal Ekrem.

„To nestojí za reč. Mal som konať skôr.“

„Konal si v pravý čas. A nemysli si, že neviem, čo si obetoval.“ Pustil ho. „Si dospelý muž. Chytrejší, než celé kráľovstvo  upírov.“

„Skôr bláznivejší. Navyše, je lepšie že som preč. Začali sa u mňa prejavovať akési zvláštnosti. Moja moc vzrástla.“

Horus sa zamračil a chvíľu uvažoval. „Približne počas posledného splnu?“ tipol si.

„Je to možné. Prečo?“

„Nuž, Kamal spútal moc všetkých egyptských bohov a aj tú Ekremovu. Je možné, že sa to stalo aj tebe, len si o tom ako malý nevedel. A keďže si čiastočne človek a upír, neskončil si v ničote ako my, len si prišiel o tú časť boha, s ktorou si sa narodil.“

Nikias vyzeral ešte viac v rozpakoch. „Ja mám božskú moc?“

„Čiastočne áno,“ pripustil samotný Ekrem. „Mimochodom, zoznám sa s príbuznými. Toto je tvoj starý otec Horus a jeho rodičia Isis a Osiris,“ ukázal na nadšených bohov.

Isis okamžite vstala a pravnuka objala. „Veľmi ma teší. Ani nevieš, aký bol Ekrem zničený faktom, že možno nikdy nespozná svojho potomka.“

„Naozaj?“ trochu pochybovačne nadvihol obočie.

Ekrem bol ako na ihlách. „Nie som bez srdca, Nikias. Lei som mal úprimne rád a teba by som mal tiež. Dáš mi aspoň šancu spoznať ťa?“

Nik vyzeral ako zbité šteňa. „Pokiaľ mi dáš rovnakú.“ Opatrne natiahol k otcovi ruku.

Ekrem mu ju s úľavou zovrel a pritiahol si syna do pevného objatia. „Vymenil by som všetku svoju moc za túto príležitosť,“ zašepkal spokojne.

Večer, keď sa emócie ustálili a príbehy doplnili, sedela Rose Ekremovi na kolenách v pohodlnom kresle na verande a každú chvíľu si vymenili jemný bozk.

Rose sa opierala o jeho hruď a užívala si tlkot jeho srdca. Bol to ten najkrajší zvuk na svete.

„Som vďačný, že si sa nevzdala,“ zamrmlal jej do vlasov.

„Môžem povedať to isté.“ Preplietla im prsty na rukách. „Hlavné je, že to skončilo. Všetko. Už žiadny Kamal, Lina, Interpol ani Brian. Sme voľní.“

Áno, to sú. Ale Rose prišla o rodinu a Ekrem zrejme zničil časť Kamalovho života. To ho mrzieť neprestane.

Sklenené dvere sa v tej chvíli otvorili a na verandu vycupital čerstvo osprchovaný Nikias, oblečený len v šortkách.

Rose takmer začala slintať, keď sa posadil oproti nim a vystavil na obdiv svoje svaly.

Ekrem si podráždene odkašľal. „Je to môj syn, Rose!“

Zagúľala očami. „Pozerať sa snáď môžem nie?“ podpichla ho.

Nik sa uškrnul. „Mám to chápať tak, že si moja nová mamička?“

Vyprskla do smiechu. „Uvedomuješ si, že mi môžeš byť starým otcom?“

Zacmukal. „Nerobí to z teba zlatokopku?“

Ekrem po ňom pobavene hodil pomaranč, ale Nik sa mu ľahko vyhol.

„Takže toto je váš domov?“ ukázal upír okolo seba.

„Skôr prázdninová vila. Ale môžeš tu pokojne bývať,“ navrhol mu Ekrem. „Všetko, čo mám, je aj tvoje.“

Nik opäť rozpačito zružovel. Bolo zvláštne mať zrazu niekoho, kto sa oňho chcel postarať. „Vďaka, ale asi by som tu umrel nudou. K Salvatorovi sa síce vrátiť nemôžem, ale asi by som chcel bývať niekde medzi ľuďmi. Nehovoriac o mojich špeciálnych stravovacích podmienkach.“

„Môžeš ísť s nami,“ vyhŕkla Rose. „Aj my máme nejaké povinnosti v Európe. Teraz sa už nemusíme ukrývať. Budeme radi, ak sa k nám pridáš.“

Obaja muži na ňu prekvapene pozreli. Podobný návrh ani jeden z nich nečakal.

„Tebe by to neprekážalo?“ prekvapil sa Nik.

„Isteže nie. Si Ekremov syn. Všetci sme sa dnes vzdali rodiny. Aspoň my musíme zostať spolu.“

Ekrem ju hrdo objal a pobozkal na čelo. „Je naozaj výnimočná, však?“ opýtal sa Nika majetnícky.

Upír sa len veselo usmieval. „Rozhodne áno, otec. Túto si stráž.“

„Moja krásna zlodejka,“ oslovil ju láskyplne a ona sa na ňom len pohodlne pomrvila a spokojne zavrela oči.