Prekliata temnota 26

Salvator bez zaklopania vošiel do Kamalovej kancelárie. Jeho sekretárka z neho dostala migrénu a podriadení začali pochybovať, či je mentálne spôsobilý.

Kamal sa skláňal nad papiermi, prepisoval niečo do počítača a bral na seba čoraz viac úloh.

Kráľ sa už naňho nemohol pozerať. „Je to už viac ako mesiac, Kamal,“ povedal vážne.

Kamal ani nezdvihol pohľad, len naďalej roboticky pracoval. „Potrebuješ niečo, Salvator?“

„Potrebujem, aby si sa spamätal. Ty aj tvoja žena. Svet neskončil, tak sa tak nesprávajte!“

„Neviem o čom hovoríš.“

Salvator privrel oči a prosil o trpezlivosť. „Ekrem neurobil nič zlé. Ty si neurobil nič zlé. Tak nájdi svoju stratenú mužnosť, ospravedlň sa a daj dohromady svoju rodinu!“

Kamal pri slove rodina stuhol a zabudol na prácu. V hrudi sa mu rozliala nekonečná bolesť. Ekrem, jeho brat ktorého nenávidel za chyby ich rodičov, strávil tisícky rokov v sarkofágu úplne nevinne. Prišiel o lásku svojho života a syna.

Vina za to, k čomu ho odsúdil, ho ničila každý deň. A to ani nedokázal myslieť na Nikiasa, ktorého mal celé tie roky pod nosom.

Keby mohol zmeniť minulosť, zabije svoje hlúpe ja a predíde celej tejto hrôze.

„Pochybujem, že ospravedlnenie napraví, čo som napáchal. Ja aj Cari.“

„Ako to môžeš vedieť? O Ekremovi si doteraz mal tú najhoršiu mienku. Za pokus nič nedáš.“

„Nespôsobil som už dosť bolesti?“ Udrel päsťou po stole a jeho zničené oči sa konečne zabodli do Salvatora. „Rozbil som nie jednu, ale dve rodiny, Salvator.“

Kráľ si prekrížil ruky na hrudi. „A ty jediný ich môžeš zase spojiť. Stačí zdvihnúť zadok a konečne sa s Rose a Ekremom porozprávať. Ako rovný s rovnými. A zober svoju drahú manželku so sebou. Aj ona dlhuje pár ospravedlnení.“

Pokrútil hlavou. „Keby som bol na ich mieste, nevenoval by som nám ani sekundu pozornosti.“ Vlastne sa čudoval, že ich Ekrem nezabil.

„Tak je asi načase priznať, že môžu byť lepší než vy dvaja.“

Ochotne by to urobil. „Aj tak neviem, kam odišli.“ Len čo odvolali prenasledovanie, nikto sa o nich nezaujímal a stratili stopu.

Salvator nadvihol kútik úst. „Ale niekto iný áno. A tvrdí, že sa stane naším obchodným partnerom, len ak sa konečne prestaneš správať ako trucujúce decko.“ Ustúpil od dverí, kde sa zjavil vysoký muž s čiernymi vlasmi v gumičke. Jeho indigové oči prepálili Kamala ako laser.

„Levent?“ spomenul si Kamal prekvapene, keď ho uvidel. Carolina mu o ňom povedala a tiež sa objavil v tých epizódkach, ktoré im Ma´at ukázala.

Džin vošiel a posadil sa do kresla pred masívnym stolom. „Nikdy som si nemyslel, že veľký pán z Abdžu je zbabelec,“ urazil ho pokojne.

„Nič v zlom, ale chce to silnejšiu ranu, aby to zasiahlo moje city.“

Levent mykol plecami. „Ekrem ti nepovedal pravdu, lebo ťa chránil. A zakázal to aj nám. Už to bolí?“

Kamal sa vysilene oprel vo svojom kresle. „Čo chceš? Ver mi, nemôžem sa cítiť horšie.“

„Chcem, aby si zdvihol zadok a šiel za bratom.“ Vytiahol z vrecka poskladaný papierik. „Tu aj s Rose a Nikom teraz žijú. A tiež v slabých chvíľach smútia za príbuznými.“

Kamalovi stiahlo hrdlo. Na začiatku mu hrdosť nedovolila vyhľadať ich, ale aj tá sa pomaly vytrácala. Nahradil ju strach, že žiadne ospravedlnenie to nenapraví. A práve to mu nedávalo spávať.

Levent uvidel jeho dilemu a vstal. Svoje už urobil. „Zatiaľ dovidenia, páni,“ rozlúčil sa.

Salvator si vzdychol. „Volal mi Vasily,“ spomenul si na hovor od ruského kráľa a technického génia celej rasy. „Dostal sa k Ekremovej záverečnej práci a chce ho do svojich laboratórií. Hoci aj externe.“

Kamal prikývol. „Odkážem mu to, ak ma pustí k slovu.“ Vytočil číslo svojej manželky a zároveň hľadal na internete letenky. „Miláčik? Zbaľ si veci. Letíme do Marseille.“

Tentokrát bývali v centre. Prenajali si priestorný byt, aby s nimi mohol bývať aj Nikias a občas aj hostia v podobe džinov alebo bohov.

Rose spolupracovala s Interpolom a viedla viacero prednášok na rôznych miestach, kam ju dopravovali džinovia.

Ekrem odmietol ponuky ľudí pracovať na výskume a rozhodol sa pre ďalší titul na Sorbonne.

Nik, ktorý s prekvapením zistil, že Salvator ho neodrezal od spoločných účtov, sa radšej spoľahol na vlastné zdroje a aby sa nenudil, doučoval jazyky na miestnych školách.

Bol to nový druh života, na ktorý nikto z nich nebol zvyknutý a chvíľu trvalo nájsť spôsob, ako sa s ním vyrovnať.

Rose sa občas zahrala na paničku v domácnosti a uvarila večeru. Niekedy síce spustila požiarny alarm, ale zlepšovala sa.

„Nik! Ekrem! Večera!“ zakričala z kuchyne v jeden chladný večer a zložila si zásteru.

Nikias pribehol ako hladný pes a nadýchol sa. „Vonia to dobre. Cítim lososa?“

„Správne,“ usmiala sa a podala mu taniere, aby ich odniesol na stôl. Pre seba namiešala bohatý šalát, ktorý chlapi z princípu odmietali jesť, lebo to malo názov šalát.

Kým všetko pripravili, prikvitol Ekrem a pobozkal Rose, než sa posadil.

Pustili sa do jedla. Rose dokonca naliala Nikiasovi balenú krv do nepriehľadného pohára. Bolo zvláštne brať do úvahy potreby upíra.

Rozhovor príjemne plynul, Ekrem s Nikiasom sa konečne zbavili napätia medzi nimi. Ekrem synovi často rozprával o jeho matke a živote v Egypte.

A hoci Lei bola stále ťaživá téma, Ekrem nikdy nedal Rose najavo, že by preňho znamenala viac než minulosť. A obvykle jej to aj v posteli dokázal.

Niekedy uprostred veselej debaty o Nikiasových cestách po Európe sa ozval zvonček pri dverách a všetci traja na ne prekvapene upreli pohľady.

Ešte nikdy nemali návštevu. Niežeby mal kto prísť.

Rose vstala prvá a hneď siahla po samurajskom meči, s ktorým posledné mesiace trénovala. Pri dverách zaváhala, pretože nemali kukátko.

Nik s Ekremom sa postavili po stranách, tiež ozbrojení a pripravení na všetko.

Rose s mečom za chrbtom a otvorila dvere a zalapala po dychu. „Ako ste sa dostali do budovy?!“ štekla na príchodiacich a ruka s mečom sa presunula dopredu.

„Ešte dokážem otvoriť jedny ľudské dvere,“ odpovedal Kamal a v tom momente sa k Rose postavili Nikias a Ekrem.

Dvojica za dverami v kapitulácii zdvihla prázdne dlane.

„Sme sami,“ uistila ich Carolina. „Chceme sa len porozprávať. Prosím.“

Rose pevnejšie zovrela meč. Nemala chuť sa o čomkoľvek rozprávať. Nie teraz, keď konečne začala žiť život, ktorý ju naplňoval.

Zaznamenala však, ako jej slová zaujali mužov za ňou. Už to nie je len jej rodina, ale aj ich. A kvôli nim potlačila vlastnú hrdosť.

Sklonila meč. „Prehľadať!“ nariadila.

Nepríjemnej úlohy sa zhostil Nikias. Prehmatal najskôr Kamala, potom aj Carolinu, než kývol a Rose ich vpustila dnu.

Carolina sa obzrela po útulnom byte, kde bolo vidieť domácku atmosféru. Orientálne črty sa miesili s moderným vybavením. Nikdy ju nenapadlo, že Rose má vybraný vkus.

Jej sestra bez slova ukázala k stolu s nedojedenou večerou, ktorá zostala zabudnutá. „Posadíme sa?“

Kamal a Carolina sa nechali usadiť na stoličky oproti Nikiasovi, pričom Ekrem zabral vrch stola.

Rose odzátkovala červené víno a napila sa priamo z fľaše. Obávala sa, že za triezva to nezvládne. Škoda len, že alkohol na ňu ako na nesmrteľnú  nemal taký účinok, ako by chcela. Spoliehala sa teda na placebo.

„Tak? Čomu vďačíme za túto návštevu?“ Klesla na stoličku medzi Nika a Ekrema s fľašou v ruke.

Cari si s manželom vymenila utrápený pohľad. „Prišli sme sa ospravedlniť,“ povedala skleslo.

„Nehovor.“ Logla si z vína a po chvíli si dala ďalší glg.

Carolina smrkla. „Rose, nikdy som ťa nechcela... odstrčiť od našej rodiny. A priznávam, že sme to svojimi činmi len zhoršili. Mama s otcom Kamala poznali, pretože takmer vykopali Ekrema a on im v tom zabránil. A ja som sa do jeho sveta dostala násilným spôsobom. Chcela som ťa toho ušetriť. Si moja malá sestrička. Keď som zistila, že som nesmrteľná, trhalo mi srdce, že ťa uvidím starnúť a umierať. A ty si... ty si bola tak obyčajná. Tichá. Poddajná,“ pokúšala sa vysvetliť svoje pohnútky.

Rose cucala víno ako vodu. „A čo som mala robiť? Nechcela som prísť o rodinu tým, že sa vzbúrim. Robila som to pre našich. Kto by sa už tešil z toho, že má za príbuznú medzinárodne hľadanú zlodejku?“

„Vraciaš artefakty kam patria. Ja osobne som na teba hrdá.“ Úprimne jej pozrela do očí.

To bola nová informácia. Rose dokonca odložila takmer dopitú fľašu. „Hrdá?“

„Unikala si Interpolu celé roky. Máš dva tituly a hrala si to na nás odkedy sme odišli na výšku. To chce talent. Len si želám, aby som ho odhalila skôr.“

„Nechcela si. Nechcela si vidieť, že som ti viac podobná, než by sa ti páčilo. Sakra, Lina, keď si sa pohádala s Kamalom a prišla sa mi vyplakať na rameno, bola som postrelená!“

Lina len zbledla. „Nedokážem napraviť minulosť. A do konca života si budem vyčítať, že som nebola viac pozorná.“ Naklonila sa nad stôl. „Prosím, dovoľ mi napraviť to. Dovoľ mi spoznať moju skutočnú sestru. Zlodejku, klamárku, hrdinku, je mi to jedno. Vždy budeš moja malá sestrička.“

Rose nakoniec stiahla aj zvyšok fľaše a ani trochu to neotupilo jej zmysly. „Ja len chcem, aby ste si všetci prestali myslieť, že viete čo je pre mňa dobré. To rozhodnutie je len na mne a následky takisto. A naozaj by som ocenila, keby už po mne tvoj manžel nestrieľal.“ Prepálila Kamala pohľadom.

Previnilo zamrkal. „Ak ti to vylepší náladu, Carolina mi rozstrelila koleno. Bolelo to ako samo peklo.“

Rose sa sadisticky usmiala. „Možno ma to naozaj teší.“

Nikias sa potichu zachechtal a ani Ekrem sa netváril, že mu je tá myšlienka proti srsti.

Caroline sa v očiach mihla iskierka nádeje. „Rose, vráť sa domov,“ prosila ju. „Mama s otcom sú zúfalí. Museli sme stráviť Vianoce bez teba a boli to najhoršie Vianoce v našich životoch.“

Rose krútila hlavou. „Ja už v Londýne domov nemám.“

„Ale máš. Obe vieme, ako ho zbožňuješ. Vieme, že si predala byt. Môžeme ti nájsť nový.“

Čo ako milovala Londýn, to rozhodnutie už nebolo len na nej. Pozrela na dvoch tichých mužov po jej boku. „Ibaže ja už nemôžem rozhodovať len za seba,“ povedala vážne.

Tentoraz sa pozornosť upriamila na Kamala, ktorý nahlas preglgol. „Dámy, mohli by ste nám dať príležitosť porozprávať sa osamote?“

Rose podozrievavo nadvihla obočie, ale Carolina prikývla, že je to v poriadku.

Ekrem jej krátko stisol dlaň. „Ukáž sestre zvyšok bytu,“ navrhol jej jemne. „Alebo ju zaveď na strechu, je odtiaľ nádherný výhľad.“

Nepokojne sa pomrvila. Nechcela ho nechať samého s tým šialencom Kamalom. Upokojoval ju  len fakt, že má na pomoc Nika.

„Pamätaj, že do minúty môžem privolať armádu džinov,“ varovala Kamala hrozivo a vstala.

Spolu s Cari sa vytratili cez obývačku na balkón.

Kamal sledoval odchádzajúce ženy. Keď sa stratili z dohľadu, obrátil pozornosť späť na dvoch mužov sediacich pri stole.

„Je mi jasné, že nejaké prepáč, hoci aj opakované každý deň po zvyšok našich životov, nepostačí,“ začal vážne.

„Postačí,“ prekvapil ho Ekrem vyrovnane, príliš unavený nenávisťou, zatajovaním a večným bojom.

Kamal nadvihol obočie. „Naozaj?“

„Pokiaľ to myslíš úprimne, áno.“ Oprel sa o stôl. „Ja sa nechcem hádať. Kedysi si urobil chybu, ktorú vzhľadom na situáciu dokážem pochopiť. Ani ja som nejednal práve ukážkovo.“

„Chceš mi povedať, že nemáš najmenšiu chuť zmlátiť ma do bezvedomia? Prišiel si o Lei. O Nikovi si ani nevedel.“

„O Lei by som prišiel tak či tak. Umrela pri pôrode.“ Smutne pozrel na Nika. „A Nikias mal možno lepší život, než aký by som mu dal ja. Jeho strata ma mrzí, no dostal som možnosť spoznať ho. To mi stačí.“

Nik sa naňho rovnako smutne usmial a prikývol.

„Navyše, vďaka všetkým týmto udalostiam som spoznal Rose,“ dodal úprimne.

Kamal sa cítil ešte horšie, že mu je odpustené tak ľahko. „Ty ju naozaj ľúbiš, čo?“

„Viac než svoj život.“

„Áno, to si nám už dokázal.“ Vzdychol. „Ekrem... nie som si istý, či ešte som schopný nadväzovať rodinné vzťahy. A bohovia vedia, že naša rodina je šialená vo všetkých smeroch. Ale ak je tu šanca, maličká, že by sme našli spoločnú reč... chcel by som to skúsiť.“

Ekremovi sa rozbúchalo srdce a vedel, že upír to počuje. Chcel sa uzmieriť. Veľmi. „Ja tiež. Spoznať brata bez nejakých politických a mocenských vplyvov.“

Kamal sa trochu uvoľnil. „Aj po tom, čo sa stalo?“

Mykol plecami. „Minulosť nezmeníme. Budúcnosť áno. A Rose tiež trpí. Snaží sa to skrývať, ale ja viem, ako jej chýba Londýn a rodina. To isté platí o Nikiasovi.“

„Hej!“ bránil sa mladší upír.

Ekrem naňho uprel belasé oči. „Nie si z dreva, synu. Viem, čo považuješ za svoj domov. A dlhé stáročia boli tvojou rodinou Salvatorovi upíri. Nie je na tom nič zlé. Patríš do Británie.“

Nik sklopil pohľad.

„Nikias,“ oslovil ho Kamal jemne. „Salvator ťa neodstrihol. Tiež dúfa, že sa znovu vrátiš. A tiež mi za trest pridelil všetku tvoju prácu vo firmách. Prosím, zbav ma toho!“

Upír sa zasmial. „To urobil?“

Kamal prikývol. „Všetkých by vás rád videl u seba. V bezpečí. Och, a toto mi dal.“ Vytiahol z vrecka vizitku a podal ju Ekremovi. „Vasily Ruský by ťa rád naverboval na svoje výskumy. Máš sa mu ozvať.“

Ekrem sa nadšene vystrel. „Skutočne?“

„Skutočne.“

Nikias si s otcom vymenil neistý pohľad. Je možné napraviť všetku hrôzu, ktorú napáchali?

„Poďme za ženami,“ rozhodol Ekrem nakoniec.

Carolinu a Rose našli usadené na streche. Po dlhých mesiacoch sa uvoľnene rozprávali a smiali. Len čo však zbadali trojicu mužov, stíchli a napäto vstali.

Nepríjemné ticho nakoniec prerušil Ekrem. „Ešte stále sa chceš vrátiť do Londýna?“

Rose sa rozžiarili oči a s veselým výkrikom sa mu vrhla do náručia. „Naozaj? Urobíš to?“

Pobozkal ju. „Za pokus nič nedáme.“ Pozrel ponad ňu na Kamala. „Teda ak po tebe už nebudú upíri strieľať.“

„Sľubujem,“ prikývol Kamal, keď objal spokojnú Carolinu. Potom k Ekremovi vystrel dlaň.

Jeho brat na ňu chvíľu zarazene hľadel, než pochopil čo znamená. Pevne ju zovrel.

Kamal ponúkol rovnaké gesto rozpačitému Nikiasovi. „Poznáme sa už dlho, Nik. Teší ma, že sme aj pokrvná rodina.“

Upír naprázdno preglgol a podal mu ruku. „Asi chvíľu potrvá, než si na to zvyknem.“

Rose ukrytá medzi Ekremovými mocnými ramenami sa naňho usmiala. „To nič, Nikias. Máme všetok čas sveta.“