Prekliata temnota - Epilóg

O pol roka neskôr...

Ekrem vyšiel zo sprchy a vášnivo pozrel na Rose natiahnutú na mäkkej posteli. Vyzývavo zakmitala obočím a rukou prešla po prázdnom mieste vedľa seba.

Viac náznakov nepotreboval. Zhodil uterák a ako predátor sa plazil po posteli, až kým ju nemal uväznenú pod sebou.

„Nestačilo ti, krásna Rose?“ mrmlal vášnivo. Je to len pár hodín, čo prišli z nákupu a skončili na zadnom sedadle ich auta.

Rose mu teplými dlaňami prešla po vlhkej hrudi a zahryzla si do pery. „Ani ty nevyzeráš, že by si bol vyčerpaný.“ Veľavýznamne pozrela na jeho mužnosť.

Porazene zagúľal očami. „Koľko obetí ja pre teba nepodstúpim...“

Zasmiala sa a nežne ho pobozkala. „Tak obetí? Som to ja, kto zase jazdí na Tesle!“

„Priznaj, že si si ju obľúbila,“ presviedčal ju a bozkami jej zasypal hrdlo.

„Hmm. Možno. Trošku,“ vzdychla.

„Iba trošku?“ jazykom trápil bradavku.

Zastonala a prehla sa. „Máličko.“

Kým s ňou Ekrem skončil, vyznávala lásku nielen jemu, ale aj nenávidenému autu.

O hodinu neskôr ležali vyčerpaní medzi pokrčenými prikrývkami a rozhádzanými vankúšmi. Rose sa uvelebila Ekremovi na hrudi a ako vždy počúvala tlkot jeho srdca.

„Už dlho sme v noci nemuseli zažínať svetlo,“ povedala do ticha.

Ekrem ju neprítomne hladil po vlasoch. „To je pravda.“ Jeho strach z tmy a klaustrofóbia ustupovali. „Tvoja prítomnosť pomáha.“ Pobozkal ju.

Kým je Rose pri ňom, nebál sa. S ňou je všetko v poriadku.

Pevnejšie sa k nemu pritisla. Pretrpeli spolu mnoho nocí, keď sa s krikom budil a bol na hranici panického záchvatu.

Vtedy ho napriek triaške vždy objala a šepkala mu tiché slová, kým sa neupokojil. Nikdy mu nepovedala, že ju tie noci doháňali k slzám, pretože bola bezmocná.

„To je dobre. Lebo je naozaj ťažké zbaviť sa ma.“

Hravo ju plesol po vystavenom zadku. „O to by som sa nikdy nepokúsil.“

„Výborne. Inak by som asi umrela na zlomené srdce.“

Pevne ju objal. „Si moja, Rose,“ zašepkal jej do ucha. „Navždy.“

Usmiala sa ako pubertiačka. Z jej starého života nezostalo takmer nič, no vybudovala si lepší. Salvator ich s radosťou privítal vo svojom kráľovstve plnom všetkých možných bytostí, ku ktorým sa najnovšie pridali džinovia a egyptskí bohovia.

Ako kompenzáciu za spôsobené škody, ako to nazval, im daroval nový, moderný dom pár minút od Caroliny a Kamala.

Rose si spočiatku nebola istá, či je to dobrý nápad, ale Kamal ani Ekrem sa netvárili, že im to vadí. Dokonca spolu niekedy chodili behať.

Rozhovory medzi nimi plynuli stále prirodzenejšie.

Nikias býval striedavo u Salvatora v paláci a u Ekrema a Rose doma. Jeho vzťah s otcom sa krásne rozvíjal.

Vasily nakoniec zlákal Ekrema pre svoje výskumy. Platil mu kráľovskú sumu a to ani nemusel často cestovať do Ruska. Keď to bolo nutné, džinovia mu ochotne urobili taxík.

Rose stále kradla – šlo to ľahšie, pretože je nesmrteľná a začali sa u nej prejavovať užitočné schopnosti. Obvykle ju sprevádzal Ekrem alebo Nikias a raz sa k nej dokonca pridala Carolina.

Čo sa týka ich rodičov, Ekrema prijali do rodiny bez väčších námietok. Boli zvedaví, veľmi, ale dcérino šťastie kládli na prvé miesto.

No a popri nezákonnej činnosti sa vrhla do spolupráce s Interpolom. Nikdy nezabudne na svoju prvú veľkú prednášku pred novými regrútmi.

Predstúpila pred publikum znudených mladých ľudí, prevažne mužov. Sotva jej venovali pozornosť.

„Dobrý deň,“ povedala do mikrofónu na pulte.

Dostalo sa jej vlažnej reakcie.

So škrípajúcimi zubami sa pokúšala byť slušná a pokojná. „Volám sa Rosemary Bloomová,“ pokračovala. „Ale vy a vaši kolegovia ma asi poznáte pod prezývkou Nočná Mora.“

V sále to zašumelo a pár chlapov si šepkalo oplzlé vety.

Rose v sebe našla stratené sebavedomie. „Áno, už som počula všetky vtipy o blondínkach, ženách aj agentkách. Ale dovoľte aby som vám pripomenula, že najlepší detektívi a vyšetrovatelia miliónkrát skúsenejší než vy ma nedokázali chytiť celé roky. Tak zavrite ústa a láskavo dávajte pozor!“

Šum v momente ustal a niekoľko žien sa na ňu obdivne usmialo.

Rose bojovne zdvihla bradu. „Takže, lekcia číslo jedna. Ako vykradnúť Kremeľ tak, aby vás Interpol zatiaľ hľadal v Petrohrade...“

Ležiac v posteli si prehrala tú vydarenú prednášku a neveriace tváre poslucháčov. Bavilo ju to. Viac, než by nahlas priznala.

„Čo ťa tak pobavilo?“ opýtal sa Ekrem, keď zbadal úsmev, ktorý tak zbožňoval.

Zdvihla k nemu pohľad. „Nič. Len som si spomenula, aký je život krásny.“

Lenivo cez nich prehodil prikrývku. „A zajtra bude ešte krajší,“ sľúbil jej, keď sa objímajúc pohodlne uložili na spánok.

„Naozaj? Prečo?“ zamrmlala do tmy.

Potlačil úškrn. „Nechaj sa prekvapiť,“ odvetil tajomne a pomyslel na lesklý prsteň, ktorý ukryl u Kamala, aby ho tá podarená zlodejka nenašla.