Zachránená temnota - Prológ

Vo vyšších oddeleniach v nebi sa zišlo  niekoľko desiatok anjelov. Potichu sa medzi sebou rozprávali, kým k nim neprišiel ich nadriadený. Ihneď sa utíšili a pozreli na mierumilovne vyzerajúceho anjela v bielej róbe. Usmial sa na nich.

„Zdravím vás, kolegovia. Zvolal som vás, pretože nadišiel čas. Z najvyšších oddelení prišiel papier.“ Zamával vo vzduchu stočeným pergamenom.

„Nie,“ zastonal jeden z nich. „Nie, náš anjelik nie.“

„Ešte nie je pripravená. A je taká zlatučká keď pomáha,“ protestovala ďalšia žena. „Je naším miláčikom.“

Anjel si vzdychol. „Ja viem.“ Pozrel na stenu, kde vytvoril obraz ich podriadenej, ako pomáha ľudskému človeku vymaniť sa z chudoby. Neustále ho ovplyvňovala, pomáhala mu zvládať ťažké situácie a to ju ani nevidel. Stačila len jej prítomnosť. „Aj ja som ju dlhé roky pozoroval.“

„Je jedinečná,“ poznamenal ďalší anjel.

„A preto si ju vybrali. Už veľmi dávno. Vedeli sme, že raz to príde.“

Napriek tomu sa to ani jednému nepáčilo. Posielajú ju v ústrety trápeniu, no zároveň by bez nej kráľovstvo upírov neprežilo. Trhalo im srdce, že ju na to miesto musia poslať.

Dareios sa oprel o chladnú stenu polorozpadnutej budovy a zastonal. Na tele mal krvavé škrabance a niekto doňho práve vystrieľal celý zásobník. Ako upírovi mu to neublíži, ale príjemné to nie je.

Zhlboka dýchal a čakal, kým bolesť neodznie. Potom sa dal do behu, kým si nebol istý, že jeho útočníci stratili stopu.

Dnes to bolo o chlp, pomyslel si.

Zastavil až pri móle a zistil, že ho odvliekli kamsi k pobrežiu. Unavene zaklonil hlavu. Tričko mal rozstrieľané a nasiaknuté krvou. Lepilo sa mu na telo, ktoré túžilo po krvi. Bol príliš slabý.

S nevôľou zašiel medzi ľudí a niekoľkých odkrvil. Nemal rád tento druh kŕmenia, vždy sa cítil ako barbar. Ale stal sa ním už dávno. Zlomené srdce, odcudzenie od rodiny a samota z neho urobili zviera.

A čo bolo najhoršie?

Začínalo sa mu to páčiť...