Zachránená temnota 1

Angelica bola stále šokovaná zo svojho povýšenia a práce, ktorú jej v nebi zadali.

Doteraz vždy pomáhala ľuďom. Bez výnimky. Nenávidela nemŕtve bytosti a pokiaľ vedela, anjeli sa od nich držia ďalej a panuje medzi nimi poriadne veľká nevraživosť.

Ibaže pred týždňom sa všetko zmenilo.

Striasla sa.

Zavolali si ju do vyšších oddelení, aby jej oznámili, že už nebude krátkodobo pomáhať ľuďom, ale dostane trvalého “klienta“, ktorého bude chrániť až do odvolania. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Bez výnimky. Neustále. Musí ho udržať nažive a nezraneného.

Najväčším prekvapením ale bola identita jej klienta. Jeho Veličenstvo Dareios, veľkráľ upírov. Nemŕtvy.

Jej nadriadení jej neochotne priznali, že nebo má oddelenia pre všetky bytosti a nenápadne na ne dohliada. A ona bola prevelená k upírom!

Chcelo sa jej plakať. Kričať. Protestovať. Zmohla sa však len na nemé prikývnutie. Otupene počúvala príkazy a vymenovávanie jej nových schopností, aby zvládala upíra. Až tak veľa ich nebolo.

A potom... potom ju surovo premiestnili do Verony, kde sa práve napájal krvou v tichu svojich komnát v paláci.

Chcelo sa  jej vracať. Naplo ju, ale keďže dlho nič nejedla, nemalo jej čo vyjsť hore krkom. A tak len s hrôzou pozorovala nenásytného upíra ako pije krv.

Zhrozená ani nevedela, čo robiť. Len tam tak stála, pre všetkých neviditeľná, a chvela sa na celom tele. Toto nezvládne. Prosila nadriadených, aby ju odvolali, ale verdikt bol jasný.

Zamietnuté.

A tak sa naučila zvládať jeho životný štýl a potichu, nepovšimnutá ho pozorovať.

Sprevádzala ho na každom kroku, každý deň. Dokonca aj keď bol v sprche a na toalete. Nevinnosť ju prinútila vždy sa otočiť, aby nevidela viac, než je nutné.

Dariov život bol vskutku jednoduchý. Na jej veľké prekvapenie spával aspoň štyri hodiny denne. Upíri, obzvlášť takí starí ako on, to bežne nerobia. Radšej vypijú viac krvi, aby mali dosť energie.

On nie. Spával pravidelne. Jedával. Čítal. Veľa čítal. Trénoval v suteréne paláca. Občas odpisoval na správy od iných upírov. Mal videokonferencie.

Ale inak... nič. Nežil. Pohyboval sa životom ako naučený robot. Nesmial sa. Nevychutnával si existenciu. Prečo?

Nešlo jej to do hlavy. Ona mala dôvod, prečo zanevrela na ľudský život. Jej minulosť ju naučila. Ale jeho?

Angelica si často prezerala jeho ostro rezanú tvár, v ktorej sa zračila mladosť a dlhé roky v jednom. Zelenomodré oči často hľadeli do neznáma. Do minulosti.

Dostala jeho zložku. Vedela, že bol zradený tou, ktorú miloval, a takmer prišiel o všetko, vrátane rodiny a trónov.

Nevedela, či ho má ľutovať. Nechcela ho ľutovať. Ale čas plynul a ona sa len prizerala...

O dva týždne neskôr...

Prvé, čo sa u vás rozvinie, keď sledujete namrzeného upíra s komplexom menejcennosti, je slušná dávka cynizmu a suchého humoru. Angelica si touto fázou prešla.

Len čo vyšlo slnko, Dareios vstal a šiel si dať sprchu. Inštinkt anjela ju nútil ísť za ním. Posadila sa na záchodovú misu a gúľala očami, zatiaľ čo nastavoval teplotu.

„Jasné, prečo by si vôbec mal spať v pyžame?“ rozprávala sa s ním, hoci ju nepočul. „Najlepšie je to naostro, veď žiadna dáma nie je nablízku.“

Dario vošiel pod prúd teplej vody a slastne vzdychol. Pustil sa do svojho ranného rituálu so svojím “kamarátom“.

Angelica sa naučila, že sa nemá pozerať. Civela do steny oproti a stále si húdla svoje. „Vieš, že je to nechutné? To ako vážne bez toho vy chlapi nedokážete vydržať ani dva dni? Ja som sex nemala dvesto rokov a tu som.“

Dario sa rýchlo osprchoval a okolo bokov si dal osušku. Ani vtedy naňho nepozrela, hoci si vždy ukradla aspoň pohľad. Vedela, že má vypracované telo antického boha a podivné tetovanie na pravom pleci hadiace sa mu až k hrudi a miestu, kde mal srdce. Ukrýval ho pred bratmi a ona ešte nezistila prečo.

Frustrovalo ju všetko, čo musela podstúpiť. Od rannej hygieny až po jeho ľadové správanie k vlastnej rodine. Najradšej by mu jednu vylepila. Má všetko – bohatstvo, moc aj lásku najbližších. A všetkým pohŕda. Keby vedel, ako musela vyrastať ona...

Zahnala tie myšlienky a nasledovala ho von z kúpeľne. „Prisahám, upír, ak si ideš zase pustiť porno, odpojím ti internet!“

Našťastie to neurobil. Odpovedal na jeden mail a s povzdychom pozrel do diára. Má stretnutie s kráľmi z Balkánu.

S nechuťou sa obliekol do voľnej košele a nohavíc, vzal si počítač a tablet a služobníctvu nechal odkaz, že sa vráti až večer.

Angelica bola nadšená, že vypadnú z tejto diery. Palác bol nádherný, plný farieb a tematicky zariadených izieb, ale čo z toho, keď sa ničoho ani nesmela dotknúť, nič si vychutnať? Musí byť nenápadná a tichá. To je jej práca.

V zrkadle sa nevidela celé týždne. Anjeli, tak ako upíri, majú potlačené niektoré biologické potreby, pokiaľ je to nutné, ale navyše nepotrebujú ani základnú hygienu – mágia to za nich urobí niekoľkokrát denne.

Jediné, čo mohla povedať bolo, že husté čierne vlny jej striedavo padali na lopatky, alebo sa hompáľali v cope. Ofina jej nikdy nepodrástla.

Deň čo deň mávala čisté oblečenie, niekedy jednoduché anjelské šaty, inokedy biele nohavice s košeľou alebo aj sukňu. Rovnošata.

Mejkap bol pre ňu neznámy pojem. Na rozdiel od väčšiny dokonalých anjelov mala tvár poznačenú ľudskými faktormi – drobnými pehami a malou rankou na spánku, keď ako malá spadla na ostré skaly.

Poslušne kráčala za Dareiom k jeho Lamborghini – však načo sa voziť na Fiate, keď ste kráľ? Prešla skrz pevný materiál a posadila sa na voľné sedadlo, sledujúc okolie.

Dareiovi sa nesmie nič stať, taký je rozkaz. Anjeli si veľmi zakladajú na tom, aby kráľovstvo upírov prežilo a ona sa s tým musela zmieriť. Ale prečo sú takí tajnostkárski ohľadom ich záujmov? Prisahala by, že jej niečo zatajujú.

Otrávene sa viezla ulicami Verony až do susedného mesta, kde sa malo konať stretnutie. Dario až príliš ostražito sledoval cestu. Čoho sa tak bojí? Už tušila, že nejakých nepriateľov má a nikto o tom nevie. Ani len jeho bratia.

Keď dorazili pred dohodnutý hotel, pri dverách ho už čakal opálený upír v košeli s kravatou. Mierne sa mu poklonil. „Môj pane,“ povedal po anglicky. Angelica zapojila svoje základné sily a zistila, že je to kráľ z Bosny a Hercegoviny.

„Prosím, poklony nie sú nutné,“ oboznámil ho Dario ako už miliónkrát predtým.

Upír ich zaviedol do priestornej konferenčnej miestnosti s množstvom stolov poukladaných do kruhu, za ktorými sedeli králi celej balkánskej oblasti. Všetci vstali a uklonili sa.

Dario len mávol rukou. Usadil sa na voľné miesto, vytiahol počítač a privítal jednotlivých kráľov.

Angelica sa usadila do rohu na zemi. Bola zvyknutá tráviť čas na nepohodlných miestach – asi ťažko vám niekto ponúkne kreslo, keď ste neviditeľný. Už si ani nespomínala, kedy vôbec nejaký nábytok využila poriadne. Keď sa jej pošťastilo, vyvalila sa na gauči alebo sedela za stolom. Inak spávala na zemi.

Avšak bežne ňou iní prechádzali a to cítila. Nemohla si len tak sadnúť niekomu na kolená.

Ticho teda sedela a snažila sa nepočúvať nudné obchodné jednania. Nenávidela politiku. To večné dohadovanie, hľadanie správnych slov, nekonečné doťahovanie... Ona pomáhala iným. Len nechápala, prečo musí zrazu robiť pestúnku nevďačnému upírovi.

Obzvlášť veľkráľovi. Osem tisíc rokov starému. Mocenský systém upírov mala vpálený v mysli, odkedy dostala túto úlohu.

V každom ľudskom štáte vládne kráľ, ktorý zodpovedá za upírov len na svojom území. Hranice sa menia podľa ľudských zákonov. Tento systém zaviedli veľkráli pred mnohými storočiami a tým ukončili politické boje o územia.

Niektoré ostrovy dostali miernu autonómiu a vládli im vojvodovia, podliehajúci kráľom krajín, pod ktoré ostrov patrí.

Výnimkou bol Salvator Anglický, kráľ Veľkej Británie. Ponechal si vládu nad Anglickom, pričom Wales, Škótsko a Írsko mali vlastnú samosprávu a vojvodov.

Nad všetkými týmito kráľmi stoja piati veľkráli, bez oficiálneho územia. Pôvodne teda boli štyria – Raganhar, Dareios, Alexandros a Iustus, ale neskôr sa k nim pridal Andreas – Drew, a podľa klebiet on je jediný, kto drží ešte tróny pohromade. A pomaly mu to začína liezť na nervy.

V posledných rokoch sa ale situácia začala zlepšovať – Raganhar, Nero, sa udobril s manželkou Kathrine Nórskou, ktorá sa vrátila na trón. Neskôr si Iustus, Justin, našiel ľudskú partnerku Minu, ktorá sa stala upírkou a tiež zasadla na trón.

Veľkráľov každý rešpektoval kvôli ich veku a skúsenostiam. Bojovali za upírov od úplného začiatku a proti každému, kto ich chcel vyhubiť, najviac proti ľuďom a vlkolakom.

Ale medzi anjelmi nie je tajomstvom, že bratstvo zoslablo a otriasa sa v základoch. Bratia sa odcudzili.

Andreas robí všetko pre to, aby to ukryl, ale aj on stráca silu a vôľu.

Veľkú moc získava Salvator Anglický, pretože dokázal uzavrieť spojenectvá s vlkolakmi, bosorkami, džinmi, valkýrami a ako jeden z mála je zadobre s anjelmi. Relatívne.

Paradoxne, je to jeho podpora čo udržuje veľkráľov nad vodou. Namiesto toho, aby ich podrazil a získal moc nad upírmi, uprednostnil mier a snaží sa o spoluprácu aj mimo svojej rasy.

Angelicu z tejto politickej ťahanice akurát tak bolela hlava.

Tri hodiny tam trpela, vyskúšala všetky polohy, až si nakoniec ľahla na drsný koberec. Dareios konečne dospel k dohode, podpísali nejaké zmluvy, podali si ruky a rozišli sa.

Kráčala za ním k autu, zívala a smútila za časmi, keď pomáhala bezdomovcom získať vzdelanie, postaviť sa osudu a vypracovať sa na popredné miesta. To malo zmysel.

Byť tieňom upíra? Strata času.

Nasadla do auta a rozvalila sa na sedadle ako len mohla. „Pre všetko na svete, upír, choď aspoň do kina raz za čas. Na golf. Kamkoľvek!“

Ako obvykle, nepočul ju. Nevidel. Necítil. Nevnímal.

Mierili si to späť do Verony, predierali sa pomedzi autá. Dario bol perfektný šofér. Preto ju dosť prekvapilo, keď náhle trhol volantom a ona sa tamer skotúľala.

„Hej, šialenec, čo to stváraš?!“ Pozviechala sa a zistila, že uprene sleduje spätné zrkadlo.

Vyzrela von zo zadného okna. Toto auto nenávidela. Prečo nemôže mať niečo normálneho tvaru? Nie, on musí mať dvojmiestnu ohavnosť bez poriadneho priestoru.

Sledovali ich dva autá. Nielen sledovali, doháňali. Nemali poznávacie značky a Angelica nerozoznala modely. Úprimne bola rada, že vôbec vie, čo je to Lamborghini.

Dario zišiel z diaľnice a s ľadovým pokojom pridával plyn. Angelica preglgla. Musí ho chrániť. Ale ako? Ani nevie, o čo ide. Na rozdiel od neho. Potichu vrčal a namiesto toho, aby sa stratil v premávke, vyhľadával prázdne cesty, až sa ocitli na rovnej dvojprúdovke vedúcej nikam.

Autá ich zozadu zablokovali. Nikto po nich nestrieľal, čo považovala za zlé znamenie. Tí vo vozidlách vedeli, že upíra tak nezabijú.

„Sakra, do čoho si sa to namočil?!“ okríkla ho. „Prečo zastavuješ?!“

Dario odstavil auto na prázdnom odpočívadle a vystúpil.

„Ty si magor!“ Vyletela za ním. „Čo to robíš?!“

Z áut sa vyvalili štyria muži – vysokí, mocní a rozhodne nie ľudia. Démoni, pravdepodobne. Rozhodne silnejší než Dario sám.

Upírsky kráľ sa vrhol medzi nepriateľov s desivým odhodlaním. V ruke zvieral jednoduchý nôž a dvoch démonov ním odrovnal za pár sekúnd.

Zvyšní dvaja ho zrazili na zem, kopli do rebier a do tváre. Dario zreval a pritisol si dlaň na krvácajúci nos.

Angelica sa k nemu hneď sklonila a dodala mu silu. Nemohla priamo zasiahnuť. To má povolené len v krajnej núdzi.

Dario vstal, kopol jedného démona do kolena až to ruplo a hodil ho tvárou na asfalt. „Prečo vás poslala?!“ oslovil ich po taliansky. „Čo chcete?!“

Posledný démon naňho zozadu skočil a podrezal mu hrdlo. Našťastie nie dosť hlboko, aby vykrvácal, ale oslabilo ho to. Angelica k nemu posielala všetku energiu, ktorú mohla. Dotýkala sa ho, aj keď to necítil.

Démon vytiahol kušu. Nasadil šíp. Jeho špička sa hrozivo zaleskla. Angelica z neho vycítila mágiu – určite je otrávený. Posilňovala Daria, aby uhol, ale on sotva videl. Krv mu stekala na tričko a medzi prsty, zatiaľ čo sa rana hojila.

Kušu zbadal neskoro. Démona videl dvojmo a ťažko sa mu dýchalo. Zaznamenal výstrel a mierne uhol. Šíp ho zázrakom minul. Z posledných síl vytiahol nôž z topánky a hodil ho po démonovi.

Zažmurkal, prekonal sa a vstal. Potreboval krv. V aute mal nejaké zásoby, ale dvaja démoni neboli dostatočne zranení. Ten so zničeným kolenom hodil jeho smerom hviezdice, ale vyhol sa im.

Ako mohol uhnúť šípu? napadlo ho, keď uvidel kušu. Bola precízna, rýchlosť šípu predčila jeho úbohý pokus o únik.

Zamračil sa. Čo ho zachránilo?

Angelica lapala po dychu, kľačiac na zemi. Z brucha jej trčal otrávený šíp a červená krv zmáčala jej anjelské šaty. Neuveriteľne to bolelo. Zhmotnila sa na jedinú milisekundu, nechala sa trafiť a hneď zase zmizla. Svoju misiu musí splniť. Nebola iná možnosť ako Daria zachrániť.

Omámene sledovala, ako udrel oboch démonov do spánkov po tom, čo mu odmietli povedať prečo po ňom idú a čo chcú.

Musela pozbierať sily. Vstala a skríkla. Tá bolesť sa nedala zniesť. Jed jej prúdil žilami a oslaboval telo. Nemohla umrieť. Mohla len klesnúť až na dno svojich síl, ale to jej nezabráni v nasledovaní Daria.

Dostala sa až do auta, posadila sa a dýchala. Aj to bolelo. Dareios zatiaľ odkiaľsi vytiahol vlhčené obrúsky, zotrel si krv a prezliekol tričko. Akoby očakával, že ho niekedy niekto napadne.

Angelice prišlo nevoľno. Jed mal omamný charakter. Srdce jej bilo nepravidelne a bolesť sa zvyšovala. Potrvá celé dni, kým sa dá do poriadku.

Celou cestou späť do paláca v sebe nenašla silu šíp vytiahnuť, čo musí urobiť skôr, než sa rana začne zaceľovať. Normálne by sa to stalo do niekoľkých minút, ale dala mu priveľa svojej sily a zvyšok si vzal jed.

Plakala, ani sa nesnažila to potlačiť. Ako len túžila ľahnúť si do mäkkej postele a na chvíľu omdlieť. Nikto sa o ňu nemusí starať, len nech dostane čas uzdraviť sa.

Lenže ten luxus nemala. Musela vstať, kráčať za Dariom do paláca a po schodoch hore. Opierala sa o zábradlie, ale každý sval ju bolel. Šíp ju nemilosrdne bodal.

Dareios zastavil náhodného sluhu, podal mu svoje veci a zmluvy. Prikázal mu odniesť to Nerovi a počítač mu dať na nabíjačku do izby.

Je na tom tak zle, že ani nejde za bratom. Keby mohla, prefacká ho. To by ale musela mať silu zdvihnúť ruku.

Inštinkt ju napriek slabosti ťahal za ním, či chcela alebo nie. Krv jej už stiekla až k lemu šiat. Pokožka nadobudla nezdravý modrastý odtieň a cítila, že má horúčku.

Dario si to zamieril do posilňovne, kde sa prezliekol, napil krvi a pustil sa do boxovacieho vreca. Angelica to v jednej chvíli nezvládla a klesla na všetky štyri. Preplazila sa do rohu a ľahla si na tvrdú zem. Bola rada za tú maličkosť.

Chvíľu len dýchala a stonala, potom pevne vzala do rúk šíp, napočítala do troch a potiahla.

Bolesť ju úplne ochromila. Nič nevidela, nič nevnímala, len telo sa jej zmietalo. Spálila šíp zvyškami svojej mágie a potom sa na celé kolo rozplakala. Nešlo to zastaviť. Svaly sa jej triasli, horúčka ovládala telo a výnimočne zatúžila po pohári vody.

Celé hodiny jej trhalo telom a ona nemohla nič robiť. Jed bol silný, určený nesmrteľnému. Dávka pravdepodobne pre Dariovu postavu. To znamená, že jej telo zasiahne dvakrát tak.

Aspoň som ho ochránila, prebehlo jej mysľou medzi návalmi bolesti. Na ničom inom nezáležalo. Ani na jej trápení.

Dareios sa dávno naučil vnímať detaily. Drobné, nebadané detaily. Možno za to mohla jeho moc, dar ktorý chránil, možno jednoducho skúsenosť.

Ako tak trestal nevinné boxovacie vrece a vybíjal si zlosť, premýšľal. Tí démoni boli hlúpi, ak si mysleli, že sa vzdá. Tušil, čo chcú. Ale prečo teraz? Prečo oni? Koho tá zmija naverbovala?

Práve jeho zmysel pre detail mu zamestnal myšlienky. Ten šíp. Niečo ho zastavilo. Ale čo? Kde? Medzi ním a démonom boli maximálne dva metre voľného priestoru. Ešte nefúkal taký silný vietor, aby šíp odklonil.

Tak kam sa podel? Udrel do vreca, ale to mu neodpovedalo.

Kopol.

Znovu.

Nič.

Frustrovalo ho to.

Živo cítil tetovanie na svojom tele. Vírilo mágiou. Pohládzalo ho. Prijal jeho dotyk a zaklonil hlavu.

Vtedy to zaznamenal.

Niečo.

Niečo neurčité, čo ho sprevádzalo.

Prestal mlátiť a zamyslel sa. O jeho moci nevedel nikto. Teda niekto zrejme áno, ale rozhodne nie jeho bratia a blízki priatelia.

Čo to cíti?

Zašiel do sprchy a tá zvláštna prítomnosť ho neopúšťala. Nedokázal ju zaradiť. Kto ho sleduje? Nepriateľ? Prečo ešte nezaútočil?

Nech je to ktokoľvek, videl jeho tetovanie. Buď mu neporozumel, alebo má iné plány.

V duchu sa preklínal. Poľavil v ostražitosti. Teraz mal za sebou niečo neznáme a stále nevedel, kde je ten šíp.

Vrátil sa do izby. Stále to cítil. Bolo to len zachvenie, ale vnímal ho. Čo to má znamenať? Vzal si dve dýky. Očakával útok.

Nič sa nedialo. Tá vec, nech je to čokoľvek, sa nehýbala. Fajn. Nechce to bojovať. Možno zistí, o čo ide.

V prvom rade sa postavil k stene, aby mal krytý chrbát. Privrel oči. Vnímal buchot dažďa na okeniciach, vôňu aviváže na povlečení, zbytky chuti krvi, ktorú vysal.

Zapálil sviečku na nočnom stolíku a do plameňa hodil niekoľko byliniek z vrecúška pod posteľou. Potichu zamrmlal nezrozumiteľné slová.

Sila jeho mágie, posilnená tetovaním nakoniec prelomila krytie anjelov.

Najprv nevidel nič. Zamračil sa. Potom začul tichý ston a jeho pohľad zamieril nižšie, až na zem.

A vtedy v rohu uvidel zakrvavenú ženu. Ležala na chrbte, ruku mala na rane, krv jej zmáčala šaty. Čierne vlasy sa jej lepili na spotenú pokožku neprirodzenej farby.

S vyvalenými očami skúmal jej bolesťou skrivenú tvár.

Mladá, veľmi mladá. Dievčatko.

Triasla sa a striedavo privierala hnedé oči, akoby nedokázala vydržať hore a predsa nemohla zaspať. Vyzerala, že sa chce schúliť do klbka, ale bolesť jej to nedovolí. Na tvári mala zaschnuté aj čerstvé slzy a svoj plač sa nesnažila obmedziť. Občas sa pod návalom bolesti prehla.

Dariovi neveriacky klesla sánka. Už vie, kde skončil šíp určený jemu.

Angelica si celkom nespomínala, ako sa doplazila do rohu izby. Proste tam ležala a skôr sluchom než zrakom kontrolovala Dareiovu prítomnosť. Občas prišiel záchvat plaču, keď sa bolesť nedala zniesť.

Zrazu zazneli kroky v jej blízkosti a ona sa prinútila zaostriť. Dareios stál kúsok od nej a... hľadel na ňu?

Nemožné. Jej maskovanie je platné aj v takomto stave, dokonca aj v takmer nemožnom bezvedomí.

Jeho pohľad ju neopúšťal. Pristavil sa na rane, potom sa vrátil k jej tvári. Zamračil sa na ňu.

Na ňu!

Prudko zalapala po dychu. „Vy... vy ma vidíte?“ podarilo sa jej zahabkať. To je smiešne. Jasné, že ju nevidí.

Kľakol si k nej a stále sa mračil. „Kto si?“

Na sekundu zabudla na bolesť. On ju naozaj vidí! Ako je to možné? „O-ospravedlňujem sa, Veličenstvo. Mo-moje maskovanie... zlyhal-o.“ Prišiel ďalší nával a ona nenachádzala svoj hlas.

Ona je v bolestiach a ospravedlňuje sa mu? Také reakcie má len jeden druh. Anjeli. Čo robí anjel uňho? Prečo sa nechal trafiť? Nešlo mu to do hlavy.

Angelica robila, čo mohla, ale nedokázala sa ukryť. Niečo ju blokovalo.

„Nesnaž sa,“ povedal. „Moje kúzlo ťa zviditeľnilo na určitý čas. Nejde zvrátiť.“ Bohovia, to jej drobné telo... Pichlo ho pri srdci.

Ako to urobil? „Veličenstvo... som anjel... nemám byť videná.“ Čo by na to povedali jej nadriadení?

Nemá byť videná? Moment, ona takto trpí už pol dňa a stále je pri ňom? Čo je to za zvrátenú hru? „Prečo si sa nechala trafiť?“

Nemalo význam niečo zapierať. „Mám vás... chrániť.“ Pritisla si ruku na ústa, aby utlmila výkrik bolesti. „Nevyhli by ste sa tomu šípu.“

Ešte nikdy sa preňho nikto tak neobetoval. A ona ani nevyhľadala pomoc. Spomenul si náhly príval sily počas boja. Stála pri ňom. „Prečo sa neuzdravuješ?“

Preglgla a chvíľu lapala dych. „Dávka jedu... bola určená vám. Moje telo je...“ Záchvat bolesti ju obral o reč.

„Menšie,“ doplnil.

Slabučko prikývla. „Prosím... nemáte ma vidieť. Zvráťte kúzlo.“

To určite. Ako to môže vôbec v tomto stave povedať? „Potrebuješ pomoc.“

Vyvalila oči. „Nie! Moji nadriadení... potrestali by ma.“

„Veď sotva žiješ!“

Odvrátila sa od neho. „To sme my anjeli. Chránime. Naše potreby nie sú dôležité.“

Plesol sa po čele. Na zemi mu krváca šibnutý anjel. Akoby nemal dosť problémov. „Prečo ma máš chrániť? Nenávidíte nás.“

Odtiahla sa ešte viac. „Neviem. Nič mi... nevysvetlili.“

Nedokázal sa na ňu pozerať. Čokoľvek sa deje, ona je len pešiak. A trpí kvôli nemu. Opatrne ju vzal do náručia, čo vyvolalo ďalší bolestivý výkrik.

„Čo to robíte?“ zhrozila sa.

Preniesol ju k posteli a uložil ju na ňu. Od prekvapenia zabudla dýchať.

„Odrežem ti šaty,“ povedal a odniekiaľ vytiahol nôž.

„Nie, prosím!“ vzlykla.

Dario jej po prvý raz pozrel do očí. „Si zranená. Musím sa dostať k rane.“ Dotkol sa jej čela. „Neublížim ti.“

Striasla sa. „Ja nie som vaša zodpovednosť.“

Naklonil hlavu na stranu. Na nezištnosť nebol zvyknutý. Nie v jeho svete. „Zachránila si ma. Teraz dýchaj.“ Prerezal kedysi biele šaty a potlačil úsmev, keď pod nimi našiel rovnako biele spodné prádlo. Netušil, že anjeli poznajú krajku.

Mladý anjel len zaplakal a prehol sa v páse.

Dario sykol. Rana vyzerala hrozne a zapálila sa. Nedokázal si ani predstaviť tú bolesť. Ako to mohla vydržať? „Ešte si neomdlela od bolesti?“

Odfrkla si. Cítila sa nepríjemne, že vidí jej telo. „Nemôžem. Vždy musím byť pri vás, Veličenstvo.“

Od ľútosti ju pohladil po horúcom líci. „Ty nikdy nespíš?“

A to ho prekvapuje? Zamrkala.

Dario sa radšej vrátil k rane. Stále krvácala. „Teraz niečo urobím a bolesť prejde, dobre? Nezľakni sa.“

Stále sa len odťahovala. „Pane, nie...“

Nepočúval ju. Položil dlane na pokožku pri rane a sústredil sa. Vyšiel z neho pramienok sily, slabučký ale účinný.

Bolesť prestala. Odrazu. Anjel zadržal dych a neveriacky pozrel na Daria. „Čo ste to urobili?“

Vzdychol. „Niečo, čo som nemal a čo musí byť dočasné.“ Prešiel k šatníku a z falošného dna vytiahol niekoľko vrecúšok s bylinkami. Cítil na sebe pohľad neznámej ženy. Vrátil sa k posteli, vzal pohár vody a začal doň kombinovať prísady. Občas vyriekol nejaké magické slovíčko.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa.

Chvíľu váhala. Pocit, že sa o ňu niekto stará jej bol tak cudzí, že nevedela, čo robiť. „Angelica.“

Zarazil sa a nadvihol obočie. „Vážne? Anjel s menom Angelica?“ Dvíhali sa mu kútiky úst.

Mykla plecami. „Ja som si meno nevybrala.“

„Iste.“ Prihodil poslednú hrsť niečoho neznámeho a z vody v pohári sa stalo niečo podobné blatu. „Si Španielka?“

„Odkiaľ to...“

Priložil pohár k rane a vylial na ňu nechutnú zmes. „Rozprávame sa po španielsky, Angelica,“ pripomenul jej. Automaticky prešiel do jej reči, len čo prehovorila prvé slovo.

„Ach, ospravedlňujem sa.“ Ihneď prešla do Taliančiny.

„To je v poriadku. Som taký starý, že hovorím väčšinou jazykov.“

Angelica pozorovala reakciu zmesi na svojej rane. Ohromene zalapala po dychu. Rana mizla, zaceľovala sa a požierala to blato. Po minúte jej zostala len čistá pokožka bez jazvy. Horúčka odišla a únava ustupovala.

Dario opäť priložil dlane na pokožku a cit sa jej vrátil. Bolesť bola minulosťou.

„Ako ste to urobili?“ šepla ohromene.

Vstal a začal odpratávať bylinky. „Na tom nezáleží.“ Na chvíľu sa otočil a keď ju znova uvidel, krv bola preč a šaty nahradil biely nohavicový kostýmik. Pratala sa z jeho postele akoby to bolo peklo.

„Ďakujem vám, Veličenstvo,“ povedala tým odporne úprimným hláskom. „Nechcela som vám pridávať starosti.“

Prekrížil si ruky na hrudi a oprel sa o stenu. Angelica bola malá, nemohla byť omnoho vyššia od Kathrine, Nerovej manželky. Teraz mala jej pokožka tmavší, opálený odtieň. Španielske črty sa v nej nezapreli. „Nuž, stalo sa. A teraz mi láskavo vysvetli, čo má celé toto divadielko znamenať. Prečo ma sleduješ?“