Zachránená temnota 2

Angelica si zahryzla do pery. Má problém. Toto sa nadriadeným páčiť nebude. Prečo ju ešte neodvolali? To na ňu ani nedohliadajú? Zlyhala, nechala sa odhaliť. Zabudli už na ňu? Je im jedno, v akej situácii sa ocitla? Zabolelo ju to.

„No? Čakám.“

Nemá na výber. Už nikdy pred ním nebude skrytá. A zbavil ju bolesti. „Pred pár týždňami ma povýšili. Až doteraz som pracovala v najnižších líniách a pomáhala ľuďom. Potom si ma zavolali, oznámili mi že anjeli sa aktívne zaujímajú o upírov a dostala som novú úlohu. Vás, Veličenstvo.“

„Mňa? Vysvetli.“

Jeho tón Angelicu vydesil. Práve pre toto bývala radšej neviditeľná. Zle znášala nahnevaných mužov. A väčších mužov. Silnejších mužov. Vlastne mala problém s celým mužským pohlavím. Nenápadne sa presúvala, aby mala za chrbtom stenu. Nie práve múdre v boji, ale upokojilo to jej paranoju.

„Som dočasná pomocná sila,“ pokúsila sa mu priblížiť svoju misiu. „Je v záujme anjelov, aby ste prežili a ako sme sa obaja presvedčili, máte nepriateľov. Len čo hrozba pominie, stratím sa aj ja.“

Daria anjelské machinácie vôbec netešili. Upíri vždy boli s operencami v tichej studenej vojne, ale navzájom sa tolerovali, lebo si nezasahovali do vecí. „Nepotrebujem tvoju pomoc,“ štekol. „Oceňujem, čo si urobila, ale nechcem ťa tu. Povedz nadriadeným, že si neželám tvoju prítomnosť vo svojom živote.“

Odmietnutiu rozumela. Netvárila sa, že to bolelo, lebo sa jej čiastočne uľavilo. Ani ona s ním nechcela tráviť čas.  „Ale ja vás... nemôžem opustiť, Veličenstvo.“

Zamračil sa na ňu. „Ako nemôžeš? Proste sa premiestni za šéfmi.“

Pokrútila hlavou. „Som s vami prepojená. Ťahá ma k vám sila väčšia než ja. Nedovolí mi odísť a stratiť vás z dohľadu. Preto som vás nasledovala aj zranená.“

Zhrozene vyvalil oči. Nemôže mať na krku anjela dvadsaťštyri hodín denne! „Moment. Vravíš, že si pri mne celé týždne?“

Prikývla.

„A nikdy si ma... neopustila? Čokoľvek som robil?“ Zabite ho niekto. Hneď!

Zružovela. „Môžem sa odvrátiť. Stáročia som strávila pri ľuďoch, neviditeľná. Som zvyknutá.“

Dario zaťal päste. „Odíď!“ okríkol ju. „Okamžite! O svoje problémy sa viem postarať sám.“ Posledné čo potrebuje, sú zvedaví anjeli!

Trhla sebou. V ušiach jej zvonilo. Prečo musí kričať? „Vaše Veličenstvo, ja naozaj nemôžem. Kamkoľvek pôjdete, nakoniec ma to k vám pritiahne.“ A ani jej to nerobí radosť.

Že nemôže? Na to by sa pozrel! „Uvidíme!“ Zdvihol ruky nad hlavu a začal odriekavať slová v antickom jazyku, ktorým ani ona nerozumela.

Po chvíli ju ale zasiahla vlna podivnej sily. Obalila ju a na chvíľu sa jej zatmelo pred očami. Keď sa spamätala, ležala na trávniku pod Dareiovými oknami a zase iná sila ju ťahala k nemu. Do pokožky jej narážali ľadové kvapky dažďa. Vonku už bola tma, takže sotva niečo videla.

Automaticky jej z chrbta vyrástli krídla s rozpätím viac ako šesť metrov a vzniesla sa na horné poschodie.

Tam na čosi narazila, keď chcela priletieť k oknám. Neviditeľná bariéra jej zabránila priblížiť sa k upírovi a jej poslanie ju k nemu zase ťahalo, čo ju zaseklo uprostred.

V hustom daždi nemala na výber len mávať krídlami a z diaľky nazerať do jeho okna. Netušila, čo za moc to ovláda, ale to ju rovno mohol nechať zranenú. Takto sa uštve na hranicu smrti a aj tak naňho bude musieť dohliadať.

„Vaše veličenstvo, nie! Prosím!“ V živote prosila len jediný raz a tá chvíľa sa jej vrátila ako škaredé déja vu. Aj vtedy tam hrala úlohu bolesť a bezmocnosť.

Myšlienkami vysielala správu nadriadeným, aby niečo urobili, aby zasiahli, aby poslali niekoho silnejšieho.

Odpovedalo jej len ticho a bičovanie dažďa. Vlasy sa jej lepili na pokožku, jej oblečenie zošedlo. Krídla bojovali s vodou a nemohla im uľaviť.

Opäť sa rozplakala. Čím to je, že o jej prítomnosť nikto nestojí bez toho, aby jej nemusel ubližovať?

Dario pol hodiny nadával. Ako si mohol nevšimnúť anjela? Až tak zanedbal svoju mágiu? Niet divu, že ho dnes takmer dostali.

Stlačil intercom a požiadal služobníctvo o balík krvi a večeru. Mal chuť niečo rozmlátiť.

Pohľad mu padol na krvavú prikrývku, na ktorej ležala Angelica. Bohovia, to čo musela vidieť, keď si myslel, že je sám... Je snáď úchylná?

Radšej zvliekol obliečku, strčil ju pod horúcu vodu a drhol mydlom, kým nezostal len ružový fľak. Potom ju odhodil do prádlového koša.

Trvalo mu pol hodiny prísť na to, ako sa navliekajú nové obliečky a cítil sa pri tom maximálne trápne. Čo je nejaká ženská? Ale sluhov požiadať nemohol, ešte by klebetili. Aj tak ho už považujú za šibnutého.

Unavene sa najedol a klesol do postele. Bol to dlhý deň a on dosť čaroval. Nehovoriac o tom, že musí zistiť, čo majú tie útoky znamenať. Je možné, že sa vrátil starý nepriateľ?

Prečo? Už je to veľa rokov. Kto by za tým všetkým mohol byť? Pre koho tá potvora pracuje?

Obecne Dario nemá veľa nepriateľov. Ale na svete sa v poslednom čase dejú divné veci. Staré rasy povstávajú a veľkráľom visí nad hlavou proroctvo o vojne a mieri, ktoré závisí od nich.

A niekoľko mocných bytostí sa pokúša získať moc, ktorou by si podvolili ostatných.

Reálnou hrozbou sú len dvaja – Brian, bývalý kráľ Británie, a Julius z Pergamonu, mocný démon, ktorý kradne nehmotné zdroje moci a zneužíva ich.

Chápal, že to, čo ukrýva, by pomohlo obom. A zároveň vedel, že by sa nikdy neznížili k tomu, aby sa to pokúsili získať. Obaja sú muži. A chce to ženu, aby bol vážne ohrozený. Aspoň tým si bol istý, hoci už sú to roky čo si naposledy poriadne užil.

Nie, jeho doháňa vlastná minulosť. A tej musí čeliť sám, lebo jeho bratia už jeho chybami trpeli dosť.

Nepokojne sa pretočil a odkopol prikrývku. Mizerní operenci, ešte aj oni sa do toho musia zapliesť!

Dúfal, že tá malá im jasne vysvetlila, že o ich zásahy nemá záujem. Vyrieši si svoje maléry sám. Však si ich aj sám spôsobil.

Započúval sa do klopkania dažďa a jeho pravidelnosť narušoval iný, menej pravidelný rytmus.

Zvedavo prešiel k oknu a roztvoril ho. Takmer spadol z nôh! Za líniou jeho obrannej kupoly z mágie sa vznášal zmoknutý anjel a neúnavne mával krídlami.

Zažmurkal, aby sa uistil, že sa mu nesníva. Ona neodišla! „Čo to robíš?“ zakričal na ňu.

„Strážim vás, Veličenstvo,“ odvetila roztrasene, pretože zuby jej drkotali zimou.

„Poslal som ťa preč!“

„Mňa k vám viaže niečo silnejšie! Nemôžem odísť! Vaša mágia ma len drží ďalej, ale nezbavila ma mojej povinnosti!“

Zaklonil hlavu. Toto sa môže stať len jemu! „Prečo nevyšleš správu nadriadeným?!“

Zamávala krídlami a na chvíľu klesla, akoby ju každé mávnutie bolelo. „Nepočúvajú ma!“

Nemôže ju nechať na daždi. Musí byť na kosť skrehnutá. Porazene vzdychol a odstránil magickú bariéru. „Poď dnu,“ povedal jej.

Angelica váhavo priletela a pretiahla sa oknom. Krídla jej zmizli. Drkotala zubami a svoje drobné telo objala ešte drobnejšími rukami. „Ď-ďakujem, Veličenstvo.“

Nevedel, čo s ňou má urobiť. „Mohla by si ma oslovovať menom? Neznášam, keď ma niekto tituluje,“ zavrčal a hodil jej mäkký uterák. „Navyše ani nepatríš do môjho kráľovstva.“

Angelica chvíľu hľadela na uterák, akoby nevedela, čo s ním má presne robiť.

„Choď si dať sprchu, si úplne skrehnutá.“

„Sprchu?“ Nikdy nebola v sprche. Keď vyrastala, sprchy neexistovali a ako anjel mala očistu zariadenú mocou svojho ľudu. Bez zdržiavania sa ako u ostatných druhov.

Dario ukázal na dvere kúpeľne. Nechcela ho viac rozhnevať alebo uraziť, a tak šla. O chvíľu už Dario len počul hlasný výkrik a vletel dnu.

Angelica stála oblečená pod pariacou vodou a snažila sa jej vyhnúť. Pozrela naňho, akoby jej zjedol večeru.

Rukou skúsil vodu. „Prečo si si nastavila tak horúcu?“

Neodpovedala, len nepriateľsky hľadela na všetky nástavce a masážne hlavice. Možno ju mal radšej poslať do vírivky.

Nastavil prijateľnú teplotu. „Prosím. Možno by si sa chcela aj vyzliecť.“

„Vyzliecť?“ Bola čoraz zmätenejšia.

„Alebo sa vy anjeli sprchujete oblečení?“ dodal sarkasticky.

Očevenela a sklopila pohľad. „Nie... teda... my sa ne... vyzlečiem sa.“

Prikývol a doprial jej súkromie. Tá malá je väčší problém než si myslel. Je možné, že by bola zaostalá? Vyšinutá? Mentálne retardovaná? Nikto so zdravým rozumom by sa ho nerozhodol strážiť na každom kroku.

Niekoľkokrát sa pokúšal privolať Evie, ich spojenca medzi anjelmi, ale tá potvora nereagovala. Ako vždy, keď potrebovali pomoc.

Ani nie po piatich minútach prúd vody ustal a z kúpeľne vyšla Angelica. Mala na sebe jednoduché biele šaty, čisté a suché. Zmáčalo ich len niekoľko kvapiek z vlhkých čiernych prameňov.

„Odkiaľ máš to oblečenie?“ zarazil sa.

„Anjelské rovnošaty. Máme niekoľko variácií,“ odpovedala tichučko.

O problém menej. Nemusí jej zháňať handry. Premeral si ju. Stále vyzerala zúbožene. Bola bledučká a, bohovia, taká vychudnutá!

„Dobre. Musíme prebrať niekoľko vecí. Posaď sa.“ Ukázal na kreslo vedľa police na knihy.

Angelica sa váhavo posadila a vyzerala, že je to pre ňu úplne neznámy pocit. Anjeli sú divní, pomyslel si Dario. Pritiahol si stoličku, obrátil ju operadlom k nej a obkročmo sa posadil.

„Takže sa ťa nezbavím,“ vzdychol.

„V dohľadnej dobe nie,“ súhlasila. „Ale vždy budem neviditeľná, ani ma nezaznamenáte, Veli... chcem povedať Dareios.“

„Dario,“ opravil ju automaticky. „A neželám si, aby si bola neviditeľná.“

„Nedôveruješ mi?“ preľakla sa. „Prisahám, celý život som pomáhala iným, umrela by som pre svojho zverenca.“

„O tom ani trochu nepochybujem,“ uistil ju. „Mal som možnosť sa o tom presvedčiť. Napriek tomu by som ťa rád mal na očiach.“

Ešte nikdy, odkedy sa stala anjelom, to po nej nikto nechcel. Vlastne toto bol najdlhší rozhovor, aký s niekým mala za mnoho rokov. „Prečo?“

Nadvihol obočie. „Lebo si bytosť ako ja, ktorá by nemala byť prehliadaná? Chrániš ma, chcem byť s tebou v kontakte.“ A uistiť sa, že nie si nebezpečná.

Pootvorila ružové pery a zamyslene mrkala. „Prekážala by som.“

Fajn, Dario dokázal byť nepríjemný k iným, ale táto žena ponižovala vlastnú existenciu a to mu vadilo. „Nie si komár, Angelica.“

Pomrvila sa. To kreslo bolo tak pohodlné... A ona tak dlho pomáhala iným, že si zvykla byť neviditeľná. Nechápala, prečo by sa niekto chcel otravovať s jej prítomnosťou. „Musel by si sa na mňa pozerať neustále. Každý deň, bez prestania.“

„Videl by ťa aj niekto iný?“

Zamyslela sa. Veľmi svoje schopnosti nerozvíjala, ale anjeli ju dostatočne pripravili. „Dokážem sa trvalo zviditeľniť pre teba a ostatní ma nebudú vnímať.“

„Ani cítiť? Myslím dotyk, závan vône...“

„Budem duch. Viditeľná a hmatateľná,“ pri tom slove sa zachvela, „len pre teba.“

Niečo na slovách len pre teba ho vzrušilo, až si musel nenápadne upraviť nohavice. „Tak to tak urob. Hneď.“

Okolo nich sa mihla mágia, ale on zmenu nevidel. Musí jej veriť.

Angelica vedela, že nerobí dobre. Tento obrí upír ju odhalil a má nad ňou výhodu. A jej nadriadení na ňu kašlú. Čo len bude robiť? Naozaj má byť preňho celý čas viditeľná? Dareiove drsné črty nenechali nikoho na pochybách, že má čo dočinenia s bojovníkom, ktorý toho veľa videl a zažil, než sa dostal tam kde je. Poznala históriu upírov. Bratia majú cez osem tisíc rokov. O svoje tróny sa neprosili, ale sedia na nich pekne dlho.

Dario si ale prešiel zradou, ktorú by nikomu nepriala. Zradou ženy, ktorej dal svoje srdce. Niečo v jeho zelenomodrých očiach stále naznačovalo bolesť. Kiež by mu mohla pomôcť.

„Nečakaj, že ti vysypem všetky svoje problémy. Osobne si myslím, že si s tými útočníkmi poradím, ale vždy je lepšie mať dva páry očí. Do ničoho sa nemiešaj,“ prikázal jej.

„To som ani nemala v pláne. Už som sa zamiešala až dosť.“

Jedna vec sa mu páčila. Spolupracovala. Angelica nakoniec nie je taká hlúpa, ako si myslel. Potom ho napadla strašná myšlienka a zamračil sa. „Vieš o proroctve?“ oboril sa na ňu.

Strhla sa. „Proroctve?“

„To, o ktoré bojoval Justin. Proroctvo o našich trónoch a mieri. A neklam mi!“

Zmätene krútila hlavou. Klamať nemala vo zvyku, je predsa anjel. „Prisahám, že o žiadnom proroctve neviem.“

Veril jej. To dievča nemalo bunky na klamanie. Takže mu ju neposlali ako potenciálnu adeptku na trón. Anjeli by určite radi získali moc nad upírmi cez veľkráľovskú korunu. Ale Angelica nevyzerala ako zmyselná zvodkyňa hodná jeho postavenia. Bola to skôr roztomilá šedá myška.

Upokojil sa. „Keď sa Justin zoznámil s Minou, pokúšal sa rozlúštiť odkaz pravekého proroka, ktorý ho zaviedol až k proroctvu o našich trónoch. Lepšie povedané, veľkráľovnách.“

Zaujímavé. „Ako znelo?“

„Mier nastane, keď na päť trónov upírskych

zasadne päť kráľovien rodov odlišných.

Povstane bratské puto zo svojho popola,

inak naveky padne kráľov koruna,“ odrecitoval jej.

Angelica rýchlo spracovala verše. „Ak to správne chápem, každý kráľ ma predurčenú kráľovnú z iného druhu.“

Prikývol.

„Kathrine zastupuje upírov. A Mina, aj keď je premenená, je z rodu ľudí. Pôvodne.“

„Správne.“

Angelica sa úprimne usmiala. „V tom prípade sa vôbec nemusíš obávať.“ Aspoň túto ťarchu mu sníme z pliec. „Aj ja som sa narodila ako človek. Nemôžem byť teda kráľovnou a anjeli to vedia. Neposlali ma sem s tým úmyslom.“ Navyše vedia o jej problémoch.

Dario vyvalil oči. „Anjeli sa nerodia?“

„Áno. Ale niekedy sa anjelom stane aj človek. Nie je to veľmi obvyklé, ale stáva sa to,“ vysvetlila mu.

To bola novinka. Doteraz si myslel, že anjeli nikdy nepoškvrnia svoju posvätnú krv. Zdá sa, že sa mýlil. Ale uľavilo sa mu. Nech si kráľovné hľadajú jeho bratia. On nemá záujem o ďalší prípad zlomeného srdca. „Neuveriteľné.“

„Netušila som, že upíri to nevedia. Aj Evie, to je váš spojenec, nie? Aj ona je pôvodom človek.“

Evie? Tá éterická bytosť, ktorá im prinášala len problémy? „Nuž, môžeme sa od seba aspoň niečo naučiť.“

Opäť sa striasla. „Radšej by som bola neviditeľná. Úprimne, ani neviem ako sa správať, keď ma niekto vidí.“

„Správaj sa presne ako keď som ťa nevidel. Ja sa len chcem uistiť, že mi nevrazíš nôž medzi lopatky.“

Zhrozene vyvalila svoje už aj tak veľké oči. „To by som nikdy neurobila. Radšej umriem.“

Iste, to už niekde počul. A anjelovi veril asi tak ako hladnému rotvajlerovi. „Umieraj si koľko chceš, ale ak mi máš byť stále za zadkom, chcem ťa vidieť.“

Aj bez veľkého IQ prišla na to, že Dario jej neverí a nechce ju mať pri sebe. To majú teda spoločné. Dala by čokoľvek za to, aby ju tohto poslania zbavili.

Nanešťastie pre ňu, nebola pripravená urobiť ten jediný krok, ktorý by jej sňal túto ťarchu z pliec. Nedokázala sa naveky vzdať krídel.