Stratená temnota 11

Carys, Ninja a Drake sa premiestnili do malého domčeka a pach chlóru ich takmer dostal do kolien. Prikryli si ústa a nosy.

Helio sebou trhal na stoličke, okolo neho oblak mágie, ako sa pokúšal oslobodiť. Prestal, keď uvidel dvoch anjelov a chlapa zahaleného v kusoch látky. „A čo ste zač vy?“

Carys potlačila slzy, ktoré sa jej drali do očí od nepríjemnej chemikálie. „Ver mi, dlhý príbeh,“ povedala so zapchatým nosom. „Chcel si sa dostať k Drewovi, čo?“

„To je moja starosť. Teraz ma uvoľnite! Musím ísť za ním. Má moju krv!“

„Och, to je skvelé,“ nadšene zatlieskala. „O starosť menej pre nás. Už nie si na scéne potrebný.“ Prešla k nemu a spolu s ostatnými sa premiestnili do tmavej miestnosti s minimom nábytku a bez okien. Pár minút lapali po dychu. „Tu budeš na chvíľu v bezpečí.“

Helio od zúrivosti takmer prevrátil stoličku, na ktorej sedel. „Čo odo mňa chcete, operenci?!“

„Momentálne aby si bol ukrytý,“ odvetil Drake pokojne. „Pred Juliusom. Má s tebou plány, ktorých sa, ver mi, nechceš zúčastniť.“

Odfrkol si. „Ten démon mi je ukradnutý. Potrebujem ísť za Andreasom, urýchlene!“

Ninja zagúľal očami. „Nepotrebuješ. Na pár dní ťa tu necháme. Na spodnom poschodí je kuchyňa s krvou a vedľa v miestnosti kúpeľňa. Dom je zabezpečený mágiou, takže sa ani nepokúšaj odísť.“ Uvoľnil Helia z reťazí a všetci traja sa odmiestnili.

Lena prehľadala Heliovu peňaženku a doklady, ktoré mu vzala keď bol v bezvedomí. „Všetko falošné. Ale slušná hotovosť.“ Ako predpokladala, neriskoval časté využitie kreditiek, aby nebol vystopovateľný. „Spolu s tvojimi úsporami, Samir, by nám to mohlo stačiť na útek z krajiny.“ S nádejou pozrela na upíra.

Prikývol. „Zohnal som nám doklady. Viem ako sa dostaneme do Thajska. Ale Lena... s touto podobou...“

„Ja viem.“ Kľakla si pred Rashmi. „Pripravená?“

Dievčatko bez slova priložilo dlaň na Lenino rameno a jej podoba sa okamžite vrátila k bežnej indickej žene. Podarilo sa jej však prepojiť vnímanie ich malej skupinky tak, aby oni videli skutočnú Lenu. „Stačí to, mami? Už zvládnem viac, naozaj!“ obávala sa. „Čo ak ťa tí zlí ľudia spoznajú?“

Vlčica láskyplne objala nevlastnú dcéru. „Neopustím ťa, miláčik. Ak by ma aj spoznali, zabijem ich.“

Spokojná s týmto uistením sa usmiala. „Mám ťa rada, mami.“

„Aj ja teba, maličká.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Aké to muselo byť pre jej matku traumatické, prísť o ňu? Nedokázala si predstaviť život bez Rashmi a to ju ani nepriviedla na svet.

Lena smrkla, upravila si batoh na pleciach a narovnala sa. „Poďme. Čím skôr budeme preč z tejto krajiny, tým lepšie.“

Ešte v ten deň nasadli na vlak smerom na juh, čo bola ďalšia skúška trpezlivosti ako pre deti, tak pre dospelých. Samir vrčal na každého chlapa, ktorý mal odvahu čo i len pohľadom zavadiť o Neelu. Lena mu niekoľkokrát musela zakryť výhľad vlastným telom, aby nezmasakroval polovicu vozňa.

„Som hrozný chlap, keď by som jej najradšej nasadil burku?“ zašepkal smrteľne vážne.

„Áno,“ odpovedala okamžite. „Upokoj sa. Ja viem že je len človek, ale má vlastnú hlavu. Ak sa nechceš stať jej nepriateľom, zmierni svoje výbuchy.“

Odfrkol si. „Keby si nebola zakrytá ilúziou, ten tvoj úlovok by si urobil krvavý kúpeľ.“

Nenápadne pozrela na Amara, ktorý takisto zazeral po chlapoch a zabraňoval im hľadieť na Lenu. Podišla k nemu a pohladila mu dlaň. So snahou rozptýliť ho nadhodila ťaživú tému. „Čo urobíme s Heliovou krvou? Napiješ sa?“

V panike krútil hlavou. „Ja... odkiaľsi cítim strach,“ priznal. „Že to, čo zistím, sa mi nebude páčiť.“

Chcela ho objať, ale potlačila tú túžbu. Neskôr. „Utekať pred pravdou tiež nie je riešenie. Tá krv ti môže vrátiť spomienky.“

Naprázdno preglgol. „Čo ak ich nechcem? Je jasné, že som bol akýsi... žoldnier. Ten život nemohol šťastný. Môžem začať odznova. Konečne urobiť niečo dobré, nebyť zviazaný osobnosťou muža, ktorým som bol.“

Srdce ju zabolelo. „Amar, stále si jeden a ten istý muž. Dobro v tebe stále bolo. Či si už spomenieš alebo nie, viem že sa k nám neobrátiš chrbtom. Nezneužiješ Rashminu jedinečnú silu.“

„Ako to môžeš vedieť?“ Dlane sa mu triasli. „Za peniaze som zrejme zradil samotných veľkráľov. Myslíš, že vo mne ešte nejaká česť zostala?“

„Každým dňom mi dokazuješ, že áno.“ Frustrovalo ju, že ho v preplnenom vlaku nemôže utešiť inak než slovami. „Nevzdávaj sa viery v seba samého. Môžeš byť oboje – zradca aj dobrý človek. Rozhodnutie je len na tebe, nie na povahe a osude. To ti nikto nevezme.“

Sklopil pohľad. „J-ja radšej nechcem riskovať.“

Zvesila plecia. Ako mu dokáže, že vo svojom srdci je čestný a spravodlivý? Ampulka s krvou vo vrecku akoby vážila tonu. Vedela však, že nasilu mu ju nikdy nepodá. „Dobre. Uvidíme, čo nás čaká. Kedykoľvek môžeš zmeniť názor.“

Pochyboval, že to urobí. „Lena?“

„Uhm?“ Uprela naňho svoje nevinné očká a v tej chvíli by na jej príkaz tú krv aj vypil. Bohovia, tá ženská je jeho prekliatie! „Nezabúdaj na svoj sľub,“ zašepkal tak potichu, že ho počula len vďaka vylepšenému sluchu vlkolaka. „Keď príde čas, si moja.“

V bruchu akoby mala tisíc motýľov. Telo sa jej v očakávaní naplo. Chcelo poznať zakázané. Navlhčila si pery. „Čoskoro,“ sľúbila mu.

Cestovali tri dni cez takmer celú krajinu. Keď prišli do prístavu, dievčatá mali  nedostatku spánku kruhy pod očami, Lena cvakala zubami a upíri zúfalo potrebovali niekoho odkrviť.

Samir nechal ich malú skupinku ukrytú v dokoch, zatiaľ čo zmizol aby im našiel odvoz. Jediný problém? Všetky lode boli nákladné.

„Kapitán súhlasil, že nás vezme,“ povedal keď sa vrátil. „Tiež má chutnú A pozitív.“

„Kam? Ako? Kedy?“ spustila Lena lavínu otázok.

„Pozajtra. V podpalubí nám dá jednu kajutu. Stálo ma to len polovicu zostávajúcich peňazí. Vystúpime v Thajsku.“

Po mnohých dňoch sa nadšene usmiala. „Skutočne máme cestu von?“ Nemohla tomu uveriť.

„Máme cestu von,“ zopakoval veselo. „Budeme slobodní.“

Rashmi nadskočila radosťou. „Mami, konečne sa nebudeme báť. Neela, tešíš sa?“ Objala ľudské dievča, ktoré malo zmiešané pocity. Keď však pozrela na Samira, vedela, že čokoľvek ich čaká, spolu to zvládnu.

Po prvý raz sa rozhodli prespať v hoteli, aby sa konečne vyspali a dali si sprchu. Bol síce lacný, ale mal základné vybavenie. Samir opäť obstaral vyjednávanie.

„Dievčatá, vy budete bývať so mnou,“ postrčil ich do izby na konci chodby.

„Vy dvaja máte izbu vedľa.“ Ďalší kľúč podal Lene.

„Ja nebývam s mamou?“ prekvapila sa Rashmi.

Samir si odkašľal. „Nemali izbu veľkú pre nás všetkých. A asi by nás vyhodili, keby zistili že dvaja muži bývajú spolu, navyše s dieťaťom.“

Neela len unavene prikývla a zmizla v izbe. Rashmi objala mamu. „Vyspi sa, maličká,“ rozlúčila sa s ňou Lena smutne. „Zajtra sa uvidíme.“

Keď bola aj tá mimo dosluchu, Samir si ich premeral. „Len aby bolo jasné, dávam vám izbu z veľmi konkrétneho dôvodu,“ zašepkal. „Dostaňte sa pod kontrolu, než sa z toho napätia zbláznim.“

Obaja mierne zružoveli. „Ďakujeme,“ zamrmlal Amar a postrčil Lenu do dverí.

Ich malá izbička sotva vystačila pre dvoch. Okrem postele mala len rozheganý stolík bez stoličiek a maličký šatník.

Amar vzal Lene batoh a položil ho na zem. Čo ako túžili po vzájomnej, blízkosti, únava ich premohla. Po rýchlej sprche si ľahli do jednoduchej postele a chvíľu si len hľadeli do očí. Lena ho opäť prinútila vypiť trochu jej krvi.

„Takže nie si panna?“ opýtal sa nenútene, keď si zotrel krv z kútikov.

Lena si vševediacky zahryzla do pery. „Celé dni ti to vŕta v hlave, čo?“

Neodpovedal. Nemôže ju predsa súdiť za to, že pred ním mala nejaký život. Taký pokrytec nie je. Napriek tomu sa viackrát pristihol pri myšlienke, ako masakruje kohokoľvek, kto sa jej dotkol. „Možno.“

Vlčica sa k nemu privinula a na vankúši im preplietla prsty. Ten drobný dotyk ju zahrial až k srdcu. „Nikdy som nemala milenca, Amar.“

„Ako potom... nevylučujú sa tie tvrdenia navzájom?“

Zasmiala sa. Je taký rozkošný, keď niečo nechápe. „Môj otec je uznávaný alfa vlkolakov. Po tom, čo sme s upírmi uzavreli aký-taký mier, ozvali sa hlasy, aby sa spečatil sobášmi medzi našimi rasami. Proti tomu sa, prirodzene, postavili oba kráľovské dvory. Napriek tomu sa objavili názory, že by upíri mali byť prinútení uhryznúť panenské vlčice zo šľachtických rodov a vytvoriť tak nezlomiteľné puto medzi rasami. Ani tie neboli podporené, ale moji rodičia sa báli, že niekto bude konať napriek vyslovenému zákazu dvora. Stiahli ma zo všetkých oficiálnych akcií. Ja som sa ale poistila. V sedemnástich som si nechala chirurgicky odstrániť panenskú blanu. Pre istotu.“ Vystrúhala nepríjemnú grimasu. „Bolo to klinické, bezbolestné a rýchle. Žiadny sex, len milý doktor a pár nástrojov, ktoré nikdy viac nechcem vidieť.“

Amar od prekvapenia pootvoril pery, až mu bolo vidieť tesáky. Takéto vysvetlenie nečakal. „K tomuto ťa dohnala obyčajná politika?“ nemohol uveriť vlastným ušiam.

„Bola to malá cena za slobodu. Takto viem, že ak aj s nejakým upírom zostanem,“ pobozkala ho na sánku, „bude to len moje rozhodnutie.“

Zastonal. Pritiahol si ju ešte bližšie. Keby len neboli obaja tak ospalí... „Aj s upírom ako som ja?“

„Uhm.“ Nosom ho pošteklila na krku. „Len s upírom ako si ty.“ Žmurkla naňho. „Keď sa ráno zobudím, očakávam že budeš v pozore.“ Veľavýznamne pozrela na jeho rozkrok.

V pozore je už teraz. Perami jej prešiel po ťažkých viečkach. „Spi, šteniatko. Uži si posledné hodiny nevinnosti.“

So spokojným úsmevom sa mu uvelebila na hrudi.

Helio sa už po stý raz pokúšal rozkopnúť jediné vstupné dvere na dome, ktorý sa stal jeho väzením. Nech sa prepadne, ak sa Andreas dozvie pravdu bez vysvetlenia okolností! Hlavne teraz, keď má jeho krv. Bohovia, ako asi zareaguje? Nechcel na to ani len pomyslieť.

Keď konečne pochopil, že cez tie dvere sa neprebije, vysilene sa zviezol na zem v malej predsieni. Musí sa odtiaľto dostať. Aj keby sa mal prekopať cez podlahu!

Od zúrivosti rozbil zrkadlo a s krvácajúcou rukou si nalial Whisky. Kopol do stola a privítal bolesť v chodidle. Nenechá sa zastaviť bandou operencov, na to má priveľa skúseností.

Ako tak popíjal, v malej obývačke sa zvíril prach. Trochu prekvapene prešiel chodbou a zastavil sa na prahu.

Pretrel si oči.

Čím mu vylepšili ten alkohol?

Uprostred miestnosti stála vysoká žena v červených šatách podivného strihu. Na chrbát jej padala hustá záplava svetlých vlasov. Prekvapene pred seba naťahovala dlane, akoby neverila vlastnej existencii.

Skutočne na nej nebolo nič neobyčajné. Až na jednu vec. Bola priesvitná.

Áno, doslovne. Ako nepodarená animácia.

„Tak toto nebolo v pláne,“ povedala po chvíli. Prehmatala si telo. „Mala by som začať čítať poznámky pod čiarou, keď kúzlim.“ Konečne sa otočila a uvidela ho. „Och, ahoj!“ zamávala mu.

Pripito zazrel na nádobu s alkoholom. Zarazene ju odhodil čo najďalej.

„Ehm... hej, vidíš ma?“ Žena k nemu neisto podišla. „Prosím, povedz že ma vidíš.“

Pokúsil sa jej dotknúť, ale jeho ruka ňou prešla. Ako silno ho tá nepodarená vlčica udrela po hlave?

„Áno, už sme sa uistili, že nie som hmotná,“ povedal prízrak sucho. „Môžeš ma, prosím, prestať obchytkávať?“ Trochu zružovela.

„Kto si?“ Čosi v jej tvári mu pripadalo povedomé.

Pery sa jej roztiahli v úsmeve. „Volám sa Opal. Hrozné meno, ja viem. Mama s otcom majú prehnanú fantáziu.“ Pokrútila hlavou. „To je jedno. Netušíš, prečo som tu?“

Ona sa pýta jeho? „Ty si sa mi zjavila v obývačke,“ upozornil ju.

Zamračila sa. „Obývačka bez okien?“

„Murári ich zabudli inštalovať,“ odsekol.

Prekrížila si ruky na plnej hrudi. „Tak ako dlho si tu zavretý?“

„Prestal som počítať.“ Obišiel ju. Je duch? Prízrak?

„Počkaj tu.“ Rozbehla sa proti stene a prešla ňou. O pár sekúnd sa s úsmevom vrátila. „Myslela som si. Sú tu okná, len ich niekto zakryl, aby to vyzeralo že neexistujú.“ Ukázala na miesto medzi dvoma kaktusmi. „Toto je len nekvalitná sadra.“

Pochybovačne zdvihol malý stolík a hodil ho o stenu. S prekvapením zistil, že má pravdu. Materiál sa pod náporom rozpadol.

Nadšene strhol aj zvyšok falošnej steny a rozrazil okno. Zavial k nemu čerstvý vzduch. „Kde som?“ opýtal sa svojej priehľadnej spoločníčky.

Nepokojne skrivila pery. „Nebude sa ti to páčiť.“

„Opal!“

Jazykom si prešla po predných zuboch. „Asi tridsať kilometrov od Kandaharu.“

No jasné! Operenci si dali záležať. Ak sa aj dostane z domu, z krajiny určite nie. Obzvlášť bez dokladov. A možno vojenského konvoja.

Po krátkom zaváhaní predsa len preliezol oknom. „Prežil som miléniá. Nezastaví ma nejaká smiešna armáda,“ mrmlal si popod nos, keď sa rýchlym krokom vydal na juh.

Opal nad ním len krútila hlavou. „Zjaví sa mu priesvitná žena a on sa radšej rozhodne ísť na prechádzku Afganistanom.“ Vyšla z domu a nasledovala ho.