Stratená temnota 10

Ráno sa Lena podujala urobiť raňajky a takmer Samirovi privodila infarkt, keď ju uvidel.

„A ty si kto, do pekla?!“ okríkol ju rozospato.

Nechápavo zažmurkala, potom si uvedomila že ju videl len v podobe Indky. „To som ja, Samir. Jaya. Bez maskovania.“

Klesla mu sánka a pohľadom hľadal pomoc u Amara, ktorý od stola len pobavene prikývol. „Volá sa Lena. Je Európanka.“

„Ako si mohla vyzerať... tak inak? Celá tvoja tvár sa zmenila.“

Vzdychla a podala mu tanier s jedlom. „Rashmi okolo mňa vytvárala ilúziu. Aby ma váš kráľ nenašiel.“

Zamračil sa. Stále neprišiel na to, akú moc tá malá ovláda, a po prvý raz si nebol istý, či to chce vedieť. „Takto nemôžeš vyjsť z domu.“ Zatiahol závesy. „Muži by sa na teba vrhli ako pes na salámu a klebety o blonďavej žene v mojom dome sa okamžite donesú na kráľovský dvor.“

Ustrnula. „Ja viem. Postarám sa o to.“

Stále si ju neveriacky prezeral. „Si vôbec plnoletá?“

Zavrčala. „Snáď ešte vyňucháš môj vek. Prestaň ma očumovať a jedz!“

Poslúchol ju. V hlave mu však vŕtal nepríjemný pocit. Na tejto vlčici niečo nie je v poriadku. Niekoho mu pripomínala, ale nedokázal si spojiť tvár s menom.

„Musím do práce. Vysvetlite situáciu Neele.“ Ukázal na Lenin výzor. „A ty nevystrč svoj Európsky nos ani len z dverí.“

„Vieš, takmer mi to znie ako rasizmus,“ zamyslela sa filozoficky.

Rozhodil rukami. „Si v Indii! Krava tu má väčšiu cenu než ty a teba trápi rasizmus?“

Pokrčila nosom a vrátila sa k vareniu. „Potrebujem sa dostať z tejto prekliatej krajiny!“ zamrmlala.

Len čo Samir odišiel, prikvitli k nim dievčatá a zatiaľ čo Rashmi nebola Leninou podobou zaskočená, Neela sa chvíľu ošívala. Nakoniec si aj ona zvykla a posadila sa za stôl, aby si spísala nákupný zoznam.

„Tvoje kúzlo ale nevyprchalo,“ povedala Rashmi znenazdajky upírovi, keď dojedla.

Lena sa vystrela a pustila lyžičku. Sediac vedľa Amara sa k nemu otočila. „Kúzlo?“

Nechápavo nadvihol obočie. „Nemám poňatia, o čom hovorí.“

Rashmi odstrčila jednoduchú misu. „Je podobné ako to, ktoré som udržiavala okolo mamky. Ale tvoje je tesne na koži. Cítim to.“

Lena ju pohladila po vlasoch. „A čo konkrétne cítiš, miláčik? Dokážeš mi to popísať?“

Hravé dieťa celkom nepochopilo vážnosť situácie, preto si z vysvetlenia nerobilo ťažkú hlavu. „Je to ako keď si priniesla domov zabalené ovocie. Videla som ho, ale nešla z neho vôňa z ktorej by sa mi zbiehali sliny. Keby som sa odvrátila, nevedela by som že tam je.“

Amar nechápavo krútil hlavou. O čom to tára? Lena mu predsa povedala, že z neho cíti vampirizmus. Čo viac by chceli?

„Vravíš, že tá mágia je na jeho pokožke?“

„Uhm. Ale mám chuť na ovocie. Je tu nejaké?“ Prosebne pozrela na mamu.

Neela zatlieskala a odkiaľsi jej podala banán. „Kúpili sme ich len včera. Sú lahodne sladké.“

Kým dievčatá štebotali o ovocí, Lena s Amarom sa vzdialili. „Čo to malo znamenať?“ zašepkal upír.

„Počula som o podobnej mágii,“ odvetila rovnako potichu. „Je neuveriteľne zložitá a jej metódy sa stratili v dejinách.“

„A čo to so mnou urobí?“

„Ak sa nemýlim, tenká vrstva mágie blokuje silu v krvi.“

„Silu v krvi?“

„Krv nesie identitu. Je v nej najväčšia sila a stáva sa zásobníkom akejkoľvek vlastnej mágie.“ Pokrútila hlavou. Na hodinu biológie nemajú čas. „Je možné, že práve táto vrstva spôsobila tvoju amnéziu. Krv nemala dosť síl uzdraviť telo.“

„Ako tú vec, do pekla, zvrátim?“

Zahryzla si do pery. „Musíš sa napiť krvi toho, kto ťa začaroval. Myslíš, že to mohol byť Helio?“

„Ale čo by sa pokúšal na mne samotnom utajiť?“

Mykla plecami.

„Ako to zistím?“

Oči sa jej rozšírili hrôzou, keď si spomenula na starý text, ktorý jej čítal otec. „Ak ťa začaroval on, časť z neho je v tebe. To znamená, že ťa vycíti. A príde si po teba!“

Helio si otrávene nasadil kapucňu, aby jeho svetlé vlasy nebudili pozornosť. Nenávidí túto krajinu! Je tu teplo, ich kuchyňa je ako zo zlého sna a jej obyvatelia sa množia ako králiky!

Zamračil sa na kravu stojacu popri ceste a tá od strachu cúvla. Urobil ešte tri kroky, než sa zastavil a porazene privrel oči.

Opäť zazrel na vychudnuté, kostnaté zviera. Určite živí celú rodinu, ale sotva prežíva na tom mále, čím ju kŕmia.

Vrátil sa späť, položil obe ruky na hlavu smutného zvieraťa a zašepkal krátke kúzlo. Odrazu pod nimi spod suchej zeme vyrástla zelená tráva. Prekvapené zviera sa do nej hneď pustilo. A kam sa pohlo, tam sa objavila zeleň. Avšak okrem Helia ju nikto nevidel. Len nadšené zviera pochopilo, že už nikdy nebude hladovať.

Spokojne sa vrátil na cestu a pokračoval k malému domčeku, kam ho ťahal inštinkt. Andreas je blízko. A zrejme aj tá nepodarená vlčica. Chvíľu mu trvalo prísť na to, čím mu je tak povedomá, ale prišiel na to. Výzorom ho možno na chvíľu oklamala, ale pachom nie. Ešte sa nerozhodol, či ju zabije alebo ju ponechá osudu.

Čo tu vôbec robí? Má byť predsa mŕtva. Nech je jej príbeh akýkoľvek, určite prinesie len problémy.

Ukryl sa za rohom susedného domu a sústredil svoje zmysly. Vycítil ako Andreasovu, tak aj vlčiu prítomnosť. Ďalej upír, človek a... džin? Zhlboka sa nadýchol, aby sa uistil, že sa nemýli.

Čo robí džin, zrejme veľmi mladý, v týchto končinách? Prečo nie je so svojimi v Británii?

Dvere sa otvorili a von vybehli dve dievčatká v otrhanom oblečení. Stiahol sa do tieňov, keď za nimi vyšiel upír s malým batohom na pleci.

Akú komédiu to, do pekla, hrajú? Čo tu robí tamten? Nemá byť aj on mŕtvy?! Helia rozbolela hlava. Môže to byť ešte horšie?

„Nezdržíme sa dlho!“ zvolal Samir od dverí. „Nakúpime nejaké ovocie a hneď sme späť.“

„Daj pozor na dievčatá!“ zakričala za ním Lena zvnútra, keď odchádzali.

Helio počkal, kým trojica nezmizla v dave za malou osadou, potom prekĺzol k zadnému oknu a načúval.

„Rashmi potrebuje nové oblečenie,“ mrmlala Lena zamyslene. „Ale potom nám nezostanú peniaze na jedlo.“

Kdesi v diaľke Andreas odkladal riad. „Keby sme obmedzili porcie?“

Vzdychla. „To robíme celý týždeň.“ Škrípanie stoličky. „Pozriem sa, či Samir nemá v izbe železné zásoby.“

To je jeho šanca. Počkal, až zazneli odchádzajúce kroky, potom sa prehupol do domčeka cez otvorené okno.

Ani sa nerozhliadol a ktosi ho bolestivo udrel panvicou po hlave. Prekvapene klesol na kolená a vzhliadol na bojovne odetú dvojicu nad ním. Čakali naňho!

„Prekvapenie,“ povedala Lena s úsmevom a druhou ranou ho poslala do bezvedomia.

Helia prebralo ostré bodnutie na ruke. Strhol sa a zasyčal, keď ho zabolel sval. Zaostril a zistil, že tá malá vlčica mu odoberá krv, a nie práve citlivo.

Pokúsil sa uniknúť, ale zistil, že je pripútaný o stoličku železnými reťazami. „Prestaň!“ okríkol ju.

Lena vytiahla ihlu a rýchlo uskočila k Amarovi stojacemu pri dverách. Obaja boli oblečení do boja a po zuby ozbrojení. Pripravili sa naňho!

„Okamžite tú krv vylej!“ prikázal jej.

Vlčica sa uškrnula, naliala tekutinu do malej ampulky a tú ukryla do vrecka nohavíc. „Prečo? Bojíš sa, že prídeme na niečo, čo nechceš?“

Pokúsil sa prekonať silu reťazí, ale ako zistil, sú začarované. Vyceril zuby a pohľadom spražil pokojne sa tváriaceho Drewa. „Skutočne si si myslel, že mi ujdeš? Prestaň robiť hlúposti a vráť sa k svojej práci!“

Mladší upír nechápavo naklonil hlavu. „Prečo si ma začaroval? Čo je na mojej krvi špeciálne?“

Helio zbledol. Za celé miléniá nemal Andreas prísť na jedinú vec. Urobil všetko preto, aby sa nedozvedel pravdu o svojom pôvode. Ako to mohol zistiť? „Neviem, o čom hovoríš,“ odsekol.

Upír ho chytil pod krkom a pridusil mu kyslík. „Na mojom tele je vrstva mágie. Zabraňuje niečomu v krvi. Tak prestaň hrať nechápavého a ja ťa možno nezabijem,“ šepkal zlostne.

Lena ho nežne odtiahla, aby neurobil nejakú hlúposť. „Mŕtvy nám nepomôže,“ pripomenula mu.

Helio sa zasmial. „Teraz počúvaš túto blchonosičku? Je to ešte len dieťa,“ odfrkol si.

Amar mu vrazil. „Ona nie je tvoja starosť. Takže znova. Čo si mi urobil? Prečo mi nedáš pokoj?“

Upír sa zhlboka nadýchol a vydýchol. „Čo keby si ma uvoľnil a porozprávame sa ako dvaja civilizovaní muži?“

„Ty nie si civilizovaný,“ povedala Lena vážne. „Premenil si otroka proti jeho vôli, využil si ho a teraz ho naháňaš ako nejaké zviera. Si zloduch, Helio.“ Nenútene sa pohrávala s vlastnou dýkou.

„Ver mi, ja nie som jeho najväčší problém,“ zasmial sa upír odmerane. „A ty jeho šanci na prežitie nepridávaš, Yelena.“

Ustrnula, dýka jej vypadla z ruky. „Ako si mi to povedal?“ šepla priškrtene a Amar sa k nej ustráchane otočil. Vyzerala, akoby práve prišla o pevnú pôdu pod nohami.

Helio spokojne nadvihol jeden kútik pier. „Viem presne, koľko škody môžeš napáchať. Celkom ma mrzí, že nie si mŕtva, ako sme predpokladali. Po toľkých rokoch... stala si sa len spomienkou. Tvoja rodina pochopila, že si bola ich najslabší článok. Tvoja smrť bola ich úľavou. Nemuseli ťa už viac obskakovať ako nejakú úbohú obeť.“

Srdce jej bolestivo udieralo o rebrá. Klame! Jej rodina ju zbožňovala! Zovrela päste a priskočila k nemu. „Moju rodinu nepoznáš, pijavica!“ vrčala. „Bojovali by za mňa do posledného dychu!“

Helio potešene zistil, že našiel jej slabinu. „Nepohli ani prstom, aby nenarušili, och, ten krehký mier s upírmi. Uprednostnili politiku pred tebou, Yelena. Aký je to pocit?“

Z celej sily mu vrazila, až mu zlomila nos. „So spodinou ako ty sa moja rodina nikdy nestýka, ani by im len...“ Hlas sa jej zlomil. Dávna spomienka z hodín dejepisu sa predrala na povrch. V strachu o krok ustúpila a premerala si spútaného upíra. „To nie je možné!“

Tentoraz mali obaja muži identické nechápavé pohľady.

Zdrapla Amara za ruku. „Musíme vypadnúť! Hneď!“

„Prečo?“ Bránil sa, ako ho ťahala k dverám. „Ešte nám nič nepovedal!“

Lena zhrabla ich batohy a spustila chlórové rozprašovače. Helio sa začal dusiť, ale prežije to.

„Už viem s kým máme tú česť.“ Vystrašene pozrela na kašľajúceho upíra, ktorý jej pohľad opätoval. A nebolo v ňom kúska citu.

„S kým?“

Napriek protestom ho viedla von z domu a behom preč z mesta, kde na nich čakali deti so Samirom.

Zadýchane sa zastavili a Lena sa obzrela. „Tie reťaze ho dlho neudržia.“ Nič ho neudrží. Vytiahla dýku a porezala si ruku. „Napi sa!“ prikázala Amarovi náhlivo. „Rýchlo!“

„Prečo?“ Jej strach mu nedával zmysel.

„Vlkolačia krv je protikladná k upírskej, neutralizuje vašu mágiu. Stále si pod Heliovou mágiou, takto ťa nevystopuje. Dočasne. Tak pi! Nemáme čas!“

Neochotne priblížil pery k Leninej ruke, ale Samir ho zastavil. Spýtavo pozrel na Lenu.

„Nie som panna,“ uistila ich. „Nehrozí nám panenské puto.“

Amar vypil len pár kvapiek, než zrýchlená regenerácia ranu zahojila. „Povieš mi už konečne, prečo sme museli ujsť?“

Znovu sa obzrela. „Pretože Helio nie je hocijaký upír. V prvom rade má byť mŕtvy.“ Vydala sa po ceste k stanici a vlasy si ukryla pod šatkou. Ostatní sa náhlili za ňou.

„A ďalej?“ naliehal Amar.

Naprázdno preglgla. „Je to najmocnejší upír na svete. Zjednotil tvoj druh pod jednou vládou, zaviedol váš systém moci, tisícky rokov vládol ako jediný kráľ nad upírmi.“ Zastavila sa, aby sa deti vydýchali. „Podľa legiend má cez desať tisíc rokov. Vlkolaci boli dlho v podozrení za jeho záhadnú smrť. Mali sme vedieť, že niekto ako on tak rýchlo neotrčí kopytá.“

„Počkaj, počkaj. Vládol upírom? Chceš mi povedať, že ten muž...“ Amar ukázal späť k mestu. „Že on je...“

Prikývla. „Áno. Je otcom štyroch z piatich veľkráľov. Už dvesto rokov ho všetci majú za mŕtveho.“

Amarovi sa podlomili nohy. „Takže tí muži, na ktorých som si spomenul...“

„Musel ťa platiť za to, že si špehoval na najvyššom dvore,“ prikývla. „A to znamená, že po tebe nejde len on, ale aj veľkráli.“ Zničene vyvrátila hlavu k oblohe, akoby na nej boli napísané odpovede na všetky ich problémy. „Máš veľmi mocných nepriateľov, Amar.“