Stratená temnota 9

Všetci už spali, keď Amar potichu vyšiel pred dom a usadil sa na deke, opretý o múr. Nová spomienka mu nedala pokoj. Kto je Helio a hlavne, kto sú tí štyria neznámi, ktorých životy mal manipulovať? Prečo vydržal až doteraz, keď si sľúbil len pár rokov? A čo peniaze? Má niekde obrovské bohatstvo, len nevie ako sa k nemu dostať? A keby aj vedel, odváži sa siahnuť na majetok získaný takouto nečestnou činnosťou?

Z pochmúrnych myšlienok ho vyrušilo tiché ťapkanie. Huňatá Lena si k nemu prisadla, nastražila ušká a zastrihala nimi.

Veselo sa zasmial. Táto vlčica je to najroztomilejšie, čo kedy videl. „Ešte sa necítiš na premenu?“

Mľaskla jazykom, privrela oči a sústredila sa. Pomaly sa zmenila späť do ľudskej podoby, ibaže tentoraz do skutočnej. Rashmina ilúzia vyprchala, keď trávila toľko času ako pes.

Jej zjav ho nikdy neprestane ohromovať. Už predtým bola krásna, ale teraz, konečne zdravá, pôsobila anjelsky. Svetlé vlasy zhustli a mierne sa skrútili, líca sa vyplnili. V modrých očiach sa pomaly prebúdzala iskra života. Oblečenie na nej konečne neviselo.

„Ďakujem,“ bolo jej prvé slovo. „Že si bol po celý čas pri mne.“

Zaboril ruku do jej hebkých vlasov. Zastonal. Je všade tak hebká? „Neurobila si snáď to isté?“

Pousmiala sa. „Ty si na tom nebol tak zle.“

Opatrne jej prstom prešiel po plných perách. „Nenechám ťa umrieť, Lena. Nikdy. Sme rodina, spomínaš?“

Rodina. S upírom. Aká podivne nová myšlienka. Neisto sa k nemu ešte viac priblížila. Dotkli sa čelami. „Nevadí ti, že som napoly pes?“ šepla centimeter od jeho pootvorených pier. Len jeden bozk. Chce vedieť, ako chutí upír. Zakázané ovocie.

Voľnú ruku jej dôverne položil na stehno. „Si to najrozkošnejšie šteniatko na svete,“ uistil ju.

Zastonala a spojila ich pery. Zaliala ju neznáma horúčava. Upír jej doprial pár sekúnd objavovania, než prevzal kontrolu a ukázal jej skutočný bozk. Nežne jej zahryzol do pery, potom vyslal jazyk na prieskum. Takmer sa v jeho náručí roztopila, keď pocítila ostré tesáky.

„S-som desivý, nebezpečný predátor,“ mrmlala omámene.

„Vrtíš chvostíkom, keď ťa niekto hladká,“ dodal medzi bozkami. Bohovia, ak niekedy existovalo stelesnené pokušenie, práve ho ochutnal a deliť sa nebude!

Zasmiala sa. Presne za toto si ju kedysi bratia doberali. Napriek tomu ju s láskou hladkali celé hodiny. Odhodlane sa posadila obkročmo na svojho upíra a prišla do kontaktu s miniverziou jadrovej hlavice. Ó áno, jej upír je veľký všade.

Amar potlačil ston, keď sa o seba lákavo obtreli. Možno stratil pamäť, ale bol si istý, že tento druh vášne necítil veľmi, veľmi dlho. Ak vôbec niekedy.

Odtrhli sa od seba až keď im došiel dych. Dotkli sa čelami a užívali si vzájomnú prítomnosť. V Lene sa prebúdzali doteraz neznáme pocity. Áno, vždy snívala o krásnom princovi. Avšak postavenie jej rodiny a rasy tieto sny rýchlo zničilo a hrozilo, že sa bude musieť vydať z politických dôvodov. Preto ju rodičia rýchlo stiahli z výslnia a viac ju do svojich aktivít nezapájali. Ona sama urobila určité opatrenia... ktoré Amar zrejme nepochopí.

„Nechcem, aby sme sa rozlúčili. Nikdy,“ zašepkal takmer nečujne.

Srdce jej poskočilo a pozrela mu do očí. „Ani keď budeme v bezpečí?“

Jednou rukou jej jemne masíroval šiju a nedovolil jej odtiahnuť sa. „Zbavím sa Heliovej hrozby. A potom... kamkoľvek s Rashmi pôjdete, budem vás nasledovať.“

Aká podivne príjemná myšlienka. Akosi očakávala, že len čo bude po všetkom, on sa vráti k starému životu a ona... ona bude naďalej utekať. „Čo keď sa ti vráti pamäť?“

Pobozkal ju na spánok. „Je mi to jedno. Ty a Rashmi ste sa stali mojou rodinou. Chcem žiť s vami.“

Modré oči sa naplnili slzami. Aj ona s ním chce zostať. Nezáleží na tom, že je upír. Stál pri nej v najhorších chvíľach, staral sa o ňu a nenechal ju umrieť. Možno nežijú ako manželia v pravom zmysle slova, ale majú k tomu tak blízko ako len môžu. Rashmi ho zbožňuje. Prečo by nemohli byť skutočnou rodinou?

„Keby sme neboli na tomto hroznom mieste, okamžite ťa odtiahnem do postele,“ zapriadla zvodne a priam cítila, ako sa v nohaviciach ešte viac napol.

Amarove zreničky sa rozšírili a pohľadom pristál na lákavých pootvorených perách. Hlavu mu zaplnili predstavy všetkého, čo by s ňou chcel robiť a bol si istý, že minimálne polovica je nezákonná. Zdá sa, že divoké sexuálne eskapády v jeho živote nechýbali. Pokúšal sa nimi vyplniť inú prázdnotu?

„Keby sme neboli na tomto hroznom mieste, už v tej posteli dávno sme,“ odvetil hlbokým hlasom a cítil, ako sa zachvela.

Lene vyschlo v ústach. Bude mať tohto upíra aj keby to mala byť tá posledná vec, ktorú v živote urobí. Preplietla im prsty. „Keď príde čas, upír,“ zahryzla sa mu do krku, „som celá tvoja.“

Ninja, Carys a Drake vystopovali Helia do Indie, ale v Dillí ho zase stratili. Usadení v luxusnom apartmáne preberali svoje možnosti, zatiaľ čo štyri počítačové programy prehľadávali všetky záznamy, ktoré sa dali hacknúť.

„Ak chce umlčať Drewa, nevie o pátraní jeho bratov. A ako blízko sú pravde,“ premýšľala Carys nahlas. Ignorovala Drakeov pohľad, ktorým sa snažil nahliadnuť jej do hlavy a nájsť vysvetlenie jej prítomnosti v tejto časovej línii. Stále mu nešlo do hlavy ako mohla len tak prísť z budúcnosti a vyhnúť sa mu toľko rokov. A urobila kus práce. Ovplyvnila snáď všetko, čo sa dialo vo svete nesmrteľných odkedy ho poslali na Zem po tom, čo bola premenená Isobel Wallisová a spustila lavínu problémov.

„Musíme počítať s tým, že sa bojí,“ dodal Ninja, stále zahalený v tonách látky. Prečo sa tak veľmi bojí odhaliť svoju tvár? Drake z neho cítil zlo. Carys zrejme tiež. Zlo a deštrukciu. Smrť. Napriek tomu im pomáha a nezdá sa, že by mal postranné úmysly. Nikam sa nevytrácal, s nikým okrem Lucifera nebol v kontakte. Tak čo chce? „Že sa veľkráli dozvedia celú pravdu. Alebo horšie, že sa ju dozvie Andreas.“

Carys zamrkala, výnimočne prekvapená. „Ty o tom vieš?“

Odfrkol si. „Miláčik, kedy konečne pochopíš, že ja viem všetko?“

Zaškrípala zubami. Niečo, nebola si celkom istá čo, ju v jeho prítomnosti vyvádzalo z miery. A iritovalo za hranicu únosnosti. „Tým by som si nebola istá,“ zavrčala.

Pod maskou sa usmial. Ešte stále v nej je tá iskra života. Julius ju nezlomil. Zatiaľ. „Uvidíme. Tak čo urobíme s Heliom? Dovolíme mu nájsť Drewa?“

Carys vstala a začala sa prechádzať po miestnosti. „A čo potom? Umlčí ho? Zabije? Môže veci len zhoršiť.“

„Ale ak sa veľkráli dozvedia pravdu skôr než on,“ vzdychol Drake, „prasknú im nervy. Budú si myslieť, že to po celý čas vedel a hral sa s nimi na mačku a myš.“

„Nie je jedno v akom poradí k nim správy prídu?“ zľahčil situáciu Ninja. „Chcem tým povedať, čo sa stalo sa stalo. Nezmenia to. Ani oni, ani Drew a ani Helio.“

Dvaja anjeli na seba skľúčene pozreli. Zlé správy ich zavalia ako lavína, len čo sa ich cesty skrížia s Lenou. Helio je len čerešnička na torte.

„Zhodnime sa, že potrebujeme ochrániť Helia pred Juliusom,“ zhrnula ich situáciu Carys. „Inak by sa situácia mala vyvíjať na základe slobodnej vôle.“

Obaja muži prikývli.

„Kde je Julius teraz?“ zaujímalo Drakea.

„Zatiaľ sa nepohol zo svojej pevnosti. Vie, že má hľadať v Indii, ale tak ako my je stratený. Pár dní bude pokoj,“ odvetila Carys bez emócie.

Ninju zabolelo pri srdci. Ako dlho to ešte bude znášať? „Dovtedy ho musíme nájsť. A vyhnúť sa upírom.“

Drake sa posadil pred počítače. „Helio využíva mágiu. Tú dokážeme zachytiť. Len potrebujeme, aby jej použil väčšie množstvo. Hm. Možno dokážem upraviť pár programov. Dajte mi hodinu.“

Carys naňho smutne pozrela a vyšla na balkón zaliaty mesačným svitom. Ninja ju nasledoval. Stáli vedľa seba, oči upreté na oblohu.

„Mala by si mu to povedať,“ začal Ninja potichu, aby ich Drake náhodou nezačul.

Podozrievavo naňho pozrela. „A čo také?“

Vzdychol a otočil sa k nej, uvoľnene opretý o zábradlie. „So mnou nemusíš predstierať. Viem o tebe všetko. Aj o ňom,“ ukázal na zamysleného anjela. „Mal by poznať pravdu, než sa ju dovtípi sám.“

Prižmúrila oči. Tento chlap – nech je to ktokoľvek – ju znepokojuje viac, než by si sama priznala. V budúcnosti, z ktorej prišla, sa neobjavil. To znamená, že ho privolala ona sama zmenami, ktoré vyvolala. „Čo keby si sa staral o vlastné problémy?“ prskla.

„Ver mi, snažím sa. Ty si jedným z nich. Musíš odísť od Juliusa. Zničí ťa.“

Nozdry sa jej od hnevu rozšírili. „Nie, nie, nie, chlapče. Nemáš nárok sa k tomuto vyjadrovať.“ Prstom ho pichla do hrude. „Neviem čo si zač a prečo mi otravuješ život, ale priniesla som priveľa obetí, aby som dostala svet tam kde je!“

Nenechal sa zastrašiť jej hnevom. „Ale stratila si víziu do budúcna. Už nevieš, čo sa stane. Ja áno. Ak od neho neodídeš, prinesie len skazu a smrť.“

„Tú prinesie tak či tak. Preto ho musím zabiť.“

Odfrkol si. „Ty ho zabiť nedokážeš. Tak ako si nedokázala zabiť svojho otca.“

Varovne ho pritlačila o múr s rukou na jeho krku. „Môjho otca sem neťahaj!“ vrčala. „Netušíš, koľko síl ma stojí nechať ho nažive. Kvôli nemu som zmenila matkin život. Uistila sa, že sa nikdy nestretnú.“ A tým nebude ona počatá. Stane sa večne žijúcim paradoxom.

Nevyzeral byť zastrašený. „Stále veríš, že dobro v ňom zvíťazí. Preto si radšej skočila tomu démonovi do postele.“ Odstrčil ju od seba. „Dúfaš, že tak ako v budúcnosti, v poslednej chvíli zmení strany.“

Klesla jej sánka. Nikomu, skutočne nikomu, nepovedala čo sa v budúcnosti odohralo, než prešla časom sem. Zbledla. Odkiaľ to vie?

Ninja si upravil pásy látky zakrývajúce mu tvár. „Prosil o smrť, keď si ho zabila, Carys? Alebo si mu ani vtedy neodpustila? Viem, že sa obetoval. Život za život. Dal ti šancu ísť ďalej.“

Carys cúvla. „Neopováž sa...“

„Čo? Ísť za ním a všetko mu vyzvoniť?“ posmieval sa jej. „Že ho jeho drahá dcérenka zabila a chystá sa to urobiť znova?“

Naprázdno preglgla. „Nemáš právo.“

Trpko sa zasmial. „Strácaš pôdu pod nohami, zlatíčko?“ Pritiahol ju k sebe. „Tak mi dovoľ vysvetliť ti situáciu. Tvoje machinácie skončili. Všetky plány týkajúce sa budúcnosti preberám ja. Čokoľvek urobíš, preberieš najskôr so mnou. Inak nielenže pôjdem za tvojím drahým oteckom, ale aj mamičkou. Odteraz som jediný, kto bude usmerňovať osudy. Och, a ešte niečo.“ Tvrdo jej pozrel do očí. „Odídeš od Juliusa. Navždy. Nevrátiš sa k nemu.“

Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale bol príliš silný. „Vydieranie? Myslíš, že ma tým zastrašíš? Môj život ti nepatrí!“

Oprel ju o múr a s perami pri jej uchu zašepkal: „Ešte si to nepochopila, Carys? Dovoľ mi zhrnúť ti podstatné. Ty. Si. Moja.“

Medzitým vo Verone...

Abby, najmladšia a jediná sestra veľkráľov, sa potichu vkradla do vlhkých temníc, jedinej časti paláca, ktorá zamrzla v stredoveku. Desivé cely neboli vhodné ani len pre zvieratá, nie to pre ľudí alebo iné bytosti. A až na jednu boli prázdne.

V tej poslednej, najvzdialenejšej od vchodu, sa krčila vychudnutá postava kedysi neporaziteľného bojovníka. Inkvizítora. Muža s jediným snom – vyhubiť upírov a všetky nadprirodzené bytosti. Aby bol svet krajším miestom.

Princezná Abigail to všetko vedela, napriek tomu ho potajme navštevovala. Nedokázala si pomôcť. Zahalená v starom kabáte sa posadila k cele a oprela sa o kamennú stenu.

Väzeň ju spozoroval a prisunul sa bližšie. Okrem nepríjemných stráží bola ona jediná, kto ho navštevoval. Jediná, ktorá aspoň trochu zmiernila utrpenie, na ktoré sa jeho život premenil.

„Bolí ťa hrdlo? Dnes ráno som počula kašeľ,“ zašepkala.

Napriek rokom väznenia nedokázal k upírke cítiť nič iné než zášť. Je jeho nepriateľkou. A keď k tomu príde, zabije ju. Ukončí jej pochybnú existenciu. Pretože tak je to správne. Hoci ona si to nemyslí. „Začína byť zima. Je ťažké vyhnúť sa chorobám na takomto mieste.“

Z vrecka vybrala nenápadnú fľaštičku. Postrčila mu ju cez mreže. Potom sa rýchlo stiahla, akoby sa bála, že sa jej čo i len na sekundu dotkne. „Daj si za hlt dvakrát denne,“ poradila mu. „Je to na imunitu.“

Zvedavo pozrel na echinaceové kvapky. Upíri ľudskú medicínu nepotrebujú. Odkiaľ ju vzala? Šla kvôli nej do lekárne? Preňho?

„Prečo? Aby som dlhšie prežil v tejto diere?“ odsekol.

Abby si pritiahla kolená k hrudi. „Chceš snáď umrieť?“ vyslovila po chvíli ticha.

Zamyslel sa. Umrieť? Možno. Ale vezme so sebou toľko pijavíc, koľko len môže. „Nie je to snáď lepšia alternatíva než toto?“ Ukázal na svoju päťhviezdičkovú celu.

„Smrť nikdy nie je riešením,“ zašepkala. „Nezmaže našu minulosť, ani naše problémy.“

Zvedavo na ňu pozrel. Oči mala neprítomné, utrápené. „Hovoríš zo skúsenosti?“ šepol a sám sa vysmial za tie slová.

Preglgla. „Áno. Pokúsila som sa zabiť,“ pripustila bez váhania. „Neuspela som.“

Klesla mu sánka. Čo by už mohlo dohnať nesmrteľnú žijúcu v paláci k samovražde?

Abby vstala. „Musím ísť. Nezabudni na kvapky. Prídem sa uistiť, že si viac neochorel.“ Venovala mu nenápadný úsmev a stratila sa v tieňoch.