Temné puto 16

O tri mesiace neskôr, Londýn

Hrob bol prázdny. Neexistovalo telo, ktoré by pochovali.

Salvator sa nevzdával do poslednej chvíle. Pátral, vysielal svojich mužov a ženy čoraz ďalej a obnovoval kontakty.

Bol to až Conorov démonický kamarát Caleb, ktorý zašiel medzi svojich a rozhodil siete. Z viacerých zdrojov zistil, že Erin sa už u Juliusa nenachádza.

Čo mohlo mať len jediné vysvetlenie. Umučil ju, tak ako Carmen.

Tá správa prišla predvčerom a dostala Salvatora do kolien – doslova. V tichosti preplakal celú noc, než sa spamätal a rozhodol sa vzdať jej hold aspoň pohrebom.

Dlhoval jej viac než to a sklamal. Nikdy sa necítil tak mizerne. Neochránil ju, nedal jej rodinu, ani ju len nezrovnoprávnil medzi upírmi ako svoju nastávajúcu.

Poznala pri ňom len bolesť a znechutenie. Sám sa divil, že s úsmevom na tvári zvládla celých trinásť rokov. Len vtedy si uvedomil, že možno sa usmievala, ale sama, v temnote noci, plakala a trpela.

Mal pocit, akoby namiesto prázdnej rakvy pochovávali jeho.

Conor s Kamalom spustili tú odpornú škatuľu znamenajúcu koniec mladého života do zeme a Conor vyslal ku kope hliny magický príkaz, aby ju začala pomaly zasypávať.

Salvator svoju plnú pozornosť venoval pomníku.

Erin Michelle Montgomeryová

1987 – 2016

Silná až do konca. Smrť ale koniec nie je.

Naveky milovaná.

Tie posledné slová boli od neho. Nedokázal vymyslieť nič, čo by vyjadrilo jeho lásku k nej. Jeho srdce umrelo s ňou. Do rakvy vložil všetky kráľovnine klenoty. Nikdy viac nebudú patriť inej.

Za ním v úctivej vzdialenosti stáli takmer všetci jeho poddaní, niektorí dokonca dorazili zo zahraničia.

Ukázali sa aj všetci veľkráli vrátane kráľovien a princeznej Abigail.

Zišli sa šľachtici z celej Európy a desiatky z Ázie, Ameriky, Afriky a Austrálie.

Vzdať posledný hold prišla aj delegácia vlkolakov na čele s Jordannou, všetky bosorky a valkýry z Valhally.

Títo sa zišli na pozemku za kráľovským palácom, pri lipe pod ktorou Erin v lete sedávala.

Keby len tušila, koľkí sa stretli nad jej hrobom. Považovala sa za menejcennú, nechcenú a predsa dostala do pozoru polovicu upírskeho sveta.

Zem sa zarovnala a zúčastnení ju začali pokrývať kvetmi a pamätnými predmetmi.

Salvator sa stále nepohol. Nedokázal to. Mal byť v tom hrobe s ňou. Obklopený vnúčatami, pravnúčatami a ďalšími generáciami, ktoré si budú potichu hovoriť: Konečne tí starci otrčili kopytá. Koľko to mali? Asi tak milión rokov?

A teraz musí čeliť večnosti bez nej. Bez jej uštipačných urážok, sarkastických komentárov a psychologických pozorovaní.

Po lícach mu stiekli slzy. Julius bude trpieť ako ešte nikto na tejto planéte a priľahlom vesmíre. Bude prosiť o smrť. Nedopraje mu ju.

Už sa zvečerilo a on tam len stál a hľadel na čerstvú hlinu. Ostatní sa už rozišli, buď do paláca alebo hotelov. V diskrétnej vzdialenosti ho však striedavo strážili buď jeho upíri alebo veľkráli.

Až nad ránom sa mu v hlave tá myšlienka usadila – Erin je mŕtva.

„Ak som mal niekedy srdce, bolo v tvojich rukách,“ šepol tichému hrobu a zlomený sa vrátil do opraveného paláca.

Doktorka Kristina Kingová zaparkovala svoje BMW pred liečebným ústavom a s potešením vystúpila. Je príjemné vrátiť sa do práce.

Pred rokom si dala pauzu od zamestnania, pretože zatúžila cestovať. Napriek tomu zostala s inštitúciou v kontakte. Koniec-koncov bola zakladateľkou, sponzorom a najkvalifikovanejšou psychiatričkou.

Ústav prijímal každého pacienta s vážnejšou duševnou alebo mozgovou poruchou bez ohľadu na financie a rodinné zázemie.

S bratmi založila desiatky takýchto útočísk po celom kontinente. Starali sa o chorých, imobilizovaných, dôchodcov bez reálneho príjmu, opustené deti, bezdomovcov a v podstate každého, kto si nemohol dovoliť liečbu.

„Doktorka, vitajte!“ Hneď na chodbe ju s úsmevom uvítal riaditeľ ústavu a podal jej ruku. „Sme radi, že ste sa vrátili.“

„To aj ja, doktor Moore. Ako sa máte? Och, nové šediny. Žeby ďalšie vnúčatko?“

Starší muž sa rozžiaril. „Vlastne dve.“

Vymieňali si novinky, kým neprišli k ordináciám a kanceláriám.

„Takže čo za nový prípad tu máme?“ otvorila Kristina novú tému. „Z vašich mailov som mala pocit, že si neviete rady.“

„Je to pravda. Pred niekoľkými mesiacmi nás nemocnica v Kodani požiadala o pomoc a umiestnenie novej pacientky.“ Doktor vybral tučnú zložku a podal jej ju.

„Jej stav?“

„Celková amnézia. Polícia ju chytila keď sa pokúšala ukradnúť pečivo z výkladu. Ani len nevedela, že bolo umelé. Bola podvyživená a mala vážny nedostatok krvi.“

Kristina vzhliadla od papierov. „Zranenie?“

„To si mysleli aj v nemocnici. Dostávala transfúzie. Ale na nič si nespomínala a nenašla sa žiadna rodina. A keďže nemal kto platiť výdaje...“

„Lekári stratili záujem ju liečiť,“ dokončila s odporom Kristina. „Ako inak.“

„Stále potrebuje krv. Musí dostávať transfúziu každé dva dni. Nikdy sme sa nestretli s niečím podobným. Akoby ju jej telo... spotrebovávalo. Viac, než jej vytvorí.“

Kristina si mĺkvo robila poznámky. „Čo jej amnézia?“

„Na nič si nespomína a odmieta spolupracovať. Neustále hľadí do neznáma. Stratená. Je tu ale jedna zaujímavosť.“

„Počúvam.“

„Má jasný britský prízvuk a hovorí len po Anglicky. Hoci sme už zistili, že rozumie francúzštine a španielčine.“

„Chcete povedať, že nie je odtiaľto?“

„Je to viac než pravdepodobné.“

To znelo podivnejšie a podivnejšie. Kristina skontrolovala jej krvný obraz, rentgen hlavy a skeny z magnetickej rezonancie.

Žena vyzerala byť vo výbornej kondícii. Teda až na tú krv. „Priveďte mi ju, prosím. Rada by som sa s ňou zoznámila.“

O pár minút lekár priviedol očividne zmätenú ryšavku, ktorej odtieň vlasov sa len o pár odtieňov líšil od Kristininých. Zelené oči akoby videli všetky hrôzy sveta.

„Toto je doktorka Kingová,“ predstavil ju. „Chce ti pomôcť. Je najlepšia vo svojom obore. Môžeš jej veriť.“

Zelenooká žena podozrievavo zazrela na mladú doktorku, ale necúvla keď osameli.

Kristina sa priateľsky usmiala. „Prosím, posaď sa,“ ukázala na pohodlné kreslo pred svojím stolom. „A môžeš ma volať Kristina, áno?“ Prešla do angličtiny.

Žena len prikývla. Bola stratená, permanentne vydesená a podivne hladná. Nechápala, čo sa deje a to ju frustrovalo.

„Ako hovoria tebe?“

Bez slova mykla plecami.

Kristina sa nevzdávala. Oprela sa o stôl lakťami. „Nejako ťa musia oslovovať. Si tu predsa celé mesiace.“

Žena sa pomrvila. „Oslovujú ma Ginger. Kvôli vlasom. Myslím.“

Iste. Ginger je v angličtine ryšavka. Nateraz to postačí. „Ale to nie je tvoje meno.“

„M-myslím že nie.“

Kristina pozorovala reč tela svojej pacientky. Pootočila sa preč od okna, neustále si trela krk a dýchala, akoby sa snažila niečo zacítiť.

Ten nedostatok krvi jej vŕtal v hlave. Rozhodla sa otestovať svoju teóriu. Z malej chladničky vybrala termosku, naliala jej obsah do prenosného hrnčeka, zavrela ho a len s malým otvorom na pitie ho podala pacientke. „Nie si smädná?“ Aby ju upokojila, sama si slamkou cucla z vrchnáka.

Žena sa upokojila a vzala hrnček do ruky. Len čo zacítila lahodnú vôňu, oči sa jej rozšírili a bez váhania sa napila. A pila.

Ani jediný raz sa nezastavila, aby obsah hrnčeka vypľula a vyvracala.

Kristinine obavy sa potvrdili.

Len čo pacientka dopila, rozbolela ju čeľusť a tlmene vykríkla s rukami na ústach. „Čo sa to deje?“ Schúlila sa do klbka, keď sa bolesť ozvala znova.

O minútu neskôr sa Gingerine očné zuby predĺžili a zašpicateli. Ešte niesli stopy vypitej krvi od Kristiny, ktorá do seba musela kopnúť ešte jeden hlt.

Jej obavy sa potvrdili. Má pred sebou upírku.

Ginger si už po niekoľkýkrát priala umrieť. Napríklad v ten prvý moment, keď precitla uprostred prázdnej cesty počas dažďa. Alebo keď umierala hladom na uliciach. Keď ju vypočúvali na polícii. Alebo keď sa desiatky lekárov pokúšali prísť na to, čo jej je.

A teraz, keď jej bolestivo narástli ohavné tesáky, sa vzdávala aj poslednej nádeje na niečo normálne.

Nevedela ako sa volá. Nevedela odkiaľ pochádza. Koľko má rokov. Ako sa dostala na tú cestu. A prečo.

Na prahu jej poškodenej mysle sa však niečo pohybovalo. Myšlienky. Stovky, tisícky. Mala ich na dosah, ale nikdy k nim neprenikla. Je to dôležité, o tom bola presvedčená. Niečo... nedokázala to popísať.

Čosi jej chýbalo. Bolestivo. Cítila to v srdci. Často sa budila s tupou bolesťou v hrudi, načahovala sa po niečom... niekom. Keby len vedela, čo to znamená.

Modrooká doktorka citlivo zatvorila dvere a zatiahla závesy. Potom sa posadila na stôl pred ňu. „Prosím, len pokojne. Nestalo sa ti nič zlé. Vlastne je to dobré.“ Pokúsila sa o úsmev. „Si upírka. Dala som ti krv. Niekto musel elixírom potlačiť tvoje upírske znaky a to sa prejavilo v spotrebovávaní prirodzenej krvi v obehu. Našťastie vypitie krvi prerušilo účinok.“ A nevyzerala nadšene, keď to vysvetľovala.

Ginger opatrne zavrela ústa a zistila, že zuby jej vôbec nevadia. „Čo je to upír?“ Mala by to vedieť.

Kristina smutne privrela oči. „Mýtická bytosť. Ľudia o nás nevedia a tak to musí zostať. Vykresľujú nás ako démonov.“

„Ja som démon?“ preľakla sa zmätene.

„Isteže nie. Je to komplikované. Všetko ti vysvetlím, áno. Ale tu nemôžeš ostať. Ja aj moji bratia sme upíri ako ty. Môžeš žiť s nami a spoločne obnovíme tvoju pamäť, dobre?“

Odísť so ženskou, ktorú pozná koľko, pol hodiny? Pokrútila hlavou.

Kristina zovrela pery. Nemôže ju tu nechať. A ak je upírka, má moc s ňou pracovať a preniknúť do jej mysle. Bude potrebovať krv. Prostredie, kde sa nemusí skrývať. Tak nejako tušila, že Ginger je nesmierne silná žena.

Nerada nútila iných podriadiť sa jej vôli, ale niekedy je nutné zvoliť si menšie zlo. Pozrela Ginger hlboko do očí a vkladala jej do mysle vlastné príkazy.

Zmätená žena sebou v panike trhla, vykríkla a zavrela oči. To spôsobilo, že Kristina dostala mentálnu ranu podobnú silnej facke a takmer spadla na zem. Len tak-tak sa udržala na nohách.

Ginger sa postavila a prudko dýchajúc sa podvedome postavila do obrannej pozície s rukami pripravenými chrániť si tvár.

Kristina tomu nemohla uveriť. Nie je to predsa možné! Prepadla ju panika, čo sa jej pekných pár dekád nestalo.

„Čo ste to robili?!“ okríkla ju Ginger.

Musela uvažovať rýchlo. Tú ženu odtiaľto musí dostať, inak to môže zle dopadnúť. Veľmi zle. Nasadila vyrovnaný výraz. „Neviem, o čom to hovoríš. Ani som sa ťa nedotkla.“ S predstieraným pokojom sa posadila za stôl a otvorila chladničku s krvou. Za balíkmi červenej potravy mala ukrytých niekoľko injekcií.

„Boli ste v mojej hlave, cítila som to!“ presviedčala ju Ginger. „Neklamte mi!“

Kristina sa vymrštila z kresla a sekundu na to pichla brániacej sa žene plnú dávku sedatív. Tá okamžite stratila vedomie a ona ju jemne uložila na lôžko pri stene.

Roztrasenými rukami vytočila číslo svojho brata, nasadila si sluchátko a pripravila si nádobky, do ktorých začala odoberať vzorky Gingeriných vlasov, krvi a slín.

„Emery? Budem potrebovať vrtuľník a prevoz na ostrov. Okamžite. Narazila som na... vlastne ani neviem na koho. Nie, potom ti všetko vysvetlím. Chcem, aby sa aj ostatní stiahli.“

Uzavrela nádobky a ukončila hovor. Ak sa jej podozrenie potvrdí, čakajú jej rodinu zaujímavé chvíle.

Emery sa dostavil o tri hodiny. Bez otázok naložil upírku v bezvedomí do auta a odviezol ich aj s Kristinou do mesta, kde zaparkoval helikoptéru.

Až keď boli vo vzduchu a Kristina bola nútená odložiť svoj tablet s naskenovanými správami o Ginger, sa odvážil vrhnúť po nej nesúhlasný pohľad.

„Povieš mi konečne, čo ťa tak rozrušilo? A kto je tá upírka?“

Nebola si istá, koľko mu povedať. Skrátene mu vysvetlila, čo sa stalo a svoje závery si nechala pre seba.

Emery, jej dvojča, sa dokázal mračiť navlas rovnako ako ona. Tam ale podobnosť končila. Jej brat mal uhľovočierne vlasy a tmavomodré oči. Bol vyšší o takmer tridsať centimetrov a posiloval.

„Žiadny zodpovedný kráľ by nedopustil, aby sa toto stalo jeho poddanej.“

„Už som to skontrolovala. Ani jedno kráľovstvo nenahlásilo nezvestného upíra. Podľa prízvuku by som tipla, že patrí k Salvatorovi Anglickému, ale mohla byť preložená.“ Prehrabla si vlasy. „A kto so zdravým rozumom by jej vzal tesáky a podhodil ju medzi ľudí?“

Emery stočil vrtuľník na západ ku Göteborgu, kde sa len pár kilometrov od pobrežia medzi Dánskom a Švédskom nachádzal ich malý súkromný ostrovček, ich jediný domov a útočisko.

Rodina Kingovcov to miesto zvelebovala celé storočia. Ostrovu dominoval neustále obnovovaný palác so záhradami, sadmi, stajňami a pristávacou plochou pre dve helikoptéry.

Sever ostrova ponechali prírode a nezasahovali do domova divých zvierat. Juh plný skalnatých útesov zastavali a donedávna pestovali základné potreby na piatich poliach. Teraz uvažovali, čo s nevyužitou pôdou, keď viac nie sú odkázaní na tento kus zeme.

Palác stál na pevnom skalnatom povrchu kúsok od útesov. Emery zručne pristál na voľnom mieste a z domu už vyšli ich dvaja bratia – Noah a Gavin. Obaja boli zvedaví a Kristina nechala Emeryho všetko im vysvetliť. Zverila im Ginger a rozbehla sa do laboratória.

Bol už večer, keď sa unavená došuchtala do salónika prerobeného na modernú obývačku so širokouhlou televíziou, stereo súpravou, troma hracími konzolami a pohodlnou sedacou súpravou.

Noah, Emery a Gavin sa zatiaľ zamestnali pátraním po komunikácii medzi upírmi. Za tie roky sa z nich stali slušní hackeri.

Ani jeden zo súrodencov nepatril pod žiadne kráľovstvo. Všetky informácie boli nútení získavať nie práve čestnými metódami. Napriek tomu sa snažili vedieť o upírskom spoločenstve, koľko sa dalo.

„Niečo nové?“ opýtala sa, keď našla pohár s krvou a poriadne si cucla.

„Ani slovo. Nie je v žiadnych zoznamoch, žiadostiach ani správach.“

Čo nemusí byť pravda, pretože nepoznajú jej meno a mohli sa sústrediť len na súbory obsahujúce fotografie. Kto by bol povedal, že aj moderné technológie majú svoje limity?

„Nuž, možno je to lepšie.“ Kristina hodila na stôl kopu papierov. „Urobila som jej DNA testy a porovnala ich s našimi.“ Exla zvyšok krvi. „Tá žena je geneticky naša sestra.“