Zachránená temnota 7

Stisol si koreň nosa a premýšľal, kde vôbec začať. A ako ju čo najmenej vydesiť. „Máte vy anjeli nejakú vieru?“ prekvapil ju otázkou.

Nadvihla obočie. „Vieru?“

„Náboženstvo. Boh, Alláh, Zeus, čokoľvek.“

Naklonila hlavu na stranu. „Nie sme stvorením žiadneho náboženstva, žiadnej viery. Nepodliehame žiadnemu bohu. Veríme v dobro a spravodlivosť. V silu života a vesmíru,“ objasnila mu ich postavenie.

„Ale zmienky o vás sú v takmer každom náboženstve.“

„To nepopieram. Nesmrteľní sú tu dlho, a nie len my. Prečo to vôbec rozoberáme?“ Prekrížila si ruky na hrudi.

„Potrebujem vedieť nakoľko ovládaš korene náboženstiev.“

„Sme vzdelaní vo všetkých existujúcich aj zaniknutých vierach.“

Dobre. Pôjde to ľahšie. „Takže si čítala Genezis?“

Stále nechápavo prikývla.

„Hovorí sa v nej o prvom padlom anjelovi, však?“

Pootvorila pery. Áno, knihou Genezis začala doba straty krídel – vyhnanstva z neba. „Čo to má spoločné s nami?“

Preglgol a urobil krok smerom k nej. „Prečo bol vyhnaný, Angelica? Povedz mi to.“

Prižmúrila oči. Nebolo tajomstvom čo sa stalo a prečo anjeli pristúpili k tomuto riešeniu. „Pretože zasiahol napriek vyslovenému zákazu nadriadených. Ovplyvnil dianie na Zemi.“

„Ako?“

Prečo je to ona, kto rozpráva? „O čo ti ide, Dario?“

„Len mi odpovedz a uvidíš. Ako ovplyvnil dianie na Zemi?“

Navlhčila si pery. „On... on povedal ľuďom ako sa stať pánmi vlastných životov. Povedal, že sa budú podobať bohu. Myslel tým skutočnosť, že dostanú slobodu rozhodnutí.“

„Vieš prečo sa to stalo?“

Mala pocit, že  on to vie lepšie. „V počiatkoch civilizácie niekto zotročil časť ľudstva. Vzal im schopnosť... cítiť. Vidieť. Chápať. Nosič Svetla sa infiltroval do tejto komunity a povedal žene o strome, ktorý z nich urobí slobodné bytosti. Bol to vlastne plod, ktorý napravil chemickú nezrovnalosť v ich mozgoch a telách.“

„Výborne. Takže vám povedali ako to skutočne bolo.“

„Nie sme na to hrdí. Teda na to, že za ten čin prišiel o krídla a bol vyhnaný z neba. Urobil dobrú vec zlým spôsobom.“

Prikývol. „Vec sa má tak, môj drahý anjelik, že žiadny plod nemá schopnosť napraviť to, čo bolo na ľuďoch napáchané. To dokáže len mágia. On ten strom začaroval a práve mágia vrátila otrokom cit. A tým myslím doslova cit.“

„Prosím?“

Opäť si rozopol oblečenie a ukázal na tetovanie na svojom tele. Tentoraz bolo na ruke aj hrudi a čiastočne aj na bruchu. „Nedokázali vidieť. Cítiť. Počuť. Vnímali len to, čo niekto chcel aby vnímali. Preto im napríklad nevadila ani nahota, ak si spomínaš.“

„Nerozumiem,“ krútila hlavou.

„Ich zmysly nefungovali. Nosič Svetla im ich vrátil. Spomína sa predsa, že za trest blá, blá, blá, ženy budú rodiť v bolestiach, blá, blá, blá. To preto, lebo sa im vrátil zmysel dotyku. Vnímania vlastného tela.“

„Takže Nosič vlastne priniesol... zmyselnosť? Za to ho vyhnali?“

„Správne. Bola to moc anjelov, ich sila. On ju vzal a dal ľuďom. Lepšie povedané – vrátil. A tá moc sa nikdy do neba nevrátila. Jej najsilnejšia forma zostala naveky na Zemi.“ Ukázal na tetovanie. „Sila Hada.“

Vyvalila oči. „Had?“

„Podľa formy, v ktorej sa zmysly navrátili. Had, spomínaš si? Centrum moci je prisilné, aby sa kdekoľvek usadilo. A tak ju Nosič uvoľnil.“

Od šoku klesla na kolená. Začínala chápať. „Ty máš moc manipulovať zmyslami. Prinútiť iných vidieť, čo chceš ty. Počuť. Cítiť.“

Prikývol. „Tak nejako. Keď si bola zranená, odobral som ti zmysel vnímania bolesti.“

Spomenula si na tú náhlu úľavu. „A dnes ráno?“

„Omylom som hada trochu uvoľnil a zosilnil tvoje vnímanie dotyku. Bolesť si cítila kvôli drsnému oblečeniu. Potom ťa paralyzovala zima.“

Takmer neveriacky naňho zazerala. Môže to myslieť vážne? Po celý čas v sebe nosí silu samotných zmyslov?

Niežeby jeho slová nedávali zmysel. Každý predsa vedel o Nosičovi Svetla a jeho čine, ktorý bol ľuďmi neskôr prekrútený.

A Sila Hada je len zhmotnená energia. Nosič jej využil priveľa a keďže prišiel o krídla, nemohol ju vrátiť do neba.

To však nevysvetľuje jednu vec. „Ako si k hadovi prišiel ty?“

Vydýchol si. Neušla s panickým revom. Aj to je dobré znamenie. Tak trochu sa bál, že odmietne jeho vysvetlenie kvôli neinformovanosti o tom, čo Nosič urobil.

„Nenarodil som sa s ním. A ani som ho nechcel. Had sa na stovky tisíc rokov stratil, nikto nevedel kam. Až na konci stredoveku, keď som stretol Gloriu, som sa o ňom dozvedel.

Boli sme na cestách v okolí dnešného Iraku. Odtiaľ s bratmi pochádzame. Dostali sme sa k polorozpadnutému chrámu, kde sme našli niekoľko veľmi starých zápisov a zvláštnu nádobu. Otvoril som ju a had sa mi usadil na pokožke. Až potom sme preložili texty. Napísal ich sám Nosič, kde vysvetlil čo sa vtedy stalo a prečo obetoval krídla.

Chvíľu hada strážil sám, potom ho to omrzelo a tak ho uzavrel do nádoby. A ja blbec som ho vypustil.“

Začínala chápať celkový obraz. Stiahla si kusy látky z tváre, aby nevidel len jej oči. „Gloria chce hada, však?“

Prikývol. „Už vtedy... mala  podivné ciele. Moja moc je smrtiaca, Angelica. Môžem prinútiť armády vidieť desaťnásobnú presilu. Vsugerovať im smrteľnú bolesť. Alebo im odobrať akýkoľvek cit.“

Zachvela sa. On má hada už stáročia a ani jediný raz ho nevyužil proti nepriateľom. A tých rozhodne mal dosť! Čo to hovorí o jeho charaktere?

„Ale prečo toľká námaha s LSD? Mučením?“

Pozapínal si oblečenie. „Sila Hada je... ako to povedať... má dva póly. Kým ju mám len ja, použijem ju maximálne na jednu osobu v tom istom čase.“

„Prečo?“

„Poistka. Aby bola skutočne účinná, musí sa stretnúť sila tela muža so silou mysle ženy. Aby došlo k rovnováhe.“

„No jasné!“ usmiala sa. Anjeli nikdy nedovolili, aby sa v ich radoch nevyrovnávali sily oboch pohlaví. Od počiatkov chápali vzťah medzi logikou mužov a citom žien. „Had sa skutočne prebudí až keď pocíti súzvuk protichodných energií. Teba má ako mužského hostiteľa.“

„A potrebuje ženského. Gloria chcela byť druhou polovicou. Nikdy sa jej to nepodarilo. Podľa zápisov sa Sila Hada prenáša na partnera opačného pohlavia skrz puto lásky. Čo ako sme sa snažili, nešlo to. Myslím, že had vedel, aká je v skutočnosti. A tak sa s ňou nespojil.“

„Preto LSD. Chcela ťa doslova preprogramovať k tomu, aby si sa zamiloval.“ Keď si pomyslí, ako blízko k tomu bol...

Privrel oči. „Je čoraz zúfalejšia. Posadnutá tým, čo by mohla mať.“

Angelica sa zbavila strachu a podišla úplne k nemu. „Mňa anjeli neposlali chrániť len teba. Určite nechcú, aby sa had dostal do nesprávnych rúk.“ Zasmiala sa. „Už všetko chápem!“

Rád by cítil jej nadšenie. Na svojej situácii nevidel však nič pozitívne.

„Hej, to je dobre! Znamená to, že vieme, ako sa ma môžeš zbaviť.“

Nadvihol obočie. Možno jej ešte nerozmrzol mozog.

„Dario, len čo si nájdeš kráľovnú a podelíš sa o hada s ňou, budeš v bezpečí. Gloria nebude mať čo ukradnúť!“ Nadskočila. Predsa len má nejaký konečný termín!

„Nerád ti to hovorím, anjelik, ale mám cez osem tisíc rokov a zatiaľ sa nenašla žiadna žena, ktorá by vyhovovala.“

Neprestala sa usmievať. Bohovia, mala nádherný úsmev. „To nič. Niečo vymyslíme. Vidíš? Stačilo mi povedať pravdu. S tou viem pracovať.“ Otvorila dvere vozidla. „Tak poď. Musíme sa dostať do civilizácie.“

Rozpačito ju poslúchol, zahrial motor a vyrazili.

„Vzala si to celkom dobre,“ nadhodil po hodine ticha.

„Nuž, som anjel. Nepovedal si mi nič, čo by som nevedela.“

„Nebojíš sa?“

„Sily Hada?“

„Mňa,“ opravil ju takmer urazene. Ešte prednedávnom sa pri ňom triasla.

Začala si sťahovať látku z hlavy a prehrabovať vlasy, aby získala čas. „Som si vedomá, že hada môžeš použiť proti mne. Pocítila som to. Ale to znamená, že ho nepoužiješ na niekoho iného.“

Zamrkal. Kde je v tomto logika? Vážne mu museli prideliť jediného natvrdlého anjela na svete? „Niečo ako pud sebazáchovy ti nič nehovorí?“

Nadvihla jeden kútik pier. „Skočila som pred otrávený šíp. Je málo vecí, ktoré by som nepodstúpila pre vyššie dobro.“

Áno. Rozhodne natvrdlá. Možno by jej mal nájsť cvokára. „Si divná,“ povedal jej úprimne.

Nebrala to osobne. On nemôže chápať jej zapálenie pre vec. Jej vieru vo večné dobro v každom z nás. No, možno o Glorii trochu pochybovala, ale inak v každom z nás.

„Ja som sa aspoň neuzavrela pred vlastnou rodinou, ktorej pomoc by mi uľahčila mnoho vecí,“ vrátila mu to. „Tušíš ako sa o teba bratia a ich ženy boja? A Abby sa tiež trápi.“

„Moja sestra má dosť vlastných démonov.“

Angelica vzdychla. Mladá princezná Abigail bola kedysi znásilnená lovcami, ktorí jej pred očami zabili matku a zapálili dom, kde sa nachádzali. Zanechalo to v nej hlbokú traumu, z ktorej sa nikdy nespamätala.

„To neznamená, že sa o teba nebojí. Prečo sa tak vyhýbaš svojej rodine?“

„Nevidela si to? Prinášam problémy.“

„A oni by ti pomohli vyriešiť ich.“

„Alebo by skončili ako obete. Nebudem riskovať životy svojej rodiny.“

Krútila nad ním hlavou. „To isté si hovorili Nero a Justin a takmer umreli, spomínaš?“

Škrípal zubami. „Mohli by sme nechať moju rodinu na pokoji? Určite sú už panikou bez seba.“ Akoby tróny nestáli na vratkých nohách už teraz.

V tom mal pravdu. Kiež by im mohla dať vedieť, čo sa deje. Určite vyhlásili pátranie.

Čosi jej napadlo. „Dario! Viem ako nás nájdu!“ Otočila sa k nemu na sedadle.

„Ako?“ Spomalil a vypol motor.

Rýchlo si v hlave prepájala súvislosti svojho vzdelania a posledných udalostí vo svete nesmrteľných. Upíri získavajú spojencov. Prebúdzajú sa pradávne sily.

Ak sa obnovujú aj toky energie, je možné ich využiť.

„Erin Anglická,“ povedala. „Je predsa Pramatka všetkých upírov, geneticky prvá rodová línia. Je napojená na každého jedinca.“

Smutne sklopil viečka. „Erin sotva ovláda svoju silu. Nedokáže sa skutočne napájať na upírov. Nikto z jej biologickej rodiny.“ Navyše podpísali dohodu, že sa o nič podobné nepokúsia.

„Nevadí. Stačí ak ju upozorníš ty. Pocíti akési štuchnutie. Namiesto toho, aby sa ona napájala na teba, napojíš sa ty na ňu. Ako striedavý elektrický prúd.“

„Ako by som to mal urobiť?“

„Posaď sa čo najpohodlnejšie. Vylož si nohy na panel, ak potrebuješ,“ prikázala mu. Sama sa dostala na kolená a prisunula sa k nemu. „Si veľmi starý, to je dobre. Vek znamená silu. Pocíti ťa ľahšie.“

„Odkiaľ vieš tieto veci?“

„Som anjel,“ povedala, akoby to všetko vysvetľovalo. „Vieš niečo o frekvenciách organizmov?“

„Viem že všetko má svoju vlastnú frekvenciu.“

Zagúľala očami. „Jednoducho podané áno. Vy upíri máte vlastnú frekvenciu, niečo ako životnú silu, ktorá vás prepája. Nie ste prakticky schopní s ňou pracovať. Ak sa však budeš sústrediť, posilním tvoje snaženie a spoločne by sme mohli upozorniť Erin. Zavri oči.“

Urobil ako povedala a automaticky začal s dychovými meditačnými cvičeniami.

Bola to namáhavá práca. Dario bol nepokojný a Angelica ho musela nútiť k hľadaniu rovnováhy. Stále však z neho cítila silnú nervozitu.

Po troch hodinách snaženia a treskúcej zimy udrel do prístrojov. „Nefunguje to! Nie som toho schopný!“

Nevyškriabeš mu oči, nevyškriabeš mu oči, nevyškriabeš mu oči, opakovala si Angelica v duchu. „Ani sa len nesnažíš!“

„Prepáč ak nie som celkom vyrovnaný uprostred ničoho!“ kričal na ňu.

„Viedol si vojská a trochu snehu ťa rozruší? Zmäkol si.“

„Uisťujem ťa, že mäkké tu nie je nič!“

„A to je tvoj problém! Si príliš sústredený na svoje telo!“

„Pretože som z mäsa a kostí, pre všetko na svete! Kvôli tebe som si nevrzol celé mesiace! Uvedomuješ si, že už mi začínaš pripadať príťažlivá aj ty?!“

Klesla jej sánka.

Daria samého prekvapilo to vyhlásenie.

Angelice niečo zahorelo hlboko v hnedých očiach. „Máš rád svoje telo? Dobre.“ Než sa spamätal, vrhla sa naňho, otvorila dvere a v klbku rúk a nôh sa vyvalili do snehu.

Dario mal ústa plné studenej hmoty. Vypľul sneh a otočil sa k anjelovi, ktorý sa postavil na nohy a roztiahol impozantné krídla.

„Upozorni Erin!“ prikázala mu a spustila sa priamo naňho. Prisadla mu hruď a oboma rukami mu zovrela hrdlo.

Zalapal po dychu. „Čo to...“

Pridusila mu kyslík. On si inštinktívne zastavil tlkot srdca. Nemohol uveriť, že sa ho pokúša zabiť anjel. Jeho anjel!

Angelica zavrčala a stláčala ďalej.

Bolesť ho paralyzovala.

„Kontaktuj Erin. Volaj o pomoc,“ prikazovala mu pokojne.

Zmietal sa pod ňou, ale bol slabý a navyše nemal v sebe dostatok krvi.

Angelica stláčala najbolestivejšie tlakové body. Mal pocit, akoby mu chcela rozdrviť lebku.

Nemal kam ujsť. Nedokázal sa hýbať ani brániť. A na hrudi mu sedela dospelá žena obohatená o slušnú váhu krídel. Priam počul, ako mu praskajú rebrá.

Pomoc!

Zúfalo potreboval... niečo. Niekoho.

Erin! Pramatka, pomoc!

Bolesť sa stupňovala a jeho túžba po živote tiež. Vyslal zo seba čo najviac energie, než ho obalila temnota.

Erin sa v tej chvíli nachádzala spútaná na Salvatorovej posteli a ten sadista jej už šiesty raz odoprel orgazmus. Prisahala mu všetky druhy smrti a prepracovávala sa k mučeniu.

Nahý kráľ Veľkej Británie si pokojne sedel medzi jej roztiahnutými nohami a testoval Ekremov nový solárne nabíjateľný vibrátor. Už teraz tú hračku zbožňoval.

„Nenávidím ťa, ty odporná napodobenina chlapa! Dúfam, že ťa zožerú divé psy a...“ Prehla sa do oblúka a vyvrátila oči.

Za jedinú sekundu spoznal, že toto nie je súčasť ich hry.

„Erin? Erin!“ Vyslobodil ju z pút a pomohol jej posadiť sa. Prudko dýchala a držala sa za hlavu.

„Bolí ťa niečo?“

Zatla päste. „Nie... je to...“ nadýchla sa a vydýchla. Potom sa vrátila do normálu. „Volaj na najvyšší dvor!“ vykríkla. „Viem kde je Dareios!“