Zachránená temnota 6

Po hodine monotónnej cesty bielou krajinou im bolo z drsného pohybu na vracanie. Angelica dúfala, že už vážne nemám v žalúdku nič, čo by sa mohlo vzbúriť.

Dario však v jednej chvíli zastal, otvoril dvere a vyprázdnil si žalúdok. Keď sa znovu posadil, oblieval ho studený pot.

„Absťák?“ tipla si Angelica, keď mu priložila dlane na spánky a vysielala k nemu novú energiu.

Prikývol. „Máš s tým skúsenosti?“ dychčal.

„Viac než si myslíš. Ale žiadny z mojich zverencov nebol na drogách proti svojej vôli,“ pripustila.

Zagúľal očami, ako sa s ním krútil svet. „Ty si teda mala prípady.“

Pousmiala sa. „Všetci z nich sú dnes veľké ryby v oblasti financií, technológií, umenia a tak ďalej.“

„Ani jeden sa nevrátil na staré cestičky?“

„Som dobrá,“ pochválila sa.

V tom jej musel dať za pravdu. „Myslel som si, že si odišla.“

Sklopila pohľad a povzdychla si. „Taká možnosť je pre mňa neprípustná. Prišla by som o krídla.“

„Len pre to, že si odišla od zverenca?“

„Keď raz prijmem úlohu, musím ju dokončiť.“ Odvrátila sa od neho. „Nečakám, že pochopíš náš systém. Navyše teraz vidím, že ma k tebe nedali len z rozmaru. Si naozaj v nebezpečenstve.“

Dario si trel špičku nosa a bojoval s únavou. „Dokážem sa o seba postarať.“

„Iste, to som videla,“ odfrkla si.

„Nie je to prvý raz čo ma napadla. Mala si ju zabiť.“

„Nie som vrah!“ okríkla ho, až nadskočil. „Mojou úlohou nie je robiť sudcu, porotu a kata, jasné? Ani som nemala zasiahnuť. Keď mi na to prídu, definitívne prídem o krídla, ale fajn, ži si vo svojom tvrdohlavom svete, kde nepotrebuješ pomoc, lebo máš strach o ňu požiadať! A vypadni z toho miesta, sotva vidíš. Ja budem riadiť.“ Na krehkú ženu ho celkom zručne odtiahla na jej sedadlo a sama prevzala vedenie vozidla.

Dariovi sa krútil celý svet. Nepotrebuje nejakého nevinného anjela aby mu dával lekcie zo života. „Moje problémy sa týkajú len mňa. Nemusela si zasahovať, takže sa teraz neľutuj!“

Prudko trhla vozidlom, až Daria odhodilo na prednú dosku. Zastonal a trel si čelo. „Kontroluj sa trochu!“

„Tvoje problémy takmer rozbili bratstvo, ty retardovaná gorila! Podliehal si, bol si kúsok od toho, aby si sa stal jej otrokom. A vieš prečo si tak dlho vydržal? Pretože som ťa zásobovala energiou!“ kričala naňho, čím len zhoršovala jeho kocovinu.

Šokovane na ňu zazrel. To ona? „Klameš.“

„Tak ja klamem? Dobre.“ Pretrhla všetky putá, cez ktoré ho posilňovala, a prestala mu posielať energiu.

V lebke mu vybuchol ohňostroj bolesti. Kĺby akoby sa rozhodli zostarnúť a srdce mu bilo nepravidelne. „Dosť! Prestaň!“

Znovu obnovila toky. „Možno pre teba som slabý anjel, ešte k tomu aj žena, ale na jedno pamätaj – viem sa brániť a bojovať. Už nie som to úbohé stvorenie, s ktorým si tvoje pohlavie mohlo robiť, čo chcelo. Riskujem všetko, v čo som verila a o čo som sa snažila. Ale nemysli si, že sa podriadim. O svoj život sa pobijem s kýmkoľvek. Aj za cenu krídel.“

V tej chvíli o jej slovách vôbec nepochyboval. Potreboval sa však rozptýliť, aby zase nehodil šabľu a tak sa drzo opýtal: „Prečo si bola na pokraji paniky, keď som bol so Sarnai? Musela si predsa vidieť horšie veci.“

Naprázdno preglgla. „To je moja vec. Čo keby si mi radšej povedal, čo mal znamenať ten Gloriin pokus? A ako to, že je nažive?“

Dario sa tiež nerád delil o informácie. „Tiež moja vec.“

„Och, naozaj? Mám ti pripomenúť, že som ťa vytiahla z Gulagu?“ Ten upír jej liezol na nervy ešte aj v takomto zúboženom stave. Ak si on niekedy nájde kráľovnú, ona si dá piercing na klitoris.

„A len tak zo zaujímavosti, koľkokrát si vracala?“

Zalapala po dychu. Ako to mohol vedieť?

Jeho oči vševediacky zaiskrili. „Takže naozaj máš strach z mučenia. Hrôzu. Prečo?“ Nedokázal si predstaviť Angelicu v nijakej súvislosti s ubližovaním. Dokonca by sa stavil, že ak v kúpeľni nájde pavúka, nežne ho prenesie na dvor a ešte ho aj nakŕmi.

„Dario, ak mám niekedy zmiznúť z tvojho života, musíš mi povedať o Glorii, aby sme to vyriešili,“ zmenila tému, len aby ju ďalej neanalyzoval.

Na chvíľu sa odmlčal. Potom sa usmial. „Niečo za niečo, kuriatko. Ty mi povieš o svojom strachu a ja ti poviem o nej. Férová výmena.“ Jednoducho musí vedieť, čo za anjela to s ním zdieľa trápenie.

Zbledla, ale sústredila sa na neexistujúcu cestu pustatinou. Bola zvedavá, áno. Ale podeliť sa o svoje súkromie?

To ešte nikdy v živote neurobila. A tento upír ju nielenže rozčuľoval, ale sám od seba si spájal súvislosti, ktoré doteraz nikoho nezaujímali.

Ako zareaguje na jej minulosť? Očakávala minimálne znechutenie. Odpor. Možno ľútosť.

Nepotrebovala, aby ju ľutoval. Potrebovala vedieť, prečo sa pľahočia cez Sibír a ako sa ho čo najrýchlejšie zbaví.

„Fajn,“ precedila cez zuby. „Ale ty prvý.“

Mykol plecami. „Gloria je upírka, ako si si všimla,“ začal. „Premenil som ju v deň, keď ma zradila. Posielala na mňa zabijakov, až kým jej nedošlo, že to čo chce nezíska mojou smrťou. Mám určitú moc a ona ju chce.“

„A mučením a manipuláciou mysle ju môže získať?“

„Netuším. Je to zložitejšie. Kedysi som ju miloval. Moc sa prenáša putom lásky, dvojica sa o ňu delí. Chcela ju, veľmi. Ale nikdy ju nezískala. Preto sa obrátila proti mne.“

„Aká moc?“

„Nie, nie, operenec, odpovedal som dostatočne. Si na rade,“ schladil jej nadšenie.

Zaškrípala zubami. Tak nech je to za nimi. Oči upierala na belobu pred nimi a snažila sa netriasť, keď chladne oznámila: „Tak som umrela. Po sexe. Ako obeť sadistu. Na vnútorné krvácanie v...“ hlas sa jej zlomil. Nadýchla sa. „V oblasti panvy.“

Čakal naozaj čokoľvek. Hrôzy inkvizície, vojnu, vypočúvanie. Ale toto skutočne nie. Jeho anjelik že umrel pri niečom, čo má prinášať len pôžitok a spájať dve osoby na tej najdokonalejšej úrovni? Čo za podliaka by urobil také zverstvo?

Zalial ho hnev. Prudký a surový. „Kto?“

Potlačila slzy. „Manžel. Mohol mi byť otcom. Bola to naša prvá noc.“ A jej posledná. Trhane sa nadýchla. „Ak chceš počuť viac, aj ja chcem viac. Ako je to s tou mocou?“

Odrazu nechcel počuť detaily. „Musím vracať,“ povedal pridusene a len čo zastala, znovu sa vyklonil a vyprázdnil si žalúdok.

Pred očami videl zakrvavenú Angelicu, mladé nevinné dievčatko, ako umiera v novomanželskej posteli.

Chcel niekoho zabiť. Pomaly.

Pozrel na ňu. Bola ako socha, nehýbala sa. Utešil ju vôbec niekto? Objal a povedal, že to bude dobré?

Napadla ho však horšia myšlienka. Ukázal jej niekto, že sex nie je aktom násilia?

Zotmelo sa oni stíchli. Nemali si čo povedať. Angelica bola stále napätá zo svojho priznania a Dariovi sa zhoršoval absťák.

Keď už pred seba nevidela, zastavila a vypla motor. Tá kraksňa nemala žiadne svetlá. Ocitli sa v úplnej temnote.

„Čo žalúdok?“ opýtala sa.

„Lepšie. Teraz je to hlava a kĺby.“

Nežnými prstami sa dotkla jeho spánkov a vyslala k nemu trochu energie. „Čoskoro to prejde. Si starý a silný, tvoje telo sa toxínov úplne zbaví.“

„Ja viem,“ zhlboka dýchal. „Ale ten boj ma ničí.“

V tom mu nemohla pomôcť. „Možno by si sa mohol trochu vyspať,“ navrhla. „Naberieš energiu a ráno ti bude lepšie.“

Pridusene sa zasmial. „Mám spať v tejto ľadovej kocke?“

Prisunula sa k nemu bližšie. Aj ona cítila chlad, teraz, keď motor nepracoval. „Upírom chlad neublíži. Ani mne nie. Chápem že to nie je najpohodlnejšie miesto, ale skús to. Aspoň na pár hodín,“ presviedčala ho.

Dario ju v tme nahmatal a stisol jej dlaň. Angelica po celý čas myslí len na jeho potreby. Čo jej vlastné? „A ty? Budeš nado mnou neustále bdieť?“ opýtal sa šeptom.

Prekvapená z jeho teplého dotyku pootvorila pery. Z nejakého dôvodu chcela viac. Objatie. Pohladenie. Od upíra. Preskakuje jej?

„Ja... iste,“ odvetila. „Ako vždy.“

„Ty nikdy nespíš?“

„Občas. Náš spánok je iný, vedomie zostáva v stave, keď sme si vedomí svojho okolia a zverenca,“ vysvetlila mu.

Odrazu ju pritiahol k sebe a ju obklopilo teplo jeho tela. Lákavé, príjemné teplo aké nikdy nepocítila.

Dario sa usmial. Jeho drobný anjelik mu presne padol do náručia. A voňal po kvetoch a ovocí. Keď sa sústredil, dokonca zachytil jej krv – lahodnú B negatív.

„Č-čo to robíš?“ pípla nevinne. Stavil by sa, že nikdy v živote nemala orgazmus.

Vystrel sa cez oba sedadlá. „Pohodlie. Takto sa zahrejeme a ty sa nebudeš musieť krčiť kdesi v rohu,“ argumentoval falošne. Aké to asi je spať s anjelom po boku?

Stále prekvapená sa ani nebránila. „Ja... som ťažká. Nemôžem na tebe... ležať.“ Ale, bohovia, chcela!

Odfrkol si. „Hlúposť. Si príjemne mäkučká a hreješ.“ Oprel sa o dvere a jednou rukou ju objal, aby nespadla. Dlaňou jej prešiel po chrbte.

Jeho anjelik. Rozkošné stvorenie, ktoré ho zachránilo pred strašným osudom. Všetci mu pomáhajte, on ju začínal mať rád!

„Dario... nemala by som byť ani viditeľná a hmotná. Môžem sa-“

„Na to ani nepomysli!“ varoval ju. „Zostaneš presne takto, inak si ma neželaj! Pekne zavri očká a odpočiň si.“

Nepokojne sa pomrvila.

Zahryzol si do pery. Áno, jeho stav sa rozhodne zlepšuje. Jeho penis vstal z mŕtvych.

„Si si istý?“ uisťovala sa. Nikdy v živote sa necítila tak príjemne. A to sa krčili v historickej rachotine na Sibíri.

Namiesto odpovede ju pohladil po vlasoch a ona sa k tomu dotyku natočila ako mačiatko.

Dariovi zovrelo srdce. Aký osamelý život musela mať, keď sa roztopí pri triviálnom dotyku?

A ako by asi zareagovala, keby som ju pohladil nahú? dodal jeho mozog v spolupráci s penisom.

Predsavzal si, že to zistí.

Angelica ležala s otvorenými očami na mohutnom upírovi. Čo to robí? Ako môže? Je predsa anjel, jej potreby a pohodlie sú druhoradé.

Ale on je tak pohodlný. Položila sa hlavou na jeho hruď a nechala sa upokojovať tlkotom Dariovho srdca.

Počítala každý jeho nádych, analyzovala ho a uisťovala sa, že je v poriadku.

Do vozidla prenikal chlad. Ich dych sa menil na paru.

Keď podľa pravidelného odfukovania zaspal, zdvihla tvár a pozrela naňho. Mal na sebe kuklu a čiapku a sotva rozoznala muža pod nimi. Takmer zabudla, že má stále zničené telo mučením a ona na ňom leží.

Chcela sa odtiahnuť, ale jeho ruka ju držala pevne. Bezmocne sa zasmiala. „Tvrdohlavý upír,“ zašepkala.

Dario priam cítil, ako mu krv tuhne v žilách. Sibírska zima ho vychladila na úroveň slušnej mŕtvoly.

Zastonal a musel si chvíľu trieť viečka, kým ich otvoril. Bielu krajinu osvetľovali prvé slnečné lúče.

Spánok mu pomohol. Už nemal v hlave taký rachot ako včera a nič ho nebolelo.

Teda... niečo rozhodne bolelo. A tlačilo na bruško ospalého anjela v jeho náručí. Mrkol na schúlenú Angelicu. Okamžite otvorila tie svoje nevinné kukadlá a zmätene mrkala.

Bol to ten najrozkošnejší pohľad na svete.

Odrazu zasyčala a celá zbledla. Pokožka jej zružovela a začala sa chvieť.

„Anjelik?“ oslovil ju neisto.

„Čo sa to so mnou...“ Odtiahla sa a vzdychala. Celá horela, aj keď mala byť hlboko podchladená. Všetko na pokožke ju bolelo a štípalo.

Dario sa narovnal a otočil ju k sebe.

Vykríkla. Jeho dotyk ju doslova pálil. Nerozumela tomu. Otvorila dvere a zapadla do snehu.

Nepomohlo to.

Upír sa vyvalil za ňou. „Anjelik, čo je to s tebou? Čo ťa bolí?“

„V-všetko,“ koktala.

Vyvalil oči a z ničoho nič si začal rozopínať oblečenie. V treskúcej zime odhalil stále podráždenú pokožku a tetovanie na nej.

Angelica si myslela, že má halucinácie, lebo ten tvor na Dariovom tele sa hýbal. Doslova.

„Vydrž.“ Skontroloval tetovanie a napriek jej protestom sa jej dotkol. „Pomôžem ti.“

Stonala a fňukala, ale po chvíli tá strašná intenzita ustúpila a pokožka ju prestala trápiť. Oblečenie sa opäť stalo pohodlným a horúčava vyprchala.

V panike zazrela na Daria. „Čo to do ohňov pekelných bolo?“ okríkla ho.

Preglgol a podával jej ruku.

Odplazila sa od neho. Niečo jej urobil. Nevedela čo, ale bolelo to.

„Nechcel som, prisahám,“ ospravedlňoval sa. Ešte nikdy takto nad sebou nestratil kontrolu.

„Ale čo si nechcel?!“

„Vráť sa do vozidla, prosím. Ja ti to vysvetlím.“ Netušil ako, ale nemôže ju nechať v tom, že jej chcel spôsobiť bolesť.

Neisto zovrela pery. Nechcela sa k nemu ani len priblížiť.

Zničene vzdychol. „Keby som ti chcel naozaj ublížiť, urobím to dávno.“

„Ale ako? Čo si mi urobil?“ Cúvala, stále natiahnutá na snehu, ako sa k nej približoval.

„Neovládol som sa, to je celé. Spomínaš si na moju moc? O ktorej som ti nechcel povedať? Toto je jeden z účinkov.“

„Bolesť?“

Pokrútil hlavou. „Je to... zložitejšie.“

„Dario, ak okamžite nedostanem normálnu odpoveď, odchádzam mimo tvoje vnímanie!“

Zničene vyvrátil oči k nebu. „Nebude sa ti to páčiť, Angelica,“ varoval ju.

„Na to som už prišla.“ Roztiahla krídla, aby sa vymanila z toľkého snehu a mávajúc nimi sa vzniesla do vzduchu, kde sa otriasla.

Dario obdivoval tú ladnosť. Bielučké krídla s rozpätím cez šesť metrov sa zvláštne leskli a vyzerali byť na dotyk hebučké. Ktovie, či sú na nich anjeli citliví. Aj to musí zistiť.

Angelica pristála na udupanom snehu, kde sa tak veľmi neprepadávala, a vrátila sa do ľudskej podoby. Vlasy mala trochu strapaté, inak vyzerala byť pripravená na všetko.

Možno až na to, čo sa jej chystal povedať.