Zachránená temnota 5

O týždeň neskôr...

Angelica si myslela, že najhoršie mučenie a smrť zažila ona. Že neexistuje horší osud, než mala ona počas posledných hodín smrteľnosti.

Ako veľmi sa mýlila!

To, čím si prechádzal Dario, sa nedalo vyjadriť slovami. Vyvracala snáď všetko, čo kedy zjedla. Oči jej niekedy od plaču krvácali a nos na tom nebol o nič lepšie.

Niekedy si dokonca trhala vlasy, len aby sa udržala na uzde.

Dariovi neustále posielala silu a hlavne podporovala jeho psychickú odolnosť, ale on, namiesto toho, aby z nej čerpal odhodlanie oslobodiť sa, len dlhšie vzdoroval strašnému mučeniu.

A jeho zdravý rozum sa pomaly vytrácal. Už nereagoval na Gloriu nepriateľsky. Vždy keď ju poprosil, mučenie na chvíľu prestalo. Naučil sa tešiť z jej príchodov.

Ona ho nikdy nemučila. Špinavú prácu nechala iným, no pozorovala každý moment.

Keď bol Dario v bezvedomí, naliala mu do krku krv, aby neumrel od hladu.

Včera ho nechala pol dňa vidieť za nohy, až kým sa mu oči nenaplnili krvou. Potom mu okolo krku dala tesný obojok, ktorý mu nedovolil poriadne dýchať, a nakoniec mu zase vykĺbila končatiny.

Po troch hodinách nepokojného spánku ho mučitelia zobudili novou dávkou LSD a spŕškou kyseliny, ktorá mu rozožrala pokožku.

Než sa mu rany začali hojiť, nasypali do nich dráždivú látku a spútali ho, aby sa svojho tela nemohol ani dotknúť.

Zmietal sa tak silno, že na rukách aj nohách mal krvavé odreniny.

„Dario, prosím,“ plakala. Už si ani nespomínala, kedy neplakala. „Viem že to v tebe je. Si silnejší než ona. Nech už chce čokoľvek.“

Odpoveďou jej bol len ďalší a ďalší krik.

K večeru, keď mu už šiesty raz žeravým kutáčom pálili pokožku a ona už nemala čo vyvracať, skutočne uvažovala o tom, že aj ona sa vzdá a prizná si porážku.

Nepomôže mu.

Je neskoro.

Kľačala pri jeho zohavenom tele na zemi a hľadala toho bojovného muža, ktorý sa jej chcel zbaviť, no predsa ju zbavil strašnej bolesti z otráveného šípu.

„Prečo si neceníš život?“ šepkala zlomene. „Si veľkráľ. Máš všetko. Ja som nemala nič. Za mňa nikto nebojoval.“ Smrkla. „Moja smrť nikomu neublížila. Za tebou bude smútiť celá jedna rasa.“

Len zastonal a zrýchlene dýchal nosom, pretože mu spálili ústa, ktoré teraz vyzerali ako z hororu.

Oprela sa o polstrovanú stenu. Nedokáže to. Anjeli ju precenili.

V cele sa zvírila energia a v opačnom rohu sa zjavila nádherná červenovlasá žena v jednoduchých bielych šatách. Smutne prešla červenými očami po zlomenom upírovi, až pristála na nej.

Strhla sa. „Kto si?“ Vstala.

„Volám sa Carys. Som anjel.“ Na pár sekúnd ukázala svoje krídla, aby Angelicu presvedčila. „Z vyšších oddelení.“

„P-prišla si ma odviesť preč? Preberieš ho?“ nádejala sa.

„Nie. Prišla som sa pozhovárať.“ Podišla k roztrasenému dievčaťu a vzala jej chladnú dlaň do svojej teplej. „Prečo to dovolíš? To mučenie?“

Vzlykla. „On nebojuje. Nechce! Čo iné mám robiť?“

Carysine oči zmäkli. „Niekedy nie sme dosť silní, aby sme bojovali. Nemáme dôvod. Motiváciu. Vieru.“

„Je to veľkráľ!“

„To z neho nerobí príklad nepremožiteľnosti. Videla si, aký je vnútri prázdny.“ Carys sa posadila k Dariovi a pokynula Angelice, aby urobila to isté. „Nie je to však dôvod na utrpenie. Spomínaš si, v akom stave si anjeli prišli po teba?“

Radšej by si nespomenula. Sklopila pohľad.

„Celý život je sám. Bratstvo sa stáročia rozpadalo a ešte teraz stojí na vratkých základoch.“

„Ale s tým ja nič nenarobím. Mám byť v ústraní. Nezasahovať.“

„A predsa si to už raz urobila,“ upozornila ju Carys s úsmevom.

Angelica zalapala po dychu. „Vedia o tom? A neodvolali ma? Prečo?“

„Tak za prvé, nižšie oddelenia sú slepé voči upírom a tým pádom aj tebe. A za druhé, tie vyššie vedia, kedy je čas porušiť pravidlá. Neurobila si nič zlé.“

Angelica sa zase schúlila a pohľad uprela na svoje kolená. „Nie som vhodná pre túto prácu. Prosím, vymeň ma. Ja už nemôžem.“

Carys ju chvíľu pozorovala. „Čo nemôžeš?“

Pery sa jej triasli. „Pozerať sa na to. Naňho. Ako trpí. Ničí ma to.“

„Tak ich zastav,“ šepla Carys sprisahanecky. „Máš na to silu. Tréning. Učia nás k mieru a nenásilným riešeniam, ale to neznamená že sme mäkké slečinky. Niekto ti tu práve mučí zverenca. Zasiahni!“

Krútila hlavou. „Nemôžem... pravidlá.“

Carys zagúľala očami. „Angelica, keby chceli, odvolajú ťa už dávno za ten prvý prešľap. Nájdi v sebe vôľu bojovať. Myslíš, že on je jediný, ktorý sa vzdal?“

Ešte viac sa rozplakala. „Nedokážem to. Som slabá.“

„Obe vieme, že je to lož.“ Carys ju prinútila pozrieť jej do očí. „Možno prídeš o krídla. Možno budeš kritizovaná a potrestaná. Ale aj potom budeš žiť s myšlienkou, že si zachránila jeden život. Veľkráľa. Niektoré obete za to stoja.“

Ukryla si tvár v dlaniach. „Ale čo potom? Bez anjelov... som nikto.“

„Nie si. Si Angelica. Bojovníčka. Poruš pravidlá. Možno konečne nájdeš aj zmysel vlastnej existencie.“

Dario spustil vlnu stonov, ktoré jej zničenému svedomiu vôbec nepomohli. Čo má robiť? Bola rozpoltená medzi povinnosťou a tým, čo je správne.

Carys jej prehrabla čierne vlasy. „Jeho život je len v tvojich rukách. Nikto iný zaňho dnes bojovať nebude. Daj mu dôvod veriť a nabudúce bude on bojovať za iných.“

Predstavila si seba v jeho pozícii. Nebolo to ťažké, keďže sa v nej ocitla. Ani za ňu sa nemal kto postaviť. A pritom stačilo tak málo. Povzbudenie. Slová, že všetko sa napraví.

Vedomie, že niekomu na nej záleží.

Ak ho nechá trpieť, nikdy si to neodpustí. A Carys má pravdu – väčšina anjelov je slepá voči upírom. A ak sa vyšším oddeleniam nebude páčiť, čo robí, nech ju odvolajú.

Prikývla. „Ďakujem.“

Carys sa usmiala a objala ju. „Si silná. Možno o tom niekto pochybuje, ale ja nie.“

Nuž, asi bude jediná. „Naozaj jeho život za to stojí?“ opýtala sa tíško.

Červenooký anjel sa odtiahol. „Poznáš odpoveď. Inak by si už dávno zvolila únikovú cestu a vzdala sa krídel.“ Žmurkla na ňu a zmizla.

Angelica sa roztrasene nadýchla.

Dobre.

Bude bojovať.

Nie kvôli Dariovi, ale proti tomu, čo nikto na tomto svete nemá zažiť.

„Vydrž,“ zašepkala jeho smerom. „Prídem si po teba o pár minút.“

Povolala všetky svoje sily a premiestnila sa pár metrov od neho, čo jej spôsobilo menší šok a musela sa premáhať, aby ju to nestiahlo priamo k nemu.

Zmenila svoje oblečenie na biely skafander s ťažkými topánkami a okolo tváre si obviazala kusy látky tak, aby jej vykukovali len oči.

Nastavila obe dlane, v ktorých sa zjavili dva krátke meče.

Obehla pochmúrnu stavbu, až našla moderné pancierové dvere reprezentujúce vchod.

Bola taká nahnevaná, zničená a frustrovaná, že ich zničila samotnou myšlienkou. Pokrčili sa ako nekvalitná plechovka od Coly a vpustili dnu ľadový vzduch.

Angelica medzi ne nakráčala, pripravená ublížiť.

Dvaja strážcovia spustili poplach, potom sa k nej vydali so samopalmi. Guľky sa jej zaryli do kože, ktorá sa okamžite zahojila a potlačila bolesť.

Vykopla im zbrane z rúk, jedného hodila o stenu a druhému udrela hlavu o stôl, na ktorom hrali karty.

Ďalších mučiteľov stretla v jedinej chodbe vedúcej k Dariovi. Spoznala tých bastardov – predvčerom ho mučili elektrickými šokmi.

Ovládaná nenávisťou dvoch prebodla jediným švihom. Samozrejme, nezabila ich. Sú to upíri. Chvíľu sa budú spamätávať, ale prežijú.

Kvôli nim si ruky špiniť nebude.

Obratne spacifikovala pol tucta Gloriiných kumpánov a len trošku sa zadýchala.

Áno, anjeli sú mierumilovné bytosti.

Nikto by nepovedal, že majú ten najdrsnejší tréning v boji spomedzi všetkých rás. A silu zničiť budovu len päsťami, pokiaľ je ohrozený ich chránenec.

Pomaly sa jej vracalo triezve uvažovanie a odhodlanie. Bodala, sekala a oddeľovala končatiny od tela. Zanechávala po sebe stonajúcich upírov s dlhým procesom regenerácie pred sebou.

To hlavné však malo len prísť.

Gloria.

Len čo vyčistila chodby a uistila sa, že tej mrche nemá kto prísť na pomoc, zastala pred dverami do Dariovej cely.

Vykopla ich.

Upír stále ležal na zemi, celý od krvi a posiaty modrinami.

Gloria sa nad ním skláňala a láskavo ho kŕmila krvou. Prekvapene sa obzrela. „A ty si?“

Švihla jedným mečom. „Tá ktorá ti zmasakrovala kumpánov. Odstúp od veľkráľa!“

Dariovi krv vrátila kúsok triezveho zmýšľania a vyvalil oči.

Gloria sa pousmiala. „Prinúť ma.“

„Dávam ti šancu prísť k čo najmenšej ujme. Ale prosím. Daj mi dôvod ublížiť ti. Malý náznak.“ Precvičila si zápästie.

Upírka sa nezľakla. „Neviem kto si, dievčatko, ale radím ti odísť, kým neskončíš rovnako ako on.“

„Dobre. Tvoja voľba.“ Vrhla sa na ňu a Gloria sa tesne vyhla ostrému meču. Z topánky vybrala sadu vrhacích nožov a šmarila ich Angeliciným smerom.

Dva trafili, ale z rany sa ani nespustila krv.

Angelica odhodila jeden meč a nezúrene si ich vytiahla. „Blahoželám. Už si niekedy nasrala anjela?“ Z ničoho nič povolala svoje krídla a zmietla nimi šokovanú Gloriu z nôh. Bohovia, nadávky sú tak oslobodzujúce!

Stúpila upírke na nohu a stláčala, kým ju nezlomila pri kolene.

Zvrieskla. Jednou rukou nenápadne šmátrala vo vrecku po injekcii, ale len čo ju vytiahla na svetlo s úmyslom pichnúť Angelice LSD, anjel vykopol a pristúpil jej dlaň.

Rupla ďalšia kosť.

Gloria znovu vykríkla.

„Si vážne úbohá.“ Agelica vzala injekciu. „Čo takto vlastná medicína?“ Pichla jej tekutinu.

Gloria sa jej chcela vykrútiť, ale nepodarilo sa jej to. Aj keď sa jej zranenia rýchlo hojili, nastúpil strach z anjela, ktorému ani nevidela do tváre.

Angelica jej pre istotu zlomila aj druhú nohu a hoci sa tomu jej anjelská nátura priečila, časť z nej túžila po krvi.

Tá žena si nezaslúži žiť.

Ale ona nie je sudca. Nemá právo nad životmi.

A niekde v tomto komplexe je dosť krvi na uzdravenie nielen jej, ale aj jej kumpánov.

Ovládla sa. Kopla upírku do rebier, aby ju pretočila smerom k stene, a pribehla k Dariovi. Upieral na ňu zahmlený pohľad, keď opäť stiahla krídla.

Stiahla si látku kukly pod bradu, aby videl jej tvár. „Budeš bojovať?“ opýtala sa.

Klesla mu sánka. Drogy stále pôsobili.

Pokrútila hlavou. „Nevadí. Ja budem.“ Zbavila ho popruhov a prinútila ho postaviť sa na doráňané nohy. Mal na sebe len kus látky okolo bokov. Sotva udržal rovnováhu.

Vytiahla ho z cely a zavrela ju za sebou. „Počkaj tu. Prinesiem ti oblečenie.“

Prehľadala sklady a vybrala preňho najvhodnejšie kusy. Potom ho malátneho vyše hodiny obliekala do termoprádla, teplákov a hrubého roláku. Kým mu obúvala ťažké topánky, trikrát ju kopol do brucha.

Nakoniec mu navliekla lyžiarske nohavice, hrubý kabát, kuklu a čiapku.

„Prečo... prečo toľko vrstiev?“ podarilo sa mu vyhabkať. Hlava mu padala na plecia.

Kľakla si pred neho a vzala jeho tvár do dlaní. „Musíme odísť, Dario. Ale tam vonku je to drsné. Pokúsim sa ti nájsť krv. Zostaň tu.“

Prehľadala všetky miestnosti, ale našla len dva balíky v provizórnej kuchyni. Zvyšné museli mať v sejfoch, ku ktorým nepoznala kombinácie.

Vrátila sa k upírovi ležiacemu na zemi, odtiahla kuklu, otvorila sáčok a naliala mu jeho obsah do krku.

Zúfalo pil, len čo si uvedomil čo dostáva. Trochu sa spamätal, keď sa mu obnovila sila, ale účinky drogy len zoslabli, nezmizli.

„Angelica,“ povedal o niečo pevnejšie.

„Áno, som to ja.“ Nadšene sa usmiala. „Môžeš vstať?“

Pokúsil sa o to a nemotorne sa vyškrabal na nohy. Bolo mu nanič, cítil hlad ako po krvi, tak aj po jedle, a celé telo ho bolelo. „Potrebujem viac,“ zasyčal.

„Toto je posledný balík. Si si istý?“ Podoprela ho. „Nebude ľahké dostať sa odtiaľto.“

„Kde sme?“

Chvíľu váhala. „Na Sibíri. V Gulagu.“

Šok mu vrátil ďalší kúsok triezveho uvažovania. Načiahol sa po krvi a takmer na ex ju vypil. „Ty si neodišla?“ zachrčal, keď sa mu najhoršie rany zahojili a prestal vyzerať tak desivo.

Oči sa jej naplnili slzami. „Je mi to tak ľúto. Mala som zasiahnuť skôr.“

„Nie je to náhodou proti pravidlám?“

„Nechať nevinného trpieť je zase proti zdravému rozumu. Poď. Vypadnime.“ Vzala ho za ruku a ťahala ho von do treskúcej zimy.

Dario takmer spadol z nôh. „Sakra!“ Hneď si nasadil kuklu a čiapku. „Máš aspoň nejakú tušenie kde na planéte sa nachádzame?“

Znovu ho podoprela. Obklopoval ich biely sneh a fúkal ľadový vietor. Sama mala problém stáť. „Pri Bajkale. Západne!“ kričala cez vietor.

„Ako nás sem dopravili?“ Pritiahol ju k múru Gulagu, aby sa chránili pred vetrom. Stále mu bolo mizerne, ale krv a zrejme aj energia od nej mu pomáhali.

„Tamtým!“ Ukázala na pásové vozidlo s miniatúrnou kabínou, podobné tanku. „Ale len kúsok. Neďaleko mali ďalšiu základňu, kam nás dostali helikoptérou.“

Nuž, tá im asi na pomoc nepríde. A nedokázal si predstaviť, že by táto vec mala šetrnú spotrebu, aby ich odviezla ďaleko. „Nemáme na výber!“ Vzal ju za ruku a predierali sa cez sneh k vozidlu.

Aj keď to bolo len pár metrov, trvalo im dlhé minúty vyštverať sa do kabíny. Dariovi sa krútila hlava a musel sa oprieť a zavrieť oči.

Angelica zabuchla dvere a hneď sa k nemu otočila. „Bojuj,“ šepla a položila mu dlane na čelo. „Tvoja krv je stará a silná. Dovoľ jej zbaviť sa toxínov.“

Preglgol a pozrel na ňu. Kvôli kukle videla len jeho modrozelené dúhovky a napuchnuté viečka. „Po celý ten čas... si pri mne stála?“

Previnilo prikývla.

Vzal jej ruku do svojej a stisol ju. „Ďakujem.“ Nikdy v živote sa necítil tak zničený, vyčerpaný a vďačný. Mal strach – neskutočný. Až keď pomaly o svoj život prichádzal, uvedomil si ako ho má rád.

A vidieť Angelicu bojovať s tou zmijou ho napĺňalo nádejou. Keď si pomyslel, že urobil všetko, len aby sa jej zbavil...

Jej sila a absolútna nevinnosť v tomto skazenom svete ho zasiahli na tom najcitlivejšom mieste.

Prekvapene zamrkala. On sa nehnevá? Možno ešte nie je celkom pri sebe...

Odkašľala si a odtiahla ruku. „Vieš sa s tým pohnúť?“ Vnútri to nebolo práve pohodlné, ale aspoň ich neničil vietor a sneh.

Chlad oslabí hlavne Daria – bez prísunu krvi bude slabnúť rýchlejšie, ale neublíži mu to. Nie smrteľne. A ona je stále imúnna voči všetkým reakciám a potrebám tela. Zvládnu to.

Snáď.

Sústredil sa na podivný panel pred ním. Po desivom ródeu dvoch svetových vojen sa celkom vyznal v podobnej technike. A táto haraburda si určite pamätá studenú vojnu.

Pohral sa s pákami a tlačítkami, až sa vozidlo prebralo k životu. Usmial sa. „Poradím si. Vravíš, že sme západne od Bajkalu?“

Prikývla. Anjeli majú akýsi zmysel pre polohu, avšak ako GPS nefungujú.

„Je tu kompas,“ ukázal na zabudovanú strelku. „Pôjdeme na juhovýchod.“

„Ale to narazíme na jazero!“ zhrozila sa.

„O to lepšie. Na jeho konci by malo byť mesto, relatívne veľké,“ vysvetlil jej. „Možno sa nám podarí kontaktovať bratov.“

Dobre. To znelo ako plán. Nanič, ale plán.

Dario sa ešte chvíľu zoznamoval s pravekým ovládaním, rozmaznaný svojím Lamborghini. Nakoniec sa ale pohli. A Gulag nechali za sebou vo fujavici.