Zachránená temnota 4

Angelica sa z hrôzostrašného výjavu spamätávala celé dni.

Nie, neodišla od Daria.

Nemohla.

Ale ani s ním nemohla byť v kontakte.

Znechucoval ju, hoci si asi miliónkrát overila, že princezná Sarnai je skutočne masochistka a podobné hrátky si užíva denne.

Nechápala ju.

Nechápala celý tento svet.

Bolesť je bolesť. Nič viac. Je to varovanie tela, že niečo nie je v poriadku.

Opäť neviditeľná sledovala Daria na každom kroku a ukrývala sa za rohom vždy, keď mala podozrenie, že sa ju pokúša zviditeľniť alebo nejako zacítiť.

Ani jediný raz sa o to však nepokúsil. Musel podceniť jej odhodlanie.

Apaticky sledovala jeho dennú rutinu – krátky spánok, kráľovské záležitosti, tréning, kŕmenie a občasné vychádzky von.

Tak ako dnes, takmer týždeň po tom strašnom divadle.

Dario sa ráno nadopoval dvoma sáčkami nulky a nasadol do svojho ohavného auta. Angelica sa s povzdychom uvelebila na sedadle spolujazdca.

Netušila, kam idú. Nikomu to nepovedal a keďže nemal tendenciu rozprávať sa sám so sebou, bola úplne odrezaná.

Viezli sa necelú hodinu, keď odrazu začal zrýchľovať.

Zdvihla pohľad od svojich nechtov a zamračila sa naňho. Zase machruje?

Dario prudko zabočil a neustále sa díval do zrkadla.

Otočila sa.

Sledovali ich tri čierne autá.

„Ale nie, už zase,“ zastonala.

Upír urobil niekoľko nebezpečných manévrov, ale stačilo pár minút a jedno z áut ich predbehlo a zablokovalo im cestu.

Zanadával a prudko zabrzdil.

Angelica vyskočila z auta skôr než on a mohla sa len s hrôzou prizerať, ako Dario bojuje s asi šiestimi chlapmi, očividne nesmrteľnými, pretože inak by sa mu nikdy nevyrovnali.

„Nie! Premôž ich!“ Posielala mu toľko sily, koľko mohla, ale nestačilo to. Bola to pripravená pasca zameraná na veľkráľa upírov.

Dvaja muži mu vykĺbili obe ramená a kým kričal bolesťou, tretí mu do ramena pichol slušnú dávku sedatív, ktorá položí aj niekoho ako on.

„Nie!“ Angelica klesla na cestu k nemu, keď odpadol. „Dario! Vstávaj!“

Ani sa nepohol. Sotva dýchal.

„Nie,“ opakovala bezmocne.

Útočníci pracovali ako zohraný tím. Dvaja naložili Daria do jedného z áut, ďalší sadol do Lamborghini, odtlačil ho z cesty a vybral kľúče.

Bez jediného slova sa nasúkali do áut, absolútne netušiac, že pri Dariovi sa krčí vydesený anjel, a viezli sa von z mesta.

Angelica ho každú minútu prosila, aby sa prebral, posielala mu stále novú a novú energiu, no to množstvo sedatív ho dostalo takmer na pokraj smrti.

A ona nemohla nikoho varovať, pretože jej anjelské sily nedovolili sa od neho vzdialiť.

Až keď zastali pri opustenom poli uprostred ničoho, uvedomila si aký majú problém.

„Bohovia moji,“ zašepkala.

Na poli na nich čakala hučiaca helikoptéra.

Hlava mu išla prasknúť. A nie roztomilo prasknúť ako héliový balónik, ale prasknúť ako v zlých zombie filmoch, s krvou, mozgom na zemi a kusmi lebky na stene.

Bohovia, čo by dal za milosrdnú smrť!

Pomaly otvoril oči a hneď ich zatvoril, keď mu lebkou prešiel šíp bolesti z jasného svetla. Všetko okolo neho bolo biele.

Je snáď v nebi?

Asi došlo k chybe v papierovaní, pretože preňho je určite rezervované miesto tam dolu v plameňoch.

Pokúsil sa prikryť si oči rukami, ale zistil, že nimi sotva pohne. Mal ich pripútané k pásu koženými putami.

Skúsil zdvihnúť nohy, ale aj tie boli k čomusi upevnené.

No, nevyzerá to dobre, zhodnotil svoju situáciu.

Znovu skúsil otvoriť oči a tentoraz to šlo ľahšie. Žmúril do svetla.

Nad sebou mal biely strop s ostrými neónovými lampami. Keď pootočil hlavou, uvidel polstrovanú celu. Nepohodlný pult, na ktorom ležal, bolo jediné zariadenie v dohľade.

Vzdychol. Kde asi je? A čo je dôležitejšie, ako dlho bol mimo?

Nepohodlne sa pomrvil. Mal neblahé tušenie, že vie kto za všetkým stojí. Tiež si priznal, že by radšej podstúpil kolonoskopiu – opakovane – než aby musel čeliť tej mrche.

Netušil koľko času ubehlo, preňho to bola celá večnosť, kým sa otvorili nenápadné dvere a dnu vplávala čiernovlasá žena v maskáčoch.

Pery sa jej skrivili do groteskného úškrnu. „Si naozaj silný,“ povedala. „Tie sedatíva ťa mali držať mimo ešte aspoň deň.“

Predstavoval si, ako ju škrtí.

Topí.

Hádže z mosta.

Bodá do hrude.

Pitve zaživa.

Nie je prieberčivý, bral by čokoľvek.

„Gloria. Aké nemilé a predsa očakávané prekvapenie. Ešte ťa nezabila váha tvojho ega?“

Angelica po nekonečných hodinách sedenia v rohu v klbku a ľutovania svojej nemožnosti zasiahnuť, zdvihla hlavu opretú o kolená a vyskočila na nohy. „Gloria? Akože tvoja ex čo takmer vyvraždila tvoj rod? Ona žije?!“

Podľa anjelov predsa umrela v deň, keď sa pokúsila zabiť Daria aj s bratmi. Pri požiari.

Samozrejme, nepočul ju. Svoje chladné, zelenomodré oči upieral na vyškerenú ženu nad sebou a pokúšal sa ju zabiť myšlienkami.

„Je pekné, že si na mňa spomínaš. Mal si bezo mňa pekný život?“ konverzovala spokojne a tenkým prstom mu prešla po ramene.

Chcel sa odtiahnuť, ale nedokázal to. „Najkrajšie obdobie. A ty si ho musela pokaziť. Vieš čo to dá, vymazať si tvoj ksicht z hlavy?“ odpovedal nebezpečne pokojne.

Angelica sa k nemu postavila z druhej strany než tá potvora a pokúšala sa pochopiť, čo sa deje. Ako môže byť nažive?

„Och,“ zacmukala. „Toľká nevraživosť. Budeme na nej musieť zapracovať.“ Hladila ho na vlasoch. „Obnovíme starú lásku,“ šepkala. „Ja viem, že neumrela.“ Milo sa usmiala. Ale ten úsmev sa k očiam nikdy nedostal.

Dario vyprskol do smiechu. „Keby si bola posledná žena na zemi, a ja posledný muž, a bol by som nadržaný ako fretka počas párenia, radšej by som sa dal na zoofíliu,“ vysvetlil jej pravdepodobnosť jej želania.

Našpúlila úzke pery. „To sa zmení, neboj miláčik.“

Angelica preglgla. O čo tejto zmagorenej krave ide? Dario vážne vyzerá, že by ho viac vzrušil tchor než ona.

„Nikdy nedostaneš čo chceš, Gloria,“ syčal upír. „Myslíš, že neviem o čo sa pokúšaš? Keď ma nejde zabiť, chceš moje srdce.“ Zdvihol hlavu, ktorú jedinú nemal pripútanú. „Niečo ti poviem. Zhorelo v ten deň, keď si ma s bratmi takmer upálila.“

Sklamane krútila hlavou. „Mohli sme mať nádherný život, Dario. My dvaja. Celý svet by nám ležal pri nohách.“

Odfrkol si. „Celý svet by si zmenila na bábkové divadlo. Si šialená.“

Mykla plecami. „Možno. Ale som jediná, ktorá má v rukách tvoj život.“ Narovnala sa. „Uvažuj nad tým, Dario. Pretože ak ešte niekedy chceš uvidieť svet tam vonku, potrebujem tvoje srdce.“ Prstom mu štuchla do hrude a odkráčala.

Angelica ho hneď obklopila pozitívnou energiou, len aby ho očistila od vplyvu tej potvory. Čo to bolo za podivné reči?

Jeho srdce?

„Dario, čo mi uniká? Prosím, vydrž. Tam vonku je to horšie než tu. A ty musíš uniknúť. Už sú to dva dni.“

Ako inak, nereagoval. Nepočul ju.

Len tam ležal, zatínal zuby a päste a zo všetkých síl bojoval proti popruhom. Neúspešne.

„No tak! Ja nemôžem zasiahnuť. Je to tvoj boj.“

Ešte niekoľko minút sa namáhal, než to vzdal. Zdĺhavo vydýchol. „Fajn. Ukáž mi, čoho si schopná,“ mrmlal hrozivo. „Ale nečakaj, že ťa na konci nezabijem.“

Angelica od zúfalstva klesla do rohu a schúlila sa do klbka.

Čo urobí? Sú obklopení tuctom nepriateľov, šialenou ex a kilometrami pustatiny.

„Dario, čo sa tu deje? Prečo ťa tak veľmi chce?“

Odpoveďou jej bol len upírov vyrovnaný dych. Uvedomila si, že on nielenže po celý čas vedel o tom, že Gloria žije, musel si byť vedomý aj toho, že útoky naňho páchala ona.

Nepovedal to nikomu. Ani len bratom.

Prečo?

Je jasné, že aj anjelom niečo uniká. Keby len mohla na chvíľu zájsť za nadriadenými...

Pravidlá sú však jasné – nezasahovať a nevzďaľovať sa od zverenca. V prvom rade ani nemal vedieť o jej existencii.

Môže mu len posielať energiu a posilňovať jeho psychickú odolnosť. Bude to stačiť?

Dario na chvíľu zaspal. Spútaný a bez pohybu nemal celkom na výber. Prebudilo ho až buchnutie dverí.

Zamrkal a zazrel na usmiatu Gloriu.

„Máš sa?“ povedala a posadila sa k nemu na lôžko.

„Práve som sníval o tom, ako ti lámem rebrá,“ odvetil.

Cmukla. Ten zvuk ho privádzal do šialenstva. A nielen jeho. Angelica ju vo svojich predstavách škrtila.

„Prečo to robíš tak ťažké?“

Tá žena ho neuveriteľne odpudzovala. Nechápal, čo na nej videl. Má akurát priveľké prsia a primalý mozog.

Zistil, že uprednostňuje opačnú kombináciu.

Páni, konečne dospel!

„Zmier sa s tým, Gloria. Silu Hada ti nikdy nedám. Ani keby som chcel. Jednoducho mi je už len z pohľadu na teba na vracanie.“

Angelica, stojaca pri ňom, si zahryzla do pery. Sila hada? Nikdy podobné spojenie nepočula. Je to nejaký kód?

„Och, ale to nevadí!“ zvolala nadšene Gloria. „Vôbec nepotrebujem tvoju spoluprácu.“ Zoskočila z lôžka a postavila sa k jeho hlave oproti Angelice.

Dario sa zamračil. Čo má tá šialená v pláne?

„Ľudská veda je úžasná vec. Posunula hranice všetkého. Dokonca aj psychiky. Urobíš čo chcem s úsmevom na perách, chce to len pár týždňov v mojej... opatere.“ Z vrecka vybrala hrozivo vyzerajúcu injekciu.

„Tebe už úplne preskočilo! Pusti ma, sakra!“ Trhol putami.

Gloria sa len viac usmiala. Angelica jej chcela vyraziť zuby. „Vieš k čomu malo pôvodne slúžiť LSD?“ začala s prednáškou, zatiaľ čo odstraňovala vzduchové bubliny.

Dario ustrnul. „Bohovia, ty si vážne šialená!“ okríkol ju.

„Vláda Spojených Štátov sa pokúšala ovládať mysle ľudí,“ pokračovala úplne pokojne. „Ich pokusy boli čoraz rozsiahlejšie a extrémnejšie. Až nakoniec... nakoniec na to prišli. Ako zlomiť aj tú najsilnejšiu myseľ.“ Presunula pohľad od injekcie k zhrozenému Dariovi.

„Čo to tára?“ prskala Angelica. „Nikdy na to neprišli, oni tých ľudí obrali o životy! Zostalo len telo, bez ducha a-“ Prikryla si ústa dlaňou. „To nemôžeš!“

„Ja nie som človek, mrcha!“ Trhol sebou.

„Áno, s tým som počítala. Neboj, pre teba som každý vnem niekoľkokrát znásobila, aby sa vyrovnal potrebným efektom. Napríklad táto dávka by zrejme dorazila celú armádu.“

Začal sa zmietať. „Drogami zo mňa lásku nedostaneš, Gloria.“

„Máš pravdu, drogami nie. Tie sú len... pomocný prostriedok.“ Sklonila sa k nemu. „Vieš, čo nakoniec všetkých zlomilo?“

Preglgol.

„Mučenie,“ odpovedala na vlastnú otázku s perverzným nadšením. „Opakované, intenzívne mučenie. Mozog sa nakoniec prepne do iného vnímania, len aby sa vyrovnal s neutíchajúcim utrpením. A LSD len umocní jeho programovanie.“

„Ty chorá suka, už nikdy nebude ako predtým!“ kričala Angelica.

„Mňa nezlomíš,“ vyhlásil Dario.

„Uvidíme.“ A pichla mu celú dávku do ruky.

Skríkol a pokúšal sa vyhnúť bolestivej ihle, no vytiahla ju až keď mal celú dávku v sebe.

Okamžite pocítil omamné účinky drogy.

Gloria ho len pohladila po tmavých vlasoch. „Zajtra začneme naplno,“ sľúbila mu na odchode.

Angelica položila na Daria obe dlane. „Bojuj, prosím. Poraz tú drogu.“ Dodávala mu toľko sily, koľko len mohla, no aj tak sa po chvíli začal zmietať a úplne prestal vnímať svet.

Hneď na druhý deň začala tá hrôza. Gloria priniesla akúsi konštrukciu, ku ktorej Daria pripútala v nepohodlnej polohe. Keď už nevládal, musel povoliť svaly a tým si vykĺbil niekoľko kĺbov.

Jeho rev Angelicu ničil. Neustále ho posilňovala, posielala mu energiu a šepkala mu slová, ktoré nepočul.

Najhoršie na tom bolo, že čo ako mu chcela pomôcť, on sa vzdal. Nebojoval. Takí vždy podľahnú.

Po nekonečných hodinách ho konečne uvoľnili, napravili mu končatiny, dali mu chvíľu na oddych a hneď na to ho pripútali o stôl, na tvár mu dali kus látky a z hadice naňho spustili prúd vody namierený na dýchacie cesty.

Nielenže bol neustále v domnení, že sa topí, nemohol ani poriadne dýchať a ani umrieť kvôli upírskemu pôvodu.

Vo svojom stave si neuvedomoval, že ak myšlienkami zastaví tlkot svojho srdca, nebude potrebovať kyslík. Upíri to robia bežne. Samozrejme, to nie sú ochromení bolesťou, bezmocnosťou a LSD.

Angelica pri ňom kľačala, plakala a posilňovala ho. „Dario, prosím, len sa vzchop! Nájdi v sebe silu bojovať a dokážeš to. Inak som tu zbytočne.“

Ale on odmietal. Poddal sa moci drogy a neustálemu mučeniu. Sú jednoducho veci, na ktoré ani upírsky veľkráľ nestačí.