Zachránená temnota 9

Vozidlo rovnou čiarou mierilo na juh. Pohonné látky sa rýchlo míňali, ale pár kilometrov ešte vydrží.

Helikoptéra zakrúžila nad miestom, kde stálo, potom ho nasledovala. Čoskoro sa z nej spustili laná a na nich postavy v bielom.

Viac Angelica nevidela, pretože boli príliš ďaleko.

Ustarane otočila hlavu k Dariovi natlačenému tesne vedľa nej. Ležali v neveľkej priehlbine v snehu a ona na seba privolala plášť z vojenskej maskovacej látky do bieleho prostredia. Prikryla ho ním a naniesla na nich toľko snehu, koľko sa dalo. Zhora ich tak nemohli zaznamenať.

To však neznamená, že sa nevrátia po stopách vozidla, len čo zistia, že šlo naprázdno.

„Ak odtiaľto odídeme, nikdy nás upíri nenájdu,“ vyslovil nahlas jej obavy.

„Ale ak tu zostaneme, dostanú nás nepriatelia,“ dokončila ich dilemu.

Vyhrabali sa na nohy, Angelica stále v maskáčoch.

„Myslíš, že sú medzi nimi upíri?“ opýtala sa ho.

Mykol plecami. „Tých v Gulagu si spacifikovala. Chce to veľké množstvo krvi vyliečiť ich.“

Pritiahla si pruh látky až na nos a ústa. Zdvihol sa vietor. „Nemáme na výber. Musíme ujsť.“

„Ale kam?“

„Vidíš ten zráz?“ Ukázala na západ od nich. Museli ho obísť a teraz sa nachádzali v polovici cesty nadol, na úbočí kopca.

Zastonal. „Anjelik, vážne nie som v stave na horolezectvo.“

„Musíme využiť vietor. Zahladí naše stopy a na zráze sa im definitívne stratíme. Možno nájdeme úkryt.“

„Vietor nikdy nezahladí všetky naše stopy,“ hádal sa s ňou.

Pod kuklou sa usmiala a roztiahla krídla. Sklonila ich až k zemi a zahladila sneh. „Lepšie? Vietor z toho urobí prirodzený závej. Dôveruj mi trochu.“

Jej dôveroval, ale sebe nie. Bol slabý a potreboval krv. Napriek tomu zaťal zuby a prikývol. „Poďme.“

Chytili sa za ruky a zamierili proti vetru. Angelica musela natočiť krídla po jeho smere, aby ju náhodou prúdy nezachytili.

Cítila, aký je Dario slabý, ale momentálne s tým nemohla nič robiť. Ten kus skaly je ich jediná šanca. Ani biele oblečenie ich neochráni naveky.

Predierali sa snehom, vzdychali a neustále sa obzerali. Cez vietor nepočuli helikoptéru.

Keď Dario v polovici cesty klesol na kolená, pochopila že ďalej nezájde. Ani jej energia mu už nestačila.

Sklonila sa k nemu a krídlami ho zaštítila pred vetrom. „Dýchaj. Dario, hlavne mi neodpadni!“

Pri vedomí ho udržiaval len jej hlas. „Nemôžem. Naozaj viac nevládzem,“ dychčal.

Kľakla si pred neho. Takto sa nikam nedostanú. Zaškrípala zubami. Poruší ďalšie pravidlo. Musí.

Rozopla si golier, odtiahla kuklu a odhalila pulzujúcu žilu na krku. „Pi!“ prikázala mu.

Od šoku zabudol, že mu je na omdlenie. „Čo?“ zhrozil sa.

„Napi sa, rýchlo. Mne sa krv obnoví okamžite,“ povzbudzovala ho.

„Nebudem piť od anjela.“ Už len tá myšlienka mu pripadala nesprávna. Zvrátená.

„Nemáš na výber. Nemáme čas na polemizovanie, Dario. Vezmi si koľko potrebuješ, mne to neublíži,“ presviedčala ho. „A nech to nebolí.“

Pokrútil hlavou. Nie. Proste nie. Určite do nich udrie blesk alebo niečo podobné.

Nahnevane vytiahla krátku dýku a porezala sa na krku. Vôňa jej krvi ho takmer zbavila zdravého uvažovania.

Než sa spamätal, zuby mal ponorené v jej krku a do obehu jej posielal endorfíny na stlmenie bolesti.

Angelica vždy tajne uvažovala, aké je to byť uhryznutá upírom. Nedokázala si predstaviť, že to nebolí. Tie tesáky sú predsa obrovské! Napriek tomu je tu, necháva sa odkrviť a je to naozaj príjemné.

Uvoľnila sa a dovolila mu vziať si, koľko potrebuje. Aj keď si uvedomovala príval endorfínov, jej myseľ zostala čistá.

Zastonala, keď ju pošteklil jeho jazyk, aby zacelil ranky po kŕmení.

„Anjelik,“ vzdychol Dario a objal ju. Dotkli sa čelami v tichom porozumení.

Usmiala sa, opäť si zapla golier a prinútila ho pokračovať.

Príval sily z jej krvi mu dodal takmer nadľudskú silu. Dokázal kráčať rýchlejšie a prekonávať prekážky. Bol si istý, že nikdy v živote neochutnal nič dokonalejšie. Jej krv bola sladučká, s vyváženými živinami a úplne nezávadná. V dnešnej dobe balenej krvi mali problém nájsť úplne čistú krv. Ľudia sú denno-denne vystavení pôsobeniu znečisteného ovzdušia, vírusom, toxickému jedlu a pôsobeniu elektromagnetických vĺn, ktoré oslabujú ich imunitný systém.

V minulosti to boli choroby a parazity, ktoré ich potravu znehodnocovali. V podstate sa vždy našlo niečo, čo robilo krv „nečistou“.

Pre ľudí, samozrejme, to bolo dobré. Potrebovali vírusy a zárodky na budovanie imunity.

Upíri na druhej strane... oni mohli len prekonať odpor a naučiť sa znášať to. Ľudské neduhy im nemôžu ublížiť, ale pili ste už niekedy krv nakazenú Španielskou chrípkou?

Striaslo ho pri tom pomyslení.

Angelicina krv však bola čistá a nevinná ako ona sama. Zamrznutá v čase, zbavená nedostatkov a posilnená.

„Ďakujem,“ povedal, keď si konečne v hlave ujasnil, že sa nielenže napil od anjela, ale ešte sa mu to aj páčilo.

Stisla mu ruku, ktorou ju držal. Vlastne by mu mala ďakovať ona – za novú skúsenosť. Oveľa viac ju však trápila ich situácia.

Prenasledovatelia, nech sú ktokoľvek, už musia byť na ich stope. A záchrana na ceste. Ako kontaktujú tých správnych?

Konečne sa ocitli na okraji zrázu. Opieral sa doň vietor. Na niektorých miestach ho obrastali popínavé rastliny, inak bola skala úplne holá.

„Čo teraz?“ snažil sa Dario prekričať besniaci živel.

„Zlezieme nadol!“ odkričala.

„Zbláznila si sa? Ty máš možno krídla, ale ja sa môžem zabiť!“

Pokrútila hlavou. „V tomto vetre nemôžem lietať!“ Krídla zmizli. „Ja sa nezraním a ty máš v sebe dosť krvi, aby si prekonal menšie zranenia!“

S hrôzou nazrel cez okraj a zakrútila sa mu hlava. Toto nezvládne.

Angelica sa odrazu vystrela. „Sú za nami,“ povedala varovne. „Cítim ich prítomnosť.“

Nuž, to bola iná reč. Pobiť sa s ktovie akým nepriateľom, bez zbraní a zálohy, alebo zliezť nevinnú skalnú stenu na Sibíri...

Prehupol sa cez okraj a dopadol na výklenok asi tri metre pod ním. Angelica doskočila o niečo pružnejšie. „Máš výcvik ešte aj v horolezectve?“ prskal.

„Od štrikovania až po deaktiváciu jadrovej bomby,“ pochválila sa a už liezla nižšie.

Nebola to ľahká cesta. Ostré skaly im porezali pokožku a niekoľkokrát padali do prázdna, len aby pristáli na miniatúrnom povrchu. Keby boli ľudia, mali by zlomené všetky kosti a vážne poškodené chrbtice.

Po viac ako dvoch hodinách boja s vetrom a neúprosnou skalou konečne pristáli na mäkkom snehu. Pred vetrom ich chránil riedky les.

Dario sedel opretý o stenu za sebou a prudko dýchal. Všetka sila, ktorú mal z Angelicinej krvi, ho opustila.

Jeho anjel, na druhej strane, vyzeral byť svieži a pripravený na ďalšie lezenie.

„Uvidia nás zhora?“ napadlo mu.

„Myslím, že nie.“ Pozrela nad nich. „Vietor rozvieva sneh pár metrov pod zrázom a tu nás kryjú stromy.“

„Dobre.“ Natiahol sa pohodlnejšie. „Pretože ja už nikam nejdem.“

Obávala sa, že bude musieť. Stále cítila nepríjemnú energiu. Čosi... silné a zlovestné. Nie, Gloria rozhodne nie. Niekto iný.

Cez clonu snehu sa predrala silueta a mierila nadol.

Neliezla.

Vznášala sa v akejsi ochrannej bubline.

Tomuto neujdú.

„Zastav si srdce!“ prikázala mu a hľadala vhodný úkryt. Sama prinútila svoje telo nevydať jediný zvuk.

Našla malý otvor medzi skalou a zamrznutou pôdou a začala doň pchať brániaceho sa upíra.

„Hej, prestaň!“

Ukázala nad nich. Postava bola takmer dolu. „Rýchlo!“ Postrčila ho pod skalu a sama sa vplazila dnu.

Nebola to práve jaskyňa, ale stačilo to na ukrytie. Okamžite ich zaplavili klaustrofobické pocity, no museli sa absolútne prestať hýbať, pretože neznáma postava ladne pristála na zemi a za ňou päť ďalších kumpánov.

Angelica prižmúrila oči. Muž, aspoň podľa postavy, bol celý zahalený, ale zložil si kuklu. Uvidela dlhé, husté čierne vlasy. Stál k nej chrbtom.

„Nemohli sa dostať ďaleko,“ povedal po anglicky s prízvukom.

Spýtavo pozrela na Daria, ale ten len pokrútil hlavou. Napoly dúfal, že jeho prenasledovateľom je Brian, bývalý upírsky kráľ Británie, momentálne zločinec snažiaci sa o vládu nad svetom. Podobný čin by sa mu podobal.

„Žiadne stopy,“ povedal ďalší muž.

„Zahladil ich,“ uvažoval čiernovlasý. „Rozdeľte sa a nájdite ho. Bez krvi a vyčerpaný ďaleko nezašiel.“

Angelica dostala nápad. Posunkovou rečou upírovi naznačila, že sa opäť zviditeľní len preňho a zistí, s kým majú dočinenia.

Prikývol.

Vyplazila sa z úkrytu a čakala, či ju neznámy muž zaznamená. Keď sa tak nestalo, prebehla k jeho kumpánom a zbledla viac než sneh okolo nich.

„Julius z Pergamonu!“ vykríkla šokovane.

Dario mal čo robiť, aby sa mu srdce panikou nerozbúchalo.

Julius z Pergamonu.

Démon.

Celé stáročia sa držal mimo diania a až keď mal priveľa moci, vyšiel na verejnosť. Hovorí sa, že kedysi bol kruto mučený, zrejme ľuďmi ale určite sa na akte podieľali aj nesmrteľní. Odvtedy zatrpkol a rozhodol sa podriadiť svet vlastnej vôli.

To je na démonoch najhoršie – nemá ich kto súdiť. Nepatria k žiadnej zjednotenej rase, pretože démonom sa stáva ktokoľvek s génmi dvoch a viacerých rás. Obvykle aj zdedia sily oboch rodičov a čím ďalej sa medzi sebou množia, tým sú mocnejší.

A tento konkrétny démon mal kopu nakradnutej sily od anjelov a armádu ochotnú zničiť na jeho povel všetko.

Ešte nikto sa neodvážil vystúpiť proti nemu. Nikto nie je taký šialený.

Angelica zhrozene pozrela na Daria. „Odkiaľ môže vedieť... Gloria! Ona pracuje preňho, však?“ dovtípila sa to, k čomu dospel aj on. „Potreboval ju, lebo tvoju moc ako muž nezíska,“ spájala si súvislosti.

Keby mohol, niečo v tej chvíli rozdrví. Je jedno, či Gloria prišla za ním alebo on za ňou. Najnebezpečnejší démon sveta vie o Sile Hada a použil by ju tým najhorším spôsobom.

A momentálne karty hrajú proti Dariovi. Gloria je len slabý odvar Juliusa. On bez mrknutia oka mučil nevinné ženy – najskôr Jasmine, jednu z posledných bosoriek na svete, a neskôr si dovolil aj na Erin Anglickú.

Určite by rád videl pád najvyššieho dvora upírov, ktorý začal zjednocovať nesmrteľných.

Angelica sa vrátila k otvoru a posadila sa čo najbližšie k Dariovi. „Nedáva to zmysel,“ prekvapila ho. „Silu Hada by mal len sprostredkovane cez Gloriu a teba s vymytým mozgom. Sotva by využil jej plný potenciál.“

V tom mala pravdu. Sám nerozumie hadovi, čo ako sa o to snažil. Jednoducho chýbali informácie.

Julius aj s pobočníkmi prehľadal okolie niekoľkých kilometrov, ale nič nenašli. Dario už dávno vo svojom úkryte premrzol na kosť kvôli zastavenej činnosti srdca.

„Nie sú tu,“ zhodnotil jeden z jeho mužov. „Za predpokladu že sú skutočne dvaja.“

Julius si trel spánky. „Prelud by Gloriu nezmasakroval. Dareia skutočne chráni anjel a ten by preňho urobil čokoľvek. Poznám tých vyšinutých operencov. Dala by sa vysať, len aby mal dosť krvi.“ Obzrel sa. „Musíme predpokladať, že to urobila.“

Zamrazilo ju nad tým, ako dobre odhadol anjelov. A jej správanie.

„V tom prípade môžu byť kdekoľvek.“

Démon len prižmúril kruté oči. „Carys!“ zvolal do neznáma.

Angelica ustrnula a mierne spanikárila, keď sa kúsok od Juliusa zjavila červenovlasá žena s rovnako červenými očami.

„Čo je zase?“ prskla a na milisekundu pistála pohľadom na šokovanej Angelice. Potom sa naplno venovala démonovi. A nevyzerala, že ho považuje za nepriateľa...

„Dareios bol chránený anjelom. Stratili sme stopu,“ povedal jej jednoducho.

Zatvárila sa prekvapene. „Anjelom? Skutočne?“

„Mám niekoľko svedkov, ktorí videli okrídlenú ženu raziť si to cez Gulag.“

„Zaujímavé.“ Dýchla si na ruky, aby sa zahriala. Mala na sebe len jednoduché čierne handry a čižmy s podpätkami. „Ak je to pravda, môže byť na kilometre ďaleko.“

„Myslel som si, že operenci nemajú dovolené zasahovať.“

Mykla plecami. „Nemajú. Myslím. Nie som anjel, ale ak ho naozaj nejaký strážil a porušil pravidlá, je možné že urobil viac než to. Možno ho premiestnil späť domov.“

Angelice klesla sánka. Čo za somariny to tára? Anjeli ako ona nemajú silu premiestňovať sa. Nie, kým sú spojení s chránencom. A čo tie reči, že nie je anjel?

Julius od hnevu rozkopol snehový závej a škaredo zanadával. „Ako ho teraz nájdem?! Tá suka Gloria ho ani len nezlomila!“

„Povedala som ti, že je to stratený prípad,“ odfrkla si Carys ľahkovážne. „Mal by si sa sústrediť na reálne ciele, nie nejakú úbohú legendu, ktorej pravosť je viac než pochybná.“

Julius k nej podišiel a zatriasol ňou. „Nie je to len legenda. Viem to. A potrebujem tú pijavicu, aby som to dokázal.“

Carys vôbec na jeho zapálenie nereagovala a ani ho neupozornila na anjela a upíra pár metrov od nich. Dokonca sa natočila tak, aby k nim stál chrbtom.

Znudene si začala prezerať nechty. „Pokiaľ viem, podľa tvojej smiešnej legendy, potrebuješ niekoho na druhej strane a tá je prázdna. Takže je to tak trochu vopred prehraný boj, nemyslíš?“

Démon nad ňou len mávol rukou. „Uvidíš,“ sľuboval jej.

„No jasné. Daj vedieť, keď budeš zase pri zmysloch.“ Naposledy pozrela na Angelicu a odmiestnila sa.

Julius zvolal svojich kumpánov. „Vraciame sa. Táto akcia skončila.“

Zhromaždili sa a on ich bez väčšej námahy pomocou mágie vyniesol späť nahor.

Angelica tam len nechápavo sedela. Čoho konkrétne bola svedkom?