Zlomená temnota 19

Abby sa zobudila schúlená do klbka vedľa pobavene sa usmievajúceho Raya. Zaškúlila naňho, ale nemala dosť síl na iný druh pohybu. Prečo sa cíti, akoby včera ubehla maratón?

„Svalovka, princezná?“ cmukol veselo.

Pretočila sa na druhý bok. „Ešte na teba nemám mozgovú kapacitu,“ zamrmlala v polospánku.

„Takže ranný sex nebude?“ posťažoval sa.

„Len ak sa pri tom nemusím pohnúť,“ odvrkla.

Rayov úsmev ju mal varovať. Sú veci, ktoré by nemala nikdy vysloviť.

Jej svalovka sa v to ráno len zhoršila.

Leah ju prišla počas obeda skontrolovať. Neušlo jej, že Abby má na sebe rolák hoci na nedostatok tepla sa v sídle nikto nemohol sťažovať. „Myslela som si, že si to ty, kto hryzie,“ poznamenala.

Abby na ňu vycerila zuby.

„Žiadna trauma?“

Pokrútila hlavou a zahryzla sa do banána. „Okrem faktu, že mám svaly ako z olova, nie. Prečo mi nikto nepovedal, aký je sex náročný?“ posťažovala sa upírka konečne.

Leah potlačila smiech. „Časom si zvykneš. Chce to len tréning. Kde je Ray?“

Mykla plecami. „Asi trénuje s Noelom.“

„Abby?“ ozvala sa Gardistka po chvíli váhania.

„Hm?“

„Je to Ray, pre koho si podľahla, alebo si len chcela... sex?“ položila náročnú otázku.

Abby ustrnula uprostred pohybu a nenútene odložila príbor. Srdce jej zovrelo. Predstava, že by sa jej dotkol ktokoľvek iný ju stále desila. Jej strach nepominul, len sa posunul za odlišné hranice. „Ray. Len Ray,“ odvetila nakoniec.

Leah jej zovrela dlaň. „Musíš s ním o tom hovoriť. Aby pochopil. On si stále myslí, že v tebe vyvoláva strach.“

On? Nikdy! Aj keď ju mal pod sebou na posteli, necítila sa ohrozená. „Preto, lebo k nim kedysi patril? K inkvizítorom?“

Leah vzdychla. „Máme tu niekoľko psychológov a terapeutov. Nenápadne ho hodnotili. Ray cíti obrovskú vinu. Sám sebe dal stigmu.“

Striaslo ju. Ona urobila to isté na sebe. Prestala sa považovať za... plnohodnotnú. Čistú. Prežíva Ray podobné pocity?

„Čo mám robiť?“ pípla zúfalo.

„Buď chvíľu silná za neho.“

V ten večer sa Abby vybrala do Rayových komnát oblečená v bielej nočnej košieľke. Keď počula tiecť sprchu, uvoľnene sa posadila do kresla a čakala.

Ray vyšiel von celý mokrý a ona začala slintať ako nejaký mopslík, ale prinútila sa odvrátiť pohľad od tej dokonalej hrude a pulzujúcich žíl na krku.

„Neunavil som ťa včera dostatočne?“ zamrmlal zvodne a jej bradavky sa napli. Ten chlap je chodiace pokušenie.

„Som odolná,“ odpovedala vyrovnane. „Prečo sa trestáš, Ray?“ vyšlo z nej autoritatívne.

Nadvihol obočie. „Ja sa trestám?“

Vstala a podišla k nemu. Vďaka vlastnej situácii pochopila jeho zmýšľanie. „Pomáhaš Garde s každou drobnosťou. Trénuješ nad rámec svojich možností. Chodíš okolo mňa akoby som bola... lepšia. Akoby si mi niečo dlhoval.“ Pozrela mu do očí.

Jeho tvár okamžite zaplavila vina. „Dlhujem ti toho mnoho.“

„Ray, znásilnili ma,“ povedala a po prvý raz sa jej hlas nezatriasol. „Teba odtrhli od rodiny, ktorú zabili, vychovali ťa v klamstve, sterilizovali ťa a urobili z teba niečo, čo nie si. Rozdiel medzi nami je len v tom, že mňa to bolelo viac a trvalo to kratšie.“ Aj keď sa to vtedy zdalo ako večnosť.

Sklopil pohľad. „Abby, nemôžeš zahodiť za hlavu stáročia bojov a zločinov, ktoré som...“

Pritisla mu prst na pery. „Nič iné si nepoznal. Nedostal si na výber. Obaja sme obete. Musíš sa prestať považovať za...“ Stiahlo jej hrdlo. „Menejcenného.“ Tak ako ona.

Ako mu to môže povedať tá, ktorej sám ublížil? Odstúpil od nej, ale nedovolila mu to. Pritisla sa k nemu, dlane na jeho hrudi. „Sme si rovní,“ šepla.

„Si princezná...“ zachrčal.

„Len pre to, že som sa tak narodila.“ Pobozkala ho na miesto, kde mu bilo srdce. „Ale to dievčatko, ktoré si uniesol vo Verone, to by nenasledoval nikto. Bola som nikto.“

Ona nikdy nebola nikto. „Bola si môj anjel v časoch hladu a zimy.“ Konečne ju objal. „Bola si moje všetko.“

Oči sa jej zaliali slzami. „Prestaň sa trestať za zločiny iných, prosím.“ Pobozkala ho. „A rob len to, čo ti nahovára svedomie, nie vina.“

Oprel sa o ňu čelom a po lícach mu stiekli slzy. „Ako ešte môžem byť... úplný?“

Pousmiala sa. „Tak, že začneš žiť. Budeš spoznávať vlastný druh. Stráviš čas s bratom. Spriatelíš sa s inými. Nájdeš si koníčky. A...“ Perami sa dotkla jeho krku.

„A?“ zopakoval ochromene. Jej blízkosť rozhodne nepomáhala jeho mysleniu.

„A pomôžeš jednej princeznej s lekciami...“ V dlani zovrela jeho navretý penis. „... anatómie.“

Zastonal. V tej chvíli by jej sľúbil hoci aj modré z neba.

„Och, a som hladná,“ oznámila mu nenútene, ťahajúc ho k posteli. Postrčila ho na matrac, sama neistá, ale odhodlaná konečne uspokojiť vlastnú zvedavosť. A iné potreby svojho tela.

Ray vyvalil oči, keď ho tesákmi škrabla na krku. Nedostal žiadne varovanie, len ho odrazu pohltil euforický pocit absolútnej blaženosti. Abby ho hladila na stehnách a zároveň sa zahryzla. Vlnila sa nad ním ako sexy predátor, ktorým by sa ochotne nechal uloviť.

Abby ešte nikdy nepila od inej osoby. Odmalička dostávala balenú krv, najčastejšie servírovanú v nepriehľadnom pohári.

Prečo jej nikto nepovedal, aké je uhryznutie dobré? Rayova krv bola teplá, lahodná a silnejšia než ľudská. Zbystrila jej zmysly a znásobila vzrušenie.

Keď sa odtiahla a zacelila ranky, oblizla si pery, užívajúc si Rayov výraz absolútneho blaha. Kým sa spamätával, v pootvorenom nočnom stolíku objavila známu hračku, ktorou ju len nedávno ochotne mučil.

S diabolským úsmevom ju vzala. Je čas, aby vyskúšal vlastnú medicínu.

Ray vykríkol, len čo na svojom ctenom juniorovi pocítil vibrácie. Abby mu kľačala medzi stehnami a skúmala rodinné klenoty.

Zasyčal.

Toto nezvládne.

„Abby!“ varoval ju sekundu pred vynúteným vyvrcholením. Biela tekutina pokropila jej ruku, jeho brucho a časť povlečenia.

Princezná ohromene hľadela na to divadlo. „Ty si ani len nezmäkol!“ obvinila ho.

A čo čakala? Možno je starý, ale nie je z dreva! Má nad sebou sexy upírku, ktorá ho prakticky odtiahla k posteli, kusla ho a jeho penis ani len nepustila z teplých rúk.

„Máš päť sekúnd aby si s tým niečo urobila, inak za seba neručím,“ povedal priškrtene.

Pery sa jej roztiahli do úsmevu. Pomaly, dráždivo pomaly, sa vyzliekla z košieľky, a obkročmo sa naňho posadila. Cítila sa skazene. Divoko. Ako tínedžerka, ktorá robí niečo zakázané.

Aby Raya ešte viac vyviedla z miery, sklonila sa k nemu a zlizla kvapky vyvrcholenia z jeho pevného brucha. Bohovia, tie tehličky...

Jej stred bolestivo zapulzoval. Nepotrebovala žiadnu predohru. Hladko naňho dosadla a hoci namáhané svaly zaprotestovali, všetka rozkoš za to stála.

Ray jej pomohol pohybovať sa, nájsť vhodný uhol a rytmus. Netrvalo dlho a prevalcoval ju prvý orgazmus.

A on bol stále tvrdý. Zabránil jej odvaliť sa z neho. „Môj problém si ešte nevyriešila,“ varoval ju. „Tak sa snaž viac.“

Jeho barbarské slová by ju mali odplašiť, ale akási submisívna časť jej mozgu zapriadla. Ray zapol hračku a zatiaľ čo sa na ňom hýbala, priložil ju k miestu, kde sa ich telá spájali.

Abby sa ponorila do sveta intenzívnych pocitov. Stonala, prosila a jej vnútro sa sťahovalo. Na chvíľu mala pocit, akoby sa ktosi pokúšal preniknúť do jej mysle, akási zvláštna energia, ale len čo prišiel ďalší orgazmus, na všetko zabudla a unavene sa zložila na Raya, ktorý sa konečne uráčil k vyvrcholeniu.

Bez slov ju objal a tak ako predošlý deň spolu zaspali prepletení, spokojní a o kúsok viny ľahší.

O niekoľko dní neskôr, keď Abby zase raz pokojne zaspala po Rayovom boku, jej myseľ opäť pocítila neznámeho návštevníka. Tentoraz však zareagovala rýchlejšie. Vytvorila preňho neutrálnu zónu. Abbyna vôľa tam votrelca uzavrela a nedovolila mu dostať sa k jej spomienkam a emóciám. Bola prekvapená, keď uvidela čiernovlasú ženu, ktorá až tak nebezpečne nevyzerala. Zvedavo sa zhmotnila vedľa nej.

„Kto si a čo chceš?!“ prskla, pripravená na mentálny súboj.

Čiernovlasá žena sa zháčila nad jej tónom a prešla do obrannej pozície. „Len pokojne,“ prehovorila vyrovnane. „Volám sa Rebecca. Tvoji bratia ma požiadali o pomoc, aby som ťa našla,“ dostala zo seba na jeden dych.

Tentoraz si ju Abby dobre prezrela.

Vyššia postava.

Trénované telo bojovníčky.

Cudzí prízvuk.

Prečo je jej to meno povedomé?

„To ty si bola v mojej hlave,“ uvedomila si. „Cítila som tvoju prítomnosť.“ Pichlo ju pri srdci. Jej bratia už určite obrátili hore nohami polovicu sveta. Ale vedela, že ak ju nájdu, zase ju zavrú do paláca a ešte viac posilnia ochranu. Nedajú jej šancu trénovať. Budú chcieť, aby sa spamätala. Ale ona už takto nefunguje.

Rebecca mierne zružovela. „Za to sa, ehm, ospravedlňujem. Nemyslela som si... teda oni mi povedali... boli sme v tom, že si mučená...“

Princezná potlačila smiech. „Chápem. Ale ako si dokázala toto?“ ukázala okolo seba.

„Ja... som vládkyňa jesene. Mám určitú moc nad hmotou a DNA. Dlhý príbeh.“

Abby nadvihla obočie, ale mierne sa uvoľnila. Habkajúca vládkyňa jesene je zvláštny pohľad. „Moji bratia musia byť vážne zúfalí,“ uvedomila si skrúšene. „Chcela som im ušetriť starosti.“ Starosti s bremenom, akým sa stala. Starosti s novou situáciou, ktorá nastane, len čo vyjde najavo Rayov pôvod a objavenie novej rasy. Potom jej napadla ešte desivejšia myšlienka. „Povedala si im o...“ Líca jej priam horeli.

„Nuž... stalo sa viac vecí. Musela som. Abby, tvoji bratia plánujú vytiahnuť do vojny proti Juliusovi,“ argumentovala Rebecca.

Pootvorila pery. „Robíš si srandu?!“ Julius je nebezpečný a čo je horšie – nemá zábrany. Pozabíja ich!

Vtedy jej Rebecca vyklopila udalosti posledných týždňov – ako ju bratia požiadali o pomoc pri jej nájdení, ako omylom našla Helia a tým aj cestu do Juliusovej reality, kde ho drží a mučí. Otec jej bratov je síce silný, ale mučenie je iný level. Ak Julius z neho vytiahne informácie o Hyperborey a dostane sa na ňu, bude so svetom ako ho všetci poznajú koniec.

Pretože kedysi sa každý obrátil proti nemu.

Teraz sa on obráti proti všetkým.

„Čo sa stalo s tebou? Ak ťa nikto neväzní... prečo si sa nevrátila?“ prenikli jej do mysle Rebeccine slová.

Nespokojne si zahryzla do pery. Ako jej vysvetliť toto všetko? Ako jej vysvetliť, že inkvizítori sú len obete? Že sprisahanie je na iných miestach? „To je... komplikované.“ Klesla na zadok v tejto podivne prázdnej realite. „Stalo sa toľko vecí...“ Prehrabla si vlasy a musela sa usmiať, keď pohladila končeky. Pred očami sa jej okamžite objavila Rayova tvár, už viac nie skrivená hnevom a nenávisťou. „Musím niečo dokončiť. Istú misiu. Napraviť obrovské zlo.“ Podá si Vatikán a oslobodí unesené deti. Nikto viac nevytrénuje zabijakov proti ich vlastným!

Rebecca sa tiež posadila, v tvári obavy. „Povieš mi, o čo ide?“

„Nemôžem. Ešte nie,“ rozhodla. Toto je jej boj, obzvlášť, ak jej bratia vystúpia proti Juliusovi. Mala neblahé tušenie, že budú potrebovať pomoc. „Budeš ma informovať? O tom, čo sa deje?“ poprosila ju. „Ja viem, že to nie je tvoja povinnosť a,“ zarazila sa, keď jej čosi docvaklo.. „Prečo si vôbec zostala na dvore, keď sa plánuje vojna? Vy vládkyne ste predsa odmietli spojenectvo.“ A dosť dávno. Prečo zmenili názor?

Rebeccine líca očerveneli.

„Ach,“ konečne pochopila. „Takže môj drahý braček konečne dostal príučku, že nie je najmocnejší na svete?“ Prezrela si vládkyňu. Rozhodne je to dosť silná žena, aby sa nezľakla dvora.

„Je to... komplikované,“ použila Rebecca Abbyne slová.

Abby vyprskla do smiechu. „S mojimi bratmi to nikdy nie je jednoduché.“

Rebecca len potichu súhlasila a obe v tej chvíli pochopili, že z nich budú kamarátky.

„Nájdi ma takto o dva dni,“ povedala nakoniec princezná, keď pocítila na ramene jemné dotyky, ako ju Ray budil. „A nepovedz bratom o tomto rozhovore, prosím.“ Začala sa vytrácať.

Rebecca len nemo prikývla a tiež sa stratila.

Abby sa prebudila v Rayovom náručí a usmiala sa.

„Hm... snívalo sa ti o mne?“ Pobozkal ju na krk.

Zastonala. „Nie. Ale máme prácu.“ Plesla ho po zadku a vstala. „Ideme robiť poriadky.“