Zlomená temnota 20

„Musíme im pomôcť.“ Ray stál pred zhromaždenou Gardou ako rodený vodca, sám prekvapený z toho, že tu hovorí v prospech bytostí, ktoré len pred niekoľkými týždňami plánoval vyhladiť. „Ak je nepriateľ taký silný ako sa hovorí, je veľká pravdepodobnosť, že sa na Hyperboreu dostane a čo potom? Budeme prinútení mu slúžiť?“ Všetkých si premeral vážnym pohľadom. „Ja viem, že na vine sú samotné Bytosti temnoty a inkvizítori, ale on sa nepomstí len zodpovedným. Sú tu deti a nevinní. Tehotné ženy. A ľudia. Tak ako každý tyran, on neroztriedi dobrých od zlých a to aj za predpokladu, že je vôbec schopný takého uvažovania.“

Abby stála o krok za ním a sledovala stovky Gardistov v obrovskej sieni podopretej historickými stĺpmi. Ona svoje povedala pred chvíľou a vyvolala vlnu šuškania a neveriackych výkrikov. Tentoraz Levent ani Leah nezasiahli. Nie sú generáli. Ak chce ísť niekto na vojenské ťaženie, musí presvedčiť ostatných sám. A obaja vedeli, že bez plnej podpory a súhlasu Jazdcov sa nikam nedostanú.

„Nesmrteľní o nás nevedia,“ prišiel argument z pléna. „To k nim máme len tak nakráčať?“

„Nie,“ prehovorila Abby pokojne. Odkedy je pre ňu plánovanie vojny pokojná záležitosť? „Rebecca by nám otvorila vlastný portál. Prekvapíme Juliusa z inej strany. Nebude nás očakávať, nenasmeruje obranu proti nám.“

„Ale akú obranu? Čo vôbec vieme o jeho vojsku? Moci? Pevnosti?“ tentoraz sa Leah nezdržala otázok.

„Nič. Anjeli majú len predstavu o nakradnutej moci a tvrdo po nej pôjdu,“ odhadla Abby. „Inak ideme na slepo.“

Tou vetou si veľa priaznivcov nezískala.

Vladársky prižmúrila oči a dupla nohou, až to v sieni zadunelo. Vystúpila pred Raya, ktorý sa jej mierne zľakol, potom z nej dostal erekciu. Táto domina s ním dnes pôjde do postele a bude to ródeo!

„Dovoľte mi pripomenúť, že nie ste práve svätci. Kvôli nám ste museli opustiť domov, áno. Ale my sme za tisícročia prešli vývojom ako nikto a nič na tejto planéte. Naučili sme sa cenu života, rešpektu k ľuďom, k sebe samým, zjednotili sa v mierovom systéme a ukončili všetky rasové a názorové vojny. Vy ste sedeli na zadkoch, chránili sami seba a podotýkam že ani to vám veľmi nevyšlo, a z nás ste mali morbídne kino!“

Doľahlo k nej niekoľko protestov, ale Abby len prísne zdvihla dlaň a všetkých utíšila. „Konečne sme sa dostali na úroveň, ktorú ešte aj anjeli schválili. Úroveň, do ktorej konečne zapadáte ako čestná Garda. Tak krucinál choďte konečne bojovať za svet, v ktorý ste desiatky milénií dúfali!“ ukázala smerom von. „Alebo už neviete čo vlastne chcete? Pretože ja viem, že chcem žiť v spoločnosti, kde môžem kráčať lesom s vlčicou, chodiť na nákupy s bosorkami, trénovať s valkýrami, cestovať s džinmi, nebáť sa démonov a podpichovať anjelov!“ Pozrela na Raya. „V spoločnosti, kde sú aj vaše deti v bezpečí.“ A o to sa postará, len čo nakopú zadok tomu zmagorenému démonovi!

Rayovi stiahlo hrdlo. Zahrnula ho do jej sveta. Po tom všetkom. Vzal jej dlaň do svojej a konečne ho dobehla krutá realita. Abigail je princezná, ktorá sa musí vrátiť na dvor, kam patrí. On je chlapík, ktorý ublížil jej príbuzným a viedol proti nim vojnu.

Leah nadvihla jeden kútik pier a pozrela na Nasira, ktorý mal v očiach tiché uznanie.

„O niekoľko dní sa otvorí portál,“ prebral slovo Ray. „My budeme čakať. Kto má ešte aspoň kúsok nádeje na svet, ktorý Abby popísala, bude čakať s nami. Druhá šanca už nepríde.“

A obaja za podivných pohľadov Gardy odišli.

Noel sa pobavene otočil k Nasirovi. „Do toho boja by ste šli aj bez dnešného prejavu,“ povedal rozhodne.

Nasir mykol plecami. „Áno. Ale niekto Gardu musí viesť a mne sa už nechce.“

„Nikto z rás nesmrteľných nesmie viesť neutrálnu Gardu,“ pripomenul mu.

Nasir s Leah sa pobrali preč. „Nehovoril som o princeznej,“ prehodil cez plece.

Abby spokojne ležala Rayovi v náručí a kreslila mu na odhalenú hruď neurčité znaky. „Naozaj si ochotný to urobiť? Ísť do boja za nás a nie proti nám?“ šepla opatrne.

Pobozkal ju do vlasov a pevnejšie ju zovrel. Keď celý tento cirkus skončí, bude ju musieť nechať ísť. Pre dobro všetkých. Pre jej bratov, ktorým už dosť pokazil životy.

„Nuž, doteraz som bojoval za chlapíkov ktorí napáchali zločiny proti ľudskosti. Myslím, že je rozhodne čas zmeniť alianciu.“

Abby sa zasmiala. „Nie si povinný byť v žiadnej. Môžeš konečne žiť slobodný život.“

Ale čo je to za život? Keď má moc niečo zmeniť a nevyužije ju, lebo je príliš pohodlný? Na svete sú milióny tých, ktorí sa nemôžu brániť. Samozrejme, aj milióny tých, ktorí by si zaslúžili zaškrtiť, ale to je druhá vec. „Som Gardista. Našiel som rodinu. Konečne zvládam vlastnú moc. To sú celkom pádne dôvody, nemyslíš?“

Pozrela naňho a v očiach sa jej odrážalo toľko citu, že mu stiahlo hrdlo a mal chuť ju znovu uniesť, len aby ho nikdy neopustila.

Jeho malá princezná nikdy nebola troska. Len nedostala šancu v sebe nájsť silu. Až doteraz. Bol presvedčený, že keby ju inkvizítori napadli dnes, každý jeden skončí s utrhnutým penisom a zlomenou chrbticou.

Samozrejme, polovicu z toho by vykonal on, ale Abby by rozhodne nezaostala. Tá malá dračica v sebe skrýva obrovskú silu a jedného dňa skutočne povedie národy.

„Som rada, že sme sa stretli, Ray,“ šepla mu na pery. „Aj za to, že si ma uniesol.“

Usmial sa a sladko ju pobozkal. „Aj za to, že sme utekali lesom pred guľkami?“

Prikývla a nechala sa ním pregúľať na chrbát. Bez váhania ho objala stehnami. „Aj za to, že sme skákali z okna nemocnice.“

Jemne vsal jej bradavku do úst a užíval si jej stony. „Aj za to, aký som dokonalý milenec?“

Zasmiala sa. „Aj za to, akú máš výdrž,“ dodala napoly omámene, keď pocítila šteklenie jeho zubov na citlivom krku.

„Áno, rozhodne som dokonalý,“ zhodnotil spokojne.

„A skromný,“ dodala s vycerenými zubami.

„Uhm...“ Zamestnal sa ľahkými bozkami na jej dokonalej pokožke, až kým jej nedošla trpezlivosť a neprevalila ho na chrbát.

Jeho divoká dračica sa prebúdza. Obkročmo sa naňho posadila a oblizla si pery. Jeho dolný mozog sa od nadšenia dostal do plného pozoru.

Abby si užívala túto polohu. Kedysi počula, že každý upír je prirodzene sexuálne zvrátený. Pramení to z ich sily a dlhovekosti. Začínala mať pocit, že niečo pravdy na tom bude, pretože jej napadla neskutočne divoká vec. Rozptýlila Raya bozkami a dotykmi na miestach, ktoré ho dokázali najviac rozdráždiť, až sa nenútene dostala k jeho pýche, ktorú opatrne zovrela v dlaniach.

„Čo takto trochu dobrodružstva, pán nebezpečný?“ navrhla mu zvodným tónom.

„Vždy som otvorený novým možnostiam, princezná,“ uistil ju. Niežeby jej odmietol čokoľvek, keď jej jazyk a pery sú len centimeter od špičky jeho penisu.

Abby ho plynulo vsala do úst, tak ako ju to učil, a zakrúžila jazykom. Ray zasyčal a klesol medzi vankúše. Och, keby len tušil, čo má v pláne... Niekoľko minút sa s ním hrala a keď začal trhať bokmi, odhalila tesáky.

Ray na ňu vyvalil oči.

Bez varovania sa zahryzla.

Ray očakával nával bolesti. Nikto predsa nemôže v zdraví prežiť tesáky v penise, všakže?

Opak sa však stal pravdou. Endorfíny spojené s neskutočne perverznou situáciou ho dostali cez okraj. Vyvrcholil ako ešte nikdy v živote a rozkoš sa naďalej len stupňovala.

Abby prehltla krv zmiešanú s jeho vlastnou esenciou a tiež bola v šoku, že jej vnútro sa samo od seba stiahlo v podivnom orgazme. Napila sa pár kvapiek, zacelila rany a keď sa odtiahla, Ray bol stále tvrdý ako skala, šokovaný a v očiach pohľad predátora.

Nastala sekunda neveriackeho ticha. Potom sa jej inkvizítor spamätal, zhodil ju na chrbát a celý sa do nej ponoril. Bola taká vlhká, že nepocítil ani kúsok odporu. Obaja naraz sa začali divoko pohybovať, ovládaní podivným vzrušením. Abby pocítila kŕče orgazmu, ale Ray ani len nespomalil. Prinútil ju k ďalšiemu a ďalšiemu, než konečne ochabol.

Obaja sa triasli vyčerpaním. „Ty...“ povedal zadýchane, keď cez nich prehodil prikrývku a stiahol ju k sebe, „... ty si nebezpečná ženská!“

Abby už ale zaspala s víťazným úsmevom na tvári.

O niekoľko dní neskôr sa ozvala Rebecca s detailmi. Opäť sa stretli v Abbynom sne, kde jej vládkyňa jesene vysvetlila kto sa zúčastní a ako plánujú postupovať.

„Dokázala by si otvoriť druhý portál na inej strane bojiska?“ premýšľala Abby.

„Áno. Aký veľký?“

„Pozemné vojsko, nie viac ako päťsto jedincov. Plus traja jazdci na koňoch.“

Rebecce zaiskrili oči. „Nehovor mi, že máš poruke Jazdcov apokalypsy,“ plesla sa po čele.

Princezná sa tajomne usmiala. „Och, ja toho mám poruke viac.“ Nesmrteľných bojovníkov schopných pohltiť mágiu. To Julius určite nebude čakať.

„Prečo sú len traja?“

„Smrť zmizol,“ priznala Abby nešťastne. Ešte stále si nebola istá, ako sa má cítiť. Ak sa Smrť vráti, celá civilizácia sa otrasie v základoch. Ale ak nie, čoskoro ľudia prídu o zásoby nutné pre život. Zem nie je nafukovacia.

„Takže je to pravda. So sestrami sme počuli klebety, ale nič sme nevedeli s istotou.“

„Aké klebety?“

Rebecca sa začala prechádzať sem a tam v nekonečnej belobe sna. „Nič konkrétne. Smrť nenávidel svoju prácu. Chcel dať ľuďom šancu naučiť sa samoregulácii. Dal sa na spánok a údajne si nastavil niečo ako budík.“

Abby nadvihla obočie. „Budík,“ zopakovala pochybovačne.

Rebecca sa zasmiala. „Metaforicky. Údajne vymyslel systém mapujúci progres ľudstva. Akonáhle budú prekročené určité ukazovatele, prebudí sa. Ale sú to len legendy.“

Obe v to dúfali. Smrť predsa nemohol mať počítač počítajúci plusy a mínusy ľudí, všakže? Napriek tomu si vymenili skrúšené pohľady.

„O dva dni večer to začne,“ vrátila sa Rebecca k pôvodnej téme.

„Budeme pripravení,“ sľúbila jej Abby.

„Neotvorím portál hneď. Nech si Julius zvykne, že videl všetky naše tromfy. Keď pôjde do tuhého, vpustím vás.“

„Nepotrebuješ na to moju polohu? Aby si vedela, odkiaľ portál povedie?“

Rebecca sa len spokojne usmiala. „Abby, moja drahá, ja predsa celý čas viem, že si len kúsok od nás v Chorvátsku. Mám tvoje súradnice.“ Sprisahanecky na ňu mrkla. „Vidíme sa na bojisku.“