Zlomená temnota 21

Po zuby ozbrojená Abby sedela v Rayovom náručí na okraji areálu vlastneného Gardou a sledovala zapadajúce slnko. Rebecca čoskoro otvorí prvý portál. Chceli byť pripravení pre prípad, že by pomoc potrebovala okamžite.

Po trávniku k nim priklusali všetci traja jazdci. Mor im zamával. „Snáď ste si nemysleli, že si tú zábavu necháme ujsť,“ povedal takmer nadšene.

Nie, nemysleli. Krátko po nich v menších skupinkách dorazili aj ostatní Gardisti v podivných čiernych uniformách. Zdá sa, že si za celé tie miléniá udržali vlastnú kultúru a vlastné zvyky.

Obaja s Rayom vstali a zistili, že všetky oči sú upreté na nich. V očakávaní. Trochu neisto pozrela na svojho milenca.

„Je toto vaše finálne rozhodnutie? Dnes môžu mnohí z nás umrieť,“ prehovoril autoritatívne.

„Tak sa postaraj o to, aby tie čísla zostali nízke,“ povedal Nasir znudene.

„Ja?“

Gardista ukázal okolo seba. „Tvoja krížová výprava. Už si bojoval proti nesmrteľným. Teraz sa postav za nich a dokáž kto si.“

Ray vyvalil oči, akoby dostal kopanec do brucha. „Prečo ja? Bol to jej nápad,“ ukázal na Abby.

Leah vyprskla do smiechu. „Princeznin boj je niekde inde.“

V tej chvíli pochopila, že je to tak. Ray bol vždy vodcom, len na nesprávnej strane a aj keď to nikdy nepriznal nahlas, tá vina ho zožierala zaživa. Nič ho nevzpruží viac ako napraviť chybu, ktorú spravil, hoci mal vymytý mozog. Jeho bude nasledovať armáda.

Jej úloha je niekde inde a v hlave sa jej konečne ujasnili priority. Keď sa vrátia z boja, pustí sa ona do svojej krížovej výpravy. A ak sa podarí, svet už nikdy nebude ako predtým, pretože ona osobne začne rúcať jednu z jeho hlavných štruktúr.

Spokojne sa usmiala a ustúpila od Raya, včlenila sa k čakajúcej armáde. Hneď ju však stiahol späť k sebe. „Sme v tom spolu,“ pripomenul jej.

Prikývla a zdvihla meč. Ray urobil to isté. Areálom sa niesol bojový pokrik Gardistov a Jazdcov, ktorí sa dnes rozhodli vrátiť do sveta, ktorý im bol dlho odopretý.

Portál sa otvoril nasledujúce ráno. Abby bola celá nervózna a stiahla štyri sáčky krvi. Ray si stihol dať krátkeho šlofíka spolu s ostatnými, než sa okolo nich zvlnila mágia a objavil sa portál o veľkosti vstupnej brány hradu.

Ray s Abby sa chytili za ruky a prešli ako prví. Po nich Jazdci a nakoniec ostatní bojovníci.

Pri pohľade na Juliusovu majestátnu pevnosť v inej realite všetci zhíkli. Mala veľkosť mestského štátu a hradby, na niektorých miestach síce zrútené, hrubé snáď kilometer.

O jedno krídlo vpravo od nich sa činila armáda, akú Abby nikdy nevidela. Upíri, vlkolaci, tigre, bosorky, valkýry, harpye, anjeli, džinovia, všetky rasy spolupracovali ako jedna, dopĺňali sa a kryli si chrbty. Všade bolo cítiť mágiu.

Ich príchod sprvu nikto nespozoroval. Spojenci sa sústredili na pevnosť a na južnú časť, zatiaľ čo Garda sa zhŕkla na severe. Rozostúpili sa do menších oddielov, Jazdci vpredu, ona s Rayom na čele.

Až po nejakom čase si stráže na hradbách konečne všimli ďalšiu masívnu armádu postupujúcu k nim. Okamžite sa rozozvučali rohy a zvony volajúce o pomoc. Časť démonov sa odtrhla od hlavného boja a uľahčila tak prácu vojsku pod vedením jej bratov. Jedna z brán sa otvorila a vypustila stovky bojovníkov.

Abby si pripravila luk s otrávenými šípmi. Ray šľahol mečom vo vzduchu.

„Pripravíme vám ich,“ povedal Mor a kývol bratom. Len čo boli nepriatelia dosť blízko, Abby začala systematicky páliť, zatiaľ čo Mor rozšíril svoje pôsobenie a vyvolal v nich slabosť spôsobenú sepsou. Vojna v nich vyvolal zúrivosť, až sa obrátili proti sebe a hlad z nich vytiahol všetku energiu.

Tieto príznaky však boli dočasné, keďže majú dočinenia s nesmrteľnými. Garda sa ručne pustila do démonov a Abby tiež, len čo jej došli šípy. Ray ju však mal stále na dohľad, hoci sa nezdalo, že by potrebovala pomoc.

Po dlhšom čase sa prítok nových nepriateľov znížil, čo mohlo znamenať len jednu vec – Juliusovi dochádzajú sily. Bolo to očividné podľa stupňujúcich sa výbuchov v pevnosti a ohňa, ktorý začal stúpať v jeho srdci. Abby s Rayom sa prebojovali takmer k hradbe a zatlačili démonov dovnútra.

„Granáty!“ zavelil Ray okamžite. „C4! Rýchlo!“

Abby siahla po plastickej trhavine za opaskom a tak ako ostatní ju pripevnila o hradbu. Len čo boli v dostatočnej vzdialenosti, odistili ich a pevnosť sa otriasla aj na ich strane. Len čo bola hradba poškodená, začali hádzať granáty.

Na pozorovateľni sa odrazu zjavil sám Julius osobne. Abby zalapala po dychu. Jeho oči plné nenávisti hľadeli na ňu a možno by ju svojho času vydesili k smrti. Dnes však nie. Dnes jeho pohľad opätovala. Nie s nenávisťou, ale odvahou.

Julius je tiež len obeť.

Očividne ho situácia trochu rozrušila, lebo udrel päsťou do steny a pozorovateľňa sa zatriasla a začala padať. Vtedy zaznel rozkaz na ústup.

Julius, najobávanejší démon na svete, najmocnejší a najzáhadnejší démon na svete, zavelil na ústup.

To nečakala. Tak nejako si predstavovala, že padne spolu so svojimi démonmi a pevnosťou.

Prižmúrila naňho oči, ale to už zmizol z dohľadu a Garda rozširovala svoju skazu na hradbách. Stiahli sa až keď ponad pevnosť preletela prvá vlna anjelov, zbierajúcich moc nakradnutú Juliusom, oslobodenú ohňom. Krátko na to sa v ruinách začali objavovať upíri.

„Uteká na východ!“ skríkol Ray nahnevane. Bol zadýchaný, špinavý od prachu a mal niekoľko škrabancov, ale inak sa zdal nezranený. Tiež pohľadom kontroloval Abby, ktorej zranenia sa hojili okamžite vďaka vypitej krvi.

Medzi troskami sa zjavil Alec s Rebeccou. Obaja zazerali na Gardu. Potom si aj oni všimli, že Julius je na úteku. Dokonca mal už otvorený portál. Sprevádzala ho slušná skupinka démonov, ale on šiel posledný.

Z hradieb sa zniesol anjel.

Carys.

Abby ju poznala, pretože sa občas zjavila na dvore. A tiež vedela, že ak niekto Juliusa odpraví, bude to ona. Spávala s ním desať rokov, aby ho zastavila.

Ale ona nepozná pravdu!

Princezná sa rozhodla behom sekundy. Opustila bezpečie Gardy a rozbehla sa za Juliusom. Pred Carys mala náskok a dúfala, že sa k nemu dostane skôr.

„Abby, nie!“ Ray pochopil jej zámer a pustil sa za ňou.

Po Carys sa Juliusovým smerom vydali Alec s Rebeccou, Helio, donedávna stratený otec veľkráľov, a Ninja, maskovaný bojovník neznámeho pôvodu.

Upírska rýchlosť bola Abbynou výhodou. „Julius!“ vykríkla, keď bola na dosluch.

Démon sa znudene otočil, akoby premýšľal či sa chce zahadzovať so smrťou nejakej zbytočnej upírky, alebo mu za to nestojí.

Odvážne k nemu kráčala a zastala niekoľko metrov od neho. „Viem prečo to robíš,“ povedala autoritatívne a sebaisto. „Viem čo ti inkvizítori urobili. Viem aj, že ti nikto nepomohol. Nikto sa ťa nezastal.“

V temných očiach sa mu mihlo prekvapenie. Julius rozhodne nevyzeral zlomene. Rozhodne sa nestiahol do seba ako ona. Išla z neho arogancia a sebavedomie. Napriek tmavšej pokožke bol však bledý a pri jej slovách prišiel ešte o viac farby.

V jeho zaváhaní uvidela nádej. „Aj mňa týrali. Krátko, ale tiež mi nedopriali milosť. Nedokážem si ani predstaviť tvoje utrpenie. Máš plné právo nás nenávidieť.“

Zovrel pery.

„Ale takto to nemusí ísť ďalej,“ pokračovala s rovnakou istotou. „Náš svet sa zmenil. Nezáleží na krvi. Nezáleží ako si sa narodil. Si jedným z nás. A my za svojich bojujeme do posledného dychu.“

Julius si pohŕdavo odfrkol.

„Nenapravíme čo sa stalo.“ Naprázdno preglgla. Ani jej minulosť sa neodstane, ale sakra, budúcnosť teda prepíše! „Položíme na lopatky inkvizíciu aj v tvojom mene.“ Natiahla k nemu dlaň. „Buď jedným z nás,“ vyzvala ho.

Na sekundu sa zdalo, akoby nad tým skutočne premýšľal. Potom sa jeho pery skrivili krutosťou. „Zhorte v pekle!“ okríkol ju a vyslal k nej neskutočne silný prúd smrtiacej mágie.

Ray bez váhania skočil pred ňu a zdvihol lakte. Jeho telo mágiu pohltilo a princezná zostala nedotknutá, nanajvýš sklamaná.

Julius sa zvrtol a opustil rúcajúcu sa realitu a pravdepodobne jediný domov, ktorý mal. Abigail smutne zvesila plecia. Jeho príbeh nebude taký ako jej. Nenávisť ho príliš pohltila.

„To teda nie, ty monštrum!“ doľahol k nim Carysin rev, ale bolo neskoro. Julius bol preč.

Svoju šancu dostal, pomyslela si Abby. Sám sa odsúdil na smrť.

Odhodlane sa otočila a v diaľke uvidela svojho brata s Rebeccou. Chcel sa k nej rozbehnúť. Okamžite sa otočila k Rayovi, ktorý je v očiach jej príbuzných stále zabijak a zločinec. „Musíme vypadnúť,“ povedala priškrtene, odrazu vydesená z možnosti, že by ho od nej odtrhli.

Nechápavo pootvoril pery.

„V tejto situácii mu vážne nevysvetlíme tvoju náhlu zmenu strán. Musíme raz a navždy poraziť inkvizíciu a oslobodiť unesených Gardistov. Až potom pochopia.“

Teraz by ju len odtiahli na dvor a znovu začali ochraňovať ako nejakú krehkú bábiku. Ak má však raz a navždy pochovať svoju traumu, potrebuje si vybaviť staré účty!

Ray prikývol a spoločne sa rozbehli späť k nastúpenej Garde. Mor vytiahol do sedla Abby, Hlad Raya. Boli pripravení odísť portálom, ktorým prišli, len čo ho Rebecca znovu otvorí.

„Abby!“ začula svojho brata a srdce sa jej zovrelo. Kiež by sa nedialo toľko vecí naraz...

Rebecca čosi Alecovi urýchlene vysvetľovala, ale on z diaľky hľadel len na svoju sestričku.

„Keď príde čas, vrátim sa, Alec,“ povedala, ale hrdlo mala stiahnuté. Chýbala jej rodina. Šialená, drzá, nevyspytateľná rodina. „Prosím, nechaj ma odísť.“ Nateraz.

Urobil tri kroky vpred. „Abby...“

„Som v poriadku. Ale moja úloha ešte neskončila.“ Ale skončí. Čoskoro. Keď si podá skutočných nepriateľov a pomstí nielen seba, ale aj Juliusa, hoci on o to zrejme nestojí.

Rebecca sa s Alecom začala hádať, až ho nakoniec presvedčila a otvorila portál späť do Chorvátska. Abby im vďačne kývla a všetci urýchlene opustili Juliusovu bývalú dŕžavu.

Niekoľko Gardistov potrebovalo okamžité ošetrenie, preto boli odnesení do sídla, kde čakali lekári z ich radov. Ostatní kývli Rayovi a Abby a po krátkych rozhovoroch sa pomaly rozpŕchli.

Ray začal okamžite prehmatávať Abby. „Si v poriadku? Máš niečo zlomené?“

Zasmiala sa a pobozkala ho. Jeho starosť ju zahriala pri srdci. „Nič mi nie je,“ uistila ho. „Čo ty?“

„Len pár modrín.“ Pritiahol ju k sebe a dlho objímal.

Princezná cítila jeho napätie. Upokojujúco ho hladila na chrbte, snažiac sa pochopiť dôvod jeho nepokoja. Vyhrali predsa. Julius prišiel o väčšinu svojej moci. Garda ho prijala medzi seba.

Cíti sa stále vinný?

„Ray,“ prehovorila nežne a vzala jeho tvár do dlaní. „Nesmrteľnosť so sebou nesie ťažký údel. Nezabúdame na naše chyby. Sú s nami a navždy budú. A preto ich môžeme naprávať po zvyšok večnosti.“

Zabolelo ho pri srdci. Nikdy z hlavy nevymaže spomienky na stovky mučených upírov a vlkolakov. Na pohŕdanie, ktoré im uštedril. Na fanatizmus, ktorý ho ovládal. Po prvý raz si priznal, že ten pobyt vo vlhkej cele si zaslúžil a aj oveľa viac. Mal hladovať a mrznúť, ale Abby to nedovolila. Zlomená upírka v sebe našla viac milosti než on za stáročia.

Z očí sa mu vykotúľali dve nechcené slzy. Smrkol a uhol pohľadom. Abby ho však odmietla stratiť v sebaobviňovaní. „Ray, počúvaj ma.“ Zatriasla ním, aby sa sústredil. „Keď sa narodí dieťa do komunity radikálov, ktorí ho učia že ubližovať, trýzniť a mučiť je v poriadku, vyrastie z neho rovnaký radikál. Odmietne kontakt so svetom po dobu, kým bude vo svojej komunite spokojný a jeho potreby budú naplnené. Nepochopí chybu svojich činov kým komunitu neopustí. Kým sa nedozvie, že tí, ktorým ublížil cítia bolesť. Kým neuvidí zničené obete svojich činov. Kým neuvidí svet založený na rešpekte a harmónii. A teraz mi povedz – ak tento jedinec nemá možnosť opustiť komunitu, je to jeho vina? Je jeho vina ako vyrástol?“

Ray zovrel pery.

„Nie, nie je,“ odpovedala si. „Jeho vina to začne byť až vtedy, keď uvidí vlastné chyby a napriek tomu v nich bude pokračovať, lebo je to preňho pohodlnejšie. Bez ohľadu na utrpenie, ktoré spôsobí. Si tým dieťaťom, Ray?“

Pokrútil hlavou. „Nie.“ Pretože on sa k tým maniakom nikdy nevráti. Položí ich na lopatky, zničí tú chorú inštitúciu a do konca života bude nahrádzať upírom ujmu, ktorú napáchal. Jeho trestom bude život so spomienkami na zverstvá, ktoré napáchal.

Princezná ho sladko pobozkala. „Ja sa musím naučiť žiť s tým, čo sa mi stalo. A ty tiež. Urobilo to z nás to, čo sme dnes. A mne sa páči kto som.“

Unavene zaboril nos do jej vlasov. „Nemôžeš nás porovnávať. Ty si nevinná.“

„Možno. Aj ty si bol. Oboch nás zlomili. A teraz zlomíme my ich.“ Diabolsky sa usmiala. „Pridáš sa?“

Pery sa mu skrivili v nebezpečnom úsmeve. „Kedy začneme?“

„Len čo si dáme sprchu a...“ oči jej potemneli, „skontrolujeme, že sa nám nikde... nič... nestalo... bude to musieť byť detailná kontrola. Pre istotu.“ Prstom pri tých slovách prechádzala od hrude až k rozkroku.

Ray ju zdvihol do náručia a odniesol do sídla. Zdravie je predsa prvoradé. Natlačil ju do sprchy a dal si záležať na plnej zdravotnej prehliadke, po ktorej obaja vyčerpaním zaspali.