Temná skúška 17

 

Casey sa vznášala v stratosfére na svojej metle a pozorovala sklenené mesto visiace  nad budúcou Kanadou. Okrídlenú postavu nevidela, ale to mesto ju fascinovalo. Ide skutočne o prvé nesmrteľné bytosti na Zemi? Sú legendy o nich pravdivé? Čo tu vlastne robia? A prečo zmizli?

Postava s krídlami sa odrazu zjavila na plošine obkolesujúcej najvyššiu vežu a kamsi odletela. Casey čakala, či sa nevráti, no po chvíli sa odvážila priletieť bližšie. Vznášajúce sa mesto malo kamenný základ prechádzajúci do zvláštneho farebného skla. Svetlo akoby vydávali drahokamy kam len oko dovidelo. Desiatky budov ale pulzovali životom. Mihali sa v nich postavy omnoho menšie než okrídlenec.

Casey ľutovala, že pri nej nie je Brian, ale niekto musel dohliadnuť na Theresu a aj tak by na metle neobsedel. A obom im táto anomália vŕtala v hlave.

Vyslovila niekoľko slov, namierila paličkou na seba a stala sa neviditeľnou. Nie je to najdokonalejšia stratégia – stále ju môže niekto zacítiť, alebo do nej naraziť.

Pristála na okraji mesta, v tieni neveľkej budovy, kde nevidela žiadny pohyb. Precvičila si stuhnuté nohy a opatrne kráčala náhodným smerom medzi sklenenými stavbami. Vzduch tu nebol riedky a podmienky pripomínali tie na Zemi. Len tlak by mohol byť lepší.

Casey sa zakrádala čoraz hlbšie do komplexu budov. V oknách sa hýbali jej neznáme postavy. Sú to anjeli? Existovali už v týchto dobách? A ak nie, kto je to? Za dinosaurov to mohli byť buď predkovia nesmrteľných, alebo ďalšia, neznáma frakcia. Nebola si istá, čo by preferovala. Pôvodní predkovia, praotcovia a pramatky bytostí ako ona, dopadli dosť zle. Nemali ľudskú podobu. Časom ale vyrastali nové, ľuďom podobnejšie generácie a prapredkom stúpla moc do hlavy. Chceli ich ovládať, podriadiť si ich. Generácia sa postavila proti generácii a prapredkovia prišli o moc a životy. Nikto presne nevie, kam až ich moc siahala, ale podľa legiend boli schopní odobrať nesmrteľnosť.

Ako ale zapadajú do príbehu týchto neznámych okrídlených bytostí?

Niečo tu nedáva zmysel. Akási časť ich histórie sa stratila a Casey mala zlú predtuchu, že sa práve píše.

Nazrela cez otvorené okno do okrúhlej miestnosti so zvláštnym nábytkom po obvode, na ktorom sedelo niekoľko bytostí podobných Erin v pôvodnej forme. Prapredkovia upírov. Krídla mali stiahnuté, ale ruky aj nohy mali nesprávne množstvo kĺbov, ústa plné ostrých zubov, oči krvavo červené bez beľma a zreničky, uši špicaté a dlhé a ochlpenie hlavy sa ešte nerozhodlo, či chce byť srsťou, alebo vlasmi. Ich pokožka bola zafarbená do siva a hrubá. Ich pohlavie Casey odhadla len podľa plnších hrudníkov a aj to si nebola celkom istá. Napočítala tri ženy a štyroch mužov. Ich oblečenie pozostávalo z niekoľkých kusov hrubých handier zopnutých sponami na ramenách a bokoch. A niežeby toho veľa zakrývalo.

Reč je zvláštna vec. Medzi ľuďmi sa vyvinula relatívne nedávno. Prvá známa forma dorozumievania sa nespočíva v slovách, ale klikaní jazykom a cmukaní. Casey osobne navštívila posledný žijúci africký kmeň, ktorý si ponechal prvky tejto reči.

Predchodcovia nesmrteľných očividne postupovali podobne. Namiesto cmukania ale na seba v podstate syčali a podivne kmitali perami. Do toho gestikulovali rukami.

A Casey nemala poňatia o čom sa bavia.

Čo najtichšie sa vzdialila. Precutpitala k ďalším nízko položeným oknám, a v nich našla úplne odlišné bytosti. Boli takmer podobné jej a ľuďom.

Ako je to možné?

Tieto stvorenia mali výšku necelých dvoch metrov, husté, kučeravé vlasy, bledú pokožku, ostrejšie nechty, ale až na oči bez beľma by zapadli medzi ľudí, ktorí sa ešte niekoľko miliónov rokov neobjavia.

Čo sa tu, sakra, deje?

Štyri bytosti, všetko muži, a Casey nedokázala povedať, ku ktorej rase patria, pripravovali jedlo v neznámych strojoch. Podľa zápachu sa jednalo o byliny a rastliny z povrchu. Aspoň dúfala. Potichu si medzi sebou čosi mrmrali podobným spôsobom ako predkovia upírov. Potom naložili jedlo na podnosy a odniesli ho nevedno kam, no z budovy nevyšli. Odvážila sa sadnúť na metlu a vzlietnuť k oknám o poschodie vyššie. Tam nič nenašla. Až na štvrtom poschodí zazrela ďalšie stvorenia, tentoraz pravdepodobne predchodcov džinov. Ich oči boli nádherne indigové, pokožka čierna ako uhoľ, nemali nos a ich pery boli len úzka štrbina, cez ktorú vydávali pískavé zvuky. Och, a mali dva páry rúk! Nikde však nevidela ich nohy. Vznášali sa nad zemou a dlhé róby im zakrývali spodnú časť tela.

Ľudskejšie vyzerajúce bytosti im priniesli podnosy s jedlom a nezdvihnúc oči z podlahy rýchlo odišli.

Vzduch preťal desivý krik, akoby umieralo ranené zviera. Casey takmer spadla z metly a rýchlo sa otočila, aby mala za chrbtom stenu a nie prázdny priestor. Odkiaľ to prichádza?

Krik sa zopakoval. Bosorka zletela nižšie a svišťala pomedzi budovy. Zavýjanie nikoho nerozrušilo, všetky bytosti naďalej pokračovali vo svojich činnostiach.

Po dlhých minútach hľadania našla osamelú kruhovú vežu s podzemnými priestormi, odkiaľ ten krik plný agónie vychádzal. Drobné okno na úrovni terénu odhaľovalo čosi ako temnice. Casey sa k nemu priplazila a nazrela dnu.

Zdvihol sa jej žalúdok.

Na drsnom sklenenom povrchu kľačal mladý... čokoľvek, nedokázala odhadnúť jeho rasu, a dvaja pôvodní upíri ho držali za obe ruky a zabraňovali mu akokoľvek sa pohnúť.

Casey tú pozíciu veľmi dobre poznala.

Prišla v nej o život a dieťatko.

Zaliala ju zlosť.

Tretí upír pristúpil k vychudnutej bytosti, ostrý pazúr na ruke namierený na jeho hlavu. Chlapec sebou mykal, kričal, z úst mu vychádzali chrchlavé zvuky.

Casey prebehla očami po miestnosti a dych sa jej zasekol v hrdle. Na kope v rohu bolo asi sedem mŕtvol nahádzaných na sebe ako nejaké plesnivé ovocie. Viacerí mali dotrhané oblečenie a odhalené časti tela, ktoré podľa toho čo zaznamenala u ostatných, by chceli mať radšej ukryté.

A na tej hromade boli tri deti. Tri malé postavičky nie väčšie od Theresy. Tváre mali zakrvavené od toho, ako im do čela niekto vrazil ostrý predmet.

Nie, nie predmet.

Pazúr!

To snáď nie!

Rozumná časť jej mozgu vedela, že nesmie zasiahnuť. Že minulosť sa musí odohrať, aby sa stala prítomnosťou, z ktorej s Brianom prišli. Tá menej rozumná časť mozgu jej ale pripomenula, že aj Carys cestovala časom a vo veľkom menila udalosti. Áno, síce sa nemôže vrátiť do budúcnosti, ale svet sa nezrútil.

A tak Casey urobila niečo, čo ju mohlo stáť nielen budúcnosť, ale aj vlastný život. Namierila paličku cez malé okienko na upírov a jedného po druhom zabila.

Nie neomráčila.

Zabila.

A ani ju to nemrzelo.

Roztrasený chlapec ohromene otvoril ústny otvor a uprel na ňu jantárové oči. Nos mal plochý, sotva badateľný, pokožku vcelku ľudskú a opálenú, len viac obrastenú chĺpkami. Keď sa ubolene narovnal, mal Caseyinu výšku, ale musel vážiť polovicu z nej. Spod chumáča vlasov mu vytŕčali špicaté uši len o kúsok vyššie než by bolo normálne.

Vlkolak alebo tiger.

Vlci a ani tigre sa ešte nevyvinuli. Ako môže mať podobu neexistujúceho cicavca?!

Chlapec sa rozbehol k skleneným dverám, škrabal na ne čiernymi nechtami a syčal, ale nešli otvoriť. Sklo bolo tu dolu nepriehľadné, drsné a tmavé. A Casey mala pocit, že to sklo ani nie je, len nejaká podobná substancia.

Keď stvorenie pochopilo, že cez dvere sa von nedostane, rozbehol sa k oknu a pokúšal sa vyskočiť, aby sa zachytil rímsy. Okno bolo úzke, ale pri jeho telesnej stavbe by sa ním mohol pretiahnuť.

Casey to nevydržala a zviditeľnila sa, ležiac na zemi vedľa okna.

Chlapec vykríkol a uskočil. Chvíľu na seba len civeli. Casey mu nemala ako povedať, že mu neublíži. Ani len jej gestá by nepochopil. Všetko na nej mu je cudzie.

Keď bolo jasné, že chlapec nezačne kričať, opatrne, pomaly, k nemu natiahla ruku a dúfala, že pochopí, že mu chce pomôcť dostať sa von.

Dlhú chvíľu sa ani nepohol. Zvažoval svoje možnosti. Zaňuchal jej smerom a bol ešte viac zmätený.

Za toto ma Brian zabije, pomyslela si Casey. Čo ak sa kvôli jej stupidite nebudú môcť vrátiť? Čo ak práve zabila Erininých predkov? Čo ak zachraňuje chlapca, ktorý je zločinec?

Chlapča sa nakoniec rozhodlo, že Casey nepredstavuje až takú hrozbu a znovu podišiel k oknu. Zdvihol k nej kostnatú dlaň a na chvíľu sa dotkli, no aj tak ho nezvládla zachytiť.

On sa ale vynašiel. Odstúpil a začal pod okno ťahať mŕtvych upírov. Vydával pri tom ubolené zvuky a telo držal v uhle, ktorý bol Casey známy. Musí mať zlomené rebrá. Má vôbec rebrá? Kedy sa vyvinul hrudný kôš?

Och, s ich minulosťou je rozhodne veľa vecí v neporiadku!

Chlapča sa vyštveralo na mŕtvoly a konečne jej podalo studenú ruku. Casey sa zaprela a on sa konečne dostal k rímse a prehupol sa von. Dýchal námahou a pobledol. Neustále na ňu ale hľadel ako na zjavenie. Uvedomila si, že tak skutočne musí vyzerať – celá v bielom, čistá biela pokožka, beľmo v očiach, rovné zuby, ľahká stavba tela.

Pokúsila sa o úsmev.

Chlapec jej gesto zopakoval. V ústach mal ostré zuby, hoci predné sa zdali byť plochejšie a rovnejšie.

Pomaly k nemu natiahla aj druhú ruku a vyhrnula mu dotrhanú handru, v ktorej bol oblečený. Bolo to v podstate dlhšie sivé pončo stiahnuté v páse. Pokúsila sa necivieť, no zhodnotila, že pohlavné orgány má relatívne ľudské. Sústredila sa však na jeho hruď. Videla mu všetky rebrá a brucho mal vpadnuté ako prvotriedny anorektik. Toto dieťa muselo dlho hladovať.

Do očí sa jej nahrnuli slzy. Namierila naňho paličku a odriekla niekoľko slov. Rebrá sa vrátili do pôvodnej polohy a zacelili.

Chlapec mal znovu ústa dokorán a vydal prekvapený škrek. Casey mu pritisla dlaň na pery.

Pochopil.

Musia byť ticho.

Ale čo teraz? Čo s ním len urobí? Dnes mal umrieť. A on jej nerozumie! A tí mŕtvi upíri majú určite kamarátov, ktorí nebudú nadšení ich stavom.

Chlapec sa po chvíli spamätal, vstal a vzal ju za ruku. Vydal ďalší chrchlavý zvuk a viedol ju kamsi preč do veže. Casey v poslednej chvíli zhrabla metlu a nasledovala ho.

Kráčali niekoľko minút, kým sa dostali až na okraj plošiny nesúcej celé mesto. Pod nimi boli oblaky a videli aj zakrivenie planéty.

Chlapča celou dlaňou ukázalo pod nich. Potom na seba, na ňu, a znovu na Zem.

Chce ísť dole, pochopila.

Ale ako to urobí? Ako ho posadí na metlu? Ukázala mu ju, posadila sa na ňu a vzlietla, aby mu demonštrovala, ako to funguje.

Na jej prekvapenie pochopil. Ustúpil od nej, rozpažil ruky a znovu prehovoril v tej divnej reči. Zvírila sa okolo neho mágia a vytvorila pevný povraz z materiálu, ktorý nikdy nevidela. Bol takmer priesvitný a plochý.

Táto vec im má pomôcť?

Chlapec jej naznačil, že chce metlu, a ona mu ju podala. Urobil na nej niekoľko uzlov a vytvoril tak hojdačku pozdĺž jej metly.

Snáď sa nechce zviezť na tomto? Nikdy sa neudrží!

Zhrozene naňho pozrela. On sa ale zamotal do povrazu a ukázal na Zem.

Šialenec!

Casey opatrne nasadla na metlu a vyletela do výšky, aby videla, ako sa chlapča drží. Nevyzeral znepokojene.

Aspoň jeden z nich.

Vzhliadol k nej a aj keď nemal oči, na ktoré bola zvyknutá, vyžarovala z nich vďaka a únava.

Porazene privrela oči. Mala neblahé tušenie, že z tohto ešte bude malér. Naposledy pozrela na sklenené mesto a pomaly z neho odletela.