Temná skúška 18

 

Brian nemal dobrý pocit z Caseyinej misie a len čo mu zmizla z dohľadu, oľutoval svoje rozhodnutie nehádať sa s ňou o risku, ktorý sa rozhodla podstúpiť.

Ale mohol jej to zakázať? Je to žena, ktorá mu môže premeniť penis na dikobraza. Nepotrebuje ochranu. Nepotrebuje pomoc. Je silná. Je to Casey.

Aby sa zamestnal, zobral Theresu na výlet džungľou. Naučil ju ako sa pohybovať lesom, vyhýbať sa nebezpečenstvám a nakoniec spoločne pozorovali rodinku triceratopsov na čistinke pod kopcom. Samozrejme, po celý čas ich chcela ísť pohladkať.

Na obed sa vrátili k ich príbytku a najedli sa. Potom sa vydali na pláž, kde čakali na Casey.

A ako Brian očakával, Casey sa vrátila a priniesla problémy. Na metle jej visela drobná postava, zamotaná do zvláštnych povrazov.

Brian sa už ani nenamáhal s rozčuľovaním. Len si prekrížil ruky na hrudi, počkal až pristane a nadvihol obočie.

Casey sa nevinne usmiala a pomohla zvláštnemu chlapcovi voňajúcemu po šelmách vymotať sa. Brian z neho vycítil neznámu krv, pravdepodobne krv predkov, vek osemnásť rokov a veľmi vážnu podvýživu. Tváril sa nechápavo, vydesene, ale nezačal v panike kričať a utekať. Theresa sa držala za Brianom a zvierala mu dlaň.

„Kto je to?“ pípla.

Casey sa zhlboka nadýchla. „Zachránila som ho pred smrťou v sklenenom meste, kde žijú naši prapredkovia spolu s novou, ľudsky vyzerajúcou generáciou,“ povedala skrátene.

Brian sa plesol po čele. Len stáročia kraľovania mu zabránili v nepeknom monológu. Jeden sa na tróne naučí trpezlivosti.

„Prosím. Nezabiť ma,“ prehovoril chlapec a len Brian mu rozumel. Kedysi totiž urobil bordel v nebi, poslal do ľudskej ženy schopnosť porozumieť všetkým rečiam a jazykom a potom sa od nej napil, čo znamená, že túto schopnosť tiež nadobudol. A len vďaka nej mu chrchlanie tohto stvorenia znelo zrozumiteľne. Jeho mozog automaticky prešiel do tejto reči, hoci ju nikdy nepočul.

„Nechceme ťa zabiť,“ uistil ho.

Casey sa zamračila, než jej došlo, že Brian je lingvisticky nadaný. Lebo uhryzol Isobel. Aj on má na triku svoje hriechy.

„Kto ste?“ chlapec sa obzeral, vydesený.

Upír a bosorka si vymenili neisté pohľady. Aký veľký paradox spôsobujú?

„Naši predkovia tam hore zabíjali deti, Brian,“ šepla Casey so slzami na krajíčku. „Pozri sa naňho. Je chudý a zničený.“

Chlapec len nechápavo sledoval, ako jej z úst vychádzajú jemu neznáme, plynulé a melodické zvuky.

„Prišli sme z ďaleka a uviazli sme tu,“ vysvetlil chlapcovi najjednoduchšiu verziu.

Jantárové oči sa mu rozšírili. „Vy byť naši stvoritelia?“ šepol posvätne.

„Stvoritelia?“ zopakovala Casey, keď jej Brian preložil jeho slová.

„Naši páni. S krídlami.“

Brian nenachádzal slov. „Vaši bohovia?“ snažil sa pochopiť jeho slová.

„Čo byť boh?“

Nuž, to je otázka, ktorú v dvadsiatom prvom storočí nezačujete. Casey bola rovnako zmätená ako chlapec a Brianov mozog tiež zaostával. Len Theresa bola blažene nevedomá, no držala sa bezpečne za Brianom, v ktorom videla svojho ochrancu.

„Čo keby sme sa presunuli dovnútra?“ navrhla Casey. „Musíš byť hladný. Máme nejaké jedlo a vodu.“

Brian m pretlmočil jej návrh.

Chlapec dlho váhal, ale nakoniec prikývol a nechal sa odviesť do kuchyne, kde sa posadil za stôl a Brian pred neho postavil podnos s pečeným vtákom, ktorého pôvodne šetril pre Casey, no ona sa uspokojila aj s chlebom a ovocím. Theresa sa schúlila na stoličke najďalej od neho, ale odvážne sledovala dianie.

„Tí, čo ťa chceli zabiť... boli to stvoritelia?“ pýtala sa Casey cez Briana. Dokázala si predstaviť, že by sa prapredkovia vydávali za nadradených.

„Nie. Oni byť len prví stvorení. Naši stvoritelia mať krídla. Veľkí. Tvarom ako vy.“

To predsa nedáva zmysel. Nemôže. „Oni vás stvorili? Videl si to?“ pýtal sa Brian.

„Áno.“ Chlapec sa hladne zahryzol do pečeného vtáka a animalisticky si na ňom pochutnával. Theresa pokrčila nosíkom, no zahryzla si do jazyka. „Stvoriť našich pánov. Potom nás, sluhov. Ale my nie sluhovia. My nechcieť zomrieť. Nechcieť robiť ich prácu.“ V hlase mal nádej a odvahu.

„Ako vás stvorili?“

„To my nevedieť. Mať veľkú silu. Ja vidieť stvorenie. My objaviť sa z ničoho. Z veľa sily. Od stvoriteľov. Oni nás potrebovať. Ale vy iní. Prečo iní?“

Brian si stlačil koreň nosa. „Ako sa voláš? Máš meno?“

Chlapča vydalo zvuk, ktorý sa najlepšie dal definovať ako Chmí. Brian mu teda predstavil seba a Casey s Theresou, ale ani jedno z ich mien nedokázal Chmí vysloviť.

„Máš niekde rodinu?“

Znovu nechápavo zamrkal. „Čo byť rodina?“

Casey sa mračila.

„Otec. Matka. Súrodenci.“

Stále nerozumel. „Ja stvorený. Stvoriteľmi. Moji súrodenci veľa. Niektorí zabití pánmi.“

„Prečo ich zabili?“ vybafla Casey. Brian tlmočil.

Chmí posmutnel a odložil kosti, ktoré doteraz obhryzával. „Niektorých pre vzburu. Ostatných pre poznanie. My... my chcieť žiť. Preto vzbura. Ja tajne sledovať pánov a donášať informácie bratom. Preto ma chcieť zabiť.“

Brian dostával z pravekej gramatiky nesmrteľných bolesti hlavy, no konečne sa niekam dostali. „Pre aké poznanie? Čo od vás chcú?“

„Poznanie. Naši stvoritelia sem prísť veľmi dávno. Vidieť veľa vecí, ale nestíhať všetko. Preto stvoriť nás. Aby vidieť a pamätať. Prežívať. Páni prvá generácia. My druhá a tretia. My lepšie robení pre život, pohyb a vnímanie. Vedieť lepšie robiť veci. Páni závidieť. Chcieť naše schopnosti. Ale stvoritelia ich nemôcť prerobiť. Preto naliehať, aby my sluhovia. My veriť, že to byť náš údel, ale klamstvo!“ rozhorčil sa. „Páni nás nútiť robiť...“ v očiach sa mu objavili slzy, „robiť čo my nechcieť. My trpieť. Keď dosť zažiť, naši páni nás zobrať a položiť pazúr do hlavy.“ Ukázal si na čelo. „Oni nám zobrať spomienky. Zobrať nám život, aby oni mať čo my mať. Aby stvoritelia spokojní, že páni vidieť, skúšať, objavovať.“

Brian sa zhrozene nadýchol a Casey dýchať zabudla. Ich praotcovia a pramatky nechcú vládnuť ako hovorili legendy. Kradnú životy. Kradnú zážitky, city, emócie, aby ich nemuseli okúsiť na vlastnej koži. Za cenu životov vlastného druhu.

„A stvoritelia? Vedia o vašom utrpení?“

„My nesmieť k nim prehovoriť. Nesmieť byť v ich prítomnosti. Nesmieť do ich časti mesta.“ Chmí nechápavo hľadel na nádobu s vodou. Pritiahol si ju pred seba a po chvíli sa nad ňu naklonil a začal piť ako pes alebo mačka.

Theresa prekvapene zhíkla. Casey ju pohladila po vlasoch a vysvetlila jej, že kedysi na svete takéto bytosti žili a je to úplne normálne.

Casey stisla Brianovu dlaň. „Rozumieš tomu?“ šepla, kým Chmí pil.

„Čiastočne,“ mrmlal. „Prvá generácia má priveľa moci a je lenivá vidieť svet, čo je zrejme cieľom stvoriteľov. Preto nakecala klamstvá generáciám po nich, že sú sluhovia a ich účelom je krátky život zakončený bolestivou smrťou pre ich pánov.“

„Ale čo tí stvoritelia? Prečo vôbec... tvorili?“

Na to odpoveď nemali.

Chmí dopil a znovu sa sústredil na svojich podivných záchrancov. „Vy ako my. Iní, ale ako my. Okrem nej,“ ukázal na Theresu. „Kto ona?“

„To je veľmi komplikované.“

Chlapec si všetkých premeral. „Ja vidieť modely. Vidieť predpovede stvoriteľov. Oni vedieť, ako my vyzerať o veľa času neskôr.“

Brian spozornel. Tak nejako automaticky predpokladal, že Chmí nie je vzdelaný a za výdobytok techniky považuje nanajvýš koleso. „Odkiaľ to vedia?“

„Oni múdri. Vedieť veľa vecí. My učiť od nich. Tajne. Len páni smieť. Ale my chytrí. Postaviť si vlastné stroje. Zariadenia. Lietať na oblohu. Urobiť tunely v zemi. Pestovať jedlo. Písať a počítať.“

„Ako počítate?“ zaujímalo Briana.

Chlapec sa zamyslel, ako im to vysvetliť. Potom nechtami jednej ruky vyryl do dreva stola päť šrámov. Ukázal na ne. „Náš základný počet. Po ňom opakovať čísla na začiatku a keď skončia, zvýšiť číslo na konci.“

„Päťková sústava,“ pochopila Casey.

Brian mu vysvetlil ich desiatkovú sústavu a chlapec hneď pochopil. Zo zaujímavosti mu Brian vyryl do dreva kruh, naznačil polomer a potom pod kruh nakreslil čiaru.

Chmí znovu pochopil a napísal mu hodnotu pí. Na sedemnásť čísel!

Brian s Casey v momente ožili, pretože pochopili, že sa s ním nemusia rozprávať jednoducho. „Vieš ako plynie čas?“ začal Brian.

Chlapec zažmurkal. „Iste.“

„Čo keby sme ti povedali, že my dvaja... že sme išli proti jeho prúdu? Že sme z dní budúcich?“

Ohromene sa nadýchol. „Skutočne?“ znel nadšene.

„Bola to chyba. Stretli sa neznáme energie a poslali nás sem. Rozumieš mi?“

Usmial sa. „Neuveriteľné! My uvažovať o čase, ale príliš komplikované výpočty. Z akého času prísť?“

Brian prepočítal ich odhad na čísla, ktorým rozumel Chmí a keď mu to povedal, chlapec na chvíľu stuhol. „Tak veľa?“

„Tak veľa. Sme potomkovia vás všetkých. A nevieme nič o stvoriteľoch. Nepoznáme ich. Vedeli sme len o... vašich pánoch.“

Chmí sa zamračil. „Nevedieť o stvoriteľoch? Oni predsa neumrieť. Nemôcť.“

Casey mala sto chutí sadnúť na metlu a hodiť reč s týmito stvoriteľmi. Čo sú reálne zač? Čo od nich chcú?

Chmí sa narovnal, akoby dospel k určitému rozhodnutiu. „Ja ukázať vám. Ak chcieť. Aby pochopiť stvoriteľov. Oni dobrí. Mať ťažký údel. Oni smutní. Osamelí.“

„Čo nám chceš ukázať?“

Zrazu to bol on, kto vyzeral, že im nevie vysvetliť niektoré záležitosti. „Oni zaznamenať začiatky. Aby my nezabudnúť. Ja môcť ukázať. Ale nebezpečné.“

„Prečo?“

„Odkaz v zemi pánov. Ale ja vedieť cestu. Potrebovať ale pomoc. My potrebovať pomoc.“

„Kto my?“ nechápala Casey.

„My vzbúriť sa. Tajný bunker. Moji druhovia čakať. Ja ukradnúť informácie od pánov.“ Siahol kamsi do záhybov oblečenia a vytiahol odtiaľ farebný kus kryštálu. Prehistorické USB? „Prosím. Odniesť správu a ja pre vás ísť do zeme pánov.“

Brian zovrel pery. Tento chlapec práve obchodoval z vlastným životom, aby pomohol svojim druhom. Zdá sa, že Casey neulovila náhodnú obeť. „Kde je váš tajný bunker?“

Chmí zo záhybov vytiahol ďalšiu hračku, podlhovastý kus kovu veľký ako jeho prst. Dotkol sa niekoľkých farebných bodov a odrazu sa mu nad dlaňou objavil hologram Zeme veľký ako tenisová loptička. Casey zhíkla.

„Náš bunker tu,“ ukázal na Yucatán.

Na Yucatán!

 

 

Brian sa prechádzal po pláži, sem a tam, a snažil sa pochopiť, ako sa mohol deň takto zvrtnúť. Ešte ráno sa zobudil vedľa Casey, spokojný a uvoľnený. A zrazu je tu mladý bojovník, ktorý plánuje vzburu proti predkom, podozrivo umiestnený tábor na Yucatáne a stvoritelia, ktorí majú neznáme úmysly.

Nemajú snáď dosť problémov?

Po piesku k nemu pomaly cupitala bosá Casey. Ukázala Chmímu ich sprchu a dala mu nové handry, za čo jej bol neskutočne vďačný. Theresu usadili na balvan kúsok od nich a pozreli na seba.

Brian ju objal a prehmatal jej končatiny. „Nič ti nie je? Neublížila si si tam hore?“

Pokrútila hlavou a spojila im čelá. „Mrzí ma to, Brian. Ja viem, že som nemala zasahovať, ale keď som to videla... tie mŕtve deti. A jeho držali ako mň... teda Cateline, keď umierala, a neovládla som sa,“ fňukla.

Upír vzal jej tvár do dlaní. „Obaja vieme, že ja by som urobil to isté,“ zašepkal jej na pery. „My si poradíme. Ako vždy.“ Povzbudivo sa usmial.

Casey v tej chvíli pochopila, že keď už musela skončiť milióny rokov v minulosti, má najlepšieho možného spoločníka. Pobozkala Briana a dlho tam len tak stáli v tichom objatí.

„Čo budeme robiť?“ šepol nakoniec upír. „Zapletieme sa?“

A majú na výber? Aj keby nechceli poznať pravdu o stvoriteľoch, Chmí by sa mal vrátiť k svojim. A oslobodiť ich od utrpenia. „Je možné, že sa nikdy nevrátime domov. Je ti to jasné?“

A nebolo im to jasné v momente, keď uvideli prvého dinosaura? „Je tu ešte jedna možnosť. Šialená možnosť,“ nadhodil.

Casey sa zvedavo odtiahla. „Aká?“

„Maxwellov démon.“

Nadvihla obočie a listovala v pamäti. „Nerozumiem.“

„Portál. Hádes tvrdil, že je to sila, ktorá rozloží trestancov na častice a rozsype ich vesmírom. Ale čo ak je to len osud trestancov? Čo ak je portál inteligentný? Čo ak sme tu mali skončiť? Čo ak všetko, čo robíme, povedie k budúcnosti, z ktorej sme prišli?“

„Sebanaplňujúce proroctvo?“ Na to nepomyslela. Odkedy poznajú Carys, vidia cestovanie v čase ako nežiaduci faktor. Ale Carys cestovala z vlastnej vôle a vlastnými silami. Oni to nechceli a nedostali na výber.

„Ako som povedal, šialená možnosť. Ale možnosť.“

Ktorú si nemajú ako overiť. Na druhej strane, ak by sa naďalej snažili vyhnúť paradoxom, možno by nedokázali žiť sami so sebou. Casey by si naveky vyčítala, že nezachránila život, keď na to mala príležitosť.

Po pláži k nim po chvíli prišiel Chmí, čistý a v bielych handrách znovu stiahnutých v páse ako predtým. Neustále pokukoval po Therese, akoby sa snažil vyriešiť hádanku.

Casey k nemu pristúpila. „Tušíš, kto je ona?“ opýtala sa a Brian tlmočil.

„Ona nie ako my. Ona nový druh?“ odhadol pokojne. Zdá sa, že aj posledný z posledných vo svete nesmrteľných v dobe dinosaurov je vzdelanejší než vysokoškolský profesor ich doby.

„Krehký nový druh,“ povedal Brian. „Ako sa môžete podobať na budúci druh, ktorý sa ešte neobjavil?“

Chmí nevyzeral byť prekvapený. „Simulácie. Stvoritelia vedieť. Vedieť ako najlepšie vyzerať bytosť pre tento svet. Pri pánoch nevedieť. Páni stvorení dávno. Podmienky iné. Vzduch iný. Povrch iný. Energia iná.“ Premeral si Casey s Brianom. „Vy vyzerať ako ona. Meniť podobu?“

„Čiastočne,“ pripustil upír.

Chlapec pomaly prešiel k Therese a zastal asi meter pred ňou. Ona naňho hľadela s rovnakým záujmom ako on na ňu. Potom sa k nej sklonil a veľmi jemne sa dotkol jej vlasov. Theresa okamžite pohladkala jeho hlavu. Hneď sa usmiala.

„Ona slabá. Nie ako my. Umrieť rýchlo.“

Casey stiahlo hrdlo. Theresina smrteľnosť ju trápila každým dňom.

„My ju ochránime,“ povedal Brian a vzal ju do náručia.

Chmí sa narovnal. „Ak vy z budúcich časov... naši páni žiť?“

„Nie,“ uistil ho Brian. „Sme slobodní a žijeme veľmi, veľmi dlho.“

Chlapca tá správa očividne potešila. „Ja mať veľa otázok. Ale musieť vrátiť. Moji druhovia potrebovať informácie. Ja vás zoznámiť.“

Bol to zvláštny deň. Theresa si našla nového kamaráta a od Chmího sa dozvedeli, že na planéte je dohromady štrnásť lietajúcich miest a v každom sú tisícky nesmrteľných. Majú na nich portály schopné prenášať ich medzi mestami a medzi mestami a zemou. Páni tiež žijú v meste, ktoré si postavili, a ktoré popisom pripomínalo Hyperboreu. Nové generácie sa pokúšajú žiť aj na planéte, ale je tu len pár komunít v pokojnejších oblastiach s vhodným podnebím. Obzvlášť upíri majú problém, keďže potrebujú stravu a ešte neexistujú ľudia, aby ich vysávali. Zdroje sú len v mestách a na Hyperborey.

Večer pri ohni preberali, ako sa dostať na Yucatán. Jediným riešením sa zdala metla. Ale ako má na nej Casey preniesť dvoch chlapov? A čo Theresa? Nemôžu ju tu nechať. Ani Chmímu sa nepáčilo, že by bola sama. Preto sa pustili do diskusie o modifikácii jej metly, aby všetkých uniesla.