Temná skúška 19

 

Holky, keďže dnes oslavujem narodeniny (sama doma s fľašou vína, pretože sa bojím, že by sa k oslavám nepozvane dostavil aj COVID), máte tu ako darček novú kapitolu ;-)

Bol to najpodivnejší let v Caseyinom živote. Obrovská metla mala niekoľko úchytov, na ktorých boli pripevnené laná, do ktorých sa zamotali Chmí s Brianom ako do padáka, a Casey ďalšími popruhmi pripútala Theresu k metle a pred seba, aby nespadla. Zatiaľ čo Brian aj Chmí by zvládli let vo vyšších sférach, ľudské dieťa by pri tej rýchlosti, tlaku a nedostatku kyslíka umrelo, preto musela letieť pomaly a nízko.

Po niekoľkých hodinách sa nakoniec predsa len dostali na Yucatán a Chmí ju nasmeroval na kamenistý vrch, kde nerástlo toľko vegetácie a kde je vstup do bunkra jeho druhov.

Opatrne začala klesať a najskôr dovolila chlapom doskočiť na zem, potom pristála aj ona uvoľnila Theresu z popruhov. Dievčatko bolo tak fascinované, že sa aj zabudlo sťažovať na nepohodlie. Nové prostredie ju opantalo a veselo sa obzerala.

Brian si naťahoval svaly. „To bol strašný let,“ frflal. Bol trochu zelený v tvári.

Casey zagúľala očami.

Chmí urobil niekoľko krokov vpred na kamennom povrchu s množstvom otvorov a puklín. Pod nimi sa črtala džungľa a videli aj niekoľko hláv dinosaurov.

Odrazu sa z otvorov vynorili bytosti podobajúce sa na niečo medzi modernými nesmrteľnými a ich predkami. Tak ako Chmí mali mnohí odlišné tváre, uši, oči, stavbu tela a úpravu zovňajška. Len oblečenie mali odlišné od toho, čo videla v sklenenom meste. Materiál sa zdal umelo vytvorený, obopínal postavy nositeľov a bol v prírodných farbách splývajúcich s prostredím. Spodný diel sa dal definovať ako nohavice a bol spevnený v oblasti panvy. Vrchný diel bol komplikovane pospájaný kus látky, niečo ako nadrozmerný obväz, ktorého tvar si každý zvolil podľa seba. Hlavy im zdobili jednoduché sivé obruče.

V rukách mali veľmi vyspelo a ostro vyzerajúce oštepy, z ktorých sálala mágia, a namierili ich na ich malú skupinku.

Casey s Brianom skočili pred Theresu ako živé štíty a Chmí zase skočil pred nich dvoch.  

„V poriadku. Oni mi pomôcť!“ hovoril rýchlo. „Zachrániť ma pred smrťou. Neútočiť!“

Jeden z ozbrojených, muž fyzicky len o kúsok starší od Chmího, sklopil oštep a vystúpil vpred. Mal sivú pokožku a červené oči. Bez zreničky. Vlasy mu odstávali od hlavy v neprirodzenom objeme a mal špicaté uši. Z úst mu trčali dva ostré tesáky.

Predchodca upírov.

„Už si myslieť, že ty umrieť,“ povedal s úľavou, ale hneď sa sústredil na neznáme bytosti. „Oni stvoritelia?“

„Nie.“ Chmí sa k nim otočil. „Oni z budúcich časov. Naši potomkovia. Prísť sem omylom a nerozumieť.“

Vodca sa zachmúril. „A malé?“

Brian zdvihol vydesenú Theresu do náručia a šepkal jej upokojujúce slová.

„Malé nový druh. Slabá. Dieťa.“

„Oni nám rozumieť?“

„Len muž. Ich jazyk smiešny.“

Vodca kývol rukou na jednu zo žien a ona zmizla v otvore. Keď sa po chvíli vrátila, niesla v ruke štyri obruče, presne aké mali na hlavách ostatní. Prevzal si ich. „Vysvetliť im?“

Chmí vzal obruče a otočil sa k Brianovi a Casey. „Toto prekladať. Naše jazyky odlišné, ale my vynájsť prístroj. Čo vy povedať po vašom my rozumieť po našom a opačne.“

Brian si vymenil nedôverčivý pohľad s Casey. Je to pasca?

Chmí, aby ich presvedčil, si nasadil obruč ako prvý. Rozsvietilo sa na nej niekoľko kontroliek, ale inak sa zdal byť v poriadku.

Brian si teda vzal podivný prístroj a opatrne si ho nasadil na hlavu. Pocítil chvíľkové hučanie. Nič viac. Prikývol a Casey urobila to isté. Chmí nasadil obruč aj Therese a prístroj sa sám zmenšil na veľkosť jej hlavy.

„Vitajte medzi nami,“ prehovoril vodca miernym tónom a Casey s Theresou mu odrazu plne rozumeli. „Volám sa Asís. Som vodcom týchto bytostí.“

„Brian. Toto je Casey a Theresa,“ predstavil ich Brian. „Nie sme vaši nepriatelia. Prosím, skloňte zbrane.“

Asís kývol okolostojacim a oni poslúchli. Všetci si ich zvedavo prezerali.

Chmí mu rýchlo rozpovedal príbeh, ako sa s nimi stretol, a takmer posvätne mu podal kryštál s informáciami. „Páni zabili ďalšie deti. Videl som to na vlastné oči. Musíme niečo urobiť. A musíme pomôcť Casey, Brianovi a Therese vrátiť sa do ich časov. Povedali mi, že páni v ich časoch nie sú. Máme nádej!“

„Pokojne, chlapče. Všetko má svoj čas. Dopraješ mi chvíľu s tvojimi novými kamarátmi?“

„Buď k nim dobrý, Asís,“ prosil ho Chmí.

Upír sa usmial, odhalil tesáky a poslal ho spolu so zvyškom do otvorov, ktoré vedú do ich bunkra.

Trojica cestovateľov v čase osamela s Asísom, ktorý si doprial niekoľko minút, aby si ich detailne prezrel.

„Odpusťte, ale vyzeráte veľmi odlišne. Brian, ty si cítiť ako ja. Si z môjho druhu?“

„Som.“

„Je toto tvoj výzor? Nemaskuješ ho?“

„Nie. V našich časoch sa pre nás zdrojom potravy stal nový druh, ktorý sa tu vyvinie. Ich, ehm, genetické informácie, prepísali náš vzhľad.“ Nemusí mu hovoriť, že prídu časy, keď ľudí budú očividne jesť. Ako povedal Lucifer, stále sú predátormi. A ľudia sa vyvinuli zo zvierat.

Asís sa otočil ku Casey. „Ale ty... ty si nám podobná, no tvoj druh nepoznám.“

„Skutočne?“

„Musí byť nový. Niektoré mestá sme ešte nenavštívili. Asi pochádza z nich.“ Opatrne sa dotkol jej farebných prameňov. „Ide z teba silná mágia. Magických bytostí je málo.“ 

Ako posledná sa na pretras dostala Theresa. Asís jej pozrel hlboko do očí. „A ty si úplne nová. Nemusíš sa báť. Deti sú pre nás to najcennejšie, čo máme.“

Dievčatko sa odvážilo dotknúť jeho zvláštnych vlasov. „Budeš náš kamarát?“ opýtala sa placho.

„Rád by som.“

„Vieš ako sa dostaneme domov?“

Neveselo sa usmial. „Obávam sa, že neviem. Čo keby ste mi presnejšie vysvetlili, ako ste sa tu ocitli?“

Casey s Brianom mu teda zopakovali svoj strastiplný príbeh a zistili niekoľko zaujímavých vecí. Napríklad, že nič podobné peklu neexistuje, duše sa neinkarnujú a nebo s anjelmi je tiež neznámy pojem. Asísa však najviac zaujal fakt nesmrteľnosti duše.

„Chcete povedať, že naši zabití druhovia sa nestratili? Že akási časť ich vedomia... je stále tu?“ Už len z jeho pohľadu bolo jasné, že prišiel o mnoho blízkych.

Casey s Brianom ale zistili, že mu nevedia odpovedať, pretože sa nikdy nezamysleli nad tým, čo dáva duši nesmrteľnosť. Kedy sa stala nesmrteľnou? Podliehajú ich predkovia rovnakým pravidlám? A kam idú duše, keď neexistuje nebo a ani peklo? Existuje karma?

„Je to možné. Nie sme to my, kto má nad dušami kontrolu,“ vysvetlila mu Casey. „Vaši stvoritelia to musia vedieť.“

Asís si povzdychol. „Naši stvoritelia s nami nekomunikujú. Pokúšame sa k nim dostať už celé veky.“

„A čo vám bráni?“

„V prvom rade naši páni. Nedovolia nám priblížiť sa k nim. Klamú stvoriteľom o tom, ako žijeme. Klamú im o všetkom. A aby sa poistili, že sa s nimi nedohovoríme, nenaučili nás ich jazyk. Dokonca v každom meste naučili takých ako my inému jazyku, aby sme sa náhodou nespojili.“

Brian si odfrkol. „Najjednoduchší spôsob ako rozdeliť a oslabiť masy.“

Casey naňho zvedavo pozrela.

„Akonáhle je spoločnosť rozdelená jazykovo, posilňuje to jednotlivé skupiny, ale nie medzi sebou. Ostatných vidia ako cudzí element. Nečlena.“

„Máte podobnú skúsenosť vo vašom čase?“ zaujímal sa Asís.

Casey len privrela oči. „Niečo na ten spôsob.“ Nechcela mu rozprávať, aká je budúcnosť pokašľaná. „Ale vy ste našli riešenie s dorozumievaním.“ Ukázala na obruč.

„Naši páni nás podcenili. Myslia si, že sme hlúpi, ale aby sme sa starali o ich pohodlie, musíme poznať ich zariadenia. Naučili sme sa o ich fungovaní a jeden z našich druhov zostrojil obruče. Vtedy sme sa niekoľkí odpojili od miest a začali plánovať vzburu. Už viac nechceme slúžiť a umierať. Máme vlastné zariadenia, učíme sa vytvárať vlastné zdroje a spoznávať okolie. Oni len sedia vo svojich domovoch a nechajú sa obskakovať. A keď sa nudia, vyberú si jedného z nás a vezmú nám myšlienky.“

„Chcete ich zabiť?“ domyslel si Brian.

Asís naňho vyvalil oči. „Prečo by sme mali urobiť to, čo robia oni nám?“ opýtal sa pohoršene, až sa všetci zháčili.

Casey na chvíľu onemela. Oni sa prakticky dostali do doby, keď ešte nebola vynájdená vojna! „Čo teda plánujete?“ nechápala.

„Oslobodiť našich druhov. Povedať stvoriteľom o našom utrpení. Sú spravodliví, budú vedieť čo robiť. Naši páni môžu žiť, ale nech pracujú, trpia a namáhajú sa ako my. A na to sa potrebujeme dostať k stvoriteľom. Ale nevieme ako. Nie sú často v mestách na oblohe. Páni si postavili mesto na povrchu a myslíme si, že sa tam zdržiavajú, ale nevieme kde. A obávame sa, že je strážené silami, ktoré neprekonáme.“

„Hyperborea,“ zamrmlal Brian.

Asís sa pri tom slove zamračil, lebo mu nerozumel.

„Zaujíma ma jedna vec,“ zmenila Casey tému. „Prečo ste sa usadili na tomto mieste? Z celého sveta, prečo práve tu?“

„Ach, to je jednoduché. Naši páni sem kedysi chodili na odpočinok, ale pred nejakým časom odrazu odišli a zakázali nám sem chodiť. Odniesli všetky zariadenia a nechcú sa k tomuto miestu ani priblížiť. Je to ideálna skrýša.“

Casey s Brianom zbledli a vymenili si na smrť vydesené pohľady.

„Čo sa deje?“ Asís znepokojene skákal pohľadom z jedného na druhého.

Bosorka si pretrela tvár. Paradox-neparadox, odmieta nečinnosťou prispieť k masakru. „Vaši páni... oklamali vás.“

„Ako?“

Brian bojovne vyceril zuby. „Musia vedieť o vzbure. Zakázali toto miesto, lebo vedeli, že sa tu usadíte. Je to pasca.“

A oni už vedia, že skaza v podobe asteroidu je na ceste.

 

 

 

Lucifer sa zvíjal na zemi ako ryba na suchu. Z hlavy mu prúdy bolesti vystreľovali do všetkých častí tela a nedokázal ani vstať. Sotva sa stihol premiestniť do paláca vládkyne leta, Summer, v Afrike, a nadobro sa zložil.

Summer privolala svoje sestry, ale ani jedna si nedokázala vysvetliť, čo sa deje. Rebecca bola navyše zaneprázdnená neznámym SOS signálom vychádzajúcim spod vody v oceáne. Ak nebola na telefóne s dvorom, sedela na zemi pri Luciferovi a spolu so sestrami sa pokúšala pochopiť, čo sa deje.

Padlý anjel bol smrteľne bledý a oči mal podliate krvou. Ležal na koberci priamo pred Summeriným trónom, všade naokolo rastliny zaliate slnkom a z jednej steny zurčal vodopád.

„Lucifer, musíš začať používať svoju moc,“ presviedčala ho Rebecca potichu, aby nevidel že je jej z neho do plaču. „Napoj sa na vesmír.“

„N-nedokážem. S-som starý, Rebecca.“ Uprel na ňu uplakané oči. „Ja tu už nechcem byť.“

Zovrelo jej srdce. Je tu od počiatkov. Musí. A pritom nenávidí každú molekulu tohto sveta. Jeho skazenosť. Jeho dominantnú rasu. Jeho osud. „Nebolo to vždy tak,“ smrkla.

Pri ďalšom návale bolesti vyvrátil oči a znovu sa prehol. Zalieval ho studený pot. „Stali sa z nás monštrá.“

„Aj monštrá sa môžu napraviť,“ šepla.

Odfrkol si. „Vládol som peklu, Rebecca.“

Ľahla si k nemu na zem. „Peklu aj nebu. Ale nevládol si Zemi. Prečo?“

„A-ale vládol.“ Kedysi dávno. Než to ľudia posrali.

Pokrútila hlavou. „Nie. Nie ako to, čo si. Nikdy si neukázal svoju podstatu ľuďom. A oni sú tí, ktorí ťa tu držia.“ Opatrne ho pohladila po líci.

Do miestnosti vošla Summer, čiernovlasá vládkyňa odetá vo voľných ružových šatách, a priniesla misku s nakrájaným ovocím, aby do Lucifera dostala aspoň nejaký cukor a tekutiny.

Rebecca na ňu skormútene pozrela. Vymenili si miesta a Summer sa pokúšala nakŕmiť ho cez silnú triašku.

„Čo urobíme?“ šepla Rebecce.

To keby vedela! Zúfalo pozrela von z okna a prosila vesmír, aby im pomohol.