Vykúpenie z temnoty 56

 

Nový pokus o vyriešenie problému so zobrazovaním na mobilných zariadeniach - zmenila som font textu. Dajte v komentoch vedieť, či to pomohlo :-)

Julius s Carys osameli v trónnej sieni, ktorá opäť nadobudla modrastý nádych, a vyriešili všetky nevyhnutné papierovačky.

„Ak tu mám tráviť toľko hodín svojho času, potrebujem pohodlnejší trón,“ zahlásila Carys a ľahla si priamo na zem, aby si vyrovnala chrbát. „Z čoho mali archanjeli zadky? Z betónu?“

Julius sa pousmial, pozorujúc nebesia cez presklenú stenu. „Keďže svojho času ani neboli hmotní, nič nie je vylúčené.“

Uškrnula sa nad tou predstavou. „Zaujímalo by ma kde sú. Čo robia. Či ich aspoň trochu trápi čo sa stalo so svetom.“

Julius prešiel ku Carys a ľahol si vedľa nej. Nikdy si nevšimol aký nádherný je strop siene – plný drahokamov, zlata a otvorov, cez ktoré prenikalo svetlo z umelého osvetlenia a lámalo sa v nádherných odleskoch. „Možno už otupeli. Voči všetkému. Možno im je svet ľudí ukradnutý po všetkých tých vojnách, násilí, ignorancii a pokrytectve.“

Nečudovala by sa. Otočila hlavu k Juliusovi a pohladila ho po perách. V srdci cítila prázdnotu ako ešte nikdy. Každý deň keď sa vrátila domov na Zéland, už jej nestačil len Kaden. Chcela, aby pri chlapcovi stál aj jeho otec. Pretože už sa nebála rozvrátenia rodiny. Nebála sa, že by Kadena zradikalizoval. A bohovia, ten chlapec potrebuje viac než len jej skúsenosti a výchovu pri všetkej tej moci, ktorá sa v ňom ukrýva. „Kam chodíš keď nie si v práci? Vrátil si sa do Dubaja?“

Julius pri jej dotyku takmer nečujne zastonal. „Bol som za Kristinou,“ priznal. Normálne by zašiel k Erin po psychologickú pomoc, ale rozhodol sa dať tomu čas po tom, čo jej s Carys vytopili palác.

Carys prekvapene nadvihla obočie. „Skutočne?“

Prikývol. „Bude to beh na dlhú trať, obzvlášť s mojou traumou, ale aspoň... aspoň už viem, že nie som sám so svojou mysľou.“

Ach, jej drahý, zlomený démon. Privinula sa k nemu. „Môžeš o tom hovoriť aj so mnou,“ zašepkala. „Kedykoľvek. Nie som síce odborníčka, ale... neskrývaj predo mnou svoju bolesť.“

Julius naprázdno preglgol. Preplietol im prsty. „Predal som byty v Dubaji,“ priznal. „Nikdy neboli vyslovene mojím domovom. Len miestom, kde som trávil čas medzi svojimi misiami.“

To Carys prekvapilo. Nadvihla sa na lakti. „Kde teda prespávaš?“

„V obytných bunkách najvyšších anjelov pod sieňou. Kým sú prázdne, nikomu nezaberám miesto.“

Carys zabolelo pri srdci. Prečo jej démon neustále myslí na to, či niekde niekomu zaberá miesto? Prehupla sa nad neho a obkročmo sa posadila na jeho boky. „Pokiaľ viem, tie bunky majú sotva dva krát dva metre.“

Julius mykol plecami. „Veľa priestoru nepotrebujem.“

Každá mysliaca bytosť potrebuje viac pre život než štyri metre štvorcové. A rozhodne potrebuje viac než len pracovať, spať a zase pracovať. Sklonila sa nad neho a pobozkala ho. „Plánuješ v nich ubytovať aj budúcich najvyšších anjelov?“

Odfrkol si. „To rozhodne nie. Je to králikáreň!“

Carys mu dopriala čas, aby pochopil k čomu sa snažila dospieť. Prečo by mal žiť niekde, kde by nenechal bývať ani len podriadených?

Julius sa pousmial nad jej slovnou pascou. Prehrabol jej hebké kučery. „Vždy musíš byť tá vychytralá, hm?“

„Po niekom Kaden predsa musí byť,“ zamrmlala mu na pery.

To jej nemohol uprieť. Voľnou rukou jej prešiel po chrbte a pristál na mäkkom pozadí. „A čo ty? Ako ty tráviš svoje voľné chvíle?“

Uhla pohľadom. Zaborila tvár do Juliusovej hrude. Čo robí? Vyjedá tony zmrzliny a počíta minúty, kedy ho znovu uvidí. Ešte aj Kaden si všimol jej roztržitosť. Vždy jej venoval len vševediacky, veľavýznamný pohľad a zdržal sa komentára. Bolo jej však jasné, že ešte aj ich desaťročný syn pochopil, čo ju trápi. „Chýbaš mi,“ zamrmlala takmer nečujne.

Julius spozornel. Zle počul? Jemne nadvihol Carysinu tvár. „Prosím?“

Červenovlasý anjel si smutne vzdychol. „Chýbaš mi. Či už Ninja alebo Julius, chýbate mi obaja. Kedysi sme spolu trávili toľko času a... stal si sa súčasťou môjho života aj keď som ešte nevedela, kto skutočne si. Čím si si prešiel. Čo ťa zmenilo.“ Pery sa jej pri tom priznaní triasli. „A viem, že som ti povedala strašné veci keď som ťa odhalila, že som reagovala nesprávne, ale nedokážem si predstaviť že by sme... že už budeme len kolegovia.“

Julius sa takmer rozplakal od úľavy pri jej slovách. „Ani mne sa tá predstava nepáči,“ zašepkal úprimne. „Chcem byť pri tebe a Kadenovi, ale desí ma možnosť, že by si sa pri mne necítila bezpečne. Alebo sa bála o chlapca v mojej prítomnosti.“

Nemohol byť ďalej od pravdy. Vytiahla ho do sedu, stále sediac na jeho bokoch, a ich telá sa o seba obtreli. Objala Juliusa a pozrela mu do očí. „Momentálne sa nikde necítim bezpečnejšie než pri tebe. A Kaden sám vycítil dobro v tebe. Skôr než ja. Skôr než ktokoľvek z nás.“

Juliusove srdce bilo o preteky. „Nikdy si nečítala moju zložku.“ Jedinú vec, ktorá postačila svetu nesmrteľných, aby ho nezlynčovali.

Carys ho znovu sladko pobozkala. „A nikdy si ju neprečítam.“ Nechce a nepotrebuje zložku, aby si urobila vlastný záver. Možno ju kedysi ovládal hnev, ale stále má empatiu anjelov. Rozoznala záblesk dobra už v Ninjovi a dnes vidí silné svetlo v Juliusovi. Myslela si, že to vie. Že chápe jej postoj, ktorý nezmení nejaká drobnosť. Aj keby sa pohádali alebo nad niečím nesúhlasili, stále sú to oni proti svetu. A vedela, že hádky a nezhody prídu. Sú príliš výbušní, aby všetko prešli v harmónii. Ani na sekundu sa však nebála, že by sa Julius uchýlil k násiliu, či už psychickému alebo fyzickému. Ani len nebo by ho nenechalo vládnuť, keby v ňom určitá pradávna sila nespoznala dobrú dušu.

Juliusovi z temných očí vyhŕkli slzy. Nikdy v živote nebol poctený takouto dôverou. Kúsok jeho duše sa v tej chvíli vyliečil a ten kúsok mu daroval nový pokoj mysle.

Carys ho nechala sa vyplakať a po chvíli ich oboch premiestnila na Zéland, do jej spálne a mäkkej postele. V tú noc sa ani jeden z nich nevyspal.

 

Opal s Heliom dorazili na najvyšší dvor o týždeň neskôr. Ruka v ruke sa objavili vo vstupných dverách a Helio sa rozkašľal od pachu repelentu, ktorý sa vznášal všade naokolo. Služobníctvo hneď upozornilo svojich vládcov a tí sa hneď nahrnuli do foyer zo všetkých smerov paláca.

„Deti, zoznámte sa s mojou budúcou manželkou Opal,“ predstavil ju oficiálne Helio, niečo čo v ich budúcnosti neurobil kvôli napätým vzťahom a Opalinmu pôvodu.

Kráľovné sa okamžite usmiali a obklopili Opal v drvivom objatí. Heliovi synovia sa k nemu tiež vybrali a zablahoželali mu. Spoločne sa presunuli do salónika, aby sa mohli pozhovárať.

„Môžete mi povedať prečo tu všetko smrdí repelentom?“ bola prvá Heliova otázka, keď sa posadil vedľa Opal a vzal ju za ruku.

Desať vládcov sa mierne zapýrilo. „Carys s Juliusom neniesli dobre to uväznenie na ostrove,“ zašomrala Mina. „Natreli nám palác medom.“

Helio vyprskol do smiechu. „Áno, čo sa toho týka... Kde máte Abby?“

„Odišli s Rayom preventívne na Hyperboreu,“ odvetila Lena pobavene. „Tam ani moc anjelov nesiaha.“

Opal mala neblahé tušenie, že Carys nájde spôsob ako si to vybaviť aj s mladou princeznou a Rayom.

„A čo vy dvaja?“ testoval vody Drew. „Zostanete tu s nami? Poviete nám viac o budúcnosti?“

Opal s Heliom si vymenili pobavené pohľady. „Budeme striedať Hyperboreu a Veronu,“ sľúbil im Helio. „Ale o budúcnosti pomlčíme. Môžeme vám s ňou občas pomôcť, ale nechceme ju príliš meniť.“

„Takže nebude taká zlá?“ šepla Kathrine nadšene.

Opal stálo všetko premáhanie, aby jej neprezradila príliš. Helio jej nenápadne stisol dlaň, presne vediac čo jej napadlo. „Už nebude taká krutá voči nesmrteľným. Spojenectvá vydržia, nemusíte sa báť.“

„To stále neznie veľmi utopicky,“ ozval sa Nero. „Niečo sa stane, však?“

Helio si prehrabol vlasy. „Smrť sa čoskoro pripojí k Jazdcom,“ povedal im narovinu. „A nastane pád civilizácie. Bude to pomalý proces sprevádzaný mágiou a... povedzme že sa objavia noví hráči. Budú to však primárne ľudia, ktorých čaká náročná skúška.“

Manželské dvojice sa k sebe viac privinuli.

„Niet sa čoho báť,“ upokojovala ich Opal. „Nebude to prvý pád v histórii a po ňom, ak ľudia pochopia čo urobili nesprávne, môže nastať obdobie pokroku a prosperity.“

Napriek tomu to znelo desivo. „A naše kráľovstvá?“ opýtala sa Rebecca. „Budeme mať rozbroje?“

Opal zagúľala očami. „No dala by som si pozor na Michela Francúzskeho, ale na toho by som si dávala pozor za každých okolností. Ten chlapík je na hlavu.“

O tom panovníci vedeli svoje.

„Och, a tá záležitosť s Vasilym Ruským ktorú vám navrhla Persefona,“ spomenula si Opal pobavene. „Tú by som tiež zariadila.“

Alec nadvihol obočie. „Je niečo čo by sme mali vedieť?“

Dvom cestovateľom v čase zaiskrili oči a veselo pokrútili hlavami. „Nič čo by zmenilo budúcnosť. Ale aspoň budete mať trochu srandy,“ odpovedal záhadne Helio.

Prečo to znelo hrozivejšie než fakt, že čoskoro sa po Zemi prebehnú Jazdci?

Helio s Opal im ešte dali niekoľko náznakov, než nadišiel čas večere. Po prvý raz za niekoľko storočí sa celá rodina v mieri zišla za stolom v uvoľnenej atmosfére. Päť kráľovien z odlišných, často znepriatelených druhov, zjednotilo frakcie nesmrteľných a samotný najvyšší dvor upírov, ktorý prestal byť sústredený len na upírov a aktívne sa podieľal na dianí medzi všetkými nesmrteľnými. Dávne proroctvo sa naplnilo. Nesmrteľní svoju skúšku zvládli.