Posledná z prekliatych 33

 

Lucifer s Amirou lenivo odpočívali na pohovke, zatiaľ čo Noemi bola zavretá v izbe a telefonovala s rodičmi. Amira si užívala Luciferovo objatie, keď sa ozval zvonček. Nespokojne zamrmlala, keď archdémon vstal, aby šiel otvoriť. Hneď však spozornela, len čo zaznelo:

„Ty do tohto bytu viac nevkročíš, somár!“ A dvere sa zaplesli, až to otriaslo stenami.

„Chcem hovoriť s Amirou,“ ozval sa pokojný Michelov hlas tlmený drevom.

Amira vyskočila na nohy. „Je to Michel?“

Luciferove oči horeli pekelnými plameňmi. Na kráľa mal ťažké srdce napriek tomu, že Amiru v Iráne zachránil.

„Nie. Svedkovia Jehovovi,“ zašomral Lucifer a zamieril do kuchyne.

Amira si povzdychla a napriek tomu, že kráľa upírov chcela vidieť asi tak veľmi ako hemoroid, otvorila dvere.

Upír stál na chodbe sám, na sebe ako obvykle oblek v cene priemerného rodinného auta, blond vlasy uhladené, oči chladné ako ľad. „Chcem si len pohovoriť,“ povedal čo najmiernejším hlasom.

Amira si prekrížila ruky na hrudi. Odmietala si od neho vypočuť čo i len jednu ďalšiu urážku.

„V mieri,“ dodal Michel.

„Nie si povinná ho vpustiť!“ zakričal z kuchyne rozčúlený Lucifer. Mal sto chutí pribehnúť Amire na pomoc a zaštítiť ju, ibaže toto nie je žena, ktorá by potrebovala alebo vyžadovala akúkoľvek pomoc. Ak sa rozhodne Michela vpustiť a on urobí niečo nevhodné, opäť len preletí oknom.

Amira prižmúrila oči, ale nakoniec odstúpila, aby ho vpustila dovnútra. „Čo by si potreboval?“ vzdychla keď zatvorila dvere.

„Mohli by sme sa pozhovárať v súkromí?“ poprosil ju.

Mykla plecami a vzala ho do Luciferovej pracovne s výhľadom na mesto. Pohodlná miestnosť bola vybavená koženým nábytkom a plná izbových rastlín.

Michel sa postavil k oknu a chvíľu hľadal slová. Nebolo preňho ľahké sem prísť a časť z neho túto situáciu nenávidela. „Ospravedlňujem sa za to, čo som povedal o Poľsku,“ povedal nakoniec a otočil sa k čakajúcej Amire. „Bolo to viac než odporné.“

Amira si ho premerala a uvažovala, či jej to hovorí preto, lebo vie že sa zmenila na niečo podobné Luciferovi a nechce ju mať za nepriateľku.

Michel vycítil smerovanie jej myšlienok a privrel oči. „Amira, keby sa čokoľvek podobné ešte raz zopakovalo, buď si istá že prvý vytiahnem s vojskom a vyslobodím každého jedného väzňa aj keby ma to malo stáť moje postavenie kráľa.“

Zovrela pery. Zhlboka sa nadýchla. „Prečo si to neurobil?“

Upír si odfrkol a uhol pohľadom. „Urobil. Potajme.“

Prekvapene zamrkala.

Michel sa oprel o stenu a na chvíľu nevyzeral až tak nedotknuteľne. „Mali sme prísne zákony o nezasahovaní do ľudských záležitostí, aby sme ochránili seba a našu existenciu. Nezachránil som všetkých, ale pomohol som stovkám.“

Amire sa tým slovám ťažko verilo. „Tak prečo si mal pocit, že nás s Noemi môžeš uraziť?“

Upír zamrkal. Rozhodol sa byť úprimný, pretože si uvedomoval jednu vec – niekto musí vedieť pravdu, aby ho mohli zastaviť keď definitívne príde o kontrolu. „Nie som dobrý muž, Amira. Mám v sebe obrovskú temnotu, ktorá ma zožiera zaživa. Niekedy... vyhráva. Vieš ako sa hovorí, že zlo neustále pokúša? Dobro pokúša rovnako a ja... len podlieham pokušeniu. Ale ako si už pochopila, monštrá sú v každom z nás.“ Keď tie slová opustili jeho pery, mal pocit že mu zo srdca opadla skala. Dostal to zo seba. Varoval niekoho dostatočne silného pred sebou samým.

Amiru opustila časť jej hnevu. Hľadela na Michela a pokúšala sa mu porozumieť. Ako by však mohla? Ona a on žili tie najodlišnejšie životy, aké je žiť možné. „Hovoril si o tom s niekým? S Erin Anglickou? Alebo Kristinou?“

Z Michelovho hrdla sa vydral hysterický smiech. „Na moje problémy nepostačí ani celý batalión cvokárov, ver mi.“

Nie, neverila tomu. Každý má šancu na vykúpenie a Michel tiež. Len netušila ako. Podišla k nemu a pozrela mu do očí. „Nie si stratený, Michel. Keď šlo do tuhého, pomohol si mne a pokúsil si sa pomôcť aj Melanie.“

Áno, to urobil. Amira si však neuvedomuje, že doteraz nechápe prečo tak konal. Nič v ňom necíti úľavu alebo spravodlivosť. Nedokáže to. Jemne pohladil ženu plnú svetla a nádeje pred sebou po ramene. „Príde čas, keď stratený budem a vtedy sa musí nájsť niekto, kto ma zastaví,“ zašepkal jej takmer sprisahanecky. „Ja nie som ako ostatní, Amira. Nepleť si ma s dobrodincom.“

To rozhodne nerobila. Odmietala ho však vidieť ako všetci ostatní. Odmietala ho vidieť ako nezlomného panovníka, ktorý všetko zvláda. Všetci máme Achillove päty a Michel tiež. Odmietala ho považovať za perfektného. „Odpúšťam ti,“ povedala nakoniec. „Za tú urážku.“

Z Michela sa vydral výdych úľavy. Jeho mŕtve srdce cíti málo vecí, ale aspoň teraz sa v ňom čosi uvoľnilo. Vďačne prikývol a pokúsil sa o úsmev. „Opatruj sa, Amira. A dohliadni na svoju pojašenú sestru.“

„Mám po ňu ísť? Chceš si... pohovoriť aj s ňou?“

Michel sa nepokojne vystrel. „Nie. Radšej nie.“ Čosi v Noemi ho desí a čo je horšie, desí to aj jeho temnú stránku. Doslova. Nielen desí, ale aj dráždi. Tak ako v Amire, aj v Noemi čosi drieme a on to veľmi dobre vie. Siahol do vnútorného vrecka a vytiahol odtiaľ tučnú obálku. „Ale niečo tu pre ňu mám.“

Amira zvedavo pozrela na obsah obálky. „Doklady?“

„Noemi je stále tŕňom v oku Mossadu aj teroristov, nehovoriac o tom, že sa jej zázračne vrátil zrak, čo môže znepokojiť aj miestne tajné služby a poisťovni sa to tiež nebude páčiť. Priveľa podozrenia,“ vysvetlil jej. „Dal som jej vystaviť úmrtný list a novú identitu, aby sa nemusela viac skrývať. Pre istotu tu má izraelský aj francúzsky pas.“

Amira bola prekvapená jeho ochotou. Noemi sa zatiaľ ukrývala u Lucifera, ale vedeli že jej život je ohrozený. Lekári by mali otázky a Mossad tiež.

Toľko k chladnému, vypočítavému kráľovi. Amira zovrela obálku a k jeho prekvapeniu ho srdečne objala. „Ďakujem, Michel.“

Upír bol v miernom šoku. Nikto ho neobjíma. Nie jeho. Nie ľadového kráľa, ako ho prezývajú. Amirina nová sila sa jeho temnému vnútru nepáčila. A temnota bojovala proti nej. Odtiahol sa, aby si vyčistil hlavu. „Buď šťastná, Amira,“ poprial jej opäť rezervovaným tónom.

Amira prikývla a chcela mu povedať pár povzbudivých viet, ale videla že sa opäť obrnil. Ona nie je tá, ktorá môže bojovať s jeho démonmi. Snáď sa jedného dňa nájde niekto, kto to dokáže. Venovala mu smutný úsmev a odviedla ho naspäť ku dverám, kde si od Lucifera vyslúžil ďalší nebezpečný pohľad. Kývol mu na rozlúčku a len čo vyšiel na chodbu, trielil čo najďalej od týchto mocných bytostí.

Nasadol do auta a nebezpečným tempom mieril naspäť do svojho paláca. Keď z neho vystúpil, jeho sivé oči potemneli a zjavil sa v nich znepokojivý lesk. Jeho prvý muž Sam už čakal pri vstupe a striasol sa, keď uvidel svojho panovníka.

Michel nadvihol jeden kútik pier v krutom úškľabku. „Situácia upokojená,“ povedal s ľahkosťou. „Moje sladučké ja to so slečnou Shafirovou vybavilo. Ona, Lucifer aj Noemi viac nebudú prekážkou.“ Zostanú síce v jeho kráľovstve, ale budú žiť vlastné životy. On môže pokračovať vo svojej činnosti ako obvykle.

Sam naprázdno preglgol. „Iste, Veličenstvo.“

Michel zamieril do svojej pracovne, v ktorej sa zavrel na zvyšok dňa a Sam mal čo robiť, aby si zachoval kamennú tvár. Situácia s jeho kráľom sa zhoršuje. Očakával to, ale napriek tomu ho to desilo. Nikto okrem neho ešte nepochopil, že Michel Francúzsky je rozpoltený. Nikdy nebol vyslovene dobrý, ibaže ako plynuli roky, nadobúdala v ňom silu jeho temná stránka a nadišiel čas priznať si, že sa stala dominantnou časťou jeho ja. Pretože ten Michel, ktorý sa bol ospravedlniť Amire to možno myslel vážne, ale dokázal to len preto, že mu to jeho temné ja dovolilo. Jeho temné ja, ktoré má plnohodnotnú kontrolu a strategicky si vyberá kedy sa prejaví.

Francúzsky kráľ upírov sa mení naspäť na monštrum, ktorým bol kedysi.

 

 

Amira zreprodukovala Luciferovi jej rozhovor s Michelom a trvala na tom, aby sa ním viac nezaoberali. Michel si naďalej bude vládnuť po svojom a oni majú dôležitejšiu prácu.

Démon ju uvoľnene držal v náručí v polosede na ich spoločnej posteli a nikdy sa necítil pokojnejšie. V mieri. Má po boku niekoho, kto rozumie jeho duši. A on tej jej. Nemusí sa o Amiru báť, pretože ani ona sa nebojí. Je schopná čeliť čomukoľvek, aj jemu. Drahé nebesia, keď si spomenie že jej ublížil keď ešte bola človekom... Pevnejšie ju zovrel.

Amira k nemu zdvihla pohľad a zvedavo ho pohladila po líci. „Som tu, Lucifer. Som tu s tebou navždy.“

Takmer sa rozplakal. Po miliardy rokov bolo jeho údelom pozorovať a vidieť životy vyhasínať. Nedovolil si k nikomu nič cítiť, pretože vedel že všetko pominie. Všetko okrem jeho druhov a s tými si až tak veľmi nesadli.

A odrazu má Amiru. Nesmrteľnú, mocnú Amiru ktorá sa dobrovoľne rozhodla kráčať po jeho boku naveky. Nie je to snáď zázrak nad zázraky? Je jednou z najobávanejších bytostí planéty a ona predsa zostala. Ona nepominie. Nezľakne sa. Spojil im čelá a privrel oči.

Amira vycítila jeho úzkosť spojenú s faktom, že prvý raz v živote má niekoho koho si vybral a kto ho neopustí. Zľahka ho pobozkala. Preplietla im prsty.

Lucifer viac nepotreboval. Amirina moc z nej sálala a spájala sa s tou jeho. Zladili sa a preplietli. Tancovali okolo seba. „Si môj zázrak, Amira,“ zašepkal jej na pery.

Odvážna žena sa usmiala a voľnou rukou mu prehrabla vlasy. „Ja nie som zázrak. My dvaja sme.“

Lucifer pocítil zvláštnu nádej, že rovnaký zázrak by mohol čakať aj na jeho druhov. Mohla by sa jeho rodina opäť stretnúť v mieri?

Amira ako obvykle vycítila smerovanie jeho myšlienok. „Aj oni majú svoju cestu. Nájdeme ich. Možno nás prekvapia.“

Lucifer sa toho prekvapenia úprimne obával.

 

 

 

Stefan ukončil trojhodinovú poradu Tajnej polície, na ktorej sa zúčastnili tajní agenti umiestnení na viacerých dvoroch po celom svete. Bol vyčerpaný a stuhnutý z toľkého sedenia. Rozhodoval sa, či viac potrebuje spánok alebo si ísť zabehnúť pár kilometrov.

Zamkol bezpečnostnú mrežu, ktorá oddeľuje bežné krídla paláca od základne jeho jednotky a vybehol o poschodie vyššie do svojich súkromných komnát. Vasilyho palác bol až nechutne luxusný. Keby tak vedel, kde vyrástol on... Zasmial sa nad tým rozdielom a vošiel do svojich komnát, nie odlišných od Vasilyho. Oprel sa o dvere, stále premýšľajúc nad svojou dilemou. Tréning? Alebo spánok?

Zhlboka sa nadýchol a zavetril. Nie, nebude to ani jedno. Vyrovnane prešiel k nadrozmernému šatníku vo svojej spálni a otvoril ho.

Medzi starostlivo zavesenými kusmi oblečenia sa krčil Vasily s nevinným úsmevom a skrutkovačom v ruke.

„Nemáš ani poňatia, koľko vtipov mi momentálne napadá,“ varoval ho Stefan.

Kráľ zdvihol prst. „Nie. Nechcem počuť ani jeden! Poznám tvoju zvrátenú myseľ.“

Stefan nadvihol kútiky pier a prekrížil si ruky na hrudi. „Myslel som, že sme sa povzniesli nad ploštice.“

„Ale áno. Ja som ti len odoberal rušičky, aby tie staré ploštice znovu fungovali,“ bránil sa. „Na tom nie je nič zlé.“

Špión privrel oči, prosiac o trpezlivosť. „A preto trčíš v mojom šatníku. Drahí bohovia, ďalší nával vtipov!“

Vasily sa pokúšal vyzerať kráľovsky a dôstojne, ale v tejto pozícii to skutočne nešlo. „Keď som už tu, mám pár otázok.“ Z rohu zvesil vešiak s kombinézou Spidermanovho prevleku a ukázal ho Stefanovi v nádeji na objasnenie vlastníctva tejto ohavnosti.

„Máš niečo proti môjmu pyžamu?“ tmavovlasý upír nadvihol obočie.

Kráľ musel zovrieť pery, aby sa zdržal komentára o dôstojnosti šéfa najtajnejšej bezpečnostnej zložky nesmrteľného sveta. Odhodil kombinézu a vzal do rúk zle ukryté chlpaté putá, štyri druhy bičíkov a moderný pás cudnosti.

Stefanom to ani nehlo. „Ty máš v podzemí ukrytý škripec, veľmi nevhodnú hojdačku a tri experimentálne sex roboty. Naozaj ťa rozrušili tieto hračky?“ ukázal na predmety.

Vasily pohoršene krútil hlavou. „Fajn. Ako mi vysvetlíš toto?“ Z vešiaka stiahol kovbojský kostým s chýbajúcou trieslovou časťou a podozrivými bielymi škvrnami. Po tomto zážitku bude kráľ rozhodne potrebovať dekontaminačnú sprchu.

Stefan sa dobre bavil. „Tvoj kuchár bol osamelý a zostala mu šľahačka z predošlého dňa. Chceš aj detailnejší popis?“

Starší upír odhodil zašpinené handry. „Je v mojom paláci niekto, koho si nepretiahol, Stefan?“ opýtal sa nebezpečne sladko.

Nie, toto nešlo nevyužiť. Špión vyzývavo prešiel pohľadom po kráľovi a zakmital tmavým obočím.

Vasily sa hneď vypratal zo šatníka. „Och pre všetko na svete, ani jeden z nás nie je natoľko zúfalý!“ vyhlásil.

„Ty si sa pýtal. A vráť mi tie rušičky,“ nastavil dlaň.

Kráľ zagúľal očami a vyprázdnil vrecká. „Prečo? Máš predo mnou čo skrývať?“

„Áno,“ priznal Stefan bez nátlaku. „Viem, že sa o mojom pôvode, minulosti a národnosti vedú medzinárodné stávky. Ty sám v nich máš tri zlaté tehličky a Fabergeho vajce.“ Zhrabol prístroje a odložil ich na posteľ.

Vasily trucovito odul pery. „Pokazíš každú srandu,“ obvinil mladšieho upíra. „Čo ak si ty jedným z tých štrnástich?“ vyrukoval s teóriou.

Stefan ho začal strkať ku dverám. „Vaše Veličenstvo, keby som bol všemocný archanjel alebo archdémon, dávno ťa premením na osla,“ uistil ho smrteľne vážne. „Hneď po Michelovi.“

Vasily bol vystrčený von z komnát, ale potreboval mať posledné slovo. Otočil sa k namrzenému špiónovi. „Takže ma máš radšej než Michela?“

Stefan skutočne ľutoval, že ho na toho osla premeniť nemôže. „Rektálny teplomer mám radšej než Michela Francúzskeho.“

Vasily už otváral ústa k ďalšej výmene poznámok, ale upír zdvihol dlaň, uvedomujúc si svoju chybu. „Nepováž sa! Svoj výber slov som oľutoval hneď ako som ich vyslovil.“

„Prosím, daj si ten kovbojský oblek vyprať,“ povedal nakoniec kráľ.

Stefan mu ukázal prostredník a drzo zabuchol dvere.