Posledná z prekliatych 32

 

Amira potichu vošla do Luciferovej spálne, kde démon apaticky ležal na posteli, v očiach slzy. V tejto chvíli na ňom videla všetky roky jeho existencie, ktoré naňho doľahli. Svojich druhov a seba samého považoval za dokonalých, spravodlivých a nestranných a celé toto presvedčenie sa mu práve zrútilo.

Tak ako sa zrútil jej svet po zistení, že bytosti ako on existujú a jej rod s nimi hral nebezpečnú hru. Nie sú slová, ktorými by zmiernila jeho melanchóliu. Preto si k nemu len potichu ľahla a objala ho. Nič viac. Dala mu najavo, že je tu s ním a že jej môže veriť. Lucifer sa k nej neotočil, ale spojil im dlane. A tak spoločne zaspali nepokojným spánkom.

 

 

Keď sa Lucifer o pár hodín prebral, za oknami bola naďalej tma. Cítil pri sebe Amirino teplo. Keď sa k nej otočil, našiel ju hľadieť na tablet, opretú o záhlavie. Ospravedlňujúco naňho pozrela. „Odkedy mám túto novú moc, spánok sa mi vyhýba.“ Niežeby nevedela spať, len to nepotrebuje.

Vyškrabal sa do sedu k nej a pobozkal ju do vlasov. „Zase prekladáš?“

Pokrútila hlavou. „Niečo mi bolo na Sachielových nápisoch podozrivé. Konečne som na to prišla.“

Zvedavo pozrel na snímky. „Nič nevidím.“

Zažala nočnú lampu, v tvári mierne bledá. „Je to odkaz. Súpis najdôležitejších faktov. Vojna. Jej dôvod. Zopár osobných poznámok. Ďalšie podobnosti s Genezis. Veci, ktoré by si normálne nikto nezapísal.“

„Je na tom niečo zlé?“

Amira si navlhčila pery. „Podmienky tam dolu sú nezlučiteľné so životom. Toto nie je chrám, Lucifer. Je to časová schránka. Zabezpečená tak, aby sa k nej dostal len Sachiel. On vedel, že stráca spomienky. Toto bol jeho pokus o odkaz. Pre seba. Nie pre ľudí.“

Luciferovi chvíľu trvalo pochopiť, kam tým mieri. Toto všetko sú fakty, ktoré vedeli. Od začiatku. Chrám nad zemou je tisícky rokov starý, známy ľuďom. Muselo byť jasné, že časom sa tam objavia archeológovia a... „Pre všetkých bohov!“ vykríkol.

Amira odložila tablet. „Našli sme Sachiela,“ skonštatovala.

 

 

 

Lucifer s Amirou vošli do jednoducho zariadenej miestnosti, kde na posteli v klbku sedel jej jediný obyvateľ. Len čo na nich pozrel, chytil sa za hlavu a opakoval: „Nie, nie, nie.“

Amira sa k nemu smutne posadila. „Alejandro?“

„Nechoď ku mne! Nie!“ bránil sa starec.

„Sachiel,“ oslovila ho jemne.

Muž vykríkol. „Nie, nie, nie! Si ako oni! Si ako oni!“

„Som ako ty, Sachiel.“ Hlas mala nežný, tichý. Bolo jej ľúto uzlíka nervov na posteli, ktorý stratil vlastnú identitu. „Cítil si to od prvého momentu, však?“

Sivé, neprítomné oči sa upreli na jej tvár. „A-Alejandro. Volám sa Alejandro!“

Luciferovi do očí vystúpili slzy. Toto je jeho mocný druh, archanjel Sachiel. Expert na energie. Ochranca ženskej sily a zástanca mieru.

„Na Maltu si nešiel kvôli výskumu, však? To miesto ťa volalo,“ pokračovala Amira, stále nežným hlasom. „Tak si ho postavil. Aby si vycítil jeho energiu. Aby si sa tam vrátil, aby si si spomenul.“

Divoko krútil hlavou. „Nie, nie, nie!“

„Dostal si sa dovnútra. Mal si tú moc. Videl si, kto si. Čo si. Spomenul si si, však? Videl si, kým si bol. Si archanjel.“

„Nie, nie, nie, nie som! Nie som!“ odsunul sa od nej do rohu ako týrané zviera.

Amira sa posunula ďalej, aby sa necítil pritlačený k múru. „Nepáčilo sa ti to. Bojoval si vo vojne. Chcel si urobiť zlú vec, ale to ťa nedefinuje. Všetci sa menia. Aj ty si sa zmenil. Nemusíš sa báť samého seba. Máš slobodnú vôľu.“

„Prestaň! Prestaň! Choď preč!“ Alejandro si pritlačil dlane na uši, aby ju viac nemusel počúvať.

Amira zúfalo podišla k Luciferovi. „Ako mu pomôžeme? Nemyslím, že jeho problém sa týka len straty pamäte. Psychicky sa zrútil.“

Démon ju objal a so zlomeným srdcom pozoroval brata. „Tu nemôže ostať. Nie medzi ľuďmi, ktorých tak nenávidel.“

„Čo teda urobíme?“

 

 

„Takže si to zhrňme,“ povedala Kristina, nositeľka prastarého génu prvých upírov a riaditeľka sanatória v Dánsku. „Vy ste mi sem dotiahli archanjela Sachiela. Ktorý prišiel o spomienky a ešte k tomu sa zbláznil. A len tak mimochodom mi oznamujete, že archanjeli existujú a boli prvými bytosťami na Zemi, pravdepodobne aj v celom vesmíre a ja, sotva pár storočí stará upírka, ho mám vyliečiť z niečoho, čo sa nedá ani pomenovať a do toho ani nevieme ako a prečo a v akom rozsahu prišiel o spomienky, pričom mi odmietate prezradiť, čo za spomienky to sú. Vynechala som niečo?“ Červenovláska ich priam prepaľovala pohľadom, usadená za stolom.

Lucifer s Amirou nasadili anjelsky nevinné úsmevy, sediac oproti nej v pohodlných kreslách. „Tak nejako,“ povedal démon.

Upírka škrípala zubami. „Lucifer, na to skutočne nemám vzdelanie.“

„Nikto ho nemá, ale ty jediná rozumieš situácii,“ presviedčal ju. „Prosím, Kristina. Sachiel takto nesmie žiť. Sama si videla, že trpí.“

Kristina si frustrovane pretrela tvár. „Čo jeho moc? Ak si spomenie a začne ju používať, nikto ho nezastaví. Ja rozhodne nie.“

„Toho by som sa nebál. Aj moja moc je stále obmedzená a jeho je zrejme ešte viac. Plus budeme s Amirou na telefóne a kedykoľvek môžeme dobehnúť,“ uisťoval ju.

Kristina nemohla uveriť, že nad tým vôbec uvažuje. Oprela sa o stôl a vážne na démona pozrela. „Som Pramatka upírov. Zostal mi kúsok genetickej pamäte, je ti to jasné?“

Lucifer sa nepohodlne pomrvil. Čo si pamätá? Vie, že takí ako on majú prsty v stvorení aj vyhladení väčšiny jej rodu? „Prosím Kristina,“ zopakoval.

Dlhú chvíľu váhala. „Fajn! Ale ak ho dostanem do poriadku, poviete mi pravdu!“ vyjednávala a niečo zaklikla na počítači.

Lucifer musel súhlasiť. Potom pred neho postrčila účet so šesťmiestnou sumou. „Toto sú výdavky, ktoré musíš zaplatiť.“

Nadvihol obočie.

„Ale no tak! Charitu tu vediem pre tých, ktorí ju potrebujú. Viem, že si miliardár.“

Amira sa k nemu zvedavo otočila. „Máš mesto zo zlata a drahokamov a ešte k tomu si aj miliardár? Čo viac neviem?“

S diabolským úškrnom jej dal rýchly bozk a vyplnil dokument s bankovými údajmi. „Zajtra ti všetko prevediem.“

Upírka prikývla, urobila niekoľko kópií a zaviedla ich do voľnej izby, kam umiestni Sachiela. „Bude oňho dobre postarané,“ sľúbila im. „Na začiatok nebudeme riskovať s nábytkom, ale ak sa ukáže že nemá tendenciu si ubližovať, pridáme mu toho viac.“ Miestnosť mala len posteľ pribitú k zemi a jednoduchú policu, rovnako upevnenú.

„Ďakujeme, Kristina.“ Úprimne ju objal.

Upírka len vyvrátila oči k nebu. „Iste, iste. Ale ak mi zničí sanatórium, platíš odškodné!“

 

 

 

Na ruskom kráľovskom dvore sa odohrával formálny večierok. Jeden z Vasilyho poradcov oslavoval narodeniny, čo znamenalo, že vysokopostavení upíri z celej krajiny sa dovalili do Moskvy, aby sa navzájom poohovárali.

Vasily nechápal jednu vec – svet upírov je na stáročia pred svetom ľudí, obzvlášť v spoločenských a morálnych otázkach, a napriek tomu sa uňho nájdu ctižiadostivé matky z “dobrých rodín“, ktoré chcú svojim vydajachtivým dcéram dohodnúť manželstvo. Napriek tomu, že tieto praktiky zakázal ešte pred Napoleonom! A kto je najvhodnejšia obeť?

On!

Kráľ, slobodný, mocný, s jedinečným postavením medzi ostatnými upírmi a aktívny na politickej scéne.

Vážne musí zapracovať na vzdelávaní nových generácií. Toto sa nedá vydržať! Pred dvadsiatimi rokmi bol taký zúfalý, že jednoducho vyhlásil, že je teplý a najal si herca, ktorý v prípade potreby predstiera, že je jeho partnerom.

Odplašilo to záujemkyne?

Len čiastočne.

Vydržal celú hodinu spoločenských povinností, niekoľko tancov a pár rozhovorov, než sa nenápadne vytratil do súkromného krídla paláca, kde mal svoje komnaty.

S úľavou sa zbavil nepríjemného motýlika a zavrel sa vo svojom útočisku – šiestich miestnostiach plných vynálezov, najmodernejšej techniky, farebného LED osvetlenia a predovšetkým ticha. Cestou do luxusnej spálne zo seba zhodil košeľu, rozopol si nohavice a skopol topánky.

Spálňa vyzerala na prvý pohľad ako obvykle – modré svetlá, mäkká posteľ s tuctom vankúšov, exotické rastliny na policiach.

Napriek tomu Vasily hneď vedel, že jeho večer pokojný rozhodne nebude. Privrel oči, napočítal do päť, otvoril ich a prešiel k posteli. Sklonil sa a pod ňou uvidel nevinne sa usmievajúceho Stefana s vŕtačkou v jednej a špiónskou technikou v druhej ruke.

Raz ho zabije. Veľmi skoro. Len čo príde na to, ako to uhrať na nehodu. „Čo robíš pod mojou posteľou, Stefan?“ opýtal sa unavene.

Špión sa zamyslel, než odpovedal. „Uveril by si mi, keby som tvrdil že mám úchylku počúvať ťa keď spíš?“ skúsil to.

Vasilyho nervy viseli na vlásku. Ľahol si na zem a nasúkal sa k Stefanovi pod posteľ. Okamžite uvidel experimentálne ploštice, ktoré ten bastard stihol nainštalovať!

„Na moju obranu, mal si byť na večierku,“ ozval sa Stefan defenzívne.

Kráľ si pretrel tvár. „Prečo mi do komnát inštaluješ ploštice?“ Vedel, že to nie je neobvyklé. Ak má kráľ dobrú ochranku, tá si dáva záležať, aby mala panovníka pod dohľadom. Väčšina dvorov je plná ploštíc, vrátane toho najvyššieho.

„Pretože tvoje rušičky mi zničili tie pôvodné, ktoré som ti sem dal,“ vyrukoval s pravdivou odpoveďou Stefan a ani sa netváril previnilo. Obaja ležali vedľa seba na chrbte a viedli rozhovor, akoby sa nič nedialo.

„A nenapadlo ti, že tie rušičky mám práve z toho dôvodu, aby si ma neodpočúval?“ nadhodil, pretože už skutočne nevedel, ako s týmto upírom komunikovať bez toho, aby mu polámal rebrá. „Viem sa o seba postarať, mám bezpečnostné systémy, tréning v piatich bojových umeniach a moje komnaty majú poskrývaný arzenál schopný vyzbrojiť do vojny menší štát,“ vymenoval mu dôvody, prečo nepotrebuje babysitting.

Stefan si len povzdychol.

Vasily v tichu, ktoré nastalo, pochopil. Smutne sa zasmial. „Tebe je moja bezpečnosť ukradnutá, nemám pravdu? Dávaš mi sem ploštice, lebo mi neveríš.“ Trochu to zabolelo.

Stefan k nemu otočil tvár. „Nie si práve transparentný. Ako sme sa presvedčili, bytosti podobné Luciferovi môžu byť kýmkoľvek. Čo ak sa skrývajú medzi nami? Čo ak sú niekým z nás? Čo ak ten, čo ide po zbraniach, je niekto na vysokej úrovni? Šľachta? Kráľ?“ Napriek tomu, že ich Lucifer zaprisahal k mlčaniu, mačka bola von z vreca. Archanjeli a archdémoni existujú a nie sú neškodní.

„Bytosti ako Lucifer nie sú ako my. Koľkokrát si ma už videl cucať krv?“ argumentoval logicky Vasily, ale o očný kontakt sa nepokúsil. „Môžu predstierať, ale nemyslím, že by sa dobrovoľne napájali tým hnusom.“

„To nemáme potvrdené,“ prišla skeptická odpoveď. „Preverujeme každého. Začíname s kráľmi a pôjdeme aj nižšie.“

Nuž, napriek presvedčeniu mnohých, králi majú najmenej tajomstiev. Málo vecí ide v ich postavení ututlať. „Prečo nepodozrievaš Michela? Ten chlap je nedôveryhodný, nedodržiava pravidlá a má absurdne veľa informácií.“

„Koho som podľa teba preveril prvého?“ bránil sa Stefan. „Mal som naňho nasadených piatich agentov.“

„A čo si zistil?“

„Že je to čistokrvný upír zo šľachtických kruhov, ktorý nikdy nezažil chudobu alebo nedostatok, bol odmalička vychovávaný k vládnutiu a cestoval po svete. Ty, na druhej strane...“

„Moje záznamy sú len štyristo rokov staré,“ dokončil Vasily. Musel sa zasmiať. Toto je absurdné. Celý tento rozhovor, táto situácia. „Dal som si záležať, aby sa ostatné stratilo.“

Stefan zvedavo nadvihol obočie. Očakával trochu neochoty priznať niečo takéto. „Prečo?“

Pretože ani svet upírov nebol vždy priateľský. Postrčil pred Stefana svoje predlaktie. „Pi,“ povedal.

Špión onemel.

Vasily sa k nemu otočil. „Nikdy si nebudeš istý ak ti to len poviem a ja vážne nechcem tie ploštice. Napi sa, aby si mal dôkaz, že som naozaj len upír. A nie aby to bolelo!“ varoval ho.

Stefan si stále nebol istý. „Myslíš to vážne?“ Upíri z krvi nosom vycítia mnohé, ale ak sa napijú, je málo vecí, ktoré pred nimi zostanú utajené. Obzvlášť ak sú vytrénovaní v tejto oblasti.

„Áno. Nech to máme z krku!“

Mladší upír odhalil ostré tesáky a zaboril ich do Vasilyho ruky. Okamžite mu do obehu vstrekol endorfíny, aby utlmil bolesť z uhryznutia.

Vasily zastonal. Sú to roky, čo bol naposledy uhryznutý a zabudol, aký je to príjemný pocit.

Stefan si dal jediný glg a hneď sa odtiahol. Rana na kráľovom predlaktí sa okamžite zacelila. Špión sa uvoľnene zasmial. „Toto si chcel ututlať? Že si Tatár a premenený?“

Vasily si masíroval ruku. „Je to len nedávno, čo sme prestali povyšovať čistú krv nad premenených,“ vysvetlil mu. „A národnostné šarvátky v Rusku aj medzi upírmi boli v plnom prúde, keď som sa dal na politiku. Momentálne mi je jedno, či na to niekto príde, ale vtedy som musel vymazať citlivé informácie.“

Stefan nadobudol ku kráľovi rešpekt. Nie každý šľachtic by sa nechal uhryznúť len aby uľahčil prácu špiónom, obzvlášť ak ide o záležitosti tohto druhu. Niet divu, že mu najvyšší dvor zveril Tajnú políciu.

„Môžeš sa prosím zbaviť tých ploštíc?“ vrátil sa Vasily k pôvodnému problému.

Stefan ich teda odmontoval a spoločne sa vysúkali spod postele. „Toto boli náročné týždne,“ posťažoval sa.

Vasily sa hodil na mäkký matrac, krížom cez posteľ. „Ani mi o tom nehovor. A čo je najhoršie, odteraz musíme spolupracovať s tým žabožrútom Michelom.“

Stefan organizovane chodil po izbe a zbieral ploštice. Kráľ už stratil motiváciu ho za to skritizovať. „Nemáš ho rád?“

„Nepovažujem ho za empatickú bytosť a to ma desí,“ opravil ho Rus.

Stefan skončil s odoberaním ploštíc a všetky nahádzal do batohu, ktorý si priniesol. „Myslím, že istú formu empatie má. Čo ako logicky uvažuješ, skočiť pred extrémne bolestivú ranu pre záchranu prakticky neznámej ženy je čisto emocionálne rozhodnutie.“

Možno. Michel je však stále najmenej obľúbený kráľ ich sveta a kamarátiť sa s ním je sociálna samovražda. „Jeden nezištný skutok z neho svätca neurobí. Veľmi rád by som sa ho po čase zbavil.“

To aj Stefan, ale obával sa, že Michel sa k tomu pozlátenému trónu prilepil sekundovým lepidlom a nikto ho odtiaľ nedostane.