Skryté úskalia hladu

 

Zdravím všetkých!

 Dnes by som rada napísala pár slov o odlišnom druhu hladu, ktorý tiež berie životy, ale je odlišný od toho s ktorým sa stretávame v poviedke Prenasledovaná Hladom.

Ako ste si mohli prečítať, v poslednej kapitole sme mali menšie nahliadnutie do toho, aký premenlivý, klamlivý a devastujúci je pocit hladu, vďaka Ellinorinmu popisu vlastnej skúsenosti. 

A tá skúsenosť bola bohužiaľ moja vlastná.

 

Hneď na začiatok uvediem, že som nikdy nebola v ekonomickej situácii, kde by som nemohla mať dostatok jedla na prežitie (hoci ak sa rýchlo niečo nezmení, je možné že sa tam ocitnem) a ani mi jedlo nikdy nebolo odopreté. Napriek tomu som žila roky v strašnom hlade, ktorý som začala mať dokonca rada a to je cesta do pekiel. Prosím, prosím, ak ste rodič, kamarát, príbuzný alebo hoci aj zvedavý sused, nikdy neignorujte človeka ktorý z ničoho nič prestane jesť alebo vám začne tvrdiť, že jedlo nepotrebuje.

 

Začiatky sú krásne. Môžem povedať, že nikdy v živote som sa necítila lepšie ako tie prvé týždne čo som prestala jesť. Žalúdok po troch dňoch pochopil, že sa mu nedostane pozornosti a pocit hladu prestal. Čas od času možno dal o sebe vedieť, ale stačilo aby som sa rozptýlila a hneď som naň zabudla. Mala som obrovské množstvo energie (teda vzhľadom k faktu že som sa práve vystrábila z ťažkého zápalu pľúc) a najkrajšia vec na svete sa stala – začala som prudko chudnúť. A keďže som bola v puberte a s nadváhou, nič lepšie som si nevedela predstaviť. Vôbec mi nevadilo, že som prakticky schudla 20 kíl za dva týždne a že mi nesprávne predpísané lieky zničili trávenie. Konečne som schudla, ľudia okolo mi hádzali komplimenty a po prvý raz v živote som sa cítila hodnotná pre túto spoločnosť ako chudá žena.

 

 

Takže prečo je hlad taký nebezpečný? Pretože je euforický. Bolesť odznie a príde otupenosť. Nepotrebovala som jesť. Bola som nahnevaná keď mi niekto jedlo ponúkol a radšej som klamala, že som už jedla a schovávala po dome porcie, ktorých som sa ani nedotkla, aby som ich neskôr mohla dať psom. Dni plynuli a zmenili sa na týždne a mesiace. Moje telo spaľovalo všetky zásoby, ktoré malo a v konečnom dôsledku ma to asi aj zachránilo (keby som tie zásoby nemala, asi by som tu už nebola). Ubehol necelý rok a ja som bola stále v pohode s jedným suchárom denne.  

 

 

To, že niečo je veľmi, veľmi zle som pochopila až keď bolo neskoro. Prišla únava. Zvláštna únava. Už som nepotrebovala spať bežných 7-8 hodín. Už som potrebovala 9, potom 10. Šlofíky počas dňa. Po priemernej fyzickej námahe sa mi krútila hlava a musela som si ísť ľahnúť. Vyjsť po schodoch bolo ako výstup na Everest. Únava stúpala a stúpala, pretože telo nemalo z čoho čerpať energiu.

 

Čo sa však stane keď tak dlho odmietate jesť? Žalúdok bude citlivý prakticky na všetko. Každý jeden pohyb v mojom tráviacom systéme ma k smrti vydesil, hoci ním len nevinne cestoval ten kus chleba, ktorý som skúsila. Pre istotu som ďalšie dva dni nič nejedla. A spala. A spala. A spala. Až som sa nechcela zobudiť. Ale bola som krásne chudá – juchú! Vždy som si hovorila, že to za to stojí a keby som mohla, nezmením to. Dnes by som sa za to prefackala.

 

Čo tým chcem povedať? Hlad si predstavujeme nesprávne. Hlad nie je utrpenie. Hlad je tichý zabijak. Nenápadný zabijak. Bezbolestný zabijak. Naše telá a hlavne mysle sú geniálne v jednom – len čo pochopia, že neodpovieme na ich volanie určitej potreby, ochránia nás pred ňou tým, že ju vypnú a prepnú nás do tzv. Survival mode (mód prežitia). Hlad je v konečnom dôsledku pohodlný keď si ho vyberiete.

 

A toto nie je len môj príbeh. Toto je príbeh bezpočtu ľudí, mnohí z nich pokrivení touto spoločnosťou, ktorá oslavuje vychrtlé postavy namiesto zdravých postáv. Mnoho dievčat mi opísalo navlas rovnaké pocity – hlad prestal. Nikdy sa necítili lepšie. Až kým nezvládli ani len dobehnúť na autobus. Samozrejme, nejedná sa len o dievčatá. Z nejakého stupídneho dôvodu žijeme v predstave, že mužov sa tento stav netýka, pričom ich tisícky umierajú na “dobrovoľnú“ podvýživu, obzvlášť v oblasti modelingu a filmového priemyslu.

 

Trvalo mi päť rokov dostať sa z tejto pekelnej diery. Päť rokov krásnych komplimentov na moje telo, akoby to bola jediná cenná vec na mne, päť rokov skrývania jedla, päť rokov bez jedinej pomoci. Doktori mi len pogratulovali k zhodeniu tých prebytočných kíl aj keď som im vyslovene povedala, že nejem lebo sa bojím. A o psychologickej pomoci nemohla byť ani reč – takú stigmu by som na svoju hlavu a tých okolo mňa nemohla priniesť! Keď som sa tým, ktorí ma mali chrániť a stáť za mnou zverila so svojimi pocitmi a obavami, bola som obvinená z volania o pozornosť, bolo na mňa kričané a dokonca mi bolo násilím vnútené jedlo (ktoré sa, prirodzene, dlho nezdržalo a spôsobilo mi bolesti na niekoľko dní). Preto som klesla ešte hlbšie a naučila sa ani len neprosiť o pomoc (čo je dodnes môj obrovský problém). Tých päť rokov bolo ako päťdesiat a nikto mi ich už nevráti.

 

Ani tých osem než som si prvý raz pripustila, že som trpela anorexiou.

 

Pre pochopenie, išlo o obdobie keď som písala Temný vzdor, Temné prebudenie, Utajenú temnotu, Temné puto a Prekliatu temnotu. Doslova si nepamätám vznik niektorých kapitol, pretože mám na toto obdobie výpadky.

 

Čo sa snažím týmto všetkým povedať je jedno – neignorujte hlad a neignorujte hladné osoby! Nekričte na ne, nesmejte sa na nich, neobviňujte ich a nenúťte ich k ničomu. Človek ktorý sa dobrovoľne vzdáva jedla nie je nepriateľ. Táto osoba je chorá a potrebuje pomoc a podporu. Potrebuje vypočuť. Potrebuje vedieť, že jej niekto verí a nevidí len krásne telo. To najhoršie čo môžete urobiť je začať s komplimentmi. Prosím, nie! Ak nás neustále niečo vracia do starých koľají, sú to reči o tom ako konečne dobre vyzeráme.

 

Je mnoho dôvodov prečo ľudia hladujú keď nemusia – niektoré sú fyzické, niektoré psychologické. Oba sú však vážne a reálne a je treba sa nimi zaoberať. Ak nad tým nejaký stupídny doktor len mávne rukou, zlomte mu ju a napchajte tam kde slnko nesvieti a nájdite nového! Aj keby ste ich mali vystriedať dvadsať! Anorexia je choroba, nie rozhodnutie.

 

Aby som vysvetlila svoj príbeh, môj dôvod prečo som prestala jesť bolo zlyhanie na strane zdravotníkov. Napriek môjmu výslovnému varovaniu, že nezvládam určité lieky, mi ich predpísali a za tri dni zo mňa bola troska v urputných bolestiach brucha, ktoré mi nikto neveril. Bolelo ma jesť, piť, bolelo ma brať vitamíny. Aby som sa tejto bolesti vyhla, prestala som jesť a to spustilo lavínu. Nikto mi neveril a nikto ma nevypočul keď som hovorila, že je to zlé. Dokonca keď som už šla za doktorkou, pozrela na mňa a povedala, že ak mám naozaj problém v sebe udržať jedlo, musím ísť na hadičku, čo je extrémne bolestivé, a znovu sa ma spýtala, či stále trvám na tom, že mi niečo je.

Hádajte aká bola moja odpoveď?

Traja ďalší doktori to ignorovali.

Mojím problémom nebol len krásny pocit že som schudla, ale aj fakt, že každé jedlo mi spôsobovalo bolesti a prakticky zo mňa vyletelo. Ešte aj voda mi vadila. Obyčajný vitamín C bol ako horúci nôž do žalúdka.

 

Áno, nakoniec som sa z toho vyhrabala len vlastnými silami (a vďaka placebu), ale skutočne nikomu ten boj neprajem, pretože vo mne muselo niečo umrieť, aby zvyšok mohol žiť. A moja psychika sa nikdy nespamätala. Nasledujúce roky som mala mnoho epizód, keď mi prišlo zle a vrátila som sa do starých chodníčkov, než som ich opäť opustila.

 

Nenechajte ľudí trpiacich poruchami príjmu potravy bojovať bez pomoci. Vyhľadajte s nimi pomoc. Počúvajte ich. Dajte im najavo, že nie sú sami. Verte mi, nikto nechce hladovať pre pozornosť. A nikto by nemal hladovať pre postavu, ktorá je viac snom než zdravým predpokladom prežitia.

 

Ak ste sa touto depresívnou témou prelúskali až sem, ďakujem vám za vypočutie (teda prečítanie) môjho príbehu a ak pomohol čo i len jednej osobe, splnil svoj účel.

P.S.: Dnes pozdravuje Stefan :-)