Prenasledovaná Hladom 26

 

Ellinor drvivo objala Fabi s Lin v momente, keď ich nasledujúce ráno uvidela v priestrannej kuchyni. Obe mladé upírky mali za sebou pokojný spánok, prvý po rokoch, a držali sa za ruky s úmyslom nikdy viac nebyť rozdelené.

„Ste v poriadku?“ uisťovala sa.

Obe s úsmevom prikývli. „Ďakujem, že si po mňa prišla,“ povedala Fabiana s nepreliatymi slzami v očiach.

„Ako by som nemohla? Si moja ďalšia sestra.“ Ellinor si Fabi adoptovala v momente, keď sa ešte vo väzení starala o jej malú sestričku a priniesla jej aspoň kúsok radosti do života.

Fabi po líci stiekla slza dojatia.

Hlad ich pozoroval od dverí a nemohol sa neusmiať. Na toto rodinné zvítanie čakala Ellinor neskutočne dlho. Bol rád, že sa dočkala. Linneu sotva poznal, ale úprimné črty jej tváre a nezištná energia sálajúca z celej jej osoby mu pohladili dušu. Lásku k Fabiane mala vpísanú v očiach. Bol pripravený za obe bojovať proti upírom ak budú mať čo i len jednu poznámku k ich vzťahu.

Ellinor sa posadila k raňajkám a pozrela na Hlad. Stále pri ňom bola ostražitá, nevediac čo cítiť. Chcela svoj šťastný koniec, ale existuje pre nich nejaký? Po tomto všetkom? Ona je tá, ktorá stále potrebuje zachraňovať. Nenudí ho to? Mať ju na krku?

Jazdec jej kývol a doprial im súkromie, aby sa mohli pozhovárať. Nenápadne sa vytratil, aby dokončil svoju misiu, ktorú musel prerušiť.

 

 

Ellinor stála na balkóne a pozorovala hviezdy na oblohe. Od pádu civilizácie sa rapídne znížil svetelný smog a ona mohla konečne vidieť Mliečnu dráhu. Prišlo jej to magické. Narodila sa do obdobia dvoch extrémov a stala sa konateľom jedného z nich.

Jazdkyňa.

Je prvá? Existovali protisily Jazdcov už predtým? Vedeli o nich? Alebo sa deje niečo nové? Ak áno, prečo teraz? Čo sa zmenilo? Čo protisily ostatných Jazdcov? Obávala sa, že odpovede tak skoro nedostane. Nateraz budú musieť len žiť s vedomím, že žiadna moc nie je absolútna. Bolo to desivé a upokojujúce zároveň.

„Vyzeráš ako uväznená lesná víla,“ prišlo spoza nej.

Prudko sa otočila. Na balkóne sa zjavil Hlad, oblečený len vo vyťahaných nohaviciach, vlasy vlhké zo sprchy. Opieral sa o dvere a jeho hruď odrážala mesačný svit. Ellinor chvíľu trvalo spamätať sa a pozrieť mu do očí. „Uväznená?“ zopakovala.

Jazdec k nej podišiel a prstom jej prešiel po perách. Upírka nechcene privrela viečka. Chýbal jej ten známy dotyk. „Nie si šťastná,“ zhodnotil niečo, čo bolo viac než očividné. „Keby si nemusela, nikdy by si tu nebola, nemám pravdu?“ Ibaže tak ako Lin s Fabi, nemá kam ísť. Ellinor nemá domov, nemá sa kam vrátiť. Vedela, že v jaskyniach by ju upíri našli. Je doslova závislá od ochrannej moci Hladu.

Ellinor zabolelo v hrudi. Šťastie bol pre ňu vždy prchavý pocit. „Nemáš,“ prekvapila Hlad vyhlásením. „Ale rada by som sem prišla za vlastných podmienok.“

Jazdec jej zovrel dlaň. „Keby si vedela koľkokrát som ťa sem chcel uniesť. Vždy keď si si odoprela prídel a rozdelila ho medzi deti. Vždy keď si si obliekla otrhané handry. Vždy keď si riskovala pre iných. Vždy keď si mala v očiach ten výraz hrôzy a strachu, že prídeš aj o to málo čo si si vydobyla.“

Princezná si spomenula na tie mesiace v jaskyniach. Hlad mal paláce a napriek tomu spával v tých najúbohejších podmienkach. V stane. Na zemi. Pre akúsi utečenkyňu z väzenia. „Ako dlho by si to ťahal, keby som nebola odhalená?“ zaujímalo ju.

Večnosť. Bol ochotný spávať v jaskyniach po zvyšok svojej existencie, ak by to znamenalo byť blízko Ellinor. „Dlho,“ odvetil. „Úprimne, nevedel som ako ti povedať pravdu bez toho, aby si ma odstrčila. Tak veľmi si nenávidela Jazdcov...“

Nuž, rozhodne by utiekla. Prinajmenšom. Nedokázala si predstaviť, že jej len tak povie že je Hlad a ona by len mykla plecami. Ich vzťah je jednoducho prekliaty... „Predpokladám, že keby som ti zase ja povedala o sebe, v momente by si bol vo Verone.“

Nepoprel to. Jeho lojalita dvoru nepramenila z politických spojenectiev, ale z toho, že všetkých spoznal a vypočul si ich príbehy. Ku Kathrine mal obrovský rešpekt. Zo začiatku by rozhodne Ellinor zradil. Po ich výlete do Barcelony... nebol si istý. „Možno je lepšie, že sme si klamali,“ zhodnotil.

Ellinor mu musela dať za pravdu. Obrátila sa späť ku hviezdam a pocítila, že Hlad sa postavil za ňu a objal ju. Na krku cítila jeho dych. Zasnene privrela oči.

„Nedovolím ti znovu živoriť, princeznička,“ zašepkal jej do ucha hlbokým hlasom.

Ellinor potlačila vzdych. Je ťažké vzdorovať niečomu, čo ochutnala len nedávno, o čom snívala a o čom bola presvedčená, že si nezaslúži. „Ostáva mi snáď niečo iné?“ Nemá domov a upíri po nej naďalej pátrajú. Tentoraz však má aspoň Lin s Fabi. A spomienky. Napriek všetkému jej zostanú krásne spomienky.

Hlad ju k sebe zozadu prudko pritisol. Krk a čeľusť jej zasypal ľahkými bozkami. „Nepáči sa ti moja zlatá klietka?“ Dúfal, že by sa jej palác mohol aspoň trochu páčiť. Keď pre nič iné tak pre to, že má postele, prikrývky, jedlo a je v ňom teplo.

Princezná zo seba vydala tichučký ston. Nepovažovala Hladov palác za zlatú klietku. Ale cítila sa v ňom len ako dočasný hosť. Nehodný hosť. Zaklonila hlavu a nechala Jazdca odhrnúť jej vlasy, aby mal lepší prístup. Potrebovala viac šťastných spomienok. Viac momentov, ku ktorým sa bude vracať. „Ochotne by som v tejto klietke zostala,“ zamrmlala. „Keby som nebola chodiacim terčom.“

Hladu poskočilo srdce. Nadvihol jej lem ľahkej košieľky a pohladil ju po stehne. „U mňa si v bezpečí. Nikto sa sem neodváži, ak sa toho bojíš.“

Nie, toho sa nebála. Nebála sa o seba. Zahryzla si do pery, keď teplé prsty našli jej bradavku a jemne ju pohladili. „Ukrývaš troch zločincov, Hlad. Celý svet nesmrteľných ťa za to odsúdi.“

Jazdec si odfrkol. Svetu nesmrteľných sa nezodpovedá. „Keby si len vedela ako mi je to jedno.“

Ellinor krútila hlavou, slabá v kolenách. „Ublížia ti.“

„Som Jazdec Apokalypsy. To, že som s nimi kamarát neznamená, že ich nedokážem prinútiť predo mnou pokľaknúť.“ Položil jej dlane na rímsu zábradlia a potiahol jej boky viac k sebe.

Ellinor začala prudko dýchať. Zvýskla, keď jej Jazdec roztrhol košieľku a vystavil jej telo teplému egyptskému vetru. Na chrbte pocítila horúce bozky.

„Ešte nevieš kto sme. Nikto to nevie.“ Hlad ponoril jeden prst do jej vlhkého stredu. „Nepotrebujeme prezentovať naše postavenie ako archanjeli s archdémonmi.“ Nežne jej zahryzol do ramena. Ellinor dodnes netuší s akou mocou sa dostala do kontaktu. Akú moc má sama. „Naša podoba je len odrazom miestneho folklóru. A tým myslím planétu Zem. Sme energia. Moc konca. Vznikli sme s prvým náznakom života dávno pred Zemou a budeme poslední, ktorí uzavrú existenciu vesmíru, než sa stane nehostinným, chladným miestom bez kúska svetla a hmoty. Sme strata sily, rozpad a chaos. Máme moc usmrtiť čiernu dieru, uhasiť Slnko a podriadiť si gravitáciu.“ Zhodil nohavice, ktoré mu stáli v ceste a nepríjemne ho tlačili. Počas svojho prejavu neprestal dráždiť Ellinorino vnútro, až kým sa dostatočne neuvoľnila. „Naozaj si myslíš, že by nás zastavila hoci aj armáda nesmrteľných?“ Jediným pohybom sa do nej ponoril.

Ellinor zovrela rímsu a potlačila výkrik. Je choré, keď ju slová o jazdcovej moci vzrušili? Toľko sily... v nej. Doslova. Jazdec apokalypsy chce ju, upírku ktorú našiel žiť v jaskyniach. Začala sa pohybovať v pomalom rytme, ktorý nasadil, a prikryla jeho ruku na svojom klitorise, aby ho lepšie nasmerovala. Hlad spokojne zapriadol a prisal sa na jej krk tak prudko, že za sebou zanechal cucflek. Upírka sa nesťažovala. „T-to všetko kvôli mne?“ vzdychla.

Voľnú ruku jej položil na srdce. „Nikdy o tom nepochybuj, princeznička.“

Ellinor naslepo siahla dozadu a rozstrapatila mu vlasy. Ako sa dostala zo spania na zemi k sexu na balkóne paláca? „Nepatrím sem,“ pokúsila sa argumentovať tým posledným kúskom zdravého rozumu, ktorý jej ešte ostal.

Hlad urobil jeden prudký výpad a musel ju podoprieť, aby nespadla. „Patríš ku mne. Patríš ku mne od momentu, keď si mi zabodla dýku do chrbta namiesto toho, aby si sa zľakla. Si silná žena, Ellinor Nórska. Doteraz sa mi nikto neodvážil postaviť sám.“

Bolo ťažké vidieť samu seba ako silnú. Rada by sa hádala, ale slová jej zamrzli na perách, keď Jazdec našiel nový uhol a celé jej vnútro sa stiahlo sladkým kŕčom. Dych sa jej zasekol v hrdle a roztriasla sa. Hlad ju čoskoro nasledoval a pootočil jej tvár k sebe, aby jej dal vášnivý bozk. „Prosím, zostaň,“ zašepkal jej na pery. „Zostaň so mnou.“

Práve jej povedal že má moc ukončiť samotnú hmotu a predsa ju prosí namiesto toho, aby prikazoval? Dáva jej na výber? On, samotný Jazdec apokalypsy?

Možno by svoje šťastné spomienky mohla ešte o kúsok rozšíriť. Dotkla sa jazdcovho líca a nebadane prikývla. „Zostanem,“ prisľúbila. „Nateraz.“

 

 

O hodinu neskôr ležali v mäkkej posteli, Ellinor natiahnutá na Jazdcovej hrudi ako unavené mačiatko. Hlad ju hladil po vlasoch a ona počúvala tlkot jeho srdca. Upokojovalo ju to.

„Ako je podľa teba možné, že som sa stala Jazdcom?“ nadhodila princezná zamyslene.

„Neviem,“ priznal. „Ešte sa to nikdy nestalo. Možno sa veci menia. S návratom archanjelov a archdémonov prichádza pre ľudí nová budúcnosť. Možno si len prirodzený následok vývinu situácie.“

„Ale prečo ja?“ uvažovala.

Hlad sa pousmial. „Lucifer mi povedal, že keď sa Amira stala jeho protisilou, nebolo to rozhodnutím vesmíru, ale faktom že sa ho nezľakla a on v nej uvidel seberovnú. Nemyslíš, že pre nás platí rovnaký vzorec?“

Princezná k nemu vzhliadla. „Považoval si ma za seberovnú?“

Zažmurkal. „Iste. Od prvého momentu.“ Mohol si myslieť, že je mocnejší, ale sila jej ducha a odvaha sa mu vyrovnali v každom smere. Očividne rovnosť nie je v moci, ale v činoch. A to je niečo, s čím takí ako on málokedy prišli do kontaktu.

Ellinor im preplietla prsty. Ešte ju čaká mnoho uzdravovania, než sa naučí vidieť samu seba ako niečo viac než úbožiačku ktorá zlyhala vo všetkom čoho sa dotkla. Dostala však dar, ktorý si bude ceniť navždy – dar zachrániť slabších. Prisahala vesmíru, že ho neodhodí a vesmír, vo všetkej svojej moci a prítomnosti, sa mohol len spokojne usmiať nad svojimi bytosťami, ktoré pomaly pripravujú novú budúcnosť nielen pre seba, ale aj pre ľudí.