Prenasledovaná Hladom 25

 

Hlad rozrazil dvere do svojho paláca uprostred Egypta, ktorý bol plne funkčný len vďaka mágii. Orientálna stavba sa týčila na vŕšku neviditeľnom pre ľudské oko a mala vlastný bazén, pristávaciu plochu a garáž prerobenú na stajňu, kam sa občas zvykol zašiť jeho kôň, hoci preferoval voľný pohyb po okolí keď ho jeho pán nepotreboval.

S bledou Ellinor v náručí zamieril na najvyššie poschodie do svojej spálne, kde ju uložil na mäkkú posteľ s nebesami. Potom sa otočil k dvom vyčerpaným princeznám. „Hneď vedľa sú voľné hosťovské komnaty a naproti ďalšie. Majú vlastnú sprchu a pripravený šatník. Zložte sa kdekoľvek chcete.“

Fabiana schmatla Linino zápästie a takmer bolestivo ho zovrela, zatiaľ čo sa nevinne usmiala na Jazdca. „Jedna komnata nám postačí. Ďakujeme.“ A začala Lin ťahať preč.

Linnea sa aktívne bránila, neustále hľadiac na svoju sestru. „A-ale čo Elli?“

Hlad sa posadil na posteľ k svojej spolujazdkyni a nežne ju vzal za ruku. „Máš moje slovo, že sa o ňu postarám. Odpočiňte si. Dám vám vedieť len čo sa preberie.“

Fabiana znovu začala ťahať Lin k susedným komnatám a Linnea sa začínala strachovať. Fabi bola rozzúrená. Keby to bolo možné, chrlila by oheň.

„F-Fabi,“ pokúsila sa ju upokojiť, ale Fabiana rozkopla dvere, zatiahla Linneu do luxusnej a vzdušnej spálne s výhľadom na prašnú púšť a zamkla za nimi.

Obklopilo ich ohlušujúce ticho.

Linnea sa oprela o zavreté dvere, vydesená že k nej Fabi stojí chrbtom a nemôže vidieť jej tvár. Portulagská princezná zúrila ako nikdy.

„No? Nejaké slová na úvod?“ prskla Fabiana, zatínajúc a uvoľňujúc päste.

Linnea sklopila pohľad.

„Mala si päť dronov. Päť dronov, Lin. Zvládla si mi poslať želanie k narodeninám, ale opomenúť fakt, že si takmer umrela?!“ okríkla Linneu. „A ja sa to musím dozvedieť z odpočúvaného videohovoru spolu so zvyškom nášho sveta?! Dva roky po mojom odchode?!“ Konečne sa otočila čelom k Lin. „Pár hodín pred zatknutím?!“

Linnea si od nervozity hrýzla peru.

Fabi k nej pristúpila a udrela päsťou do dverí vedľa jej hlavy, potom sa k nej naklonila. „Čo si si myslela, že robíš?“ zavrčala.

Lin po líci stiekla slza. „Nemohla som ti to napísať, Fabi. Pretože by si urobila hlúposť. Pretože viem, že by si po mňa prišla a stratila všetko. Stala by si sa rovnakým vyvrheľom. To som ti nemohla urobiť.“ Aj keď to znamenalo zostať na mieste, kde ju jej rodičia takmer k smrti umlátili.

„A čo som podľa teba plánovala?“ Fabiane sa triasol hlas. „Nevrátila som sa do Portugalska, aby som sa stala kráľovnou. Vrátila som sa, aby som našla spôsob ako vás dve dostať von, ako sa ukryť a žiť v pokoji, ďaleko od všetkého a všetkých, ktorí vám ublížili. Keby Ellinor neušla, prišla by som si po teba. Po vás.“

Linney pukalo srdce. Podlomili sa jej kolená, ale Fabiana ju včas zachytila. „Myslela som na teba každý jeden deň, Lin.“ Pohladila ju po tvári.

Linnea zaborila dlane do Fabianiných hustých vlasov. Dva roky každú noc zaspávala s jej tvárou pred očami, vediac že ju nikdy viac neuvidí. „Nechcela som, aby si dopadla ako ja.“

Fabi sa konečne usmiala. „Nemusíš ma chrániť, Lin. Radšej budem na úteku s tebou, než na tom sprostom tróne sama.“ Zľahka mladšiu upírku pobozkala na roztrasené pery.

Linnea zastonala. Už zabudla aké to je byť vo Fabinom náručí.

Fabi sa spokojne odtiahla a cvrnkla jej do nosa. „Si celá skrehnutá. Poďme vyskúšať Jazdcovu horúcu sprchu.“ A odtiahla ju do kúpeľne.

 

 

Hlad mokrým uterákom utrel Ellinorino telo a prezliekol ju zo špinavých šiat do jednoduchej bielej košieľky. Zo stresu a námahy bola uzimená, preto ju zabalil do niekoľkých prikrývok. Len čo sa jej do líc začala vracať farba, pritiahol si k posteli kreslo a držiac Ellinor za ruku čakal a čakal.

Ellinor sa prebrala až o niekoľko hodín a zazrela na neznámy baldachýn nad sebou. Potom uvidela priestrannú spálňu s bielymi závesmi a tou najpohodlnejšou posteľou v akej kedy bola. Nechápavo sa posadila a spomenula si na posledné dni. Okamžite chcela vyskočiť na rovné nohy, ale čiesi ruky ju zastavili.

„Si v bezpečí,“ povedal Hlad pokojne a prisadol si na kraj postele. Na sebe mal čisté čierne nohavice a čiernu košeľu. Svetlé vlasy mal stále vlhké zo sprchy.

„L-Lin. Fabi,“ boli Elliorine prvé slová.

„Aj tie sú v bezpečí. Hneď vedľa. Konečne zaspali.“

Ellinor si vydýchla. Koľko utrpenia bude ešte jej sestra musieť zažiť? „Chcem ich vidieť!“

Hlad ju znovu pridržal na mieste. „Ellinor. Mali veľmi dlhú debatu, kričali na seba a nakoniec sa udobrili. Nechaj ich odpočinúť si.“

A opäť panika. Princezná celá ustrnula a pozrela Hladu do očí. „T-ty vieš...“ Nie, nie, nie! Nesmú to vedieť ďalší!

Hlad celkom nechápal Ellinorin strach. „Mám síce hrubé steny, ale nie až tak hrubé. Z ich výmeny názorov som si domyslel udalosti.“ Nadýchol sa a pohladil Ellinor po vlasoch. „Nemusíš sa o ne báť. Pod mojou ochranou na ne nikto nesiahne.“

Vysilená Ellinor sklopila pohľad.

Hlad si potreboval poskladať niektoré fakty. „Po celý čas si nechránila len Lin, ale aj jej vzťah, nemám pravdu?“

Po líci jej stiekla slza. Tak veľmi chcela, aby boli obe v bezpečí a šťastné, aby sa ich nedotkli predsudky a zatracovanie...

Hlad jej nežne nadvihol bradu. „Čo sa stalo vo väzení, Ellinor?“

Smrkla. Má zmysel čokoľvek tajiť? Aj tak zlyhala. Nechala sa oklamať Jazdcom, znovu sa stala zločincom a teraz ani len nevie či je ešte vôbec upírka. Sediac na zábradlí na balkóne uvidela Andyho, ktorý jej povzbudivo zamával.

„Strávili spolu jedinú noc. Jednu jedinú, než Fabi odišla. Niekto na to prišiel, dodnes neviem kto. Len čo sa vymenili stráže, naši rodičia si ju našli, pretože sa všetko dozvedeli. Zbili ju. Takmer na smrť. Sotva som rozoznala jej tvár.“ Bohovia, tá spomienka jej ešte stále dokázala zovrieť srdce. Jej drahá Lin, celá krvavá a polámaná... Len pre to kým je a kým sa narodila. Akoby bola menejcenná. Akoby bola chybná. Akoby si nezaslúžila to čo ostatní.

Hlad mal čo robiť, aby potlačil zlovestné zavrčanie. Vedel, že ich rodičia boli zakomplexovaní puritáni, ale že by až takto mohli nenávidieť vlastné dieťa...

Ellinor si zotrela slzy. „Musela som ju dostať von. Musela.“

Iste. Aj on by to urobil. „Ako si im zabránila urobiť jej to znovu?“

Odfrkla si. „Starým dobrým vydieraním. Povedala som im, že ak sa jej ešte raz čo i len dotknú, všade medzi strážcami rozhlásim, že ich dieťa nie je ako by chceli. Keďže sú akí sú, tú hanbu by nezniesli a odvtedy na ňu ani nepozreli.“ Stiahlo jej hrdlo. Aj keď sa od nich dištancovali, nikdy neprestala byť obozretná. Potrebovala zachrániť aspoň jednu sestru, keď už nedokázala tú druhú.

Jazdec nedokázal pochopiť, kde v sebe Ellinor našla všetku tú silu. A keď konečne mohla mať pokoj, dvor si zrejme zle vysvetlil Fabianine činy a tri vystresované ženy radšej prijali ortieľ zločincov než aby vyšli von s pravdou.

Pretože pri nich nikto nikdy nestál.

Chcelo sa mu plakať. „Ale ty si Lin nikdy neodsúdila.“

Takmer áno. Takmer. Aj ona bola vychovaná v chorých názoroch. Keď však tie dve uvidela spolu, nevyvolalo to žiadny odpor alebo znechutenie. Lin bola prvý raz šťastná a Fabi by pre ňu zniesla modré z neba. Prečo by mala odsúdiť niečo také krásne? „Je mnohé, čo som od rodičov neprebrala.“

Hlad jej hrdo zovrel dlaň. „Si silná, Princezná Ellinor Nórska.“

Trhla sebou. To oslovenie od neho znelo neprirodzene. Nie je princezná. Je sotva radová upírka, ak vôbec. „Tak prečo si ma vyhľadal, Jazdec Hlad?“ povedala chladne. Keď už on vie jej polovicu príbehu, je načase dozvedieť sa tú jeho. „Nudil si sa?“

Jazdca ničil jej ublížený tón. Ale mal sa čomu diviť? Mal jej povedať pravdu v deň keď odvolal ich stávku. Ak jej však niečo dlhuje, pravda je minimum. „Potlačila si moju mágiu,“ začal. „Len čo si zachránila prvého hladujúceho, pocítil som to. Nemal som poňatia o čo ide. Hnal som sa za silou, ktorú som nepoznal. Pôvodne som ťa chcel zastaviť, ale nešlo to. Vyslal som svoju silu na tábor a nič sa nestalo.“

Ellinor prekvapene zamrkala. Myslela si, že po celý ten čas sa len veľmi dobre jeho moci vyhýbali. „Ako je to možné?“

Horkosladko sa usmial. „Myslím, že vieš ako. Čokoľvek sa stalo, tvoja sila mi vzdorovať z teba urobila... niečo nové. Nového Jazdca, ako sme videli.“

Áno, to už pochopila. „Nebol si to ty?“

Pokrútil hlavou. „Nevšimol som si to až kým sme neboli prepadnutí v Španielsku. Nie si celkom moja protisila. Nenasycuješ, len vyselektuješ spravodlivých. Si to, čo som si vždy želal. Chrániš dobrých ľudí. Ja som ich doteraz musel trestať všetkých.“

„Prečo si mi to nepovedal? Ja som nevedela čo robím.“ Áno, dokázala určiť kto prežije a koho pod svoje krídla nevezme, ale nevidela v tom vyššie sily, len vlastnú intuíciu.

„To som pochopil. Nevedel som ani ako ti to popísať, nie to vysvetliť. Ale nevyužíval som ťa, Ellinor. To musíš vedieť. Nestrávil som s tebou toľko času lebo som bol zvedavý. Len som chcel chrániť svoju zlomenú upírku, ktorá prestala veriť vo vlastné vykúpenie.“ Jemne jej pohladil líce.

Ellinor sebou trhla. „Tvoje zhnusenie keď si sa dozvedel moje meno hovorilo za všetko.“

Hlad sa zatváril, akoby zjedol citrón. Bol taký prekvapený, že jediné na čo si spomenul boli Kathrinine príbehy o nórskej kráľovskej rodine. Až keď ju odviedli si konečne prepojil príbehy a pochopil, že Ellinor si musela vybrať menšie zlo. „Nesprevádza ťa práve pekná povesť.“

Ako by aj mohla? Ellinor nechcela rozhrešenie, ale odmietala trpieť falošnú starosť. Ľutovať sa zvládne aj sama, nepotrebuje k tomu iných. „Neurobila som práve pekné veci,“ súhlasila. „Ale nič by som nemenila. Pre Lin.“

A on by to ani nechcel. „Ellinor,“ vzal jej ruky do svojich. „Stála si pred nemožnou morálnou dilemou keď si bola ešte dieťa. Ja nie som ten, kto by ťa mal alebo vôbec mohol súdiť. Pre mňa nie si zločinec.“

Naprázdno preglgla. „Takmer som zabila svoju sestru, Hlad. Ja viem, že zločincom som.“ Privrela oči, aby zakryla rodiace sa slzy. „Ale tiež viem, že dokážem pomôcť iným a možno jedného dňa dobro ktoré vykonám prevýši skutky utrpenia. To je jediné, čo som kedy chcela.“

Áno, na to prišiel. A je načase, aby sa aj najvyšší dvor dozvedel pravdu. To je však Linin a Fabin príbeh, ktorý je len na nich. „Mne nemusíš svoju dobrotu dokazovať,“ uistil ju Jazdec šeptom.

Ellinor sa roztriasla pera, ako sa plačlivo nadýchla. „Prečo nemôžeš byť obyčajný démon?“ vzlykla. Prečo nemôžu byť obaja len anonymné postavy, stratené v histórii?

Hlad to nevydržal a objal ju, hoci sa zo začiatku bránila. Odmietal jej dovoliť plakať bez opory. Nikdy viac! „Nepatrím pod žiadne kráľovstvo. Nezodpovedám sa ani len archanjelom. Si v bezpečí.“ Prehrabol jej vlasy a pozrel jej do očí, aby pochopila význam jeho slov. „Si v bezpečí,“ zopakoval. „Ty, Linnea aj Fabiana.“

Ellinor krútila hlavou. „Si Jazdec! Si mizerný Jazdec!“ Udrela ho päsťami do hrude, ale nebola v tom žiadna sila. „A ja teraz neviem... kto som ja!“

Nedovolil jej spadnúť do tej čiernej diery zúfalstva a chaosu. Znovu ju prinútil pozrieť naňho. „Voláš sa Ellinor. A si piaty Jazdec apokalypsy. Ten, ktorý pomôže civilizáciu postaviť a nie zničiť.“