Prenasledovaná Hladom 24

 

Ellinor takmer vypadla vidlička z ruky. Upíri by okamžite zaznamenali zvýšený tlkot jej srdca, preto si veľmi nahlas odkašľala a pomrvila sa, kým sa dostala pod kontrolu.

Dostali Fabianu! Bohovia, čo teraz? Kútikom oka pozrela na Linneu. Za tie roky vo väzení si vytvorili systém tichých posunkov, ktorými sa navzájom upozorňovali keď nechceli aby ich niekto zaznamenal. Ellinor sa poškrabala pod uchom a položila dlaň na stôl, čím naznačila nebezpečenstvo a útek.

„Tie meče na stene sú naostrené,“ pomohol jej Andy. „Dvere napravo vedú cez dlhú chodbu na nádvorie, z ktorého sa dá odísť z paláca. Je ale strážené.“

Ellinor do mozgu narážalo čoraz viac energií. V krvi jej pulzovala nová mágia a začínala chápať čo sa stalo. Hnev v nej umocňoval premenu, ktorú viac nemohla ignorovať. Tentoraz Linneu ochráni!

„Prečo idú po Fabiane, Ellinor?“ zamyslel sa Andy.

Pretože Fabiana riskovala priveľa. Úprimne, nečudovala sa jej, ale bolo to hlúpe.

Linnea okamžite zachytila čo sa jej snaží sestra povedať a zahryzla si do pery na vyjadrenie, že je pripravená.

„Ellinor?“ Rebeccin hlas ju prebral zo zamyslenia. „Si v poriadku. Zbledla si.“

Princezná prižmúrila na kráľovnú oči. Nahnevane vstala. „Ja a Linnea odchádzame,“ oznámila.

„Nikam nejdete!“ zvolal Alec a tiež vyskočil na nohy.

Ellinor natiahla dlane a privolala zo steny dva skrížené meče, ktoré doteraz plnili funkciu dekorácie. Jedna rukoväť pristála v jej ruke, druhá v ruke jej odhodlanej sestry.

Drew luskol prstami a do siene sa nahrnulo desať členov ochranky. „Nerob to ťažším než to musí byť, Ellinor,“ prosil ju kráľ tónom, z ktorého mala chuť mu vyškrabať oči.

„Prečo mám pocit, že mnoho žien už od vás korunovaných hláv počulo túto vetu?“ prskla, vzala sestru za ruku a spoločne sa rozbehli ku dverám. Cestou sa museli prebiť cez troch ochrankárov, čo pre životom skúšané princezné nebol až taký problém. Ellinor prekvapene pozrela na Linneu, ktorá sa obratne oháňala mečom. „Kde si sa to naučila?“ zvolala ako utekali ďalej.

„Od Fabiany,“ odpovedala Linnea spokojne.

Ellinor sa usmiala. Ruka v ruke dobehli na nádvorie, Andy za nimi. Postavili sa chrbtom k sebe, ale skončili obkľúčené. Na balkónoch stáli ostreľovači a vstupná brána bola zatarasená tuctom ozbrojených strážcov.

„Odhoďte zbrane!“ okríkol ich Alec, len čo ich dobehol a namieril na ne kušu, ktorú tiež zhrabol zo steny. Rebecca po jeho boku na ne namierila prázdnu dlaň, ale obe vedeli že je omnoho nebezpečnejšia než nejaká kuša.

Ellinor sa postavila pred mladšiu sestru. Vládkyňa jesene si môže myslieť že je silnejšia, ale nie je tomu tak. Andy jej dokonca položil ruku na rameno, čo jej dodalo odvahu akú cítila málokedy.

„Budem počítať do troch,“ povedala Rebecca. „Jeden.“

Ellinor tiež zdvihla voľnú dlaň.

Linnea v panike zastonala.

„Dva.“

„Zvládneš to,“ povedal Andy rozhodne.

„Tri,“ povedala Ellinor a všetka tá sila, ktorá do nej narážala, sa premenila na prúd ktorý ňou prešiel a zrazil z nôh každú jednu osobu na nádvorí okrem jej sestry a Andyho. Vzápätí na to sa cez zavretú bránu prihnal masívny sivý kôň, akoby preňho hmota a prekážky nič neznamenali.

Ellinor v ňom spoznala spriaznenú bytosť. Pretože na ňu čakal. Od prvého momentu čo vyzvala Hlad.

Linnea zvrieskla od strachu.

„Poď!“ povedala Ellinor a vyhupla sa do sedla. Podala sestre ruku, aby ju nasledovala. Vydesená Linnea sa obzrela a zistila, že je na tom tak zle, že zviezť sa na neprirodzene veľkom koni ktorému sú zákony fyziky ukradnuté je stále lepšie, než skončiť znovu v base. A tak sa vyšvihla do sedla za Ellinor a obe naposledy pozreli na zviechajúcich sa upírov.

Toto nikdy nebol ich svet.

Andy roztiahol biele krídla a vzniesol sa do vzduchu. „Choď!“ prikázal Ellinor. „Budem hneď za vami.“

Princezná zvrtla koňa a popchla ho do behu. Inteligentné zviera nezaváhalo a v momente prešlo bránou aj ochrannou hradbou. Uháňalo lesom a ani sa nevyhýbalo stromom. Prechádzalo nimi.

„Elli, čo sa to deje?“ Linnea konečne našla svoj hlas, keď dorazili k pobrežiu, čo rozhodne nemalo trvať slabých pätnásť minút. Verona nie je pri mori.

Ellinor zistila, že zadržiava dych. A až teraz si dovolila vydýchnuť. Obzrela sa za seba, neveriac, čo sa jej práve podarilo. „Nemám poňatia,“ priznala úprimne. „Ale myslím, že som sa práve zmenila na Jazdca apokalypsy.“

Linnea zalapala po dychu. „Ako je to možné?“

Ellinor pokrútila hlavou. „Neviem. Ale moje upírske zuby sú preč.“

 

 

Hlad bol v Strednej Afrike. Nutkanie ho tam pritiahlo do väčšej uzavretej komunity, ktorá, ako sa ukázalo, bola pozostatkom troch diktátorských režimov. Najbrutálnejší z najbrutálnejších vytiahli ukryté zásoby ktoré nakradli za svojej vlády a pokúsili sa o založenie novej totality.

Hlad ich vyviedol z omylu o ich nedotknuteľnosti a ako odchádzal, mávol na Mor, ktorý šiel jeho prácu vylepšiť. Bol takmer pri hraniciach toho, čo kedysi bývalo Egyptom, keď doňho narazila sila akú nikdy nepocítil. Sila vzdoru a nasýtenia.

Prudko zastal, ešte aj jeho kôň zmätený.

Závan tejto sily už pocítil. Vtedy bol však slabý, sotva kvapka v mori.

Toto bol nepokoriteľný prúd. Sýtosť proti Hladu. Sila schopná ušetriť vybraných.

„Ellinor,“ pochopil okamžite a zamieril smerom k zdroju tejto príjemnej anomálie. Jeho kôň prekonal všetky rýchlostné rekordy a do hodiny sa ocitol na tmavej, len mesiacom osvetlenej pláži v Taliansku, kde pokojne stál hrozivý kôň pri dvoch drobných postavách.

Ellinor ho v momente zbadala a nahnevane k nemu začala kráčať ako bohyňa pomsty. „Ty!“ kričala už z diaľky. „Čo si mi urobil?!“

Nechápavo zoskočil zo zvieraťa a takmer spadol z nôh keď doňho princezná strčila oboma rukami. Vyzerala inak. Vlasy sa jej od hnevu naježili, ale v tom to nebolo. Sálala z nej nová energia. Rovnako chaotická ako jeho a zároveň iná. Čo ho však najviac vydesilo bol fakt, že hoci naňho cerila zuby, nevidel žiadne upírske tesáky.

„Ty si nás prezradil dvoru?!“ pokračovala Ellinor nahnevane. „Aj Fabianu?!“ Každú otázku sprevádzala rana päsťou do hrude.

Hlad nechápavo zvraštil obočie.

Ellinor ho znovu udrela. „Nič sme vám neurobili! Ani jedna z nás!“

Hlad sa konečne spamätal a zovrel jej zápästia, aby už viac neútočila. „Ellinor, bol som v Afrike,“ povedal čo najpokojnejšie. „Čo sa stalo?“

Búrkové oči sa zaplnili slzami bezmocnosti. „Najvyšší dvor sa chystá zatknúť Fabianu. Za to, že sa s nami vo väzení skamarátila. Že nám pomáhala.“

Jazdec si spomenul na svojráznu Portugalku. Necítil z nej zlomyseľnosť. Popravde z Fabiany išlo mnoho svetla, ktoré zachytila jeho podstata stvorená na elimináciu nežiaducich elementov. Jej činy tiež nenasvedčovali že by konšpirovala proti korune. Chcela len pomôcť Ellinor, pretože sama v nej spoznala dobrú dušu. Chápal však ako to môže vyzerať v očiach dvora. „Ako sa vám podarilo utiecť?“

Ellinor si zahryzla do pery a ponad plece pozrela na odfrkujúceho koňa kúsok od nich. „Niečo sa so mnou stalo,“ šepla vydesene.

Áno, to videl. Budú si klamať, alebo pripustia jedinú možnú odpoveď? „Ellinor.“ Prinútil ju pozrieť mu do očí. „Vieš čo si teraz?“

Princeznej stiahlo hrdlo. Znovu pozrela na koňa. „Je zo mňa nový Jazdec, však?“

Ako je to možné netušil, ale nemusel byť práve expertom aby si spočítal dve a dve. Niečo sa vo vesmíre zmenilo, že po miliardách rokov rozdelil absolútnu silu Hladu medzi dve bytosti. Ellinor nebola vyslovene jeho protisila, skôr filter jeho vlastnej moci. Dokázala ušetriť nevinných – niečo, čo on vo svojej moci nemal.

„Ale ako?“ fňukla Ellinor. Kedy si konečne vydýchne? Kedy bude jej život konečne predvídateľný? Narodila sa ako princezná, žila ako otrok, bola uväznená za snahu pomôcť sestre a odrazu už ani nie je upírka.

Hlad ju k sebe pritisol, aby ju mohol objať. „Neviem. Zistíme to. Ale najskôr pôjdeme zachrániť Fabianu.“

Ellinor k nemu prekvapene vzhliadla, ich pery len kúsok od seba. Takmer sa dotkli. Takmer. „Pomôžeš jej?“

Prikývol. „Zvládneš jazdu cez more? Naše kone sa pohybujú mimo bežných zákonov fyziky.“

„A Linnea?“ ukázala na svoju tichú sestru.

„Pôjde s nami.“ Privolal svojho koňa a vyšvihol sa do sedla. „Vezmi ju so sebou. Nasledujte ma!“

Ellinor v sebe našla posledné zvyšky bojovnosti a posadila sa na svojho koňa s Linneou za sebou.

„Elli, čo teraz?“ šepkala jej sestra.

Ellinor nenápadne mrkla na vysokú skalu, kde sa ukrýval Andy a nenápadne prikývol. „Teraz budeme nasledovať Jazdca apokalypsy do Portugalska, aby sme uniesli princeznú,“ povedala porazene a popchla koňa.

Cesta takmer rýchlosťou svetla im zabrala hodinu. Palác za Lisabonom sa nachádzal v hustom lese a už bol plný agentov. Pôvodne stredoveká stavba prestavaná na luxusné sídlo mala pôvodné podzemie s celami, čo je miesto kde zrejme Fabianu odviedli. A ako ju sestry poznali – určite sa nevzdala bez boja. Bude unavená, možno zranená. Ellinor cítila aj počula splašený tlkot srdca svojej predrahej sestričky. Pevne jej stisla dlaň, ktorou sa jej pridržiavala. „Prežili sme horšie, Lin. Fabiana prejavila milosť nám a je načase urobiť to isté pre ňu.“

Hlad ich potichu pozoroval. Milosť. Presne to Ellinor je. Milosť od jeho krutosti. A ak aj vo Fabiane spoznala nevinnú bytosť, kto je on aby sa jej staval na odpor?

„Ako sa dostaneme dovnútra?“ pípla Linnea. „Nepoznám pôdorys tohto paláca.“

„Nepotrebujeme ho poznať,“ povedal Hlad. „V podzemí cítim len tri životy – to bude Fabiana a stráže.“

 

 

Fabiana si trela vykrútené zápästie, ktoré utŕžila pri snahe prebojovať sa cez agentov, ktorí ju prišli zatknúť. Našli všetko – ukradnuté drony, preprané fondy za ktoré anonymne kupovala nehnuteľnosti a zásoby a aj falošné identity, ktoré mala pripravené. Dokonca vyhrabali aj jej nákresy väzenia, kde sa snažila prísť na to, ako z neho obe princezné dostať.

Unavene sa posadila na drevenú pričňu v neveľkej cele. Bola tak blízko... Linnea s Ellinor boli oslobodené. Nebyť jej neopatrnosti, všetky by si užívali slobodu. Teraz všetky tri skončia tam kde všetko začalo. Po líci jej stiekla slza.

Ktosi pred vstupom vykríkol a zazneli zvuky krátkeho boja. Potom zvuk kopýt na kamennej podlahe. Zvedavo sa pritisla k mrežiam, aby lepšie videla a takmer zabudla dýchať. Cez steny podzemia si to k nej štrádovali dva masívne kone.

Ellinor.

Hlad.

A Linnea! Za Ellinor sedela Linnea, v ruke meč, v očiach odhodlanie.

Ellinor jej hodila kľúče od mágiou upravených mreží, aby nimi neprešiel ani len supersilný upír. „Rýchlo, nemáme čas!“

Nuž, pýtať sa rozhodne nebude. Fabiana sa v momente odomkla a vybehla z cely. Hlad jej podával ruku, aby jej pomohol do sedla.

„Je to v poriadku,“ uistila ju Ellinor. „Verím mu.“

Ako zle na tom musí byť, že verí Hladu? Bohovia, toto bude na celé roky terapie. Fabiana Jazdcovi venovala prísny pohľad a nechala sa vytiahnuť na koňa.

Hlad aj Ellinor ako jeden zvrtli svoje kone a rozbehli sa cez steny do noci, zanechajúc palác a desiatky cvičených agentov za sebou.

 

 

Ellinor sa potrebovala dostať čo najďalej od Portugalska. Od Európy. Nechcela v nej viac zostávať. Prišla jej odporná po tom všetkom, čím si prešla. Hnala svojho koňa na juh, do Afriky. Po dvoch hodinách ju Hlad musel chytiť za ruku, aby ju prinútiť spomaliť. Dostali sa až na Pobrežie Slonoviny, ktoré sa potýkalo s katastrofálnou epidémiou cholery. Hlad ju prinútil zmeniť smer, až na úsvite skončili na juhu Egypta zmietaného vojnou.

„Ellinor,“ dohovárala jej Linnea miernym hlasom. „Môžeš prestať utekať. Sme v bezpečí. Spomaľ, prosím.“

Panikou hnaná princezná sa konečne spamätala a pozrela na Hlad po jej boku. V obavách ju pozoroval. Obával sa o ňu. Ešte aj Fabiana mala v tvári vpísanú neistotu.

Kam teraz ísť? Ellinor je presne tam kde začala – nemá nič, nemá domov a nemá ani len útočisko. Má len koňa, psychicky zničenú sestru, unesenú princeznú a Jazdca s pochybnými úmyslami. A je v mizernom Egypte, kde jej sestru už teraz začalo spaľovať slnko. Upíri nie sú stavaní na jeho lúče.

Bohovia, ako pre ne získa potravu? Na hrudi pocítila tlak a ťažko sa jej dýchalo. Sotva sa vedela postarať o seba! Pred očami mala tmavé bodky, v ušiach jej hučalo.

„Má panický záchvat!“ počula Fabianin tlmený výkrik a to bola posledná vec, ktorú zaznamenala, než sa ponorila do ničoty.