Rozpoltení - Prológ + 1

 

Svet sa zmenil. Pred niekoľkými rokmi sa ľudstvo dozvedelo o existencii mocných archanjelov. Bez prípravy. Bez varovania. Sotva však mali čas s touto informáciou pracovať a prišla horšia rana – štyria Jazdci apokalypsy sa rozbehli po Zemi. Mor, Vojna, Hlad a Smrť pustošili všetko a všetkých. Rozšírili sa choroby, človek sa postavil človeku a takmer každý pocítil, čo je to hlad. Padali vlády, kráľovstvá, celé náboženské hnutia a viery. Ľudia nevedia, ako ďalej. Prišli o štruktúru, prišli o istotu a prišli o vlastné presvedčenie. Sformovalo sa mnoho extrémnych frakcií. Bojuje sa o jedlo, čistú vodu, lieky. Nikde nie je bezpečne.

V absolútnom chaose však naďalej žiari svetielko nádeje. Ľudia sa spájajú do malých komunít v snahe pomôcť si navzájom. Doktori, vojaci, inžinieri, vedci a mnohí ďalší, ktorí si zachovali svoje zapálenie pre lepší svet, sa ho pokúšajú zachrániť z trosiek. Závisť je však mocná vec. Kto by nechcel aspoň čiastočné pohodlie sebestačnej komunity? Kto by sa na nej ale chcel ťažkou prácou podieľať, keď zbrane a násilie hovoria jasnejšou rečou?

Cesta ľudí ešte len začína. To, čo sa nenaučili doteraz, sa musia naučiť za pohnutých podmienok, pokiaľ má civilizácia ešte niekedy povstať.

 

1

 

Niekde na hraniciach Jordánska a Saudskej Arábie

 

„Vyber zo mňa tú vec konečne!“ kričala unavená mladá žena na posteli.

„Posledné zatlačenie. Daj do toho všetko, dobre? Už sme takmer na konci,“ dohovárala jej Cami stojaca medzi jej nohami. Aj ona bola spotená, nevyspatá a špinavá od krvi a iných tekutín.

Rodička naposledy zrevala, viac hnevom než bolesťou, a Cami mala odrazu v náručí malé ukričané človieča. Vydýchla si. „Prestrihnite šnúru a pripravte kúpeľ,“ povedala asistentkám, ktoré sa hneď dali do práce.

Žena na posteli odvrátila pohľad.

Cami zabalila malé do teplej deky. „Je to dievčatko,“ povedala jemne. Toto nebola radostná chvíľa. A ani radostný pôrod.

„Odneste to odo mňa preč!“

A takto vyzerá realita zlomeného sveta. Cami už stratila silu presviedčať matky o radosti z malých ratolestí. Obzvlášť matky, ktoré boli k tomuto stavu prinútené. Podala malý uzlík sestre. „Postarajte sa o ňu a odneste ju do sirotinca.“ Tam si ju prevezmú odborníci, pre ktorých nie je novinkou prijímať novorodeniatka.

Vrátila sa k rodičke a zotrela jej z čela pot. „Je po všetkom,“ uistila ju. „Ešte sa postaráme o placentu a potom ťa zašijem.“ Nútila sa mať v hlase nádej. Aspoň jedna z nich ju mať musí.

Keď konečne odišla z provizórnej nemocnice, zhodila zo seba špinavé handry, dala si rýchlu sprchu a skončila v kaviarni prerobenej na jedáleň. Dostala svoj prídel a usadila sa v rohu miestnosti plnej rovnako unavených žien.

„Ďalšie odložené dieťa?“ prisadla si k nej skrúšená štyridsiatnička v hidžábe a vyťahanom oblečení zašpinenom hlinou a vodou. Jamila si udržiavala povesť prísnej vodkyne ich malej komunity, ale pre Cami mala vždy slabosť. Na pohľad krehké dievčatko, ktoré mala zaškatuľkované ako rozmaznanú slečinku ktorá nikdy nepoznala nedostatok, jej viackrát zachránilo život a stalo sa jej hlavnou poradkyňou.

„Tretie tento týždeň,“ vzdychla Cami.

Jamila ju pohladila po ramene. „Robíš, čo môžeš. Viac od teba nikto žiadať nebude.“

Áno, ale je jej jasné, ako veľmi improvizuje? „Mám za sebou necelé dva roky medicíny. Nie som doktorka,“ zopakovala už asi stý raz.

„Dva roky medicíny a štyri roky tvrdých skúseností,“ opravila ju Jamila. „Si náš anjel.“

Ona má od anjela ďaleko. Je jediná, ktorá prežila útok na misiu Červeného kríža v oblasti. Jamilina komunita vtedy ešte čítala len sto členov. Dnes majú napočítaných päť tisíc. Usadili sa v malej dedinke, ktorú obohnali plotom, ostnatým drôtom a ktorú dokážu ustrážiť. Cami improvizuje za pochodu. Niekoľko žien tu síce má základy medicíny a ona ich naučila všetko, čo sa dalo, ale od profesionálov majú ďaleko. Toto nie je bežná dedina. Toto je útočisko. Jamila prijíma iba ženy a deti. Tých niekoľko mužov, ktorí sa sem dostali, sú extrémne výnimky. Ide o vedcov alebo inžinierov. Keďže sú v menšine, nemôžu si dovoliť voči ženám veľa. Rozhodne nie to, čo si na nich muži dovoľovali doposiaľ v tomto regióne. Keď prišli Jazdci a objavili sa archanjeli, len sa to zhoršilo. Saudská Arábia padla medzi prvými. Bohatstvo a luxus sa premenilo na chodbu a boj o zdroje. Muži, ktorí tu boli bežne zvyknutí na dominantné postavenie, sa ocitli v neznámej situácii. Pomery sa len zhoršili. Ženy boli najvhodnejšími obeťami, pretože ich nikto nenaučil, že sa vôbec môžu brániť.

Jamila sa rozhodla to zmeniť.

Cami nemala kam inam ísť.

Ich malá komunita sa rozrastala a muži, ktorí im prišli na pomoc, neskutočne zlepšili ich životné podmienky. Zostrojili im solárne panely, skonštruovali zariadenia na pestovanie základných plodín, poskladali filtre vody a mnoho ďalších drobností, ktoré boli kedysi samozrejmosťou. Jamila si k nim vybudovala rešpekt a po čase aj ostatné členky ich dediny. Bolo nádherné pozorovať, že stále existujú takí, ktorí nerozlišujú hodnotu života na základe genitálií. Nanešťastie, na jedného ochotného a úprimného muža je tu asi sto blbcov, ktorým je ich malá komunita tŕňom v oku. Prečo? Pretože majú jedlo, energiu a relatívne pohodlie. Neustále ich napádajú skupinky divochov, ktorí namiesto toho, aby niečo budovali ako to urobila Jamila, chcú len ukradnúť tvrdú prácu iných a ísť ďalej.

Jamila bola nútená nahromadiť zbrane a muníciu, aby sa mohli brániť, ibaže to nie je trvalé riešenie. Doteraz mali len šťastie. Ako dlho im ale vydrží? Čím lepšie sa majú, tým viac pozornosti budia a keďže sa tu prakticky zabarikádovali, nemajú plán B. Naďalej k nim prúdia nové členky, obvykle z nie najlepších podmienok, a aj keď majú dosť miesta, dedina nie je nafukovacia. A zdroje sa tiež nedajú navyšovať donekonečna.

„Nejaké správy o svete?“ zmenila Cami tému.

Jamila si povzdychla. „Skúšame viaceré frekvencie, ale obvykle chytáme len lokálnu komunikáciu.“

To im nepomôže. Nepotrebujú počúvať miestne skupiny aby vedeli, že pre nich predstavujú nepriateľov. „Po toľkých rokoch môže byť zvyšok sveta už dávno mŕtvy.“ Keď mali naposledy správy z Európy, Škandinávia vymierala po ťažkej zime a hladomore, Balkán zbrojil a paradoxne, Nemecko s Francúzskom sa snažili udržať morálku okolitých štátov na úrovni, kde by sa do seba nepustili ako besné psy. „Alebo sa so všetkým už dávno vysporiadali a nás odstrihli, aby sa s nami nemuseli zaoberať,“ teoretizovala Cami.

„Jedna z možností,“ pripustila Jamila. „Nanešťastie, kým nenájdeme spôsob ako sa napojiť na internet, nič nezmôžeme.“

Internet. Záhada. Prestal fungovať krátko po objavení Jazdcov, pol roka po tom, čo Spojené štáty vypli prístup k GPS a zničili satelity Galilea. Mapy sa dostali opäť do kurzu. Klebetí sa však, že internet je naďalej funkčný, len je náročné sa naň pripojiť.

Zaznela siréna a obe ženy spozorneli. Jedáleň sa v momente vyprázdnila, každá obyvateľka náhliaca sa do úkrytu, k zbraniam alebo za rodinou. Cami si s Jamilou vymenila vážny pohľad, zhrabla zvyšky chleba z taniera a obe sa rozbehli k barikáde na západe, odkiaľ sa siréna ozývala. Cez malý otvor uvideli zástup ozbrojených mužov a čo je horšie, desiatky obrnených transportérov. Stáli relatívne ďaleko od dediny, ale boli organizovaní a rozhodne nemali mierové úmysly.

Cami si vzala ďalekohľad a detailnejšie si prezrela nastúpenú milíciu. „Tie autá znamenajú, že títo majú stále technológie na spracovanie ropy,“ oznámila. „Sú ich stovky a majú rovnaké uniformy.“ Zúfalo pokrútila hlavou a oprela sa o barikádu z napadaných tehál, železa, nefunkčných áut a prakticky všetkého, čo našli.

„Extrémisti?“ preľakla sa Jamila. Okolo nich si stovky žien podávali zbrane, pripravené na obranu.

„Buď to, alebo... alebo sme sa stali terčom kráľovskej milície.“ Po páde systému sa najlepšie mali vojaci a agenti dnes už mŕtvej kráľovskej rodiny. Zhabali cennosti, technológie a spolu s inými zamestnancami si vytvorili pohodlné komunity bohaté na zbrane ale nie na zdroje ako jedlo a voda. Preto mohli len kradnúť a plieniť.

„Jedna možnosť lepšia ako druhá.“ Jamila si trela spánky.

„Mieria k nám!“ zahlásila žena zo strážnej veže. „Tri autá!“

Cami nadvihla obočie. „Iba tri autá?“

Jamila vyzrela von. „Chcú vyjednávať,“ uvedomila si.

Cami sa okamžite rozbúchalo srdce. Je tu síce hlavná doktorka, ale má aj iné postavenie. Ako poradkyňa. Jednanie s inými skupinami je jej silnou stránkou. Nevedela, kde sa to v nej berie, len vedela, že Jamila je horkokrvná a doteraz musela vždy zasiahnuť.

Vydesene prikývla. Jamila ju odtiahla do domčeka slúžiaceho ako kasárne a dala jej neurčité, voľné oblečenie krémovej farby. Na hlavu jej nasadila hidžáb, aby zakryl jej medené vlasy a fakt, že Cami nie je miestna. Zafarbila jej obočie tmavou ceruzkou a ďakovala bohu, že Cami si stihla opáliť tvár.

Obe si vzali samopal a niekoľko chladných zbraní a postavili sa pred ťažkú bránu, jediné prístupové miesto pre celú dedinu. Okolo nich na barikáde stáli v niekoľkometrových rozostupoch ich spolubojovníčky.

Cami stále prežúvala svoju večeru.

Jamila na ňu nechápavo hľadela, kým sa otvárala brána. „Ako môžeš jesť?“

Mladá žena mykla plecami. „Som hladná,“ povedala s plnými ústami a úplne pokojne vyrazila vpred po prašnej ceste.

Jamila mohla len žasnúť. Nikdy v živote nestretla väčšieho flegmatika, než je Cami. To dievča je schopné sa rozčúliť nad nevhodne padnúcou podprsenkou, ale keď príde na ohrozenie, armády a streľbu – nič ju nerozhodí. Cami jednoducho otupela.

Dve ženy kráčali vpred k čakajúcim autám, z ktorých vystúpilo šesť mužov v maskáčoch. Cami ich hodnotila. Zdali sa byť čistí a nikde nevidela žiadne symboly, podľa ktorých by ich mohla zaradiť. Za pásom mali len jednoduché strelné zbrane. Traja z nich vystúpili vpred, zvyšní zostali pri autách.

Cami s Jamilou sa zastavili asi meter od nich. Cami sa okamžite dostalo zarazených pohľadov, keďže dojedala svoj prídel.

„Vyrušili sme vás pri večeri?“ opýtal sa jeden z nich, pravdepodobne vodca, s pobaveným podtónom.

Cami dožula a oprášila si dlane. „Vyrušili ste nás pri pokojnom živote, ale nemyslím, že vás to akokoľvek trápi,“ odpovedala mu. „Čo chcete?“

Vodca si ju premeral od hlavy po päty – celých stošesťdesiat centimetrov. Ona urobila to isté. Odhadla, že nemôže mať viac než tridsať rokov. Tvár mal prekvapivo dohladka oholenú, hnedé oči orámované hustými riasami a ešte hustejším obočím. Vlasy čierne ako uhoľ sa leskli v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Jeho dvaja kolegovia mali na tvárach masky proti prachu a videla im len oči.

„Dopočuli sme sa o vašom zvláštnom spoločenstve,“ začal chlapík nonšalantne. „Už o vás kolujú chýry po celej Saudskej Arábii, nehovoriac o okolitých štátoch.“

Cami čakala. Na oznamovacie vety sa naučila nereagovať, pretože je to zbytočné. Nie sú na kávičke.

Chlapík sa pousmial nad jej mlčaním. „Máme pre vás ponuku,“ prešiel konečne k jadru veci.

Konečne niečo, čo stají za reč. Cami sa narovnala. „Počúvame.“

Chlapík sa stále netváril, že ho táto situácia nadchýna. Čo čakal? „Nie je slušnosťou aspoň sa predstaviť? Keď už sme sa rozhodli jednať?“

Cami zagúľala očami. „Toto je Jamila, zakladateľka nášho spoločenstva, generálka našej armády a starostka dediny,“ predstavila ženu vedľa seba. „Mňa môžete volať Cami.“ Svoje postavenie nešpecifikovala. Nech sú chlapci v pomykove.

Jej oponent sa usmial. „Ash,“ predstavil sa. „Moji poradcovia Lev a...“ na chvíľu zaváhal, či predstaviť aj tretieho člena skupiny, ktorý mal z nich najdivokejší pohľad a v Cami budil zvláštnu hrôzu. „Stan,“ povedal nakoniec so zvláštnym úsmevom.

Chlapík zavrčal, až sa Cami zaksichtila. „Dorozumieva sa tvoj kamarát aj ľudskou rečou?“ ukázala naňho.

Ash nadvihol kútik pier. „Ešte nie je plne domestikovaný. Našťastie už nehryzie,“ uistil ju.

Nebola o tom presvedčená. „Aj keď oceňujem vaše falošné mená, vraciame sa k mojej prvej otázke. Čo chcete?“

Hnedé oči sa prižmúrili. „Nie ste veľmi dôverčivé spoločenstvo, hm?“

Odfrkla si. „Sme spoločenstvo žien, ktoré boli týrané, vyhladované, znásilnené alebo im boli odopreté práva. Chceš sa pustiť do tejto debaty?“

Zovrel plné pery. „Napriek tomu ste úspešne odrazili desiatky útokov.“

Ukázala na svoju zbraň. „Samopal je veľmi účinný komunikačný prostriedok.“

„Vysypte konečne čo tu robíte!“ prskla Jamila podráždene. „Nemám na vás celú noc.“

Ash sa obzrel. „Neprišli sme s nepriateľským úmyslom,“ povedal čo najneutrálnejšie.

„Ten tank, ktorý skrývate za líniou stromov, mi tvrdí opak,“ ukázala Cami pred seba.

Ash zaškrípal zubami. Pravdepodobne neočakával spoločenstvo s členkami, ktoré reálne niečo vedia a nemajú filter medzi mozgom a ústami. Nuž, zoznámte sa s Cami! „Prišli sme vám ponúknuť pomoc,“ povedal nakoniec, keďže mu pravdepodobne začala liezť na nervy.

Cami vyprskla do smiechu. „Nehovor! Výmenou za čo?“ Nie je ani len originálny. Už mali ponuky výmenou za zásoby jedla, zásoby žien a jedna skupina mala tú drzosť požadovať len deti pod dvanásť rokov. Bola to jediná skupina, ktorú dala Jamila postrieľať. Všetky podobné ponuky však mali jeden spoločný faktor – ochránime vás výmenou za komoditu XY. Ak odmietnete, napadneme vás.

Také patetické!

Ash jej pozrel do očí. „Máme obrnené transportéry, zbrane a vycvičených vojakov. To všetko budete potrebovať, ak chcete prežiť, čo sa na vás chystá.“

„Prosím, osvieť ma! Čo sa na nás chystá?“

Ashovi veľmi jasne dochádzali nervy. Napriek tomu sa zhlboka nadýchol a nútil sa k uvoľnenému postoju. „Nemáte snáď správy z okolia? Nedostalo sa k vám, ako dopadli komunity všade naokolo?“

Pravdepodobne boli vyplienené, vymreli po epidémii bohviečoho, hladom alebo sa jednoducho rozpadli. „Nemáme práve vysokorýchlostnú Wi-fi,“ odsekla sarkasticky.

Ash privrel oči. Toto bude neskutočne náročné vyjednávanie.