Rozpoltení 2

 

Verona, dvor najvyšších upírskych kráľov...

 

„Myslel som, že ľudia mágiu neovládajú,“ povedal Drew, najmladší z kráľov, usadený v pohodlnom salóniku vedľa svojej manželky Leny. V kreslách a na pohovkách mu robili spoločnosť dvaja jeho bratia – Nero a Justin. Na neoficiálnu poradu dorazila aj Rebecca, vládkyňa jesene, ktorá stála opretá o stenu so znepokojeným výrazom v tvári.

„Ľuďom nie je mágia vlastná,“ opravila ho Amira, prvá z novej generácie archanjelov/archdémonov a Luciferova partnerka. „Nerodia sa s predispozíciou ju v sebe mať, ale to neznamená, že ju nemôžu použiť, keď na ňu narazia. Počas histórie sa to občas stávalo. Odkedy však prišli Jazdci, všetko je v chaose a mágia je viac prítomná.“

„Čo to pre nás znamená?“ chcela vedieť Lena.

Amira stojaca pri okne si s Rebeccou vymenila nenápadný pohľad. „Ľudia prišli o istoty, vieru a základné hodnoty. Obracajú sa prakticky na čokoľvek, čo by im aspoň trochu mohlo uľahčiť život. Problém je, že mágii nerozumejú. Je to ako postaviť dieťa pred ovládanie jadrového reaktora. Vie, že je to nad jeho sily, ale aj tak bude chcieť postláčať všetky čudlíky.“

Rebecca vystúpila vpred. „Ide o to, že rôzne miesta planéty sú naplnené rôznou mágiou. Buď ide o predmety alebo miesta. Ľudia si to začínajú všímať a tí odvážnejší experimentujú.“ Rozprestrela pred nich mapu sveta. „Zatiaľ sme zaznamenali zvýšenú magickú aktivitu v Peru a Čile, Japonsku, Indii a na Blízkom východe.“

„Prečo je Blízky východ označený červenými krížikmi?“ zaujímalo Lenu.

Rebecca si zahryzla do pery. „To sú všetko vyhladené miesta a komunity.“

„Jazdci?“

Pokrútila hlavou. „Niekto povolal neznáme sily. Zabíjajú kohokoľvek, kto sa im postaví na odpor. Nevieme však, kto ich ovláda. Tento región je preplnený protichodnými skupinami. Náš odhad je extrémistická milícia, ale keďže odtiaľ nemáme žiadne správy, môže to byť hoci aj Zúbková víla.“

Amire sa táto situácia vôbec nepáčila. Blízky východ je ako kolíska civilizácie a miesto pôsobenia archanjelov a archdémonov preplnený predmetmi, vierami, zápiskami a nebezpečnými návodmi. Bol na tom zle už pred príchodom Jazdcov a jeho situácia sa len zhoršila. „Saudská Arábia je roztrieštená. Väčšina preživších utiekla do Iraku, Iránu, Jordánska alebo Egypta.“ Čo len znamená, že sa dostali z absolútnych sračiek do menej hustých sračiek. „Celý polostrov je na tom zle, ale stále na ňom žijú státisíce ľudí. A tých teraz vyhladzujú sily, s ktorými nevedia bojovať.“

Dohoda s Jazdcami o nezasahovaní znela jasne – ľudí čaká skúška. Nesmrteľní im nemôžu pomôcť so záležitosťami, ktoré sú určené im. Žiadne zásobovanie jedlom, žiadne lieky, žiadne mierové jednania. Sami sa musia naučiť jednote, vzájomnej pomoci a novému spôsobu života, ktorý nebude ničiť planétu, utláčať menšiny alebo spôsobovať nedostatok zdrojov.

Ale mágia? Tá je nad ich sily. Nepatrí im a nemajú šancu si s ňou poradiť. Nevinní, ktorí sa pokúšajú niečo vybudovať, by jej nemali čeliť.

Čo však urobiť?

„Vieme o aké sily sa jedná?“ vzdychol si Justin a študoval mapu.

„Nie. Podľa svedectiev z tretej ruky sú to akési nehmotné prízraky. Zabíjajú ľudí, zrejme vysatím ich životnej energie,“ odpovedala Rebecca. „Môj odhad je pokašľaná nekromancia.“

„Ktorý Jazdec bol naposledy videný v oblasti?“

„Vojna,“ odpovedala Amira. „Asi pred dvomi rokmi. Mor bol ale v Indii a utečenci ho rozšírili do susedných štátov.“

Zasiahnuť či nezasiahnuť? To je otázka!

„Ako je na tom saudskoarabská kráľovská rodina upírov?“ napadlo Lene.

„Žiadna nebola,“ poučil ju Nero. „Odišli do exilu pred rokmi, keď prestali zvládať miestne zákony.“

„Chcete mi povedať, že na celom polostrove nemáme jedinú frakciu nesmrteľných?“ rozčúlila sa.

Upíri krútili hlavami.

Plesla sa po čele. „Musíme nájsť spôsob, ako zhodnotiť situáciu. Ak vôbec je čo hodnotiť.“

 

 

„Tvrdia, že neznáma ozbrojená skupina povolala prízraky vysávajúce životnú silu ľudí aj zvierat,“ predniesla Cami pred malým zhromaždením žien. Jamila vládla v ich malej komunite diktátorským štýlom, ale obklopila sa vzdelanými poradkyňami. Konkrétne na túto poradu prizvala aj mužské osadenstvo, čo bolo dvanásť dospelých chlapov a ich sedem učňov stredoškolského veku. „Vyhladili ich komunitu asi dvadsať kilometrov na juh od nás. Prežilo ich tristo z dvoch tisíc.“ Keď skončila, posadila sa naspäť za okrúhly stôl.

„Myslíš, že hovoria pravdu?“ opýtal sa jej na názor hlavný inžinier, päťdesiatročný bývalý vysokoškolský profesor.

„Pochybujem. Za prvé, nepovedali nám ani svoje mená. Za druhé, ich prízvuk naznačuje, že nie sú odtiaľto. Najpravdepodobnejšie je, že úzko spolupracovali s kráľovskou rodinou. Pravdepodobne vlastnili celé korporácie. V skratke – sú to boháči, čo sa tu zasekli a keďže nemali cestu von, usadili sa. Mali zdroje, ľudí a technológiu. Kto ich vyhnal z ich komunity je otázne. Aké je ich ideologické presvedčenie – to si nedovolím odhadnúť.“

Jamila vstala. „Je však možné, že neklamú. Stratili sme kontakt s dvoma komunitami. Máme tu asi desať preživších, ktorí tvrdia, že utiekli pred neznámou armádou a videli ľudí umierať priamo na uliciach.“

„To pokojne mohol byť biologický útok,“ ozvala sa trénerka ich malej armády, životom skúšaná tridsiatnička a jediná s vojenským výcvikom. Prišla k nim z bývalého Izraela.

„Nenašli sme žiadne stopy, ktoré by to naznačovali a ženy čo sa k nám odtiaľ dostali sú pri plnom zdraví,“ vysvetlila jej Cami.

„Aká je teda ich ponuka?“ prihlásil sa znovu profesor.

Cami zagúľala očami. Ich ponuke neverila. Jamila ju s nadvihnutým obočím upozornila, aby sa zdržala osobného názoru. Zatla teda zuby a znovu vstala. „Hľadajú útočisko. Výmenou za strechu nad hlavou, jedlo a vodu nám poskytnú zbrane, podelia sa o transportéry a technológiu, ktorú si so sebou priniesli.“

Miestnosťou zaznelo niekoľko odfrknutí.

Jamila sa vyrovnane oprela o stôl. „Samozrejme, očakávajú protinávrh. Veľmi dobre vedia, čo sme za spoločenstvo. Ak ich aj prijmeme, chlapi budú segregovaní.“ O tom sa s ňou nikto nemal odvahu hádať. „Nenecháme im žiadne zbrane a budú sa musieť zapojiť do každodenných prác. Ak si myslia, že ich tu budeme živiť, sú na omyle.“

Cami krútila hlavou. „Neverím im. Sú to bohatí chlapíci, ktorí sotva chápu náš boj o prežitie. Stavím sa, že do týždňa sa začnú búriť proti nedostatočným prídelom jedla, každodennej práci a to ani nehovorím o prístupe našich žien. Dva tretiny z nich sú stále traumatizované,“ oponovala.

Jamila ani brvou nemihla nad jej prístupom. Nedrží si tu Cami ako svojho verného psa, ale ako hlas rozumu. Vo väčšine situácií s ňou nesúhlasí, čo im dáva možnosť hľadať kompromisy. „Ja im nebudem brániť v odchode. Stále budú v menšine. Naše ženy ich pri akomkoľvek pokuse o nevhodné správanie zložia.“

Cami vedela, že túto debatu nevyhrá.

Nastalo ticho, ktoré prerušila riaditeľka sirotinca. „Pokiaľ sú skutočne z bohatšej komunity, ich demografické zloženie sa bude líšiť od nášho. Ich zbrane a technika sú mi momentálne ukradnuté.“

Jamila s Cami k nej prekvapene obrátili hlavy.

Žena sa sprisahanecky usmiala. „Ja chcem ich nehmotné vlastníctvo.“

 

Na úsvite sa Cami s Jamilou znovu vybrali vyjednávať. Obe mali kruhy pod očami po celonočnej porade a mladá doktorka opäť prežúvala skromné raňajky pozostávajúce z plneného chleba.

Traja neznámi už na ne čakali, opretí o autá.

Cami z nejakého dôvodu iritovali na veľmi osobnej úrovni. Mala chuť vyskočiť z kože.

„Ja viem, že nesúhlasíš,“ povedala Jamila, kým boli mimo dosluchu.

„Nie je to prvý raz a ani posledný,“ mykla plecami. „Ja len nemám rada nekontrolovateľné elementy.“ A títo traja vyzerajú ako stelesnenie nekontrolovateľnosti.

„Je snáď na tomto svete ešte niečo pod kontrolou?“ povzdychla si Jamila smutne.

A bolo niekedy niečo?

Prišli k autám a kývli chlapom na pozdrav.

„Prišli ste k rozhodnutiu?“ opýtal sa okamžite Ash.

Jamila sa narovnala. „Áno. Neznamená to však, že vám veríme.“

Stan si odfrkol a jeho nanajvýš divoký pohľad len viac zdivočel. Cami naprázdno preglgla. Radšej upriamila pozornosť na obra, ktorý s nimi vyjednával. „Máme podmienky a chceme pravdivé informácie o vašej skupine.“

„Aké?“

„Patríte k šľachtickej rodine?“ opýtala sa Jamila bez obalu.

Ashov pohľad sa zachmúril. „Nie. Ale boli sme ich obchodnými partnermi,“ priznal. „Niektorí naši vojaci pre nich pracovali.“

Práve toho sa obávali. „V našom spoločenstve nie je miesto pre luxus a obskakovanie. Ani na vynucovanie akýchkoľvek úkonov.“

Cami priam videla, ako Ash číta medzi riadkami. Stroho prikývol.

„Naša komunita zahŕňa členky z Jordánska, Arábie, Izraela, Indie, Libanonu aj Grécka. Nestrpíme žiadne národnostné a ideologické šarvátky,“ pokračovala mladšia zo žien.

„Ujasnime si jednu vec hneď na začiatok,“ prerušil ju Ash a prepálil ju pohľadom. „Nikto z nás nie je radikál. Mnohí svoju vieru opustili, okresali alebo vyznávajú v súkromí. Národnostné ťahanice sú nám zvysoka ukradnuté.“

Aby mu uverila, bude to potrebovať vidieť na vlastné oči. „Pri vstupe nám odovzdáte svoje zbrane a transportéry. Prejdete zdravotnou prehliadkou, každý jeden. Muži budú v samostatnej štvrti. Dostanete pridelenú prácu, za ktorú získate jedlo, strechu nad hlavou a základné potreby na prežitie.“

Lev priam zdrapol Stana za rameno, keď sa chystal protestovať.

„Nikomu nebudeme brániť odísť,“ dodala Jamila.

„A vaše ďalšie podmienky?“

Cami vystúpila vpred. „Vaši vojaci nás naučia boj zblízka, streľbu a sebaobranu. Ak máte medzi sebou doktorov, pridajú sa do našej nemocnice a vzdelajú vybraný personál. To isté platí pre učiteľov akéhokoľvek typu.“

Ash prekvapene nadvihol obočie. Očakával viac... hmatateľné podmienky. Ťažkú prácu a podobne. „To môžeme poskytnúť,“ súhlasil. „Ale neopovážte sa odoprieť mojim ľuďom – bez ohľadu na pohlavie – prístup k potrave, zdravotnej starostlivosti a základnej hygiene.“

Jamila si odfrkla. „Nie sme muži, my také veci nerobíme.“

A je to tu zase. Cami nesúhlasne pokrčila nosom. Jamila skutočne nemá rada nositeľov chromozómu Y.

Ash urobil krok vpred, čo ju absolútne nezastrašilo. „Násilie a zločiny proti ľudskosti nie sú vlastné len polovici populácie. Ste schopné rovnakých zverstiev ako ktokoľvek iný.“

Cami za jej chrbtom divoko krútila hlavou, aby sa nepúšťali do tejto hádky. Stan s Levom zachytili jej náznak a pristúpili k Ashovi, aby ho v prípade potreby zastavili.

„Áno, tá druhá polovica nimi obvykle trpela,“ okamžite zareagovala Jamila. „Toto je moja komunita,“ ukázala za seba. „Slovu ženy uverím skôr než slovu chlapa a v mojich očiach ste vinní zo všetkého, pokiaľ sa nedokáže opak.“

Cami jej zovrela plece, aby ju stopla. „Jamila. Myslím, že pochopili.“

Ash vyceril biele zuby.

Jamila zatla päste.

„To by stačilo!“ Cami sa medzi nich postavila. „Jamila,“ dohovárala svojej priateľke. „Odsúhlasili sme tento postup. Hádky nám nepomôžu.“

Vodkyňa komunity privrela oči, zhlboka sa nadýchla a keď ich otvorila, opäť bola pri plnej kontrole. „Prijímať vás začneme po desiatich. Poradie si zvoľte aké chcete,“ povedala vyrovnane, zvrtla sa a odkráčala.

Cami si len povzdychla. „A toto je jej pozitívna nálada,“ varovala chlapov.

„Každý pes hryzie, keď je týraný,“ zašomral Stan a dostalo sa mu veľmi smutného pohľadu od Cami.