Rozpoltení 12

 

Cami otvorila oči uprostred noci, jej ruka stále v Ashovej dlani. Boli v tme, osvetlení plameňom jedinej sviečky, ktorú zažal na malom stolíku v rohu. Potreboval vidieť jej tvár. Celkom tú túžbu nechápal, ale fyzicky potreboval mať oči na Cami. A nikdy viac ju nepustiť.

„Ty si zostal?“ prekvapila sa.

Ash jej pohladil zápästie. „Kam by som šiel?“ odpovedal otázkou.

Kamkoľvek. Mohol ísť kamkoľvek. Zobrať svojich bratov a odísť do bezpečia. Nie sedieť pri rozpoltenej žene, ktorá pomaly stráca silu bojovať. Posadila sa a ich tváre sa ocitli pár centimetrov od seba. Opäť pocítila, že ju pohlcuje akási podivná, príjemná energia. Možno by sa jej mala báť, ale nevnímala ju ako nepriateľa. Jej bojovné ja tiež nepotrebovalo byť v strehu. „Prečo s nami ešte zostávaš? Lepí sa na nás len smola.“

Ash ju pohladil po líci. „Kedysi som utiekol a prišiel o niečo veľmi cenné,“ prezradil a hľadel jej do očí, akoby ona mohla byť to niečo cenné. „Už to nebudem robiť.“

Ona uteká celý život a nemá v pláne s tým prestať. Skutočne sa nikdy nemali stretnúť. Ale sú tu, uprostred zlomeného sveta, stratení. Bez budúcnosti. S pokrivenou minulosťou. Rozpoltení.

Ashove pery sa nežne dotkli tých jej, aby otestoval jej reakciu. Cami z hrdla vyšiel napoly vzlyk a napoly ston, akoby práve zahojil bolestivú ranu. Dlaňami ho objala okolo krku a dovolila mu pritiahnuť si ju bližšie. Zabalená do príjemnej energie, ktorej pôvod nepoznala, sa necítila napätá. Aj keď ju zvieral mohutný, desivý chlap, celé jej telo sa uvoľňovalo. Nepotrebovalo byť v strehu. Po prvý raz odkedy sa pamätá.

Démon ju bozkával kým neprišla o dych, potom sa pomaly presúval po teplom líci až na pulzujúci bod na krku, ktorý sa ukázal ako náramne citlivý. Celá sa zachvela a reflexívne zovrela stehná, pretože medzi nimi pocítila príjemný tlak. Takže takýto je to pocit... Zaklonila hlavu v tichej prosbe, aby neprestával.

Ash odhrnul Cami jemné vlasy z čela, aby mohol vidieť jej tvár. Oči mala privreté, výraz naďalej plný nevinnosti a úprimného prekvapenia z toho, čo v nej jeho dotyky vyvolali. Chcel jej ukázať viac. Chcel aby videla hviezdy, aby spoznala eufóriu ktorá jej tak dlho bola odopretá, pretože nikomu nemohla dôverovať. Nie dosť, aby sa nebránila. Pomaly ju uložil naspäť na lôžko a naklonil sa nad ňu, tak aby ju nerozdrvil svojou váhou, ale aby cítila jeho prítomnosť.

Cami mu zmierlivo pozrela do očí v tichom súhlase. Pobozkal ju na viečka a znovu sa vrátil k tomu magickému miestu na krku.

„Cami?“ zašepkal Ash do ticha.

„Uhm?“ zamrmlala, stratená v pocitoch.

Na chvíľu sa zastavil. „Ako dlho?“ opýtal sa.

Doktorka pomaly otvorila oči, len aby v nich uvidel trpkú samotu. Vedela, na čo sa pýta, a odpoveď bola smutná.

Démon pochopil. „Od neho.“ Cami sa o svoje telo nepodelila od svojej poslednej lásky. Neopätovanej. Mohol si len predstaviť tú túžbu po niečom, čo jej nebolo dopriate od muža, ktorý nevidel jej city. Tie isté city, ktoré sa dnes predrali do jej pohľadu. Zovrel jej dlaň a pobozkal ju na hánky. „Dôveruješ mi?“

Prikývla.

Sladko sa usmial. To mu nateraz stačí. „Zatvor oči a na nič nemysli.“

Cami na chvíľu zaváhala, ale nakoniec poslúchla. Po prvý raz za extrémne dlhý čas sa nebojí, jej desivé ja sa nepotrebuje prejaviť a ona konečne, konečne niečo cíti! Túto šancu nesmie premárniť.

Ash jej rozviazal jednoduchý kus oblečenia slúžiaci ako košieľka na spanie a prstami jej prešiel po odhalenej pokožke. Pohladil bruško, obkrúžil prsia a zahrial stehná. Potom si rovnakú cestičku zopakoval perami a jazykom. Cami sa pod ním chvela a vždy keď narazil na ďalší citlivý bod, roztomilo sa prehla. Dlhé minúty sa venoval ružovým bradavkám, než dlaňou konečne zamieril nižšie. Camino vnútro našiel horúce a vlhké. Od šoku znovu otvorila oči, pretože jej zatlačil na klitoris.

Vyšiel z nej ston.

Ash sa uvelebil vedľa nej na boku, jedna ruka na podbrušku, druhou si podoprel hlavu, aby si mohli vidieť do očí. Camin pohľad sa mu zaryl až do duše. Pobozkal ju, aby upokojil náhlu paniku nad tým, že do nej vkĺzol prstom, a venoval jej tajomný úsmev. Aj keď sa snažil dopriať jej čas a preskúmať teritórium, dlhé roky odopierania si vybrali svoju daň. Po pár minútach jemných, rytmických pohybov ňou prešiel príjemný kŕč, ktorý ju obral o dych. Ash stlmil jej tiché stony ďalším bozkom a predlžoval vyvrcholenie pokiaľ mohol. Nakoniec bola ale Cami taká citlivá, že sa odtiahla.

Démon ju chápavo prikryl a privinul k sebe. „To je v poriadku,“ šepkal. „Odpočiň si.“

Cami sotva vnímala okolie. S nosom zarytým v Ashovej hrudi naberala do pľúc kyslík. „T-ty nepotrebuješ...?“ začala.

Ash pokrútil hlavou. „Dnes na to ešte nie je čas.“ Aj keď jeho junior v nohaviciach mal rozhodne odlišný názor. Démon však vedel, že táto drobná žienka ešte nie je pripravená na plnohodnotnú akciu s démonom rozkoše. Vydesil by ju. A zrejme by omdlela od toľkých orgazmov.

Ale ten deň príde.

A keď príde, pre Cami už nebude úniku!

 

Vasily vyčkal do skorého rána, čo ho stálo všetko premáhanie. Stefan si po hodinách ťažkého mučenia zastavil srdce, aby to vyzeralo že je mŕtvy, a jeho telo bolo pohodené do plytkého hrobu. Keď sa všetci svedkovia stratili, hrdý kráľ klesol na kolená do prachu a rukami začal hrabať. Trvalo mu to hodiny, ale nakoniec sa dostal až k strnulému Stefanovi. Ten otvoril oči, nadýchol sa a po tom, čo mu Vasily nalial do krku dva balenia krvi, sa sám vyhrabal von.

„Musíme za anjelmi!“ povedal špión, nehľadiac na svoj zakrvavený a špinavý stav. „Carys! Carys, sústreď sa! Nebo zradilo! Nebo zradilo ľudí!“

Vasily si sotva uvedomil jeho slová a zvírila sa okolo neho mágia, ktorá ich oboch privolala do nebeskej trónnej siene zaliatej svetlom a odleskami drahých kameňov na stenách.

Dva tróny určené vládcom Carys a Juliusovi boli prázdne, keďže ani jeden z nich nepreferoval túto formu jednania. Carys stála pod schodíkmi a do miestnosti práve vletel Julius, ktorý tiež počul Stefanovo volanie a vážne obvinenie, ktoré vyslovil.

„Bohovia Stefan, je ti niečo?“ zhrozila sa Carys a chcela ho podoprieť, ale on len mávol rukou a pokrútil hlavou.

„Som celý. Vasily mi priniesol krv.“

Julius luskol prstami a v rukách sa mu zjavila mäkká deka, ktorú mu prehodil cez plecia.

„Majú strážnych anjelov. Všetci niekdajší boháči, politici a vedci z nehumánnych výskumov,“ vyletelo zo Stefana. „Videl som ich. Prehovárali ku mne. Nenávidia to. Nechcú byť pri nich a pomáhať im, ale nebesia ich k tým zlosynom pripútali. Nasilu.“

Carys bola bledá ako stena. „Kto? Kto by niečo také urobil?“

Stefanove oči potemneli. „Bývalí najvyšší anjeli. Predošlý režim. Násilím poslali anjelov strážnych ľuďom, ktorí majú na svedomí otroctvo, vykorisťovanie, zločiny proti ľudskosti, vojny a veci, o ktorých ani len nechceš vedieť.“

 

Cami sa v zrkadle nespoznávala. Vyšla zo sprchy a prstom si prechádzala po cucfleku na kľúčnej kosti. Ona, chladná a nedostupná ľadová kráľovná. Ako sa sem dostala? Otočila sa k Ashovi, ktorý sa obliekal a v žalúdku pocítila čosi, čo ju opustilo s tou strašnou nehodou.

Ani Ash sa netváril, že by bolo všetko v poriadku. Výraz v jeho tvári naznačoval, že tiež zvádza akýsi vnútorný boj. Pozrel na ňu ako umierajúci na svoje vykúpenie a ona nevedela, čo ďalej.

„O tomto by sa asi nikto nemal dozvedieť,“ povedala konečne, čo si obaja mysleli.

Ash len prikývol. „Si v poriadku?“ uisťoval sa.

So zmierlivým úsmevom sa k nemu otočila. „V najlepšom.“ Prehodila cez seba jednoduché šaty a prešla k nemu. „A ty?“ Prstom mu prešla po vráske, ktorá sa mu objavila na čele.

Nie, nie je v poriadku. Mal pocit, akoby ju zneuctil. Cami nepozná fakty, ktoré ho sem doviedli. Ani len jeho identitu. Sotva pozná tú svoju. Napriek tomu ju pevne objal a pokúšal sa do nej preniesť čo najviac svojej sily. „Keby som ti povedal, že môžeme spolu odísť do bezpečia... že ti nikto viac neublíži... šla by si so mnou?“ položil otázku, hoci odpoveď poznal.

Cami ho pohladila po chrbte. „Nenechám ich tu, Ash. Toto nie je len skupina zúfalých žien, ako si nás mnohí predstavujú. Niečo sme tu vybudovali. Fyzicky aj mentálne. Nový systém existencie, novú formu žitia. Do tejto dediny som dala veľa. My všetky. Je to náš svet, náš domov kde sa nemusíme báť byť na uliciach, učiť sa, nosiť čo chceme, zabávať sa a tvoriť. Môj prvý skutočný domov.“

Chcelo sa mu plakať. Odtiahol sa od nej a krátko ju pobozkal. „V tom prípade oň budem bojovať s tebou.“

Vďačne sa usmiala.

Ash siahol do vrecka, odkiaľ vytiahol kožený remienok s príveskom. Cami okamžite zaujal nádherný kryštál fialovo-červenej farby, ktorý sa zaleskol na svetle. „Toto ma kedysi ochránilo pred niečím devastujúcim. Na úkor života... niekoho iného.“ Ash takmer posvätne zovrel kryštál. „Snáď aj tebe prinesie kúsok šťastia v zúfalstve.“

Cami pootvorila pery. „To nemôžem prijať!“ zhrozila sa.

Ash nadvihol kútiky pier. „Neviem, čo je ten kryštál zač, ale u mňa svoju úlohu splnil. Je čas, aby šiel ďalej a pomohol niekomu inému.“ Vložil jej ho do dlane. „Pošli ho ďalej keď budeš mať pocit, že je čas.“

Cami zarazene hľadela za odchádzajúcim mužom, ktorý ju, jej druhé ja a jej tretie ja podivne miatol. Keď sa za ním zavreli dvere, nastavila kryštál slnku presvitajúcemu cez okno a výnimočne boli všetky jej osobnosti prítomné.

Naraz vyslovili jedinú vetu: „Toto sme už niekde videli.“

 

Ash sa vrátil do domčeka k Levovi so Stanom a vysilene klesol na matrac. S tvárou v dlaniach zastonal a cítil sa ešte viac bezmocný ako ten prvý deň po strate spomienok.

Jeho bratia ho neisto pozorovali.

„Kde si bol celú noc?“ vyzvedal Stan.

To im ani za nič nepovie! „Zisťoval čo sa deje,“ zaklamal. „Cami, Jamila a tá nová... Lita, mali poradu. Niečo sa chystá a nie je to dobré.“

„A preto potrebujeme vypadnúť, ideálne aj s Cami – po dobrom alebo po zlom,“ zdôraznil Lev. „Všetko tu očividne postavila ona. Zhrabneme ju a zdrhneme.“

Ash zazrel na brata. Poznajú sa už nejaké to milénium. „Vážne? Odišiel by si od tohto? Keď vieš, čo týmto ženám hrozí?“

Démon zovrel pery. Na rozdiel od archanjelov mali k ľuďom omnoho bližší vzťah. Žili medzi nimi. Pokúšali sa presvedčiť svojich nebeských príbuzných, aby im dali šancu. „Sotva vieme pomôcť sebe. Ako by sme mohli pomôcť im?“

To keby vedel!

 

 

Cami bola na súkromnej porade s Jamilou. A súkromná znamenala tajná. Bez svedkov. Pretože ich osud má momentálne len dve cesty – buď prežijú boj ku ktorému sa schyľuje, alebo do jednej umrú. A ak nastane ten druhý scenár, Jamila bola odhodlaná varovať toľkých, koľkých môže. A na to potrebujú vysielač. Silný vysielač.

„Dokážeš to postaviť?“

Cami, sediac oproti odhodlanej bojovníčke, prikývla. „Ale čo prípravy na útok?“

„Lita si to vzala na starosť. Ona a jej skupina trénujú naše bojovníčky. Vyslala som ďalšie skupiny, aby získali zbrane a po okolí sú rozmiestnené pozorovateľne.“

„Až tak jej dôveruješ?“

Jamila sa pousmiala. „Ver mi. Zatiaľ čo ja som aspoň mala snahu o riešenie vecí diplomatickým spôsobom, Lita so zbraňou v ruke oslobodzovala ženy a hlavne mladé dievčatká predané starým chrapúňom ako nevesty. Ak niekto niekedy povedie armádu, bude to ona.“

Lita znie ako niekto, s kým by sa nemali zahrávať. „Vieš čo sa jej stalo?“ vyzvedala.

Jamila pokrútila hlavou. „Nehovorí o tom, ale videla som jej hruď. Nemohlo to byť nič dobré.“

Cami striaslo. Chcela Litu objať a uistiť ju, že sa jej nikdy viac nikto nedotkne, ale taký sľub nemohla dať ani len sama sebe. „Príde deň keď budeme diktovať pravidlá my, Jamila,“ povedala odhodlane.

„O tom nepochybujem. Ako sa to len hovorí?“ Oči jej zaiskrili. „Sme dcéry bosoriek, ktoré ste nedokázali upáliť!“