Rozpoltení 22

 

Cami kdesi v hĺbke duše vedela, že pred stelesnením túžby neutečie. Ale čo s ňou bude, keď ju chytí? Čo ju čaká? Ako by to jej telo mohlo zvládnuť? Ona je len obyčajná inžinierka. Väčšinu svojej existencie strávila v laboratóriách a dielňach, zahrabaná v strojoch.

On, na druhej strane...

Utekajúc ulicou pod hlavnou vežou sa obzrela. Ash ju dobiehal.

Nebesia, ona ráno nebude vedieť chodiť...

Rezignovane vbehla do náhodného domu pre šľachtu a podarilo sa jej dostať na najvyššie poschodie, kde našla spálňu s dostatočne veľkou posteľou. To ju už zozadu oblapili mocné ruky a pritiahli k horúcemu, pevnému telu.

Žalúdok jej urobil salto.

Ash za nimi zavrel dvere a oprel sa o ne s Cami v náručí. Obaja prudko dýchali, čo ani trochu neuhasilo plamene, ktoré ich spaľovali. Pobozkal ju na krk a jemne sa zahryzol.

Cami vzlykla a privrela oči. „Prečo ja?“ podarilo sa jej vysloviť, zatiaľ čo jej Ash rozopínal košieľku.

Démon sa pozastavil. „Hm?“

Preglgla. „Prečo, zo všetkých anjelov, si vtedy prišiel za mnou, aby si ma presvedčil pridať sa na tvoju stranu?“

Ash ju prudko otočil k sebe a pozrel jej do očí. Boli osvetlení len svitom mesiaca prenikajúcim cez okná luxusnej spálne s veľkou posteľou. „Pretože som ani na chvíľu nepochyboval, že archanjel Camael, ktorý ako prvý spozoroval sebauvedomenie našich stvorení, ktorý ako prvý loboval za ich slobodnú vôľu a ktorý nadšene odmeňoval za objavenie kolesa a kladky, bude mať v srdci miesto pre chaotických, nedokonalých a nepredvídateľných ľudí,“ odpovedal pravdivo a priložil jej dlaň na hruď. Sladko sa usmial. „Pretože som ťa poznal, Cami. Aj keď sme sa rozdelili, vedel som na koho sa obrátiť.“

Dojato prikryla jeho dlaň svojou. „Nechcela som sa do teba zamilovať.“ Smrkla.

Pobozkal ju. „Nemyslím, že je to cit, ktorý poslúcha naše rozkazy,“ zašepkal a zatlačil ju k posteli. „Inak by sme tu neboli.“ Rozopol si róbu a zhodil ju na zem.

Camine oči sa zaleskli. Ashova pokožka bola hladká a pevná. Inštinktívne ho pobozkala na hruď a jeho tichý ston jej dodal odvahu. Dlaňami mu prešla po svaloch na bruchu a rozložitých ramenách. Ako dlho o tomto momente snívala?

Večnosť.

Asmodeus si užíval jej neisté dotyky. Pobozkal ju do vlasov a zatiaľ čo sa oboznamovala s jeho telom, zbavil ju košieľky tým, že ju nenápadne roztrhol. Jeho démon priadol spokojnosťou. Doteraz sa musel uspokojiť s viac než krehkými ľuďmi, občas možno trochu odolnejšími nesmrteľnými, ale nikdy nemal v posteli seberovného. Alebo seberovnú. Nebol vyberavý.

Cami zvýskla, keď bola postrčená a spadla do mäkkej postele, až niekoľkokrát nadskočila. Ash sa nad ňu predátorsky preplazil, akoby mal všetok čas sveta.

„Ash...“ začala varovne, ale v hlase nemala veľa autority. „Pamätaj že som bola mimo tisícky rokov.“

Pousmial sa a jazykom ju pošteklil na krku. „Znamená to, že si za tie tisícročia nemala milenca?“ Bolo to preňho nepredstaviteľné, ale vzhľadom k tomu ako žila, by sa nečudoval.

„Mala som... snahu,“ povedala s rumencom v tvári. Ibaže nič to s ňou nerobilo. Nedokázala ani len cítiť vzrušenie.

Ash jej pohladil bradavku. „Takže nie. Skúsila si aspoň hračky? Čokoľvek?“

Skúsila. Nestálo jej to za námahu. „Možno nie som stavaná na sex,“ zamyslela sa vedecky.

Démon jej dokázal opak len tým, že do nej ponoril dva prsty. Cami sa zadrhol dych v hrdle a pred očami uvidela hviezdičky.

Ash nadvihol obočie. „Ešte nejaká smiešna hypotéza?“

Spražila ho pohľadom. Bolo ťažké sa sústrediť, keď sa ich telá dotýkali. Mala pripravenú ďalšiu intelektuálnu poznámku, ale bola umlčaná dlhým, vyčerpávajúcim bozkom, ktorý pokračoval na líce, krk, cez obe bradavky až k pulzujúcemu miestu medzi stehnami, kde sa Ash pohodlne uvelebil a zabránil jej spojiť nohy k sebe. Keď k nej vzhliadol, oči mal opäť čierne ako uhoľ a pery si oblizol dlhým, rozoklaným jazykom démona.

Cami začala ľutovať svoje životné rozhodnutia, ale už bolo neskoro. Vlhký jazyk sa dal na prieskum a bohovia, démon sexu skutočne vedel čo robí! Našiel každé jedno citlivé miesto, každý výnimočný bod. Potom do nej prenikol a vzal jej snahu premýšľať. Anjel sebou trhal, uniknúť sa však nedalo. Ash ju pevne oblapil okolo bokov, aby mal prístup k miestu, ktoré tak zamestnávalo jeho pozornosť. Úprimne – ešte sa ani nezačal snažiť. Len skúšal čo na Cami funguje. Nečakal, že vyvrcholí z takejto ľahkej predohry. Jej vnútro sa okolo neho stiahlo a ston, ktorý z nej vyšiel, bol ako hudba pre jeho uši. Odtiahol sa, aby jej dal šancu chytiť dych. Oči mala privreté, pery pootvorené. Pretočil ju na chrbát, aby jej ľahkými dotykmi uvoľnil napäté svaly a zároveň si vybozkával cestu pozdĺž jej chrbtice.

Cami zovrela prikrývky pod sebou. Zmyselná masáž ju upokojovala a dráždila zároveň. „Ashmedai,“ fňukla.

Na krku jej pristál horúci bozk. „Svoje meno som chcel z tvojich úst počuť od tej noci v púšti,“ zašepkal jej do ucha. „Presne týmto tónom,“ dodal.

„Klamár! Keby si sa to nedozvedel, nikdy by si na to ani nepomyslel!“ dostala zo seba.

Zľahka ju plesol po zadku. „Možno keby si si aspoň dala námahu pred toľkými rokmi flirtovať, nemusel by som byť v takom šoku.“ Nielen z jej citov, ale z jeho vlastných. Až teraz mu mozog pripomínal všetky jej úsmevy keď spolu kráčali medzi ľuďmi, keď ju bral na rôzne miesta planéty, keď sa spoločne bavili pri rituálnych tancoch a obradoch plných hudby a jedla. Ako chcel vidieť viac tých úsmevov a tak hľadal nové miesta, ktoré jej mohol ukázať. Ako ho jej smiech zahrieval na duši.

„Iste. Pretože som v tom preborníčka,“ odsekla trucovito.

Ash jej zahryzol do ramena. „Našli sme sa po štyroch tisíckach rokov, archanjel Camael. Ani len osud nás nedokázal rozdeliť.“

Oči sa jej zaplnili slzami. Štyri miléniá. Vojna. Strata spomienok. Apokalypsa. A napriek tomu sú tu, spolu. Prišlo jej to takmer neuveriteľné.

Démon vycítil jej emócie a natočil jej uslzenú tvár k sebe. „Druhýkrát ťa nepustím, archanjel Camael,“ povedal vážne. „Nech nás už vojna zavedie kamkoľvek.“

Cami smrkla. Nežne jej zotrel slzy, potom sa posadil, opretý o záhlavie, a pritiahol si ju obkročmo na seba. „Pomaly,“ povedal, keď rukami nahmatala jeho nebezpečne tvrdú mužnosť. „Máš čas.“

Chvíľu jej trvalo nájsť správny uhol a kým ho celého vzala dovnútra ubehla pre Asha malá večnosť, ale bohovia, stálo to za to! Bola stále vlhká a stále citlivá z predošlého orgazmu. Ruky mu zaborila do vlasov a spojila im čelá. Po lícach jej stále stekali slzy, tentokrát však nie zúfalstvom. Usmievala sa. V očiach mala vyrovnanosť. Mier.

„Nikdy som ani len nedúfala vo chvíľu ako je táto,“ priznala potichu.

Ash ju pohladil po líci. Isteže nie. Camael bola vždy tá najviac plachá z nich všetkých. Opatrná. Nezištná. Chcela dávať iným, ale zabúdala brať pre seba. Jemne ju rozhúpal v bokoch, aby znovu rozdúchal známy oheň v ich telách.

Cami zaklonila hlavu, čo okamžite prilákalo jeho pozornosť.

A pery.

A zuby.

Musela sa oňho oprieť rukami, aby nespadla. Ash si dával načas. Viedol ju, ale vždy spomalil keď sa blížila k vrcholu. Šepkal jej sladké nezmysly a neustále opakoval, že ju viac nepustí.

Všetko sa miesilo dohromady. Dotyky, ľahké uhryznutia, bozky a pohladenia. Keď už nevládala, našla sa uložená na chrbte, Ash opäť v nej, jeho ruka medzi ich spojenými telami, prsty na klitorise.

Vrchol prišiel s takmer bolestivou intenzitou a hneď nasledoval ďalší. Cami si matne spomínala, že kričala, ale bolo jej to jedno. Volala Ashovo meno, za čo vždy dostala pochvalu a zmenu polohy. Takto to pokračovalo, kým obaja nezaspali vyčerpaním.

 

 

Krátko nad ránom ležali prepletení pod ľahkou prikrývkou, Cami uvelebená na Ashovej hrudi ako spokojné mačiatko, bezpečne v jeho objatí. Oči mala doširoka otvorené, ako pozorovala blížiaci sa východ slnka. Ash ju lenivo hladil po vlasoch a chrbte, vďačný za túto pokojnú chvíľu, ktorá im bola dopriata.

„Čo sa s tebou stalo keď sa stroj aktivoval?“ opýtal sa nakoniec, pretože čo ako by sa rád vyhol tomuto rozhovoru, musí to vedieť. Potrebuje poznať jej príbeh.

Cami si povzdychla a zdvihla k nemu pohľad. „Nebude sa ti to páčiť,“ varovala ho.

„S tým počítam.“ Nepredpokladal, že žila krásny a pohodlný život. Zabudla predsa kým je a skončila medzi ľuďmi. Musela byť na smrť vydesená. Privinul si ju tesnejšie k sebe, aby vedela že je v bezpečí a nie je sama.

„Podarilo sa mi vyslobodiť a premiestniť. Bol to viac reflex než čokoľvek iné, pretože som okamžite zabudla kto som. Potom som na dlho omdlela bolesťou a slabosťou,“ začala vyrovnaným tónom. „Našla som sa v jaskyni kdesi v Palestíne a keďže som nevedela, že nie som človek a nedokázala sa uzdraviť, asi týždeň som krvácala a čakala na smrť, ktorá nechodila. Bol to hlad, čo ma prinútilo nakoniec vyjsť von. Vedela som, že som sa uzdravila prirýchlo, ale bola som v delíriu. A hladná. Tak veľmi hladná...“

Ashove oči sa zaliali slzami.

„Našťastie som stále ovládala jazyky. Niečo asi zabudnúť nejde.“

Démon ju pohladil po vlasoch. „Podarilo sa ti nájsť pomoc?“

Ticho. Ash ešte stále nechápal aký rozdiel bol v ich osudoch len pre to, že on si ponechal aspoň kúsok seba samého a ona nie. A v tom, že ona zostala v ženskej podobe. Niežeby to preferovala inak – táto identita jej sedela a nevedela, či by zvládla prežiť toľko milénií v tele, ktoré by nepovažovala sa prejav svojho ja.

„Camael?“

Nepozrela naňho, pretože nechcela vidieť výraz v jeho očiach. „Žobrala som, Ash. O jedlo.“

Žiadna zbraň na svete by nedokázala spôsobiť bolesť, ktorá v tej chvíli zasiahla Ashovo srdce.

Cami.

Zmätená.

Slabá.

V bolestiach.

Sama.

Žobrajúca o jedlo.

Musel si zotrieť záplavu sĺz, ktoré mu zmáčali tvár. „Bohovia, moja drahá Cami!“ Pobozkal ju do vlasov a zovrel tak pevne, že sotva dýchala.

Anjel mu položil ruku na srdce. Nemala mu čo povedať na zľahčenie situácie. Minulosť sa neodstane a ona sama sa musela naučiť s ňou žiť. Tak ako teraz musí žiť so spomienkou, že to bola ona kto odštartoval hnev proti ľuďom. O tom však ešte hovoriť nedokázala.

„Ja viem. Nie sú to pekné spomienky. Ale vytrvala som.“

Isteže vytrvala. Je žena. Neskolili ich ani tisícročia patriarchátu. „Ako dlho?“

Privrela oči. „Stratila som pojem o čase, ale žobrala som asi tri roky, než som bola schopná si upokojiť myseľ a myslieť dlhodobejšie. Odišla som do Egypta a začala pracovať kde sa dalo. Čistila som splašky, upratovala ulice a prespávala na chodníkoch. Keď som pochopila, že nestarnem, choroby sa mi vyhýbajú a rany sa mi hoja podivne rýchlo, zdvihla som kotvy a šla ďalej. Nikde som nebola dlhšie než päť rokov a robila som skutočne všetko – pestovala plodiny, starala sa o deti, šila oblečenie... Ale ako žena... som bola vždy len druhoradým občanom. Nemohla som mať vlastný obchodík, hoci som sa naučila vyrábať oblečenie, sviečky, nádoby a aj zbrane. Ak som nebola vyhnaná za svoju odbojnosť alebo zabitie mužov, ktorí sa ma pokúsili... znásilniť, musela som utiecť pred zákonmi tvrdiacimi, že sama žena nemá čo robiť na verejnosti. Kamkoľvek som šla, všade som bola len objekt. Chlapi chceli len jedno a aktívne mi bránili v akejkoľvek šanci na živobytie. Potom ma chceli zase upáliť ako bosorku. Nikde nebolo pokoja, nikde som nemala odpočinok. Ani len vlastné bývanie. Ak som nežila v jaskyniach, obývala som rôzne opustené chatrče v lesoch. Ale nezabránili mi vo vzdelávaní. Mala som kopu času. Vrátila sa mi moja konštruktérska nátura a eventuálne som zvládla žiť mimo spoločnosti a potajme študovať. Na medicínu som sa dala preto, že mnohé ľudské diagnostické metódy sú barbarské a chcela som ich vylepšiť. Pre ženy, ktoré som roky videla umierať pri pôrode, po potrate, na choroby, po domácom násilí, zdeformované po obriezkach a útokoch zo cti, po lobotómii len pre to, že sa vzopreli mužom. A potom prišiel doslovný koniec sveta a tak sme sa stretli. A než sa opýtaš – áno, všimla som si že mestá na oblohe sú podivne podobné mojim dizajnom. Vydesilo ma to a viacero nákresov som spálila. Aby nikto nenašiel toto prepojenie.“

Aká šokovaná asi musela byť, keď spoznala vlastné vzorce v archanjelskych mestách? „Čo tvoj príbeh o tom ako si skončila v dedine?“

„Bol pravdivý,“ prekvapila ho. „Študovala som medicínu v Libanone a potom sa pridala k Červenému krížu. Boli sme napadnutí a ja som ako jediná prežila. Vďaka môjmu... alter egu.“ Až teraz pochopila, že to bola tá nesmrteľná, nedobytná časť jej ja, ktorá vedela že je stále silnejšia než ľudia. „Ako to bolo s tebou?“

Ash ju podvedome hladil na chrbte. Spoločne pozorovali vychádzajúce slnko a užívali si vzácnu chvíľu mieru. „Keď si nás premiestnila, našou prvou reakciou bolo brániť sa. Našťastie sme boli len čiastočne úspešní. Ja s Leviathanom sme skončili kdesi na území Grónska a našli sme sa po pár dňoch. Mali sme dosť moci, aby sme sa bezpečne dostali do Európy. Abaddon, na druhej strane, zapadol kdesi v dnešnej Indii a asi si dokážeš predstaviť, že s jeho výzorom tam nebol práve nenápadný. Bol lovený aj zvelebovaný, ale nakoniec utiekol. Stretli sme sa o celých tisíc rokov neskôr.“ Posmutnel. Už sa takmer vzdali snahy démona nájsť, keď sa k nim konečne doniesli zvesti o vysokom, bledom a svetlovlasom “prízraku“ kdesi v lesoch na severe. Hľadali ho celé roky, ale podarilo sa. „Našťastie sa nám podarilo jednať s ľuďmi a zapadnúť medzi nich ako šľachta, obchodníci alebo radcovia a učitelia.“ Mali to ľahké. Boli mužmi. Nikto nespochybňoval ich autoritu, vzdelanie alebo obchodné taktiky. Nikto im nebránil v cestovaní, mohli vlastniť paláce a polia, mohli mať všetko a každý im naslúchal. Nehrozili sa útokov na každom rohu, nikto ich nevidel ako tovar. Nikto im nič neupieral. „Nazhromaždili sme dosť majetku, aby sme sa s príchodom modernej doby dokázali stratiť a žiť v relatívnom utajení. V Arábii sme boli, pretože ich kráľovská rodina s nami mala kedysi pletky a mohli sme ich krásne vydierať. Boli našim stálym zdrojom príjmov. Potom sa zjavil Sachiel a koniec sveta nás tu uväznil. Za tie roky sme však pozachraňovali desiatky padlých anjelov. Dali sme im domov, vyliečili rany a pomohli im začleniť sa do spoločnosti. Obvykle s nami niekoľko z nich cestovalo. Takže sme sa ako skupina pokúsili o útek, ale namiesto toho sme zachraňovali viac a viac ľudí, až sme pochopili, že sa aspoň dočasne musíme usadiť. Jednoducho sme nemali dosť moci utiecť z toho chaosu. Zvyšok príbehu poznáš.“

Cami sa pomrvila a preplazila sa vyššie k nemu, aby si videli do tváre. „Ako si dokázal zachovať pokojný výraz, keď si ma uvidel?“

Hravo jej cvrnkol do nosa. „Dalo to námahu, ver mi. Čakal som, že nás spoznáš. Že akokoľvek zareaguješ. Boli sme zmätení. Nevedeli sme, či si skutočne nespomínaš, alebo len predstieraš. Vedeli sme však, že bez teba nikam neodídeme.“

Cami ho pobozkala na čelo. „Tak veľmi ma mrzí, že ti nemôžem vrátiť o čo si prišiel,“ ospravedlnila sa.

Ash im preplietol prsty. Camael to možno nevie, ale vrátila mu niečo oveľa cennejšie – niečo, čo ani nevedel že stratil, až do tej osudnej noci v púšti. „Ver mi, že mám všetko čo potrebujem,“ uistil ju.