Rozpoltení 24

 

Jednacia sieň bola naplnená. Delegácia každého kráľovstva upírov a každej rasy sa usadila na svojom balkóniku okolo kruhového pódia pripraveného pre rečníkov. Cami cez záves v pripojenej miestnosti sledovala zoskupenie najmocnejších bytostí tohto sveta, ktorých životmi plánuje otriasť.

Ash jej zvieral dlaň a zvyšok jej nepokrvnej rodiny nervózne postával obďaleč. Dnes nebude ani jeden z nich obľúbený.

Vasily Ruský všetkých formálne privítal a potom sa šiel posadiť na svoje miesto pridelené ruskej delegácii, kde už sedel Stefan a Vasilyho pravá ruka Miroslava.

Oblečená v jednoduchej, dôstojnej modrej róbe sa pozrela na svoju nepokrvnú rodinu. „Musia sa dozvedieť pravdu. O nás.“ Aspoň čiastočne. Ešte by asi nezvládli fakt, že boli stvorení ňou a jej druhmi.

Lucifer sa tváril najmenej nadšene. „Keby sme to neposrali, nemuseli by sme im nič vysvetľovať.“

Keby, keby, keby... Keby bol svet krásny a ľudia menej sebeckí, keby oni sami boli nezištní a spravodliví... Ibaže nič z toho nie je realita a oni jej musia čeliť.

„Je to naša povinnosť. Naša zodpovednosť.“ Nadýchla sa a pustila Ashovu ruku. Na pódium vyšla prvá, za ňou Ash, Stan, Lucifer, Lev, Sachiel, Bel a Joph. Amira so Sophie sedeli na pridelenom balkóniku, keďže toto nie je ich boj a ani ich chyba, za ktorú by sa museli zodpovedať.

Cami vystúpila vpred so zdvihnutou bradou. Pohľadom prebehla po zúčastnených, privrela oči a pustila sa do neľahkého prejavu. „Volám sa archanjel Camael a som jednou zo štrnástich bytostí raného vesmíru, ktoré sa ako prvé objavili na Zemi. Sme jeho prvé stvorenia, miliardy rokov staré. Vládli sme tu pred anjelmi a pred vami.“

Ako očakávala, miestnosťou sa niesol prekvapený šum. Na chvíľu sa odmlčala, aby nesmrteľným dala čas prijať túto informáciu.

„Ja a moji... druhovia sme pred štyrmi až desiatimi tisíckami rokov boli v ťažkej vojne známej z folklóru ako vojna na nebesiach.“ Urobila kyslý ksicht. „A nikto si ju nepamätá pretože som postavila stroj, ktorý nám aj vtedajším nesmrteľným vymazal pamäť.“

Tentokrát to už nebol šum, ale znepokojené hlasy z viacerých smerov. Najvyšší králi upírov ju prepaľovali pohľadmi, ale vo svojom veku si dokázali zachovať chladné hlavy. Ich manželky kopírovali túto reakciu.

„Chceš mi povedať, že na tomto svete existuje stroj schopný nám zobrať spomienky?!“ vykríkol Salvator Anglický zo svojho balkóniku.

Cami naňho pozrela. Z upíra išla tichá dominancia, ale aj silná empatia. Počula o ňom príbehy. Je racionálny. Šiel už do boja aj do vojny za iných len pre to, že je to správna vec. Jeho rozhorčenie bolo viac než opodstatnené. „Nie. Rozbil sa a schémy som zničila len čo bol hotový.“

„To neznamená, že nevieš ako ho znovu postaviť,“ ozval sa sústredene Michel Francúzsky, z ktorého Cami cítila len chlad a nezúčastnenosť. Bol Salvatorovým priamym opakom a ako počula, nie je práve obľúbený. Ešte aj najvyšší dvor by sa ho najradšej zbavil.

Cami na milisekundu uhla pohľadom. „Bohužiaľ, stroj zasiahol aj mňa. Stála som pri ňom a prišla som ešte aj o spomienky na svoju nesmrteľnosť, meno, status a identitu. Verte mi, stroj je momentálne náš najmenší problém.“

Michel ju napriek tomu prepaľoval pohľadom modrých očí, ale po varovnom štuchnutí od svojho prvého muža Sama viac neprehovoril.

„Čo ste nám teda prišli oznámiť, archanjel Camael?“ opýtala sa Miroslava od ruského balkónika. Tmavovlasá upírka si ju pozorne premeriavala, hodnotiac každý jej pohyb.

Cami sa zhlboka nadýchla a prerozprávala im celý tragický príbeh vojny, túžby odísť zo Zeme a rozdelenia na dva tábory. „Ja a moji druhovia sme chceli preč. Zúfalo. Trčíme tu miliardy rokov a posledné tisícročia sme museli sledovať ľudstvo robiť jednu hlúposť za druhou. Ibaže zákony vesmíru hovoria, že sme s ľudstvom spútaní. Ich energia nás k sebe ťahá. Nemôžeme odísť zo Zeme. Skúšali sme to,“ zakončila svoj prejav. „A výsledkom je, že nevieme kto je kto, kto stál na ktorej strane a kto nakoľko prišiel o spomienky. Ale ľudia sú naďalej prekážkou v slobode, ktorú niektorí z nás hľadali.“

Británia sa prihlásila o slovo. „Ak to chápem správne, práve teraz niekto behá po svete a znovu sa pokúša o úplné vyhladenie ľudstva?!“ uisťoval sa Salvator, že dobre počul a musel vstať, aby sa oprel o zábradlie, pretože už nezvládal sedieť.

„Nevieme, nakoľko si daná bytosť spomína. Ale z toho čo sme vyrozumeli a zo správ od Jazdcov, je rozhodne za posledné roky aktívny. Problém je, že sme všetci zložili prísahu nevyužiť našu moc proti ľudstvu, čo sťažuje jeho alebo jej snahy. Musí to robiť metódami nezahrnujúcimi archanjelsku moc,“ pokúšala sa zmierniť jeho apokalyptické myslenie Cami.

Tentoraz sa prihlásil najvyšší dvor. Kráľovná Angelica sa tiež oprela o zábradlie. „Tie chýbajúce zbrane!“ uvedomila si. „Pred rokmi sme zistili, že na svete niekto kradol jadrové hlavice, vzorky biologických zbraní a vírusov.“

Cami smutne prikývla.

Ďalší znepokojený šum. Stefan dostal povolenie prehovoriť a zhrnúť situáciu okolo Michelom odhalených miznúcich predmetov a niekoľko dvorov začalo robiť kalkulácie, či by to stačilo na plné usmrtenie ľudských bytostí.

Erin Anglická nakoniec povedala to, čo väčšina z nich vedela. „Aj keby vypustil všetko naraz, nezabije všetkých. Väčšinu možno, ale nie všetkých. Obzvlášť teraz keď sa znížil ich počet a cestovanie je obmedzené.“

„Vysvetli,“ poprosil ju Michel.

Kráľová vstala. „Rádioaktivita jadrových zbraní sa stratí relatívne rýchlo. Jediné čo nimi náš neznámy nepriateľ dosiahne, je masívna deštrukcia, ale minimálne straty na životoch. Teda v globále. Milióny umrú, ale teraz hovoríme o štatistike. Pokiaľ sú Stefanove slová správne, ďalej má k dispozícii Antrax, mor a pravé kiahne.“

„Nie sú kiahne extrémne smrteľné?“ pripomenul jej Michel.

„Netvrdím že nie sú, ale nepodceňujme ľudskú DNA. Terajší homo sapiens sú potomkami tých, ktorí tieto pliagy prežili. Minimálne tretina z nich už má genetický komponent, ktorý im umožní prežiť aj tieto vírusy. Opäť – milióny umrú, ale nie všetci. Nevyhladíš všetkých. Ukryjú sa v podzemí, na ostrovoch, izolujú sa. Hovoríme o bytostiach, ktoré prežili doby ľadové. Možno sú hlúpi, ale nie slabí.“

„Nikdy sa ale nemuseli potýkať so všetkým naraz,“ oponoval jej Michel.

Erin naňho pozrela. Málokto sa odvážil s ňou hádať a preto k nemu mala rešpekt. Veľmi malý kúsok rešpektu. „Aj keby sme zlúčili všetky štatistiky, stále nájdeme to jedno percento odolných.“

„Potvrdzujeme,“ prišlo z balkónika anjelov, zastúpeným Kadenom – synom terajších vládcov. „Naše záznamy hovoria, že existujú milióny s imunitou na väčšinu smrteľných vírusov. Súčasné ľudstvo sa vyvinulo z dvesto lovcov-zberačov, ktorí boli jedinými preživšími svojho času. Čísla naznačujú, že na repopuláciu postačí 98 jedincov, aby nedošlo k incestu a degenerácii.“

Michel trochu neveriacky nadvihol obočie. „Takže je ľudstvo v bezpečí?“ Napriek tomu, že mu bolo zvysoka ukradnuté, tak ako väčšine nesmrteľných, stále na kolektívnej úrovni dokázali morálne zhodnotiť, že tomuto sa nemôžu prizerať. Ľudia stoja proti nepriateľovi, s ktorým nemajú šancu bojovať.

„Len za predpokladu, že toto sú všetky esá, ktoré má náš nepriateľ v rukáve,“ povedala Angelica.

„Je možnosť, že sme niečo prehliadli?“ opýtal sa Vasily. So Stefanom rozbehli masívne vyšetrovanie už pred rokmi, ale neprišli k ničomu prelomovému.

Cami prestúpila z nohy na nohu. Jej stvorenia sú tak dokonalé! Dokázali zachovať kľud a spojiť sa. V očiach sa jej objavili slzy hrdosti.

„Mohol by poštvať ľudí proti sebe, ale aj to by boli len skupinkové šarvátky,“ teoretizovala Wei Čínska. „Aj keď sme mali svetové vojny, boli to uzavreté bloky proti sebe, nie každý proti každému. Nedokážem si predstaviť, že by existoval spôsob ako dosiahnuť masovú nenávisť, ktorá by zasiahla všetkých.“

„Fajn, fajn. Hypoteticky – aby sa zbavil všetkých ľudí, potreboval by niečo na čo nemajú odolnosť a kde by sa začali zabíjať hlava-nehlava. Chápem to správne?“ zhrnul podstatné Michel.

„Rozhodne by sa muselo stretnúť viacero faktorov,“ súhlasila od najvyššieho dvora Mina, ktorá doteraz mlčala. „Boje sú jedna vec. Problém je, že stále nájdeš takých, ktorí majú súcit a ušetria svoje obete. Doslova by museli prísť o príčetnosť. A súcit. A empatiu.“

„A v takom prípade sa musí uistiť, že ich skolí niečo iné,“ dodal Vasily.

Na balkóniku tigrov sa v panike zdvihla Jordana, ich kráľovná. „Takže potrebuje vírus, ktorý ľudí zbaví príčetnosti, urobí z nich agresívne monštrá a bude mať stopercentnú úmrtnosť. Aby ani len víťazi neprežili.“

„Tak nejako,“ súhlasil Kaden.

Stefan, ktorý doteraz sedel vedľa Vasilyho relatívne pokojne, si začal trieť napnuté svaly. Začalo mu zvierať hruď. „Ale my už taký vírus máme. Je medzi ľuďmi. Bez liečby. Nikto ho nikdy neprežil a po tom všetkom, čo sa udialo, už neexistujú ani vakcíny,“ povedal desivo pokojne.

Všetka pozornosť sa upriamila na špióna.

„Vírus, ktorého prítomnosť odhalíš až keď je neskoro. Človek začne byť agresívny a svojou agresiou ho rozšíri hoci aj na desiatky ďalších denne. Tí nakazia ďalších a ďalších a nakoniec umrú v strašných bolestiach. Stopercentná mortalita.“

Vasily vedľa neho spozoroval, ako Stefan zatína päste.

Angelica sa chytila ako jediná. „Vírus, ktorý postačí modifikovať, aby bol prenosný napríklad vodou alebo kvapôčkami,“ uvedomila si. Vírus, ktorému ľudia venovali tak málo pozornosti, pretože ak by sa s ním zahrávali, obráti sa proti nim...

Michelovi dochádzala trpezlivosť. „Prosím neteoretizujme tu o nejakom filmovom zombie víruse!“

Stefanovi trhlo hlavou. „Besnota,“ povedal sucho. *(pre moje drahé české čitateľky - vzteklina)

Mŕtvolné ticho.

„Besnota nemá liek. Každý kto ju kedy chytil, umrel. Nakazený začne byť agresívny a útočiť na svoje okolie. Hryzenie je veľmi obľúbené,“ hovoril monotónne. „Prestane sa ovládať. Zmení sa na zviera ovládané pudmi. Krátko na to nastane hydrofóbia a neskutočná bolesť. Ak neumrie na chorobu, tak na dehydratáciu, alebo sa zabije, aby to prestalo. Než však k tomu dôjde, každý na koho zaútočí to dostane. Dávam tomu týždeň, než sa en masse nakazia zvieratá a to bude koniec. Doteraz ľudí chránila len nízka infekčnosť besnoty, ale kto tvrdí, že ju nejde modifikovať?“

Zatiaľ čo Stefan popisoval dodnes nenápadnú hrozbu, Erin Anglická sedela a počúvala. Z ničoho nič jej do hlavy prenikol ženský hlas. „Erin! Erin Anglická! Zastav ho! Prestane sa ovládať!“

Erin sebou trhla. Je veľmi málo upírov schopných osloviť ju telepaticky, a to len vďaka jej génom prvých upírov, ktoré ju spájajú s novými generáciami na vyššej úrovni. Prebehla pohľadom po delegáciách, až uvidela bledú a vydesenú Elenu Grécku zvierať zábradlie balkónika a uprene na ňu hľadieť.

Britská kráľovná pozrela na Stefana a do sekundy pochopila.

Tí, ktorí sa k nesmrteľnosti dostali premenou, vo väčšine prípadov umreli veľmi nepeknou smrťou, čo u nich zanecháva takzvané spúšťače – traumatické spomienky nad upírmi preberú kontrolu a vrátia ich do tých posledných chvíľ agónie. Zo Stefana cítila rapídny nárast tejto energie.

Napriek tomu, že sa zaprisahala nikdy nepoužiť svoju moc nad upírmi, ako napríklad ovládanie ich myslí, porušila svoju zásadu a násilne sa vopchala do Vasilyho mysle. Bolo to nepríjemné a zvrátené, ale nemala na výber.

„Vasily!“ oslovila ho v hlave.

Kráľ na ňu rozzúrene pozrel. Odkedy sa prevalila pravda o Erininom pôvode, mnoho upírov bolo nesvojich už len z možnosti, že moc ako tá jej existuje. Každému odprisahala, že ju nikdy nezneužije, ale napriek tomu sa jej väčšina dodnes bojí. Vasily je jeden z tých, ktorí nemajú radi šancu straty súkromia.

„Máš pol minúty na to dostať odtiaľto Stefana, než urobí scénu!“ A okamžite sa stiahla.

Vasily v momente pozrel na špióna a uvidel známe symptómy – napäté svaly trhavé pohyby a rozšírené zreničky. Neváhal a zovrel mu zápästie. „Myslím, že máme dostatočnú predstavu. Čo k tomu dokážu povedať odborníci?“ obrátil pozornosť na tých, ktorí sú zbehlejší v medicíne.

Erin sa obetovala a začala čosi bľabotať, ale nevenoval jej pozornosť. Dal znamenie Miroslave, ktorá hneď pochopila a zaujala jeho miesto. V poslednej chvíli odtiahol Stefana dverami do chodby, kde bol nútený ho odzadu zdrapiť, pretože upír sa definitívne stratil v minulosti. Začal vrčať, syčať a čo je horšie, cvakať zubami. Vasily mal čo robiť, aby ho udržal. S fučaním ho ťahal preč.

Stefan sa rozkričal ako ranené zviera. Nepáčilo sa mu, že mu niekto obmedzuje pohyb.

„Fujto, Stefan! Nekušeme! Pusti!“ prikazoval mu Vasily, keď ho upír uhryzol do predlaktia. Napriek bolesti ho však dovliekol do súkromného krídla a prikázal sluhom zohnať mu masívne množstvo sedatív z ošetrovne.

Stefan sa zmenil na niečo primitívne. Dychčal, mlátil sebou, stonal a útočil. Vasily prestal počítať koľkokrát ho uhryzol. Dotiahol upíra do podzemia, pretože nevedel kam inam s ním. Zatiaľ čo sa ho jednou rukou snažil držať, druhou vytiahol mágiou posilnené okovy pre nesmrteľných a horko-ťažko mu spútal ruky a nohy. Potom hodil Stefana na škripec a čo ako sa mu to priečilo, priviazal ho oň reťazami. Nebol nadšený, že toto vybavenie ešte má, ale vzhľadom k multifunkčnosti jednacej siene predpokladal, že eventuálne sa v nej budú konať medzinárodné súdy a na to potrebujú cely a viaceré metódy spútavania nebezpečných jedincov.

Celý vysilený sa zviezol na stoličku a pozoroval muža v agónii pred sebou. Stefan mal na tvári krv od toho, ako ho uhryzol, a zároveň kričal bolesťou.

Sluha konečne priniesol injekcie a Vasily mu pichol rovno dve. Stefan sa ukľudnil, ale len pre to, že ho látka paralyzovala. Nemohol sa hýbať, ale myseľ ho naďalej trýznila. V miestnosti nastalo ťažké ticho.

Vasily sa k nemu sklonil a odhrnul mu z tváre vlasy. „Takže takto si umrel,“ povedal a v hrudi ho bolelo. „Na besnotu.“ Hrozná smrť. Stefanove posledné spomienky na život sú plné bolesti a straty ovládania.