Niečo končí, iné začína...

 

A sme na konci ďalšej poviedky! Dúfam, že vás pobavila a zaujala, umožnila vám nahliadnuť do ďalšieho súdka problémov, ktoré si ľudstvo skutočne potrebuje vyriešiť (nemôžem uveriť, že o tom musím písať v 21. storočí).

Ako obvykle boli upravené popisy postáv a pridané všetky nové.

A čo ďalej?

Napíšem vám to, čo posledné roky píšem neustále – nestíham dopisovať. Nová poviedka je hotová len na 60% a aj keď robím čo môžem a moja najdrahšia korektorka tiež, niekedy skutočne nemám ani len energiu žiť. Áno, ja viem že sa na to tiež sťažujem pár rokov, ale terapia je drahá a ak chcem aspoň trikrát denne jesť, je pre mňa luxusom, na ktorý jednoducho nemám (tak ako nemám na nábytok alebo chráňte bohovia – dovolenku). Tento svet je rozbitý a rozbíja aj mňa. Preto som ho potrebovala ukončiť aspoň takto fiktívne. A budem v tom pokračovať.

 

Takže plán je nasledovný:

Pokúsim sa vám začať pridávať nové kapitoly ako sme zvyknutí, ale je možné, že príde čas keď nebude čo pridať a vtedy budete musieť chvíľu počkať.

A čo vás bude čakať?

Príbeh dvoch nových postáv, s ktorými sme sa ešte priamo nestretli – neznámej bytosti Nerin a archdémona chamtivosti Mammona, ktorí sú z dvoch odlišných svetov a nevedia celkom nájsť spoločnú reč (doslova). Ich nepriateľ pritvrdí, ale aspoň niektoré záhady ohľadom zrady z čias vojny na nebesiach sa vyjasnia.

 

Malá ukážka:

 

Rozčúlene otvorila oči a nad sebou uvidela hladký strop jaskyne. Našla sa ležať na pevnej, teplej platforme, obkolesená prístrojmi vysielajúcimi k nej malé záblesky energie. Pootočila hlavu a pri ovládacom paneli našla nevinne sa usmievajúceho Mammona, ktorý si bol plne vedomý jej zúrivosti.

„Prosím, neplaš sa,“ začal upokojujúcim hlasom. „Neublížil som ti. Si v bezpečí.“

Vycerila naňho zuby.

„Toto je, ehm, povedzme že supermoderná nemocnica mojej drahej, ehm, sestry od inej matky. A stroje okolo teba ti pomaly liečia telo. Aby si mohla znovu jesť. A užívať si života.“

„Dúfam, že vieš presne koľko vlastníš rebier, pretože len čo sa k tebe dostanem, zlámem úplne všetky a roztrúsim ich po tejto prašivej planéte!“ boli jej prvé slová.

 

A tiež tu máme novú tému diskusie, ktorá ma veľmi zaujíma :-) Naše najdrahšie zlatíčka Vasily a Stefan. Čo s nimi urobíme? Dáme im zopár krátkych scénok pomedzi všetky diely, alebo si trúfneme na samostatnú poviedku len o nich?

Pretože ich situácia je momentálne asi takáto:

 

„Ahoj Miroslava. Nevyrušili sme ťa?“ Amira sa obzrela, ale nikde nevidela vládcu a ani špióna Stefana, ktorý tu už niekoľko rokov nie práve dobrovoľne sídli.

„Isteže nie.“

„Nevieš kde by sme mohli nájsť Vasilyho so Stefanom?“ ozval sa Lucifer.

Miroslava zahryzla do čokolády. „Visia zo stromu,“ povedala akoby nič.

Amira nadvihla obočie. „Visia zo stromu?“ zopakovala.

„Uhm, už od včera. Dáte si čaj, alebo aspoň vodu?“

Lucifer slušne odmietol. „Mohla by si nám vysvetliť, prečo visia zo stromu? A prosím, povedz mi že tie stromy sú aspoň ďaleko od seba.“ Vasily so Stefanom sú preslávení svojou... nevraživosťou voči tomu druhému. Mierne povedané.

Miroslava zagúľala očami. „Pretože sú to idioti. A sú na jednom strome. Spolu. Dúfam, že sa pozabíjali.“

 

Zatiaľ som si v komentároch prečítala len pozitívne reakcie, čo ma neskutočne teší. Sme pripravení na niečo nové? Aby som veci uviedla na správnu mieru – ja si ich príbeh napíšem tak či tak ;-) Nechcem však tráviť svoj čas mazaním homofóbnych narážok, ak sa nejaké objavia. Dosť, že sa s nimi musím potýkať v reálnom živote (opäť nemôžem uveriť, že to píšem v 21. storočí).

 

A nemyslite si, že zabúdam aj na miláčikov ako je Michel, Noemi, alebo ostatní Jazdci a Melanie. Ich čas príde, len to chce ešte pár udalostí na rozhýbanie deja okolo nich.

Niežeby som vedela čo robím, ale určite sa k nim dostanem :D

 

A v neposlednom rade ďakujem za všetky vaše komentáre, pozorovania a poďakovania. Aj keď mnohokrát neodpisujem, všetky mám prečítané. Aby ste mali predstavu, momentálne je počet všetkých komentárov na blogu cez 21 300 a sú rozdelené v 668 príspevkoch. Nedávno sme dokonca prekročili hranicu pol milióna návštev od založenia blogu.

 

Takže zo srdca vám ďakujem za trpezlivosť a priazeň a dúfam, že nová poviedka opäť prinesie niečo nové a rozdúcha emócie. Jedno veľké ďakujem patrí aj korektorke Márii, ktorá ma ani po toľkých rokoch ešte neposlala do žiadneho telesného otvoru, keď po mne musela opravovať moje výmysly :D

Prajem vám krásnu nedeľu a veľa síl do nového týždňa!