Rozpoltení - Epilóg

 

Cami stlmila svetlá v miestnosti a vkĺzla do postele k Ashovi. Démon si ju okamžite privinul k hrudi a prehodil cez nich ľahkú prikrývku. Spoločne hľadeli na hviezdy na oblohe za oknami a užívali si prítomnosť toho druhého.

„Nájdeme ho,“ uistil ju Ash, akoby vedel čítať jej myšlienky. „Jedného dňa. A zastavíme.“

Archanjel zdvihol pohľad. „Ako? Sme nesmrteľní a prakticky nezničiteľní. Sotva sme ho zvládli oslabiť.“

Ash ju pohladil po vlasoch a pobozkal na čelo. „Nie je to len na tvojich pleciach, Cami. Ty si nebola tá, ktorá prišla s nápadom zbaviť sa ľudí. Nie si zodpovedná za jeho činy.“ Usmial sa a prstom jej prešiel po pootvorených perách. „Ak ho porazíme, urobíme to spolu. My a ostatní. Máme posily – Amiru aj Sophie. Som presvedčený, že keď k tomu príde, bude nás proti nemu viac. Poradíme si.“

Stále mala pocit, že im veľa informácií uniká. Ich diery v spomienkach sú priveľké.

Ash jej zvodne stiahol ramienko košieľky z pleca. „Potrebuješ rozptýliť? Už zase priveľa premýšľaš.“

Cami sa zalesklo v očiach. „Nemáš pocit, že ranné rozptýlenie stačilo? A obedné? A rýchlovka v dielni doslova pred hodinou?“

Démon cmukol a prevalil sa na ňu. „Nepočul som žiadne sťažnosti,“ upozornil ju a roztiahol krídla. Okolo nich napadali voňavé lupene kvetov. Strhol z nej košieľku a pridržal jej ruky nad hlavou. „Zavri oči, archanjel Camael. Ja sa postarám o všetko ostatné.“

A svoj sľub splnil.

Cami našťastie mala dosť rozumu, aby boli miestnosti v jej mestách zvukotesné.

 

O desaťtisíc rokov neskôr...

Dvadsať energických školákov sa veselo prekrikovalo pred prastarou bránou. Šesť pedagógov malo čo robiť, aby ich utíšilo. Po chvíli sa k nim pridala miestna zamestnankyňa a priateľsky sa na mladú generáciu usmiala a posunkom ruky ich pomaly utíšila.

„Vitajte v historickom meste Nový Babylon, prvom osídlení terajšej civilizácie,“ začala nahlas. „Za touto bránou sa nachádza pôvodný pôdorys dediny, so zachovanými domami a zvyškami vtedajších technológií. Poprosím vás, nevybočujte z vyznačených chodníkov a držte sa v skupine.“

Pedagógovia zhlukli zvedavú mládež do dvojíc a postavili sa na začiatok a koniec radu.

Sprievodkyňa im kývnutím hlavy poďakovala a ukázala za seba. „To, na čo sa pozeráte, sú zvyšky hradieb z dôb vlády Jamily, prvej starostky Nového Babylonu. Dnes sú pomaľované zachovanými a zreštaurovanými obrazmi žien, ktoré dedinu založili. Ako vidíte, mali všetky farby pokožky, pretože prišli z odlišných kútov sveta. Každá jedna z nich sa zúčastnila povestného boja o dedinu, keď im na pomoc prišli dovtedy neznáme rasy nesmrteľných.“

Deti ohromene pozorovali maľby.

Sprievodkyňa im dopriala čas a pomenovala každú zo žien, na ktoré sa opýtali. Potom dala otvoriť ťažkú bránu a skupinka vošla na miesto, kde sa začala písať im známa história. Uvideli skromné domčeky, filtračné systémy, vystavené zbrane a podzemné priestory na pestovanie plodín.

Nakoniec sa ocitli na námestí s vysokými sochami uprostred, každá otočená do iného smeru.

„Spozná niekto ženy, ktoré tu máme vyobrazené?“ opýtala sa sprievodkyňa trpezlivo.

„Generálka Lilith!“ vykríkol ktosi zozadu a ukázal na sochu bojovníčky s mečom v ruke a vejúcimi vlasmi.

„Správne. Lilith sem prišla ako utečenkyňa a zúčastnila sa prvého boja o dedinu. Dedina sa stala jej základňou, odkiaľ viedla armády do všetkých kútov sveta. Po Jamilinej smrti sa na niekoľko rokov stala jej starostkou. Kto je žena po jej pravici?“

„Jamila!“ prišla ďalšia nadšená odpoveď.

„Veľmi správne! Jamila viedla dedinu až do svojej smrti tridsať rokov po prvom boji. Za jej vlády sa dedina rozšírila na mesto a založila sedem jeho satelitov, cez ktoré ste prešli cestou sem. Dala postaviť prvú školu a jej model vyučovania je dodnes používaný na celom svete. Ako určite viete, Jamila sa po smrti stala radovým anjelom a po tristo rokoch viedla vlastné oddelenie na nebesiach. Dnes je to presne tisíc rokov, čo zasadla na post najvyššieho anjela. Každoročne nás sem chodí navštevovať na oslavy jej povýšenia. Najbližší festival bude o tri mesiace. A kto je poslednou bojovníčkou v tomto súsoší?“

„Archanjel Camael!“

„Vy ste ale chytrá banda,“ pochválila ich sprievodkyňa so smiechom. „Áno, poslednou ženou nie je nik iný, než samotný archanjel Camael, staviteľka miest a inžinierka väčšiny pôvodných zariadení. Žila v dedine niekoľko rokov a neskôr sa stala jej patrónkou. Jej mesto tu sídlilo niekoľko storočí, než bola vybudovaná plnohodnotná obrana. Na dedinu odvtedy nikto nezaútočil.“

Skupinka dostala chvíľu voľna, aby sa všetci mohli odfotiť pri sochách troch legendárnych žien, ktoré dali vzniku novej civilizácii. Potom zamierili k teraz už prázdnemu zásobníku na vodu, do ktorého sa dalo vstúpiť. Na jeho vrchole stáli ďalšie sochy – dvaja muži, jeden s akýmsi cylindrom v ruke, druhý s lanom a ostražitým pohľadom.

„Posledná hádanka, deti. Viete koho máme zobrazeného tu?“ ukázala na sochy.

Malé dievčatko priamo pred ňou nadskočilo. „Kráľ Vasily a kráľ Stefan!“

„Veľmi správne!“ zatlieskala jej sprievodkyňa. „Kráľ Vasily a vtedy ešte len špión Stefan zachránili dedinu pred smrtiacim vírusom kiahní, ktorý dnes našťastie nemá na Zemi jedinú vzorku a je oficiálne vyhubený. Keďže dedinu pravidelne navštevovali a pomáhali s jej budovaním, Jamila dala pred smrťou postaviť ich sochy.“

Opäť nastalo vášnivé fotografovanie a celá skupinka nakoniec skončila v dobovej reštaurácii, kde im boli naservírované jedlá, na ktorých si pochutnávali obyvateľky Nového Babylonu za čias jeho vzniku.

Sprievodkyňa a učitelia sa posadili k vlastnému stolu a uvoľnene sa bavili o exkurziách, ktoré už táto trieda absolvovala.

„Kam máte namierené ďalej?“ vyzvedala sprievodkyňa.

„Na Filipíny,“ odvetila najmladšia z učiteliek. „Fascinuje ich príbeh princeznej Nerin a archdémona Mammona. Vraj je tam aj rozsiahle múzeum Nerininho ľudu.“

„To áno, bola som v ňom pred rokom. Budú užasnutí.“ Uvoľnene pozrela na ukecanú mládež. „Je krásne, že o katastrofách z čias vojny na nebesiach si už môžu len čítať.“