Démonova zlodejka - bonusová kapitola 🏳️‍🌈

 

Vasily sa prebudil s tým, že zase sníval o tom, ako sa topí pod hladinou mora, padák ho sťahuje nižšie a nižšie a on sa nie a nie vyslobodiť.

Unavene sa posadil a pritisol si k telu vankúš, aby ho mohol zovrieť.

Toto je už desiaty raz, čo sa budí z rovnakej nočnej mory. Hlavná terapeutka všetkých upírov, Erin Anglická, ho varovala, že sa to môže stať. So Stefanom možno zvládli nepanikáriť v kritickej situácii, primárne vďaka ich veku, ale to neznamená, že neutrpeli traumu. A tá rada vystrkovala svoje rožky práve keď sa odhodlal spať.

Vzdychol a pozrel na hodinky. Krátko po polnoci.

Dnes to už na spánok nevidel, takže si cucol z hyperborejskej tekutiny a hodil na seba vyťahané tepláky. Potom prešiel ku skrini, kde mal schovanú tašku s plyšovou hračkou – chlpatou bielou mačkou v životnej veľkosti. Stále nemohol uveriť, že si dal tú námahu ju zohnať. Vytiahol ju na svetlo a prešiel k ventilačnej šachte v jeho kúpeľni. Šachty sa už dávno nepoužívajú – má modernú vzduchotechniku a klimatizáciu, ale sú tu ako pozostatok z dôb dávno minulých, keď tu mal ešte aj tajné chodby a tunely. Odkedy prišiel Stefan a využíval ich na pohyb, Vasily si dal záležať, aby boli znovu prečistené.

Stefanovo krytie na ruskom dvore bolo v podobe fiktívnej pozície – ako Vasilyho poradca pre medzinárodné aféry. Tajná polícia sa ale pohybovala nevidená a nepočutá - stenami.

Odskrutkoval teda uzáver a nasúkal sa do vcelku priestrannej šachty. Po štyroch sa plazil aj s plyšákom smerom k Stefanovým komnatám na opačnom konci paláca.

Sotva na polceste ale zachytil pohyb pred sebou a ustrnul. V absolútnej tme uvidel slabučký lúč svetla z tlmenej baterky a v šachte pred ním sa zjavil Stefan, v ruke fľaša Vodky. Tiež mal pod očami kruhy a na sebe náhodne nájdené handry.

Obaja muži na seba pozreli.

„Tiež si nemohol spať?“ hádal Stefan.

Vasily prikývol. „Už si pod parou?“

„Ani zďaleka.“

Doplazili sa k rozšírenému priestoru a neohrabane sa posadili pred seba, skrytí v útrobách paláca. Stefan sa zamyslene zamračil na plyšáka vo Vasilyho náručí. „Čo to je?“

Kráľ pohladil umelú mačku. „Darček pre teba.“ Podal mu ju. Potom si vzal na výmenu fľašu a napil sa.

„Prečo mi dávaš hračku?“ nechápal špeh.

Vasily mykol plecami. „Povedal si mi, že by si chcel mať zvieratká. Tak som ti zohnal mačku.“

„Vypchatú?“ Stefan bol stále v pomykove.

Vasily zagúľal očami. „No nezoženiem ti skutočnú, kým sa neuistím, že nepoškodíš túto,“ ohradil sa. Potom fľaša kolovala naspäť k Stefanovi.

Špión nadvihol kútik pier a konečne pohladil to chlpaté stvorenie. „Ty si ma vážne počúval,“ v hlase mal prekvapenie. Potom si dal niekoľko dúškov alkoholu.

„Občas to robím. Vraj je táto vlastnosť dobrá pre kráľov,“ odvetil sarkasticky Vasily, len čo sa znovu dostal k alkoholu. Za ten krátky čas stiahli takmer celú fľašu.

„Ďakujem,“ povedal Stefan s úprimnosťou v očiach. „Budem sa o ňu starať ako o živú.“

Vasily sa zasmial. „Nemáš strach zo zvierat? Po tom, čo sa ti stalo?“ vyrukoval s najnevhodnejšou otázkou, aká mu napadla.

Stefan sa už naučil, že tento nepodarený Rus má takmer nulový filter medzi mozgom a ústami. Logol si viac Vodky, oprel sa hlavou o stenu za ním a privrel oči. Bolo logické predpokladať, že po tom čo ho uhryzla besná líška a on umrel v strašných bolestiach na besnotu, niečo to na ňom zanechá. „Ani nie,“ priznal neutrálnym hlasom. „Hlavne keď viem, že mi už žiadny vírus neublíži.“

Nastalo ticho, počas, ktorého obaja dopíjali zvyšky alkoholu.

„Čo ty?“ nadhodil Stefan. „Nejaké traumy?“

Kráľ si pretrel oči. „Už zase som sa v snoch topil,“ priznal. Ani zďaleka nebol dosť ožratý na tento rozhovor. Sotva v náladičke.

„Nikdy predtým si podobnú situáciu nezažil?“

Vasily krútil hlavou. „Plávať viem odkedy sa pamätám. Svojho času som chodil surfovať na cunami.“ Ibaže nikdy ho ku dnu neťahal nejaký sprostý padák, aby mu pripomenul, že aj nesmrteľní môžu umrieť, keď príroda zavelí.

„Ja viem, dvor ma párkrát poslal strážiť ťa,“ priznal špión.

Vasily sa ani nenamáhal tváriť prekvapene. „Koľkokrát si ma pozoroval, keď som o tebe ani nevedel?“

Častejšie, než by si Stefan priznal. „Bola to moja práca,“ zašomral na svoju obranu. „Akoby si ty o mne nevedel skôr, než som ti bol oficiálne predstavený!“

Vasily sa zazubil. O Tajnej polícii nemal vedieť až do porážky Juliusa, ale keďže je zvedavý, klebetný, a rád vyvíja špionážnu techniku, o všetkom vedel s viac než storočným predstihom. „Pretože si pretiahol šľachtu takmer na každom dvore a ešte aj vo Valhalle!“

„Nikto sa nesťažoval,“ argumentoval Stefan.

Vasily si trel spánky. Isteže sa nikto nesťažoval – na Stefana sa spievali ódy. Niekedy ľutoval, kde všade má ploštice a čo všetko si vďaka nim vypočul. “Myslím, že valkýry majú trochu iný názor.”

Stefan nahodil nevinný úsmev a pohladil vypchaté stvorenie.

Kráľ stiahol posledné kvapky Vodky a zhlboka sa nadýchol. “Prečo nechceš ísť na dvor za Elenou?” vyrukoval s ďalšou ťažšou otázkou.

Stefanova tvár potemnela. Potom posmutnela. “Nepatrím tam. Elenu mám nadovšetko rád, je to moja sestra, ale...” nedokázal nájsť vysloviteľný dôvod. “Nie je to môj svet.”

Vasily nadvihol obočie. “Prečo by nebol? Na mojom dvore oxiduješ už desaťročia a celkom sa ti darí. Aj keď je to len krytie pre tvoje špiónske machinácie.”

Stefan bol dlho ticho, než si usporiadal myšlienky. “Pretože vždy keď sa zúčastním nejakej akcie plnej šľachticov, vidím len tú chatrč v ktorej som vyrástol a umrel. Miesto, kde sme mali jedlo niekedy len raz denne a kde som nosil oblečenie po súrodencoch. Vieš, že písať a čítať som sa naučil až po premene?” Vážne pozrel kráľovi do očí. “Paláce nie sú pre mňa, pokiaľ v nich nepracujem.”

To bola jedna z najsmutnejších vecí, akú Vasily kedy počul. Bez premýšľania sa naklonil bližšie a zovrel Stefanovu voľnú ruku. „Ako môžeš niečo také povedať? Nie si odlišný od nikoho z nás. Krvácaš rovnako ako my, cítiš bolesť rovnako ako my.“  Pozrel mu do očí. „A ak ti niekto niekedy povedal niečo iné, daj mi ich mená a ja im to už... názorne vysvetlím. Ale budem potrebovať alibi.“

Stefan potlačil hromadiace sa slzy a trpko sa usmial. Aj keď to vyznie smiešne, tieto slová počul prvýkrát. Smrkol. „Ďakujem, Veličenstvo.“

Vasily nadvihol kútik pier. „To je prvýkrát čo si ma nenazval súdruhom. Zlepšuješ sa,“ pochválil ho.

„Len som mal slabú chvíľu,“ ospravedlnil sa sarkasticky Stefan.

Kráľ mu prehrabol strapaté vlasy. Bolo to podivne intímne gesto, ktoré robilo niečo s jeho žalúdkom. Pohladil Stefana po líci a pokračoval nižšie, po krčnej tepne až ku kľúčnej kosti. Tam sa pre svoje vlastné dobro zastavil. Postrehol však, ako sa špiónovi zrýchlil dych. Sám naprázdno preglgol.

Stefan sa tiež naklonil bližšie, oči temné ako noc. „Zahrávaš sa s ohňom, súdruh,“ varoval Vasilyho šeptom.

„Ohňa sa nebojím,“ odšepkal šľachtic takmer nečujne. „Ty snáď áno? Po tom, čo si zviedol polovicu Valhally?“

Stefan zamrkal, schmatol obe Vasilyho ruky a pritisol mu ich k stene pri ktorej kráľ sedel. To ich ale dostalo do ešte väčšej blízkosti. „Počujem v tvojom hlase... žiarlivosť?“ podpichol ho.

Vasily odmietol odpovedať. Hrdosť mu to nedovolila.

Stefan sa diabolsky usmial a zľahka dýchol kráľovi na krk, čo malo za následok príjemnú triašku. Vasily prichádzal o kontrolu. Ich postavenie je možno nerovné, ale Stefan je od neho starší. A teda silnejší. Nebol si istý, či sa mu tá myšlienka páči, hoci niektoré časti jeho... anatómie... neprotestovali.

„Ak ťa to upokojí, nebola to ani štvrťka Valhally. Ich chlapi sú nudní,“ zamrmlal Stefan do ucha svojej obeti. „Nikdy by nepoleteli do vesmíru s atómovou bombou.“

Vasily privrel oči. Takému komplimentu sa nedalo odolať. „Možno preto, že majú lepší pud sebazáchovy?“

Stefan odhalil zuby a škrabol nimi Vasilyho na krku. „To slovo mi je neznáme.“

Na to už prišiel. Odvážil sa pozrieť do tváre tohto nebezpečného špióna a práve v tej chvíli im zhasla slabá baterka. Ocitli sa v absolútnej tme.

Vasily cítil na perách Stefanov dych. „Jeden ukradnutý moment v temnote, o ktorom sa nikto nikdy nedozvie?“ navrhol špión hlbokým hlasom.

Kráľovi po líci stiekla zradná slza. „To je jediné, na čo máme nárok?“

Stefan im spojil čelá. „V našom postavení áno. Pretože svet je... rozbitý.“ A potom ho pobozkal. Jemne, zľahka.

Bolo to najlepšie zakázané ovocie, aké Vasily kedy ochutnal. Pootvoril pery a vyšiel Stefanovi v ústrety. V srdci cítil tupú bolesť, vediac, že toto môže byť ich jediný skutočný moment, kde nemusia nič predstierať. Špión musel vycítiť jeho myšlienky, pretože mu uvoľnil ruky a jednu dlaň mu priložil na srdce, ktoré nebilo divoko ako by očakával. Naopak, bolo v absolútnom kľude. Akoby našlo svoj mier. Po lícach mu stieklo viac sĺz. Keď sa dotkol Stefanovej tváre, zistil, že ani jeho oči nezostali suché.

Prečo je toto situácia, v ktorej musia plakať, keď iní v nej nachádzajú radosť? Prečo sa musia ukrývať?

Trvalo dlhé minúty, než sa od seba zadýchaní odtrhli. Neochotne sa znovu posadili oproti sebe, aby sa im vrátila sebakontrola. „Stefan?“ ozval sa Vasily do ticha, ktoré nastalo.

„Hm?“

Kráľ si zotrel slzy. „Ďakujem, že si mi dal svoju krv. Bez nej by som tak dlho na mori nevydržal,“ povedal úprimne.

Stefan sa v tme zmierlivo usmial. „Vasily? Ďakujem, že si ma nepustil.“

Naposledy si pevne zovreli dlane a potom sa pobrali opačným smerom naspäť do svojich životov oddelených privilégiami, postavením a minulosťou.