V ďalšom živote 014

 

Nadišla tretia noc Vasilyho a Stefanovho pobytu v oceáne a obaja vedeli, že je posledná. Obloha sa vyčistila a ranné slnko im odoberie posledné sily, ktoré v nich zostávali. Obaja boli spálení, oči vyštípané a červené od soli. Napriek tomu sa naďalej držali za ruky, pretože aspoň nechceli umrieť osamote. Všetko ich bolelo.

„Vieš, ak by si sa napil, moja krv by ťa udržala nažive možno ďalšie dva dni,“ vyslovil nakoniec Stefan očividný fakt.

Vasily sa zamračil. Vážne mu ten blázon navrhol, aby ho vysal strávil v tomto mokrom pekle ďalšie dva dni a ešte k tomu sám? „Stefan, naozaj si nemôžeš myslieť, že by som sa znížil k tomu, aby som ťa využil ako krvnú banku,“ štekol.

„Prečo? Nie je dôvod, aby sme umreli obaja. Pri troche šťastia ťa more eventuálne niekam vyplaví. Chce to len čas.“

Vasilyho frustrovalo, že musia ležať a ani na seba nemôžu pozrieť bez toho, aby skončili pod hladinou. „Pretože nie si nádoba na krv a nenapijem sa od niekoho, kto je rovnako slabý ako ja!“ zdôraznil. Možno pomaly šalie, ale nejaké morálne zásady mu ešte zostali.

„Si kráľ, Vasily. Ty budeš upírom chýbať viac než ja,“ pokúšal sa ho presvedčiť Stefan. A možno aj seba. Nechcel umrieť, vážne nie. Ale ak má šancu zachrániť niekoho iného...

Vasily v sebe našiel dosť síl na to kopnúť svojho spoločníka do nohy. „Netáraj nezmysly! Je mi jedno aký komplex menejcennosti máš, hodnota tvojho života nie je o nič nižšia než moja a keby sme boli na pevnej zemi, ochotne ti to vtlčiem do tej nepodarenej makovice, ktorou premýšľaš!“

Stefan sa odmlčal. Nemôže ho vyslovene prinútiť napiť sa. S pohľadom upretým na hviezdy sa lúčil so životom. „Prečo nechceš bojovať o svoj život, Vasily?“

„Pretože ho nechcem mať na úkor tvojho,“ odpovedal kráľ pokojne, tiež stratený vo hviezdach.

Tak preto ho poddaní tak zbožňujú. A Najvyšší dvor tiež. Kráľ so srdcom a chrbtovou kosťou. Rusko bude jeho stratu niesť ťažko. Stefan, na druhej strane... bude chýbať iba Elene. Jeho sestra je jediná rodina, ktorá mu ostala. Pochyboval, že vôbec dostane hrob. Načo aj? Nebude telo, ktoré by pochovali.

„Aspoň budeme vedieť, že sme zachránili tento výhľad pre generácie po nás,“ zašepkal Vasily. „Uvidia hviezdy a slnko. Obláčiky. Dúhu.“

V tom mal pravdu. Vybojovali vojnu s mocným nepriateľom, aj keď mali pomoc. „Myslíš, že sa niekedy vrátia? Tí, ktorí nám pomohli?“

Vasily v to dúfal. „Jedného dňa áno. Možno nie hneď, ale verím že Camael ich nakoniec presvedčí. Alebo postaví nové lode.“

Ktoré oni dvaja neuvidia. Nikdy nespoznajú nové civilizácie. Ak sa aj reinkarnujú, nikdy nebudú vedieť kým boli. Čo dosiahli. Koľko sa naučili. „Budeš mi chýbať,“ priznal Stefan po ďalšej chvíli ticha. „Ty, aj všetky naše hádky.“

Vasily si musel prikryť ústa, aby nevzlykol. Tak veľmi nechcel umrieť. Mal pocit, že ešte nie je čas. Že sú veci, ktoré nestihol urobiť. Slová, ktoré nestihol vypovedať. „Keby bol svet iný... keby sme neboli kým sme...“

„Ja viem,“ povzdychol si Stefan. „Ja viem, Vasily. Možno v ďalšom živote.“ To už plakal aj on. Nič iné im neostávalo.

Obloha na východe začala modrať s prichádzajúcim slnkom. Dvaja vyčerpaní upíri sa prisunuli bližšie k sebe, ruky pevne spojené.

Než ich však zasiahli prvé lúče, čosi sa zmenilo. Vasily sa pomrvil. „Nemáš pocit, že sa ochladilo?“ Prisahal by, že teplota vody klesla takmer na nulu.

Odrazu oblohu zastreli husté mraky a začalo... snežiť? Necelú minútu na to sa zablyslo a nad nimi sa zjavili dve mocné ženy, vznášajúce sa nad vodou.

„Rebecca! Winter!“ zvolal Stefan cez ubolené hrdlo.

Winter mávla rukou a voda sa sčerila. Pod nimi sa vytvorila ľadová kryha, ktorá vystúpala na hladinu a zdvihla aj dvoch vyčerpaných upírov, ktorí sa vysilene postavili na drsný ľad. Vymenili si šťastné pohľady.

„Našli nás!“ vykríkol Vasily a krátko objal Stefana. „Budeme žiť!“

Vládkyne zimy a jesene sa hladko zniesli na kryhu k nim a hneď im do rúk pchali termosky s hyperborejskou tekutinou, aby sa napili. Obaja ich prakticky exli a hneď sa cítili lepšie.

„Ste v poriadku? Máte zranenia?“ kontrolovala hneď Rebecca a bez váhania ich začala prehmatávať.

„Nič nám nie je,“ povedal Stefan a nechal sa ňou podoprieť. „Ako ste nás našli?“

Rebecca mu odhrnula vlasy z tváre. „Cez vašu krv. Lydia mala vzorku tej tvojej a Miroslava vyhrabala ampulku tej Vasilyho. Len nám chvíľu trvalo zamerať vás na vode,“ vysvetlila. Presne takto svojho času našla princeznú Abigail a upíra Helia. Chcelo to neskutočné sústredenie a množstvo nebezpečnej mágie, ale s Winterinou pomocou vyhrali preteky s časom. „Poďme odtiaľto! Ostatné si môžeme povedať neskôr.“ Zovrela Stefana a premiestnila sa s ním priamo na ošetrovňu na Najvyšší dvor, kde si ho prevzali doktori. Sekundu na to bol na lôžko doručený aj Vasily. Okamžite dostali infúzie krvi a hyperborejskej tekutiny. Z oblečenia museli byť vystrihaní a pokožku im natreli čímsi hojivým.

Rebecca si konečne vydýchla. Jej poddaní sú naspäť doma.

„Čakajú ich neľahké správy,“ povedala Winter, keď sa vzdialili, aby im dopriali súkromie.

„Tie počkajú do zajtra. Zaslúžia si deň na zotavenie,“ rozhodla Rebecca. „Ďakujem za pomoc.“

Winter len mávla rukou. „Nemáš za čo. Idem zistiť, aké zlé to je na ostatných dvoroch.“ A zmizla.

Rebecca sa oprela o stenu a pretrela si tvár. Nespala celé tri dni a všetko na ňu začínalo doliehať. Pozrela na dvoch zoslabnutých upírov, ktorí frflali na ošetrovateľov, že ich držia v posteliach a odmietajú ich pustiť, hoci by sotva zvládli stáť na nohách. Dávala im tak dve hodiny, než sa znova začnú hašteriť.

 

 

Lydia mala so Stefanom dlhú poradu po tom všetkom, čo sa na nesmrteľných nahrnulo. Napriek tomu, že bohyňa už Tajnú políciu nevedie, stále je ich najdôveryhodnejšou poradkyňou. Keď skončila, po zvyšok dňa sa zdržala v Moskve, než sa bude musieť vrátiť do podsvetia.

Vasily ju večer našiel v tichom, sviečkami osvetlenom salóniku s pohárikom vína. Pridal sa k nej a keď ju uistil, že je v poriadku a už mal svoje povinné psychologické sedenie s Erin Anglickou, zaviedol rozhovor na inú tému.

„Niežeby som chcel kecať do procesov Tajnej polície, ale naozaj si myslíš, že metóda losovania je vhodná na určenie toho, kto pôjde na prakticky samovražednú misiu? Obzvlášť, keď je do losovania zahrnutý aj samotný šéf?“ Hodil sa do kresla oproti nej.

Svetlovláska zamyslene zamrkala. „Prosím?“

Vasily vytiahol fľašu Vodky a napil sa priamo z nej. „Stefan so mnou letel hore, pretože medzi sebou Tajná polícia losovala a on prehral.“

Lydia nenápadne zdvihla kútik pier a pozrela naňho, akoby vedela niečo čo on nie. „To ti povedal? Že prehral?“

Kráľ prikývol a opomenul si všimnúť vševediacky záblesk v očiach Stefanovej bývalej šéfky.

Lydia si odpila z vína. Chvíľu bola ticho, ako hľadala správne slová a potajme sa dobre bavila. „Vasily, Tajná polícia dokázala fungovať po stovky rokov len vďaka tomu, že na misie nebol nikto posielaný nedobrovoľne.“

Rus sa zastavil s fľašou na polceste k perám. Čo mu to práve povedala?

Bohyňa sa priateľsky usmiala a pohladila ho po ramene. „Stefan nikdy nešiel tam, kam by sám nechcel.“ Ani len ona by ho k tomu nedokázala prinútiť. Ten upír je tvrdohlavý ako mulica.

Vasiymu sa zatriasla ruka, až musel odložiť milovanú fľašu. „Takže so mnou letel...“ nedokončil.

„Pretože sa tak rozhodol,“ dokončila zaňho.

Ticho okolo nich zhustlo, ako sa kráľovi v mozgu otáčali kolečká. Stefan sa nechal vystreliť do vesmíru sám od seba? „Prečo?“ nechápal.

Lydia odložila pohár a povzdychla si. „Myslím, že to vieš,“ odvetila pokojným, vyrovnaným hlasom. „Možno z rovnakého dôvodu, prečo si ty bol ochotný s krikom kritizovať svojich vládcov za to, že ho poslali na misiu, kde bol mučený.“

Zružovel. Sú to roky, čo bol jačať na veľkráľov za to, že Stefan bol takmer zabitý na Blízkom  východe. Bol však v tom, že o jeho malom výbuchu hnevu sa nikto nedozvedel.

Lydia sa zasmiala. „Možno vládnem peklu, ale stále s nimi komunikujem,“ upozornila ho.

Vasily uprel pohľad von z okna, aby jej nemusel čeliť. Radšej by žil s myšlienkou, že Stefan bol k ich výletu do vesmíru prinútený.

Lydia sa nad ním zľutovala a posadila sa na operadlo jeho kresla, aby ho mohla čiastočne objať. „Vieš, že je to v poriadku, však?“ povedala jemne, akoby prehovárala k vydesenému mačiatku. „Pre vás oboch.“

Upír zovrel pery. Nič nie je v poriadku a najmenej v poriadku sú oni dvaja – mentálne! „Som kráľ, Lydia,“ šepol.

„Si bytosť ako my všetci,“ opravila ho.

Neodpovedal. Len hľadel do neznáma a bojoval sám so sebou.

Bohyňa ho súcitne hladila po ramene. Toto by preňho nemal byť ťažký rozhovor. Vasily mal vyskočiť na nohy, preletieť palácom a nakričať na Stefana za jeho riskantný čin. Stefan sa mal tiež rozkričať, aby dal najavo, že samozrejme by išiel znovu a nenechal Vasilyho na náročnej misii samého.

Ibaže nič z toho sa neodohralo.

Kráľ nikdy nepôjde za špiónom, aby mu povedal, že vie o jeho malom klamstve. Namiesto toho si všetko nechá pre seba. A Stefan bude naďalej pokračovať vo svojej práci, jedným očkom strážiť Vasilyho a ich hádky budú pokračovať v neutrálnom duchu.

Povzdychla si. „Možno svet ľudí predsa len prenikol do toho nášho a zničil čo mohlo byť.“

 

***

Vasily sa prebudil s tým, že zase sníval o tom, ako sa topí pod hladinou mora, padák ho sťahuje nižšie a nižšie a on sa nie a nie vyslobodiť.

Unavene sa posadil a pritisol si k telu vankúš, aby ho mohol zovrieť.

Toto je už desiaty raz, čo sa budí z rovnakej nočnej mory. Hlavná terapeutka všetkých upírov, Erin Anglická, ho varovala, že sa to môže stať. So Stefanom možno zvládli nepanikáriť v kritickej situácii, primárne vďaka ich veku, ale to neznamená, že neutrpeli traumu. A tá rada vystrkovala svoje rožky práve keď sa odhodlal spať.

Vzdychol a pozrel na hodinky. Krátko po polnoci.

Dnes to už na spánok nevidel, takže si cucol z hyperborejskej tekutiny a hodil na seba vyťahané tepláky. Potom prešiel ku skrini, kde mal schovanú tašku s plyšovou hračkou – chlpatou bielou mačkou v životnej veľkosti. Stále nemohol uveriť, že si dal tú námahu ju zohnať. Vytiahol ju na svetlo a prešiel k ventilačnej šachte v jeho kúpeľni. Šachty sa už dávno nepoužívajú – má modernú vzduchotechniku a klimatizáciu, ale sú tu ako pozostatok z dôb dávno minulých, keď tu mal ešte aj tajné chodby a tunely. Odkedy prišiel Stefan a využíval ich na pohyb, Vasily si dal záležať, aby boli znovu prečistené.

Stefanovo krytie na ruskom dvore bolo v podobe fiktívnej pozície – ako Vasilyho poradca pre medzinárodné aféry. Tajná polícia sa ale pohybovala nevidená a nepočutá, stenami.

Odskrutkoval teda uzáver a nasúkal sa do vcelku priestrannej šachty. Po štyroch sa plazil aj s plyšákom smerom k Stefanovým komnatám na opačnom konci paláca.

Sotva na polceste ale zachytil pohyb pred sebou a ustrnul. V absolútnej tme uvidel slabučký lúč svetla z tlmenej baterky a v šachte pred ním sa zjavil Stefan, v ruke fľaša Vodky. Tiež mal pod očami kruhy a na sebe náhodne nájdené handry.

Obaja muži na seba pozreli.

„Tiež si nemohol spať?“ hádal Stefan.

Vasily prikývol. „Už si pod parou?“

„Ani zďaleka.“

Doplazili sa k rozšírenému priestoru a neohrabane sa posadili pred seba, skrytí v útrobách paláca. Stefan sa zamyslene zamračil na plyšáka vo Vasilyho náručí. „Čo to je?“

Kráľ pohladil umelú mačku. „Darček pre teba.“ Podal mu ju. Potom si vzal na výmenu fľašu a napil sa.

„Prečo mi dávaš hračku?“ nechápal špeh.

Vasily mykol plecami. „Povedal si mi, že by si chcel mať zvieratká. Tak som ti zohnal mačku.“

„Vypchatú?“ Stefan bol stále v pomykove.

Vasily zagúľal očami. „No nezoženiem ti skutočnú, kým sa neuistím, že nepoškodíš túto,“ ohradil sa. Potom fľaša kolovala naspäť k Stefanovi.

Špión nadvihol kútik pier a konečne pohladil to chlpaté stvorenie. „Ty si ma vážne počúval,“ v hlase mal prekvapenie. Potom si dal niekoľko dúškov alkoholu.

„Občas to robím. Vraj je táto vlastnosť dobrá pre kráľov,“ odvetil sarkasticky Vasily, len čo sa znovu dostal k alkoholu. Za ten krátky čas stiahli takmer celú fľašu.

„Ďakujem,“ povedal Stefan s úprimnosťou v očiach. „Budem sa o ňu starať ako o živú.“

Vasily sa zasmial. „Nemáš strach zo zvierat? Po tom, čo sa ti stalo?“ vyrukoval s najnevhodnejšou otázkou, aká mu napadla.

Stefan sa už naučil, že tento nepodarený Rus má takmer nulový filter medzi mozgom a ústami. Logol si viac Vodky, oprel sa hlavou o stenu za ním a privrel oči. Bolo logické predpokladať, že po tom čo ho uhryzla besná líška a on umrel v strašných bolestiach na besnotu, niečo to na ňom zanechá. „Ani nie,“ priznal neutrálnym hlasom. „Hlavne keď viem, že mi už žiadny vírus neublíži.“

Nastalo ticho, počas, ktorého obaja dopíjali zvyšky alkoholu.

„Čo ty?“ nadhodil Stefan. „Nejaké traumy?“

Kráľ si pretrel oči. „Už zase som sa v snoch topil,“ priznal. Ani zďaleka nebol dosť ožratý na tento rozhovor. Sotva v náladičke.

„Nikdy predtým si podobnú situáciu nezažil?“

Vasily krútil hlavou. „Plávať viem odkedy sa pamätám. Svojho času som chodil surfovať na cunami.“ Ibaže nikdy ho ku dnu neťahal nejaký sprostý padák, aby mu pripomenul, že aj nesmrteľní môžu umrieť, keď príroda zavelí.

„Ja viem, dvor ma párkrát poslal strážiť ťa,“ priznal špión.

Vasily sa ani nenamáhal tváriť prekvapene. „Koľkokrát si ma pozoroval, keď som o tebe ani nevedel?“

Častejšie, než by si Stefan priznal. „Bola to moja práca,“ zašomral na svoju obranu. „Akoby si ty o mne nevedel skôr, než som ti bol oficiálne predstavený!“

Vasily sa zazubil. O Tajnej polícii nemal vedieť až do porážky Juliusa, ale keďže je zvedavý, klebetný, a rád vyvíja špionážnu techniku, o všetkom vedel s viac než storočným predstihom. „Pretože si pretiahol šľachtu takmer na každom dvore a ešte aj vo Valhalle!“

„Nikto sa nesťažoval,“ argumentoval Stefan.

Vasily si trel spánky. Isteže sa nikto nesťažoval – na Stefana sa spievali ódy. Niekedy ľutoval, kde všade má ploštice a čo všetko si vďaka nim vypočul. “Myslím, že valkýry majú trochu iný názor.”

Stefan nahodil nevinný úsmev a pohladil vypchaté stvorenie.

Kráľ stiahol posledné kvapky Vodky a zhlboka sa nadýchol. “Prečo nechceš ísť na dvor za Elenou?” vyrukoval s ďalšou ťažšou otázkou.

Stefanova tvár potemnela. Potom posmutnela. “Nepatrím tam. Elenu mám nadovšetko rád, je to moja sestra, ale...” nedokázal nájsť vysloviteľný dôvod. “Nie je to môj svet.”

Vasily nadvihol obočie. “Prečo by nebol? Na mojom dvore oxiduješ už desaťročia a celkom sa ti darí. Aj keď je to len krytie pre tvoje špiónske machinácie.”

Stefan bol dlho ticho, než si usporiadal myšlienky. “Pretože vždy keď sa zúčastním nejakej akcie plnej šľachticov, vidím len tú chatrč v ktorej som vyrástol a umrel. Miesto, kde sme mali jedlo niekedy len raz denne a kde som nosil oblečenie po súrodencoch. Vieš, že písať a čítať som sa naučil až po premene?” Vážne pozrel kráľovi do očí. “Paláce nie sú pre mňa, pokiaľ v nich nepracujem.”

To bola jedna z najsmutnejších vecí, akú Vasily kedy počul. Bez premýšľania sa naklonil bližšie a zovrel Stefanovu voľnú ruku. „Ako môžeš niečo také povedať? Nie si odlišný od nikoho z nás. Krvácaš rovnako ako my, cítiš bolesť rovnako ako my.“  Pozrel mu do očí. „A ak ti niekto niekedy povedal niečo iné, daj mi ich mená a ja im to už... názorne vysvetlím. Ale budem potrebovať alibi.“

Stefan potlačil hromadiace sa slzy a trpko sa usmial. Aj keď to vyznie smiešne, tieto slová počul prvýkrát. Smrkol. „Ďakujem, Veličenstvo.“

Vasily nadvihol kútik pier. „To je prvýkrát čo si ma nenazval súdruhom. Zlepšuješ sa,“ pochválil ho.

„Len som mal slabú chvíľu,“ ospravedlnil sa sarkasticky Stefan.

Kráľ mu prehrabol strapaté vlasy. Bolo to podivne intímne gesto, ktoré robilo niečo s jeho žalúdkom. Pohladil Stefana po líci a pokračoval nižšie, po krčnej tepne až ku kľúčnej kosti. Tam sa pre svoje vlastné dobro zastavil. Postrehol však, ako sa špiónovi zrýchlil dych. Sám naprázdno preglgol.

Stefan sa tiež naklonil bližšie, oči temné ako noc. „Zahrávaš sa s ohňom, súdruh,“ varoval Vasilyho šeptom.

„Ohňa sa nebojím,“ odšepkal šľachtic takmer nečujne. „Ty snáď áno? Po tom, čo si zviedol polovicu Valhally?“

Stefan zamrkal, schmatol obe Vasilyho ruky a pritisol mu ich k stene pri ktorej kráľ sedel. To ich ale dostalo do ešte väčšej blízkosti. „Počujem v tvojom hlase... žiarlivosť?“ podpichol ho.

Vasily odmietol odpovedať. Hrdosť mu to nedovolila.

Stefan sa diabolsky usmial a zľahka dýchol kráľovi na krk, čo malo za následok príjemnú triašku. Vasily prichádzal o kontrolu. Ich postavenie je možno nerovné, ale Stefan je od neho starší. A teda silnejší. Nebol si istý, či sa mu tá myšlienka páči, hoci niektoré časti jeho... anatómie... neprotestovali.

„Ak ťa to upokojí, nebola to ani štvrťka Valhally. Ich chlapi sú nudní,“ zamrmlal Stefan do ucha svojej obeti. „Nikdy by nepoleteli do vesmíru s atómovou bombou.“

Vasily privrel oči. Takému komplimentu sa nedalo odolať. „Možno preto, že majú lepší pud sebazáchovy?“

Stefan odhalil zuby a škrabol nimi Vasilyho na krku. „To slovo mi je neznáme.“

Na to už prišiel. Odvážil sa pozrieť do tváre tohto nebezpečného špióna a práve v tej chvíli im zhasla slabá baterka. Ocitli sa v absolútnej tme.

Vasily cítil na perách Stefanov dych. „Jeden ukradnutý moment v temnote, o ktorom sa nikto nikdy nedozvie?“ navrhol špión hlbokým hlasom.

Kráľovi po líci stiekla zradná slza. „To je jediné, na čo máme nárok?“

Stefan im spojil čelá. „V našom postavení áno. Pretože svet je... rozbitý.“ A potom ho pobozkal. Jemne, zľahka.

Bolo to najlepšie zakázané ovocie, aké Vasily kedy ochutnal. Pootvoril pery a vyšiel Stefanovi v ústrety. V srdci cítil tupú bolesť, vediac, že toto môže byť ich jediný skutočný moment, kde nemusia nič predstierať. Špión musel vycítiť jeho myšlienky, pretože mu uvoľnil ruky a jednu dlaň mu priložil na srdce, ktoré nebilo divoko ako by očakával. Naopak, bolo v absolútnom kľude. Akoby našlo svoj mier. Po lícach mu stieklo viac sĺz. Keď sa dotkol Stefanovej tváre, zistil, že ani jeho oči nezostali suché.

Prečo je toto situácia, v ktorej musia plakať, keď iní v nej nachádzajú radosť? Prečo sa musia ukrývať?

Trvalo dlhé minúty, než sa od seba zadýchaní odtrhli. Neochotne sa znovu posadili oproti sebe, aby sa im vrátila sebakontrola. „Stefan?“ ozval sa Vasily do ticha, ktoré nastalo.

„Hm?“

Kráľ si zotrel slzy. „Ďakujem, že si mi dal svoju krv. Bez nej by som tak dlho na mori nevydržal,“ povedal úprimne.

Stefan sa v tme zmierlivo usmial. „Vasily? Ďakujem, že si ma nepustil.“

Naposledy si pevne zovreli dlane a potom sa pobrali opačným smerom naspäť do svojich životov oddelených privilégiami, postavením a minulosťou.