Nadišla tretia noc
Vasilyho a Stefanovho pobytu v oceáne a obaja vedeli, že je posledná. Obloha sa
vyčistila a ranné slnko im odoberie posledné sily, ktoré v nich zostávali.
Obaja boli spálení, oči vyštípané a červené od soli. Napriek tomu sa naďalej
držali za ruky, pretože aspoň nechceli umrieť osamote. Všetko ich bolelo.
„Vieš, ak by si sa
napil, moja krv by ťa udržala nažive možno ďalšie dva dni,“ vyslovil nakoniec
Stefan očividný fakt.
Vasily sa
zamračil. Vážne mu ten blázon navrhol, aby ho vysal strávil v tomto mokrom
pekle ďalšie dva dni a ešte k tomu sám? „Stefan, naozaj si nemôžeš myslieť, že
by som sa znížil k tomu, aby som ťa využil ako krvnú banku,“ štekol.
„Prečo? Nie je
dôvod, aby sme umreli obaja. Pri troche šťastia ťa more eventuálne niekam
vyplaví. Chce to len čas.“
Vasilyho
frustrovalo, že musia ležať a ani na seba nemôžu pozrieť bez toho, aby skončili
pod hladinou. „Pretože nie si nádoba na krv a nenapijem sa od niekoho, kto je
rovnako slabý ako ja!“ zdôraznil. Možno pomaly šalie, ale nejaké morálne zásady
mu ešte zostali.
„Si kráľ, Vasily.
Ty budeš upírom chýbať viac než ja,“ pokúšal sa ho presvedčiť Stefan. A možno
aj seba. Nechcel umrieť, vážne nie. Ale ak má šancu zachrániť niekoho iného...
Vasily v sebe
našiel dosť síl na to kopnúť svojho spoločníka do nohy. „Netáraj nezmysly! Je
mi jedno aký komplex menejcennosti máš, hodnota tvojho života nie je o nič
nižšia než moja a keby sme boli na pevnej zemi, ochotne ti to vtlčiem do tej
nepodarenej makovice, ktorou premýšľaš!“
Stefan sa odmlčal.
Nemôže ho vyslovene prinútiť napiť sa. S pohľadom upretým na hviezdy sa lúčil
so životom. „Prečo nechceš bojovať o svoj život, Vasily?“
„Pretože ho
nechcem mať na úkor tvojho,“ odpovedal kráľ pokojne, tiež stratený vo
hviezdach.
Tak preto ho
poddaní tak zbožňujú. A Najvyšší dvor tiež. Kráľ so srdcom a chrbtovou kosťou.
Rusko bude jeho stratu niesť ťažko. Stefan, na druhej strane... bude chýbať iba
Elene. Jeho sestra je jediná rodina, ktorá mu ostala. Pochyboval, že vôbec
dostane hrob. Načo aj? Nebude telo, ktoré by pochovali.
„Aspoň budeme
vedieť, že sme zachránili tento výhľad pre generácie po nás,“ zašepkal Vasily.
„Uvidia hviezdy a slnko. Obláčiky. Dúhu.“
V tom mal pravdu.
Vybojovali vojnu s mocným nepriateľom, aj keď mali pomoc. „Myslíš, že sa
niekedy vrátia? Tí, ktorí nám pomohli?“
Vasily v to dúfal.
„Jedného dňa áno. Možno nie hneď, ale verím že Camael ich nakoniec presvedčí.
Alebo postaví nové lode.“
Ktoré oni dvaja
neuvidia. Nikdy nespoznajú nové civilizácie. Ak sa aj reinkarnujú, nikdy nebudú
vedieť kým boli. Čo dosiahli. Koľko sa naučili. „Budeš mi chýbať,“ priznal
Stefan po ďalšej chvíli ticha. „Ty, aj všetky naše hádky.“
Vasily si musel
prikryť ústa, aby nevzlykol. Tak veľmi nechcel umrieť. Mal pocit, že ešte nie
je čas. Že sú veci, ktoré nestihol urobiť. Slová, ktoré nestihol vypovedať.
„Keby bol svet iný... keby sme neboli kým sme...“
„Ja viem,“
povzdychol si Stefan. „Ja viem, Vasily. Možno v ďalšom živote.“ To už plakal aj
on. Nič iné im neostávalo.
Obloha na východe
začala modrať s prichádzajúcim slnkom. Dvaja vyčerpaní upíri sa prisunuli
bližšie k sebe, ruky pevne spojené.
Než ich však
zasiahli prvé lúče, čosi sa zmenilo. Vasily sa pomrvil. „Nemáš pocit, že sa
ochladilo?“ Prisahal by, že teplota vody klesla takmer na nulu.
Odrazu oblohu
zastreli husté mraky a začalo... snežiť? Necelú minútu na to sa zablyslo a nad
nimi sa zjavili dve mocné ženy, vznášajúce sa nad vodou.
„Rebecca! Winter!“
zvolal Stefan cez ubolené hrdlo.
Winter mávla rukou
a voda sa sčerila. Pod nimi sa vytvorila ľadová kryha, ktorá vystúpala na
hladinu a zdvihla aj dvoch vyčerpaných upírov, ktorí sa vysilene postavili na
drsný ľad. Vymenili si šťastné pohľady.
„Našli nás!“
vykríkol Vasily a krátko objal Stefana. „Budeme žiť!“
Vládkyne zimy a
jesene sa hladko zniesli na kryhu k nim a hneď im do rúk pchali termosky s
hyperborejskou tekutinou, aby sa napili. Obaja ich prakticky exli a hneď sa
cítili lepšie.
„Ste v poriadku?
Máte zranenia?“ kontrolovala hneď Rebecca a bez váhania ich začala prehmatávať.
„Nič nám nie je,“
povedal Stefan a nechal sa ňou podoprieť. „Ako ste nás našli?“
Rebecca mu
odhrnula vlasy z tváre. „Cez vašu krv. Lydia mala vzorku tej tvojej a Miroslava
vyhrabala ampulku tej Vasilyho. Len nám chvíľu trvalo zamerať vás na vode,“
vysvetlila. Presne takto svojho času našla princeznú Abigail a upíra Helia.
Chcelo to neskutočné sústredenie a množstvo nebezpečnej mágie, ale s Winterinou
pomocou vyhrali preteky s časom. „Poďme odtiaľto! Ostatné si môžeme povedať
neskôr.“ Zovrela Stefana a premiestnila sa s ním priamo na ošetrovňu na
Najvyšší dvor, kde si ho prevzali doktori. Sekundu na to bol na lôžko doručený
aj Vasily. Okamžite dostali infúzie krvi a hyperborejskej tekutiny. Z oblečenia
museli byť vystrihaní a pokožku im natreli čímsi hojivým.
Rebecca si konečne
vydýchla. Jej poddaní sú naspäť doma.
„Čakajú ich
neľahké správy,“ povedala Winter, keď sa vzdialili, aby im dopriali súkromie.
„Tie počkajú do
zajtra. Zaslúžia si deň na zotavenie,“ rozhodla Rebecca. „Ďakujem za pomoc.“
Winter len mávla
rukou. „Nemáš za čo. Idem zistiť, aké zlé to je na ostatných dvoroch.“ A
zmizla.
Rebecca sa oprela
o stenu a pretrela si tvár. Nespala celé tri dni a všetko na ňu začínalo
doliehať. Pozrela na dvoch zoslabnutých upírov, ktorí frflali na ošetrovateľov,
že ich držia v posteliach a odmietajú ich pustiť, hoci by sotva zvládli stáť na
nohách. Dávala im tak dve hodiny, než sa znova začnú hašteriť.
Lydia mala so
Stefanom dlhú poradu po tom všetkom, čo sa na nesmrteľných nahrnulo. Napriek
tomu, že bohyňa už Tajnú políciu nevedie, stále je ich najdôveryhodnejšou
poradkyňou. Keď skončila, po zvyšok dňa sa zdržala v Moskve, než sa bude musieť
vrátiť do podsvetia.
Vasily ju večer
našiel v tichom, sviečkami osvetlenom salóniku s pohárikom vína. Pridal sa k
nej a keď ju uistil, že je v poriadku a už mal svoje povinné psychologické
sedenie s Erin Anglickou, zaviedol rozhovor na inú tému.
„Niežeby som chcel
kecať do procesov Tajnej polície, ale naozaj si myslíš, že metóda losovania je
vhodná na určenie toho, kto pôjde na prakticky samovražednú misiu? Obzvlášť,
keď je do losovania zahrnutý aj samotný šéf?“ Hodil sa do kresla oproti nej.
Svetlovláska
zamyslene zamrkala. „Prosím?“
Vasily vytiahol
fľašu Vodky a napil sa priamo z nej. „Stefan so mnou letel hore, pretože medzi
sebou Tajná polícia losovala a on prehral.“
Lydia nenápadne
zdvihla kútik pier a pozrela naňho, akoby vedela niečo čo on nie. „To ti
povedal? Že prehral?“
Kráľ prikývol a
opomenul si všimnúť vševediacky záblesk v očiach Stefanovej bývalej šéfky.
Lydia si odpila z
vína. Chvíľu bola ticho, ako hľadala správne slová a potajme sa dobre bavila.
„Vasily, Tajná polícia dokázala fungovať po stovky rokov len vďaka tomu, že na
misie nebol nikto posielaný nedobrovoľne.“
Rus sa zastavil s
fľašou na polceste k perám. Čo mu to práve povedala?
Bohyňa sa
priateľsky usmiala a pohladila ho po ramene. „Stefan nikdy nešiel tam, kam by
sám nechcel.“ Ani len ona by ho k tomu nedokázala prinútiť. Ten upír je
tvrdohlavý ako mulica.
Vasiymu sa
zatriasla ruka, až musel odložiť milovanú fľašu. „Takže so mnou letel...“
nedokončil.
„Pretože sa tak
rozhodol,“ dokončila zaňho.
Ticho okolo nich
zhustlo, ako sa kráľovi v mozgu otáčali kolečká. Stefan sa nechal vystreliť do
vesmíru sám od seba? „Prečo?“ nechápal.
Lydia odložila
pohár a povzdychla si. „Myslím, že to vieš,“ odvetila pokojným, vyrovnaným
hlasom. „Možno z rovnakého dôvodu, prečo si ty bol ochotný s krikom kritizovať
svojich vládcov za to, že ho poslali na misiu, kde bol mučený.“
Zružovel. Sú to
roky, čo bol jačať na veľkráľov za to, že Stefan bol takmer zabitý na
Blízkom východe. Bol však v tom, že o
jeho malom výbuchu hnevu sa nikto nedozvedel.
Lydia sa zasmiala.
„Možno vládnem peklu, ale stále s nimi komunikujem,“ upozornila ho.
Vasily uprel
pohľad von z okna, aby jej nemusel čeliť. Radšej by žil s myšlienkou, že Stefan
bol k ich výletu do vesmíru prinútený.
Lydia sa nad ním
zľutovala a posadila sa na operadlo jeho kresla, aby ho mohla čiastočne objať.
„Vieš, že je to v poriadku, však?“ povedala jemne, akoby prehovárala k
vydesenému mačiatku. „Pre vás oboch.“
Upír zovrel pery.
Nič nie je v poriadku a najmenej v poriadku sú oni dvaja – mentálne! „Som kráľ,
Lydia,“ šepol.
„Si bytosť ako my
všetci,“ opravila ho.
Neodpovedal. Len
hľadel do neznáma a bojoval sám so sebou.
Bohyňa ho súcitne
hladila po ramene. Toto by preňho nemal byť ťažký rozhovor. Vasily mal vyskočiť
na nohy, preletieť palácom a nakričať na Stefana za jeho riskantný čin. Stefan
sa mal tiež rozkričať, aby dal najavo, že samozrejme by išiel znovu a nenechal
Vasilyho na náročnej misii samého.
Ibaže nič z toho
sa neodohralo.
Kráľ nikdy nepôjde
za špiónom, aby mu povedal, že vie o jeho malom klamstve. Namiesto toho si
všetko nechá pre seba. A Stefan bude naďalej pokračovať vo svojej práci, jedným
očkom strážiť Vasilyho a ich hádky budú pokračovať v neutrálnom duchu.
Povzdychla si.
„Možno svet ľudí predsa len prenikol do toho nášho a zničil čo mohlo byť.“
Vasily sa prebudil
s tým, že zase sníval o tom, ako sa topí pod hladinou mora, padák ho sťahuje
nižšie a nižšie a on sa nie a nie vyslobodiť.
Unavene sa posadil
a pritisol si k telu vankúš, aby ho mohol zovrieť.
Toto je už desiaty
raz, čo sa budí z rovnakej nočnej mory. Hlavná terapeutka všetkých upírov, Erin
Anglická, ho varovala, že sa to môže stať. So Stefanom možno zvládli
nepanikáriť v kritickej situácii, primárne vďaka ich veku, ale to neznamená, že
neutrpeli traumu. A tá rada vystrkovala svoje rožky práve keď sa odhodlal spať.
Vzdychol a pozrel
na hodinky. Krátko po polnoci.
Dnes to už na
spánok nevidel, takže si cucol z hyperborejskej tekutiny a hodil na seba
vyťahané tepláky. Potom prešiel ku skrini, kde mal schovanú tašku s plyšovou
hračkou – chlpatou bielou mačkou v životnej veľkosti. Stále nemohol uveriť, že
si dal tú námahu ju zohnať. Vytiahol ju na svetlo a prešiel k ventilačnej
šachte v jeho kúpeľni. Šachty sa už dávno nepoužívajú – má modernú
vzduchotechniku a klimatizáciu, ale sú tu ako pozostatok z dôb dávno minulých,
keď tu mal ešte aj tajné chodby a tunely. Odkedy prišiel Stefan a využíval ich
na pohyb, Vasily si dal záležať, aby boli znovu prečistené.
Stefanovo krytie
na ruskom dvore bolo v podobe fiktívnej pozície – ako Vasilyho poradca pre
medzinárodné aféry. Tajná polícia sa ale pohybovala nevidená a nepočutá,
stenami.
Odskrutkoval teda
uzáver a nasúkal sa do vcelku priestrannej šachty. Po štyroch sa plazil aj s
plyšákom smerom k Stefanovým komnatám na opačnom konci paláca.
Sotva na polceste
ale zachytil pohyb pred sebou a ustrnul. V absolútnej tme uvidel slabučký lúč
svetla z tlmenej baterky a v šachte pred ním sa zjavil Stefan, v ruke fľaša
Vodky. Tiež mal pod očami kruhy a na sebe náhodne nájdené handry.
Obaja muži na seba
pozreli.
„Tiež si nemohol
spať?“ hádal Stefan.
Vasily prikývol.
„Už si pod parou?“
„Ani zďaleka.“
Doplazili sa k
rozšírenému priestoru a neohrabane sa posadili pred seba, skrytí v útrobách
paláca. Stefan sa zamyslene zamračil na plyšáka vo Vasilyho náručí. „Čo to je?“
Kráľ pohladil
umelú mačku. „Darček pre teba.“ Podal mu ju. Potom si vzal na výmenu fľašu a
napil sa.
„Prečo mi dávaš
hračku?“ nechápal špeh.
Vasily mykol
plecami. „Povedal si mi, že by si chcel mať zvieratká. Tak som ti zohnal
mačku.“
„Vypchatú?“ Stefan
bol stále v pomykove.
Vasily zagúľal
očami. „No nezoženiem ti skutočnú, kým sa neuistím, že nepoškodíš túto,“
ohradil sa. Potom fľaša kolovala naspäť k Stefanovi.
Špión nadvihol
kútik pier a konečne pohladil to chlpaté stvorenie. „Ty si ma vážne počúval,“ v
hlase mal prekvapenie. Potom si dal niekoľko dúškov alkoholu.
„Občas to robím.
Vraj je táto vlastnosť dobrá pre kráľov,“ odvetil sarkasticky Vasily, len čo sa
znovu dostal k alkoholu. Za ten krátky čas stiahli takmer celú fľašu.
„Ďakujem,“ povedal
Stefan s úprimnosťou v očiach. „Budem sa o ňu starať ako o živú.“
Vasily sa zasmial.
„Nemáš strach zo zvierat? Po tom, čo sa ti stalo?“ vyrukoval s najnevhodnejšou
otázkou, aká mu napadla.
Stefan sa už
naučil, že tento nepodarený Rus má takmer nulový filter medzi mozgom a ústami.
Logol si viac Vodky, oprel sa hlavou o stenu za ním a privrel oči. Bolo logické
predpokladať, že po tom čo ho uhryzla besná líška a on umrel v strašných
bolestiach na besnotu, niečo to na ňom zanechá. „Ani nie,“ priznal neutrálnym
hlasom. „Hlavne keď viem, že mi už žiadny vírus neublíži.“
Nastalo ticho,
počas, ktorého obaja dopíjali zvyšky alkoholu.
„Čo ty?“ nadhodil
Stefan. „Nejaké traumy?“
Kráľ si pretrel
oči. „Už zase som sa v snoch topil,“ priznal. Ani zďaleka nebol dosť ožratý na
tento rozhovor. Sotva v náladičke.
„Nikdy predtým si
podobnú situáciu nezažil?“
Vasily krútil
hlavou. „Plávať viem odkedy sa pamätám. Svojho času som chodil surfovať na
cunami.“ Ibaže nikdy ho ku dnu neťahal nejaký sprostý padák, aby mu pripomenul,
že aj nesmrteľní môžu umrieť, keď príroda zavelí.
„Ja viem, dvor ma
párkrát poslal strážiť ťa,“ priznal špión.
Vasily sa ani
nenamáhal tváriť prekvapene. „Koľkokrát si ma pozoroval, keď som o tebe ani
nevedel?“
Častejšie, než by
si Stefan priznal. „Bola to moja práca,“ zašomral na svoju obranu. „Akoby si ty
o mne nevedel skôr, než som ti bol oficiálne predstavený!“
Vasily sa zazubil.
O Tajnej polícii nemal vedieť až do porážky Juliusa, ale keďže je zvedavý,
klebetný, a rád vyvíja špionážnu techniku, o všetkom vedel s viac než storočným
predstihom. „Pretože si pretiahol šľachtu takmer na každom dvore a ešte aj vo
Valhalle!“
„Nikto sa
nesťažoval,“ argumentoval Stefan.
Vasily si trel
spánky. Isteže sa nikto nesťažoval – na Stefana sa spievali ódy. Niekedy
ľutoval, kde všade má ploštice a čo všetko si vďaka nim vypočul. “Myslím, že
valkýry majú trochu iný názor.”
Stefan nahodil
nevinný úsmev a pohladil vypchaté stvorenie.
Kráľ stiahol
posledné kvapky Vodky a zhlboka sa nadýchol. “Prečo nechceš ísť na dvor za
Elenou?” vyrukoval s ďalšou ťažšou otázkou.
Stefanova tvár
potemnela. Potom posmutnela. “Nepatrím tam. Elenu mám nadovšetko rád, je to
moja sestra, ale...” nedokázal nájsť vysloviteľný dôvod. “Nie je to môj svet.”
Vasily nadvihol
obočie. “Prečo by nebol? Na mojom dvore oxiduješ už desaťročia a celkom sa ti
darí. Aj keď je to len krytie pre tvoje špiónske machinácie.”
Stefan bol dlho
ticho, než si usporiadal myšlienky. “Pretože vždy keď sa zúčastním nejakej
akcie plnej šľachticov, vidím len tú chatrč v ktorej som vyrástol a umrel.
Miesto, kde sme mali jedlo niekedy len raz denne a kde som nosil oblečenie po
súrodencoch. Vieš, že písať a čítať som sa naučil až po premene?” Vážne pozrel
kráľovi do očí. “Paláce nie sú pre mňa, pokiaľ v nich nepracujem.”
To bola jedna z
najsmutnejších vecí, akú Vasily kedy počul. Bez premýšľania sa naklonil bližšie
a zovrel Stefanovu voľnú ruku. „Ako môžeš niečo také povedať? Nie si odlišný od
nikoho z nás. Krvácaš rovnako ako my, cítiš bolesť rovnako ako my.“ Pozrel mu do očí. „A ak ti niekto niekedy
povedal niečo iné, daj mi ich mená a ja im to už... názorne vysvetlím. Ale
budem potrebovať alibi.“
Stefan potlačil
hromadiace sa slzy a trpko sa usmial. Aj keď to vyznie smiešne, tieto slová
počul prvýkrát. Smrkol. „Ďakujem, Veličenstvo.“
Vasily nadvihol
kútik pier. „To je prvýkrát čo si ma nenazval súdruhom. Zlepšuješ sa,“
pochválil ho.
„Len som mal slabú
chvíľu,“ ospravedlnil sa sarkasticky Stefan.
Kráľ mu prehrabol
strapaté vlasy. Bolo to podivne intímne gesto, ktoré robilo niečo s jeho
žalúdkom. Pohladil Stefana po líci a pokračoval nižšie, po krčnej tepne až ku
kľúčnej kosti. Tam sa pre svoje vlastné dobro zastavil. Postrehol však, ako sa
špiónovi zrýchlil dych. Sám naprázdno preglgol.
Stefan sa tiež
naklonil bližšie, oči temné ako noc. „Zahrávaš sa s ohňom, súdruh,“ varoval
Vasilyho šeptom.
„Ohňa sa nebojím,“
odšepkal šľachtic takmer nečujne. „Ty snáď áno? Po tom, čo si zviedol polovicu
Valhally?“
Stefan zamrkal,
schmatol obe Vasilyho ruky a pritisol mu ich k stene pri ktorej kráľ sedel. To
ich ale dostalo do ešte väčšej blízkosti. „Počujem v tvojom hlase...
žiarlivosť?“ podpichol ho.
Vasily odmietol
odpovedať. Hrdosť mu to nedovolila.
Stefan sa
diabolsky usmial a zľahka dýchol kráľovi na krk, čo malo za následok príjemnú
triašku. Vasily prichádzal o kontrolu. Ich postavenie je možno nerovné, ale
Stefan je od neho starší. A teda silnejší. Nebol si istý, či sa mu tá myšlienka
páči, hoci niektoré časti jeho... anatómie... neprotestovali.
„Ak ťa to upokojí,
nebola to ani štvrťka Valhally. Ich chlapi sú nudní,“ zamrmlal Stefan do ucha
svojej obeti. „Nikdy by nepoleteli do vesmíru s atómovou bombou.“
Vasily privrel
oči. Takému komplimentu sa nedalo odolať. „Možno preto, že majú lepší pud
sebazáchovy?“
Stefan odhalil
zuby a škrabol nimi Vasilyho na krku. „To slovo mi je neznáme.“
Na to už prišiel.
Odvážil sa pozrieť do tváre tohto nebezpečného špióna a práve v tej chvíli im
zhasla slabá baterka. Ocitli sa v absolútnej tme.
Vasily cítil na
perách Stefanov dych. „Jeden ukradnutý moment v temnote, o ktorom sa nikto
nikdy nedozvie?“ navrhol špión hlbokým hlasom.
Kráľovi po líci
stiekla zradná slza. „To je jediné, na čo máme nárok?“
Stefan im spojil
čelá. „V našom postavení áno. Pretože svet je... rozbitý.“ A potom ho pobozkal.
Jemne, zľahka.
Bolo to najlepšie
zakázané ovocie, aké Vasily kedy ochutnal. Pootvoril pery a vyšiel Stefanovi v
ústrety. V srdci cítil tupú bolesť, vediac, že toto môže byť ich jediný
skutočný moment, kde nemusia nič predstierať. Špión musel vycítiť jeho
myšlienky, pretože mu uvoľnil ruky a jednu dlaň mu priložil na srdce, ktoré
nebilo divoko ako by očakával. Naopak, bolo v absolútnom kľude. Akoby našlo
svoj mier. Po lícach mu stieklo viac sĺz. Keď sa dotkol Stefanovej tváre,
zistil, že ani jeho oči nezostali suché.
Prečo je toto
situácia, v ktorej musia plakať, keď iní v nej nachádzajú radosť? Prečo sa
musia ukrývať?
Trvalo dlhé
minúty, než sa od seba zadýchaní odtrhli. Neochotne sa znovu posadili oproti
sebe, aby sa im vrátila sebakontrola. „Stefan?“ ozval sa Vasily do ticha, ktoré
nastalo.
„Hm?“
Kráľ si zotrel
slzy. „Ďakujem, že si mi dal svoju krv. Bez nej by som tak dlho na mori
nevydržal,“ povedal úprimne.
Stefan sa v tme
zmierlivo usmial. „Vasily? Ďakujem, že si ma nepustil.“
Naposledy si pevne
zovreli dlane a potom sa pobrali opačným smerom naspäť do svojich životov
oddelených privilégiami, postavením a minulosťou.
Děkuji moc, tak snad se dočkáme toho lepšího konce💓
OdpovědětVymazatDěkuji 😊 Jana
OdpovědětVymazatDěkuji 🤍🩵💙
OdpovědětVymazatDakujem pekne!
OdpovědětVymazatVeľmi pekne ďakujem
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatĎakujem 🥰
OdpovědětVymazatĎakujem 🙂
OdpovědětVymazatděkuji
OdpovědětVymazatděkuji
OdpovědětVymazatDěkuji moc.
OdpovědětVymazatDěkuji za kapitolu.
OdpovědětVymazatSmutné. Moc děkuji za další super kapitolu.
OdpovědětVymazat