sobota 28. června 2025

V ďalšom živote 4

 

Stefan sa musel posadiť na posteľ vedľa Vasilyho cely, neschopný stáť na nohách. Smrkol a zotrel si slzy.

Vasily žije!

Vasily neumrel!

Plakal za živým mužom!

Koľká irónia, že sa len vymenia.


Pätnásť rokov. Zjaví sa po pätnástich rokoch, zhodou okolností práve keď sa prevalili podivné únosy v jeho bývalom kráľovstve. Stefan nie je hlúpy, aby si nespojil dve a dve.

Vrátil sa zistiť, čo sa deje.

Čo znamená, že sa mohol vrátiť kedykoľvek.

Neurobil tak. Nenašiel k tomu dostatočný dôvod a fakt, že ani Stefan tým dôvodom nebol, bolel. Nesmierne. Avšak po stáročiach odmietania a zatracovania si jeden zvykne, že nikomu nestojí za boj. Ani len za krátku správu typu Som nažive, idem si po svojom. Vasily.

Vysmial sám seba za predstavu, že sa považoval za dostatočne dôležitého pre niekoho ako je Vasily. Musí zapracovať na svojej naivite.

Pätnásť rokov.

Pätnásť rokov žil s vedomím, že naňho bývalý kráľ čaká v ďalšom živote. Aké by bolo jeho sklamanie, keby umrel a nikto by nečakal? Bolelo by to rovnako?

Niekto je jednoducho odsúdený na samotu, Stefan, pripomenul si. Ako za života, tak po smrti.

„Čo tým myslíš, že umieraš?! Irina?!“ Vasily tentokrát doktorku priamo okríkol.

Upírka na pár sekúnd privrela oči. „Stefan a všetci okolo teba boli vystavení kliatbe, ktorá zabíja. “


 

Abigail prižmúrila oči na Stefana. „Mal si celý komplex plný umierajúcich upírov a ani raz ti nenapadlo, ja neviem, varovať Najvyšší dvor? Verejnosť?“

Stefan zagúľal očami a oprel sa v podivne pohodlnom kresle v susednej miestnosti. „Pretože až do toho momentu to bol lokálny problém Ruska. Musel som jednať rýchlo. Dvaja z mojich poddaných skončili v kóme, než som si vôbec všimol, že sa niečo deje. Potom začali chradnúť ich rodiny.“

Princezná sa k nemu podozrievavo naklonila. „Kto ich preklial?“

„V tej dobe som to netušil,“ priznal. „Obaja boli výskumníci pracujúci na vykopávkach v Čile, kde nedávno otvorili kryptu upírskeho vodcu z čias Atlantídy, a predtým strávili rok v Grécku pri objavovaní tajných hyperborejských základní z obdobia vojny. Kdekoľvek sa na nich mohlo niečo nalepiť a niektorým kliatbam trvá mesiace, kým sa prejavia. Tutanchámonova si napríklad dala načas a tá nebola ani precízna.“

Abby si prekrížila ruky na hrudi, rozhodujúc sa či mu má veriť, alebo ho vysmiať. „Takže ti padli dvaja upíri a ty si sa rozhodol to ututlať?“

Kráľ ju spražil pohľadom. „Isteže nie. Chcel som len pochopiť, čo sa im stalo. Upadli do zvláštnej kómy – ich srdcia sa zastavili, telesné procesy sa utlmili a nemohli sme ich prebrať. Stratili vedomie. To sa nám upírom nestáva. Ak si zastavíme srdcia, stále máme naše telá pod kontrolou. Oni akoby... umreli.“

„A tak si ich... dal previesť niekam mimo slnka?“ odhadovala Abby. „Aby sa nespálili, keďže nemali ako prijímať krv?“

Prikývol. „Na ošetrovňu do Moskvy. Irina, moja hlavná doktorka, urobila milión scanov a vyšetrení, ale nič nenašla. Potom sa ku mne dostali správy o príbuzných týchto dvoch výskumníkov, ktorí nevedeli vstať z postele, mali bolesti, vykašliavali krv a nemohli dýchať. Poslal som za nimi Ivana, môjho najvernejšieho ochrankára. Keď do ich domov dorazil, nikto nebol v poriadku. Musel som domy izolovať. S ich obyvateľmi vnútri.“

Tak preto boli obkľúčené, uvedomila si. „A ďalej?“

„Rovnaké príznaky sa objavili u upírov, ktorí boli v kontakte s rodinami, ale nie u všetkých. Niekoľko medikov, napríklad, ale nie Irina. Až keď bolo zasiahnutých cez pätnásť jedincov, prišli sme na vzorec. Kliatba sa šíri priamym dotykom. Irina mala vždy rukavice, ale jej podriadení pribehli na pomoc upírke, ktorá omdlievala, a zachytili ju aby nespadla na zem. Vystopovali sme pár ďalších, ktorí boli v priamom kontakte, ale nemohli sme čakať, kým im to vysvetlíme a oni sa dostavia na dvor, aby sme ich aspoň monitorovali. Plus každou minútou hrozilo, že by sa niekoho dotkli – objali svojich príbuzných, podali si ruky s kolegami, náhodne sa obtreli o iných.“

„A tak si ich dal uniesť,“ doplnila Abby.

Prikývol. „Samozrejme, vysvetlil som im to len čo dorazili. Dal som ich do izolácie a oni mi vymenovali ďalších a ďalších, ktorí by mohli byť v ohrození. Vedel som, že ak ich budem držať v paláci, neututlem to. Tak sme ich s Irinou presunuli do tajného komplexu po Sovietoch. Ako sa ich stav zhoršoval, nech robila čokoľvek, nedokázala ich zachrániť. Každý skončil v rovnakom stave. Oživovali sme ich, dávali im masáž srdca, napojili sme ich na prístroje. Nič. Mohli sme ich len uložiť a čakať na zázrak.“

Abby bola viac než znepokojená jeho slovami. „A ako si sa dostal do izolácie ty?“

Vzdychol. „Ivan mal ťažký záchvat kašľa. Šiel som mu pomôcť, mal som rukavice, ale niekoľko kvapiek krvi mi skončilo na tvári. Nevedeli sme nakoľko sa to považuje za dotyk, ale pre istotu ma Irina zavrela tiež. A urobila dobre. Do niekoľkých dní som zoslabol, prišli problémy s dýchaním a potom som vykašliaval krv. Irina ma presunula do odlišnej cely, kde monitorovala potvrdené prípady.“

„Takže ti odbíjali posledné dni?“

„Vyzeralo to tak. A obetí len pribúdalo. Miroslava pomáhala Irine hľadať ďalších, ale slabla každým dňom. Keď sa objavil Vasily, Irina ju pripravovala na presun dolu. A ten debil sa jej dotkol!“

 

 

Vasily mal oči ako loptičky. „Unášaš sem upírov, aby umreli?“ bola jeho prvá otázka, keď mu Irina so Stefanom vysvetlili situáciu.

„Neumierajú,“ uistila ho doktorka. „Nie... celkom. Len neviem garantovať, či sa preberú.“

Bývalý kráľ ju prepálil pohľadom. „Prečo ste nepožiadali o pomoc? Napríklad bosorky? Tie o kliatbach vedia najviac!“

„Požiadali,“ uistil ho Stefan zachrípnuto. „Bola to jedna z prvých vecí. Pokúšajú sa ísť po stopách výskumníkov, ale zatiaľ nemajú odpovede. Nedovolil som im, aby sem prišli. Plus majú prísny zákaz prísť do kontaktu s kýmkoľvek, kto by mohol byť zasiahnutý.“

„Prečo?“ nechápal Vasily.

Irina sa pomrvila v kresle. „Upírom doslova zlyhali orgány. Prežívajú len pre to, lebo sme na to stvorení. Vieme existovať bez životných funkcií. Ak by sa toto isté stalo bosorke, alebo komukoľvek inému...“

Domyslel si. „Umreli by nadobro.“ Zhrozene sa prešiel po cele ako škrečok v klietke. „Toto je zlé, veľmi, veľmi zlé.“

„A keďže najskôr konáš a potom kladieš otázky, si v týchto sračkách s nami,“ dodal Stefan sarkasticky. „Nejaké kreatívne nápady ako sa z nich dostať?“

Upír sa posadil na posteľ.

Kliatba.

Kliatba, ktorá zabíja.

Niekto ju vypustil a teraz sa šíri medzi nesmrteľnými. „Ako dlho, než začnem slabnúť?“

Irina mykla plecami. „Nie je to úplne presné. Niektorí začali mať príznaky po týždni, iní po troch. Niektorých skolila po piatich dňoch, a naša rekordmanka tu s ňou bojuje už dvadsiatym dňom,“ ukázala na celu v rohu, kde na posteli stonala bledá a vychudnutá upírka, v ktorej spoznal jednu z britských inžinierok, ktorú dlho túžil naverbovať. Žeby sa to Stefanovi podarilo?

Irine zapípal mobil. S obavou ho skontrolovala a vyskočila na nohy. „Musím ísť. Miroslava je na tom zle!“ Uzavrela komunikačný kanál, ale nechala ho otvorený medzi celami, a odbehla preč.

Vasily sa znovu pritisol k stene oddeľujúcej ho od Stefana. Kráľ sa nepohol z postele a vyzeral, že aj sedenie ho vyčerpáva. Líca mal prepadnuté, oči smutné, tak neskutočne smutné. Ani sa len netváril, že by chcel Vasilyho okríknuť za toľko rokov ukrývania. Alebo sa s ním pustiť do slovnej prestrelky, čo bola väčšina ich rozhovorov v minulosti.

„Tak ako si prežil?“ opýtal sa Stefan rezignovane. „Víly? Podarilo sa im nejako ťa vytiahnuť z lávy?“

„To, čo zo mňa zostalo,“ potvrdil bývalý kráľ. „Ich mágia ma liečila celé roky, než som sa postavil na nohy.“

Stefan prikývol, akoby rozumel. „A keďže si mal možnosť dozvedieť sa ich príbeh, svedomie ti nedovolilo to len tak nechať. Pomáhal si im kde sa len dalo, až kým sa na scénu nedostala Winter. Poradil si im, aby ju uniesli. Teda, aby uniesli niekoho z medikov a ona zhodou okolností bola na fronte s Lilith,“ doplnil Stefan. „A keď k nim konečne začali prúdiť reparácie od Atlantídy, dostal si sa k zdrojom, ktoré si potreboval, aby si ich naučil založiť si osídlenie. Bol si však jediný, kto vedel ako pracovať s dodanými zdrojmi a technológiami. Založil si školu? Spísal knihy? Vzdelávaš víly, ako si to robil vždy so svojimi poddanými?“

Vasily prekvapene natočil hlavu. Donášal snáď niekto Stefanovi?

Čiernovlasý upír sa strnulo pousmial. „Som bývalý špión. Ešte si viem spojiť dve a dve. Napríklad fakt, že si minimálne posledné roky nemal obmedzený pohyb a teda ti nič nebránilo vrátiť sa. Je svet víl až tak lákavý, že ťa sem nič neťahalo?“ V Stefanovom hlase nebola jediná výčitka, jediná emócia. Len čistá rezignácia.

Vasilyho pichlo pri srdci. Takéhoto Stefana nepozná. Zlomeného. Strateného vo vlastnej smrteľnosti, ktorá sa ho nikdy viac nemala dotknúť. Zviezol sa na zem, opretý o stenu.

„Nie,“ šepol. „Stálo ma všetko premáhanie nepribehnúť sem v momente keď som začal chodiť.“

„Očividne si sa premohol,“ zašomral Stefan a zabalil sa do hrubej prikrývky. Bola mu zima.

Vasily preklínal stenu, ktorá ich oddeľovala. „Prečo nesmiem za tebou?!“ udrel do nej päsťou, ale držala.

„Nevieme, či sa kliatba nenásobí,“ vysvetlil kráľ a oprel sa o stenu za posteľou. „Všetky dôležité dokumenty sú v tajnej priehradke stola v pracovni. Nemám závet, ale myslím, že Najvyšší dvor by ti vrátil korunu. Ak teda prežiješ,“ začal monotónne, aby čo najviac uľahčil predanie moci na ďalšiu osobu.

„Neumrieš, Stefan! Nájdeme spôsob, ako sa z toho dostať. Už sme boli vo väčších exkrementoch,“ pripomenul mu Vasily.

„Nie, neboli.“ Stefan smrkol. „Mal si zostať u víl,“ povedal znechutene a privrel oči. Bol neskutočne unavený a toto stretnutie z neho vysalo aj tie zvyšky síl, ktoré si chránil. Chcel plakať, ale hrdosť mu to nedovolila. Ľutovať sa môže aj po smrti.

Vasilyho srdce znovu zabolelo. Stefanov odpor bol odôvodnený. Ako mu ale vysvetliť, že sa nevrátil, pretože... k čomu by sa vracal? Ubehli dva roky, než sa vôbec pohol. Bol presvedčený, že Stefan ho už oplakal a dal sa do poriadku. Jeho kráľovstvo si už tiež zvyklo na nového kráľa. Nechcel otvárať staré rany, obzvlášť keď by ich nevedel vyliečiť. Pretože nič by sa nezmenilo. Naďalej by sa skrývali, tajne stretávali a možno si občas vymenili rýchly bozk.

Zaslúžia si viac. Obzvlášť Stefan, ktorý nikdy nemal domov. Pri Vasilym by ho nikdy nenadobudol. Nikdy by ani len nebývali spolu. Neodvážili by sa.

„Odpusť, že ma musíš znovu vidieť,“ poprosil nakoniec. „Nikdy som ti nechcel ublížiť.“

Stefan len mávol rukou. „Nie si prvý, posledný, a ani najhorší. Zvykol som si.“ Nie, nezvykol. Nie od neho. Počítal so zradou zo všetkých strán, s odmietnutím, s nenávisťou a nevraživosťou. Ale po storočí vo Vasilyho prítomnosti, po storočí hádok a spoločných neželaných dobrodružstiev, po storočí spolupráce o ktorú sa nikto z nich neprosil, ho ostražitosť akosi opustila. Pri Vasilym nemusel predstierať, nemusel skrývať svoju minulosť. Dôveroval mu s vlastným životom. Tak nejako veril, že nech ich oddelí čokoľvek, vždy budú bojovať o to, aby sa znovu našli. Už len pre to, aby si vykričali aký je ten druhý neschopný a nezodpovedný.

Vasily by dal celé svoje kráľovstvo za to, aby mohol Stefana objať. Ibaže to kráľovstvo už nie je jeho. A Stefan by mu asi vrazil jednu pod oko len za ten pokus. „Spomínaš si, ako sme takto spolu sedeli, keď som bol vystavený kiahňam?“

Stefan by najradšej zabudol. Tá spomienka ho dodnes straší v snoch. Aby Vasilyho dekontaminovali, museli mu prepláchnuť celé telo bielidlom. Aj zvnútra. Takmer sa neudržal, keď videl ako vtedajší kráľ trpí. „Vasily, ak sa snažíš vyvolať nostalgiu, klopeš na nesprávne dvere. Hlava sa mi ide rozletieť, na hrudi akoby mi sedela tehotná slonica a moje svaly sa zmenili na želatínu,“ prskol Stefan podráždene. „Mohol by si ma láskavo nechať umrieť v tichu a pokoji?“

„Nie,“ prišla očividná odpoveď. „Nenechám ťa umrieť a už určite nie v tichu a pokoji. Za koho ma máš? A prestaň sa ľutovať! Prisahám, ak sa nevzchopíš, budem ti tu celý deň spievať Macarenu!“ niečo, čo sa naučil od Winter. Túto praktiku aplikuje vždy, keď ju Thorn vytočí. Zohnala si aj nahrávku, ktorú mu púšťa, aby si nenamáhala hlasivky.

Stefan bol dosť chytrý aby vedel, že táto vyhrážka je viac než reálna. Svojho času mu Vasily zasypal komnaty trblietkami, schoval mu do podlahy cvrčky a raz dokonca nasypal do sprchovej hlavice modrý prášok, ktorý sa na Stefanovu pokožku prichytil na celý týždeň. Ešte rok na to bol prezývaný Tatko Šmolko. Prepálil svojho predchodcu pohľadom. „A čo mám asi tak robiť z tejto cely?“ ukázal nahnevane okolo seba. „Tancovať Kalinku?“ Už len pri tej predstave sa mu zatočila hlava.

Vasily sa pousmial. Ešte stále vie čo na tohto mrzutého upíra platí. „Prejdime si znovu všetko čo vieš o kliatbe. Možno nájdeme skrytý vzorec, podľa ktorého sa na nás prichytáva.“


40 komentářů:

  1. Ďakujem za ďalší úžasný diel

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem že novú kapitolu. Som zvedavá ako toto vyriešia.

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za skvělou kapitolu. Vasily to trochu zbabral.

    OdpovědětVymazat
  4. Tak už víme co se stalo, že je nemučí, ale pomáhá. Přesto jsem strašně zvědavá na pokračování. Děkuji moc poklade za další kapitolu💞

    OdpovědětVymazat
  5. Velmi dakujem za kapitolu. :) uz sa tesim na dalsiu

    OdpovědětVymazat
  6. Vasili to řádně podělal. Plně chápu Stefanovi pocity. A i když teď už víme, že by měla Irina pomáhat, tak se mi pořád nelíbí a myslím, že ještě něco provede. Moc děkuji za kapitolu a moc se těším na další.

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji moc ... Stefan asi Vasilimu jen tak neodpustí

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem veľmi pekne 💖, tak choroba alebo kliatba, ale odkiaľ. 🤔🤨

    OdpovědětVymazat
  9. Dakujem pekne za dalsiu skvelu kapitolu!

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za kapitolu. Situace se zdá velice zlá, snad Vasily objeví skulinu, kterou by se dalo najít řešení.

    OdpovědětVymazat
  11. Stefan by si zaslúžil lepšie vysvetlenie zo strany Vasilyho ☹️. Ďakujem za kapitolu a som zvedavá na pokračovanie 🙂

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji moc za další úžasnou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  13. Ach jaj. Teším sa na pokračovanie. Veľmi pekne ďakujem.

    OdpovědětVymazat
  14. děkuji, vůbec se Štěpánová nedivím. Bere to jako těžkou zradu

    OdpovědětVymazat
  15. Děkuji za další skvělou kapitolu 😍

    OdpovědětVymazat
  16. Kliadba.No super. A kto ju ešte zoslal. Mockrát ďakujem za krásnu ale aj trochu smutnú kapitolu a nesmierne sa teším na ďalšiu kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  17. Dakujem pekne za dalsiu kapitolku . Neviem sa dockat ako si poradia , ale spolu urcite na nieco pridu.

    OdpovědětVymazat
  18. No, tak to bylo zatím vlažné setkání, škoda že je Štefan tak nemocný. To by teprve byla jízda. Děkuji Alex za tuto kapitolu, už se těším na další.

    OdpovědětVymazat
  19. Super som zvedavá na čo tí dvaja mudrlanti prídu , že by konečne ......?

    OdpovědětVymazat
  20. Kluci ,kluci. Oba jsou uvažuji úplně podobně o tom,proč se tak dlouho neviděli. Ale Stefana je mi líto víc. Moc děkuji za další super kapitolu,Alex .

    OdpovědětVymazat
  21. No konečne !!! Ale čakala som väčšiu drámu od Štefana!!! Dakujem za kapitolu. Knihomol

    OdpovědětVymazat
  22. Děkuji moc, jsem zvědavá jak se s té kletby zbaví

    OdpovědětVymazat
  23. Děkuji za další kapitolu 😁😁😁
    Klára

    OdpovědětVymazat
  24. Děkuji moc ❤️
    Jana B.

    OdpovědětVymazat
  25. Milada Kostelníková2. července 2025 v 8:56

    Děkuji pěkně za další skvělou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  26. Moc děkuji . Doufám že se Štefan a ostatní vyléčí a budou opět z Vasilem v pohodě ❤️🍀

    OdpovědětVymazat
  27. Děkuji za kapitolu. Trochu pozdě, ale mobil odmítal přidat komentář právě sem.

    OdpovědětVymazat
  28. Vasily by zasloužil za ucho. Stefana je mi fakt líto. Jsem zvědavá, kdo je proklel a jak sí s tím poradí...
    Děkuji za další super kapitolu 🤍🩵💙

    OdpovědětVymazat
  29. Bože ja ich tak milujem 😍😍

    OdpovědětVymazat