V ďalšom živote 6

 

Stefanovi sa niekoľko dní zlialo dohromady a keď znovu otvoril oči, cítil sa podivne ľahko. Ťažoba sa stratila. Bolesť tiež.

Umrel konečne?

Posadil sa na posteli a hneď sa mu ozval žalúdok, že by ocenil nejaké kalórie. Irina, driemajúca v kresle s hlavou na stole, sa s trhnutím prebrala. Pribehla k jeho cele a prezerala si ho. Potom sa usmiala. „Ako ti je?“

Opatrne vstal a vyskúšal kĺby. Ani zachvenie. Prešiel sa po cele. Žiadny závrat. „Čo sa mi stalo? Našli ste snáď spôsob ako odvrátiť kliatbu?“

Pokrútila hlavou. „Nie. Máme ďalších šiestich v kóme. Si však tretí, ktorý ju porazil.“

Tretí? Obzrel sa. Ella mu veselo zamávala zo svojej rozsvietenej cely, pochutnávajúc si na Sacherovej torte, a oproti nej sa spokojne usmievala stále bledá, ale uvoľnená Isobel. „Ako je to možné?“

„Nevieme. Snažíme sa nájsť, čo máte vy traja spoločné.“

Nezdravé množstvo šťastia, to majú spoločné! Nadšene sa povystieral. „Smiem von?“

„Ešte nie. Nemáme ako zistiť, či kliatba stále trvá. Chvíľu si vás ponechám zavretých, ale v plnom mundúre sa môžete prejsť po komplexe. Len žiadne dotyky.“

V tej chvíli by jej sľúbil celé svoje kráľovstvo len aby sa mohol prejsť. Pohľadom zablúdil k susednej cele, kde odfukoval Vasily, počítač stále na kolenách.

„S Ellou sa snažia nájsť algoritmus na lepšie sledovanie postupu kliatby,“ vysvetlila mu. „Toto je prvý raz čo zaspal za posledné tri dni. Vypla som mu komunikáciu, aby sme ho nerušili.“

Chudák Vasily vyzeral zničene. Stefan by sa nedivil, keby prespal celý deň. „Čo deti? Ako sú na tom? A valkýry?“

Irinin úsmev sa stratil. „Deti chradnú veľmi rýchlo. Valkýry som dala na prístroje. Nemôžeme dovoliť, aby skončili rovnako zle ako komatózni upíri. Nikdy by sa nevystrábili. Neboli nadšené.“

O tom nepochyboval. „Prines mi jedlo a počítač, pomôžem s pátraním!“ nariadil a nevedel sa dočkať svojej porcie dobrôt.

 

 

 Vasily sa ospalo prebral a chvíľu mu trvalo zaostriť na podivne sa točiacu miestnosť. Opatrne odstrčil počítač a ťažkopádne sa posadil. Potom uvidel Stefana útočiť na nevinný tanier polievky a striedať ju s citrónovým rezom a zabudol na vlastnú slabosť.

„Stefan!“ zvolal a pribehol k stene.

Kráľ ho zbadal a tiež nadšene priskočil. „Ahoj súdruh. Hádaj kto nakopal kliatbu do zadku?“

Vasilymu do očí vyhŕkli slzy. Nikdy sa necítil šťastnejší s oslovením súdruh. Pritlačil obe dlane na sklo a Stefan urobil na druhej strane to isté. „A vraj ma tu budeš chodiť strašiť,“ odfrkol si afektovane. „Ani len umrieť sa ti nechcelo.“

Stefan sa zasmial. „Nedám ti snáď svoje kráľovstvo len tak bez boja.“

„Tak tvoje kráľovstvo? Prepáč, kto ho vybudoval do dnešnej nádhery?“ ukázal na seba.

Kráľ zagúľal očami. „Detaily.“

Vasily mu úprimne pozrel do očí. „Som rád, že si v poriadku, Stefan.“

Ich nadšenie netrvalo dlho. Vasily sa odrazu prehol a rozkašľal sa, až prišiel o všetok dych a sípavo po ňom lapal.

Stefanov úsmev v momente pohasol. „Vasily!“ Udrel do steny. „Nie!“

Vasily k nemu ospravedlňujúco zdvihol tvár. „Zdá sa, že môj boj ešte len začína,“ povedal odhodlane a dotackal sa späť do postele.

Irina ich prišla po chvíli skontrolovať a zo senzorov si prečítala, že Vasily má horúčky. Na tvári jej bolo vidieť zúfalstvo. Musela na chvíľu odísť, aby sa upokojila. Ešte aj Ella za ňou ľútostivo hľadela.

„Niečo nám uniká,“ šomrala mladá upírka a tiež si udrela do skla. „Táto sprostá kliatba je ako mor! Ani si len nevyberá!“ Jej tvár odrazu stuhla. Na chvíľu sa zamyslela. „Nevyberá si,“ zopakovala, akoby sa jej nad hlavou rozžiarilo svetielko.

Stefan sa snažil vytušiť smerovanie jej myšlienok, ale nedokázal to.

Ella prešla k počítaču a rýchlosťou blesku doň začala zadávať príkazy. „Je jeden algoritmus, ktorý sme neskúsili,“ hovorila sama pre seba. „Hej, Baba Jaga!“ zakričala za Irinou, keď sa doktorka vrátila na poschodie. „Potrebujem vzorky krvi! Hneď! A Petriho misky!“

 

Stefan bol stále mimo, keď mu celá zahalená Irina odobrala krv a postupovala po celách. Bolo mu jedno, čo za šialenosť to Ella skúša. Viac ho trápil Vasilyho zhoršujúci sa stav. Bledol každou hodinou, kašľal a stále akoby lapal po dychu.

Opäť skončili usadení na zemi, jeden vedľa druhého. Tentoraz bolo na Stefanovi hučať do Vasilyho, aby bojoval. „Ja nebudem ťahať tvoju mŕtvolu do paláca, len aby som vysvetlil kde som k nej prišiel,“ frflal nespokojne.

Vasily začínal chápať jeho túžbu umrieť. Tá kliatba si skutočne vyberala svoju daň. Mal pocit, akoby jeho končatiny vážili snáď tonu. „Najvyšší dvor by si určite pomyslel, že si ma držal v zajatí len aby si sa dostal k trónu,“ vtipkoval.

„A je to pri nás dvoch tak ťažko uveriteľné?“ zamyslel sa Stefan.

Vasily sa namiesto smiechu rozkašľal. Ubehol deň a z postele nevstal. Príliš ťažko sa mu dýchalo. Irina mu musela pichnúť krv do žily, pretože z nejakého dôvodu nezvládal prehĺtať. Ani len nezareagoval, keď mu do cely vtrhla Ella a zastrčila mu do nosa tenký tampón, ktorý potom niesla ako pochodeň kamsi preč.

Ubehol ďalší deň. Stefan sa cítil opäť vo svojej koži a každú minútu trávil čo najbližšie k Vasilymu, opakujúc slová podpory a nezmyselné urážky. Druhý raz by jeho smrť nezvládol. To by už rozhodne šiel za ním. Radšej bude bez neho a s vedomím, že je v poriadku, než aby mu znovu umrel pred očami.

„Vasily,“ prosil ho. „Neprežijem to. Vidieť ťa umrieť znovu.“ Ležiac na posteli vedľa neho, medzi nimi stena, plakal pri pohľade na trasúceho sa Rusa. „Do tej lávy som chcel skočiť za tebou. Prisahám, nechám ťa vrátiť sa k vílam a nikdy viac ťa nekontaktujem, len prosím preži. Nič viac po tebe nebudem chcieť.“

Jeho tiché prosby prerušil príchod víťazne sa tváriacej Elly a nervóznej Iriny. Inžinierka sa postavila pred cely a zahlásila: „Nie je to kliatba!“

Stefan prešiel k dverám. „Prosím?“

Odhodlané žieňa sa narovnalo, akoby práve objavila Ameriku. „Kliatba diskriminuje,“ povedala nadšene. „Vyberá si. Tí, ktorí otvoria hrobku. Narušia pokoj mŕtvych. Ukradnú vzácny artefakt. Prečo by mala pôsobiť na niekoho, kto bol náhodne na večeri s niekým, kto si podal ruku s narušiteľom hrobky? To nedáva zmysel.“

Nehádal sa s ňou. „Čo to teda je?“ naliehal.

Ella ukázala na jeho celu. „Ty si mal tuberkulózu. Ja tiež. Isobel drahá nám chytila mor. A tuto expert,“ prešla k Vasilyho cele, „má covid. Komatózni pacienti sa tiež striedajú v tuberkulóze, covide a influenze. Valkýry trpia morom.“

Ešte aj Vasily nad tou somarinou vstal a dotackal sa k stene, zabalený do deky. „Nesmrteľní sú imúnni voči baktériám a vírusom,“ oponoval jej.

„Boli,“ potvrdila Irina. „Každý test sme urobili dvakrát. Žiadna kliatba nikdy nebola. Z nejakého dôvodu ste všetci prišli o imunitu voči ľudským pliagam.“

 

 

Alaric nechápavo civel na Ellu a zvažoval jej mentálnu stabilitu. Neboli si vyslovene blízki, ale patrili do jedného kráľovstva – keď ešte spadal pod Salvatora ako Nikias. Pamätal si jej príchod a jej krutú premenu na upírku. „Choroby? Na nesmrteľných?“

„Ver mi, bola som rovnako skeptická. Baba Jag – teda Irina – ešte viac. Ale keď sme dokázali identifikovať príznaky, nebolo pochýb o bakteriálnom a virálnom pôvode našich neduhov. Izolovali sme pacientov podľa toho, čím sa nakazili. Potom sme zistili jednu znepokojivú vec.“ Ella si smutne pretrela tvár.

„A to?“ pobádal ju Alaric.

„Že nemáme lieky. Nikdy sme chorí neboli. Po páde civilizácie sme sa nenamáhali s uchovávaním a výrobou medikamentov alebo vakcín. Jediné, čo sme mali, boli antibiotiká, ktoré potrebovali chirurgovia k operáciám zranení. Podali sme ich chorým, ale nie vždy zabrali.“

„Ako je ale možné, že ty, Isobel a Stefan ste sa vyliečili bez pomoci, zatiaľ čo ostatní upadli do kómy?“ našiel Alaric dieru v jej pochybnom príbehu.

„Chvíľu nám trvalo nájsť v tom súvislosť. Všetci sme z iných dôb a iných sociálnych vrstiev. Na prvý pohľad nemáme nič spoločné. Potom sa ale vyliečil ďalší upír, ktorý sa ani nedostal do mínus štvorky. Tri dni kašľal a bolo po všetkom. Zistili sme, že tak ako Isobel, aj on bol premenený krátko pred apokalypsou. Všetci, čo sme sa vystrábili, sme boli premenení. Do kómy upadli tí, čo sa upírmi narodili.“

„Aký to má súvis? Čistokrvní by mali mať viac odolnosti.“ Trvalo stáročia ukončiť diskrimináciu premenených, pretože boli videní ako nečistokrvní. Slabí.

Elle zaiskrilo v očiach. „Ľudia imúnni nie sú a my sme nimi boli. To znamená, že sme si budovali imunitu a čo je ešte krajšie – my mladší sme boli zbombardovaní vakcínami. Naše telá si pamätali. Stefan mal šťastie, že chytil TBC, ktoré bolo v jeho dobách bežné a teda mal protilátky. Isobel má dlhú líniu európskych predkov, čo so sebou nesie genetickú odolnosť voči moru po toľkých vlnách. Thomas však väčšinu svojho života bojoval s rakovinou a jeho imunita to pocítila. Upadol do kómy. Ja som z tisícdeväťstošesťdesiateho, tiež som dostala svoju zásobu vakcín. Vasily by zrejme prežil tiež, ibaže covid...“

„V jeho dobách neexistoval,“ dokončil Alaric. „Nemal si ako vytvoriť odolnosť.“

Smutne prikývla. „Nadopovali sme ho antibiotikami a vitamínmi, viac sme urobiť nemohli.“

Alaric mal stále svoje pochybnosti. Hľadel na Ellu, rozhodujúc sa, či ju vyhlási za šialenú alebo nie. „Dajme tomu, že tvojmu príbehu uverím. Ako mi vysvetlíš, že odrazu náhodní upíri a aj iné bytosti začali chytať ľudské pliagy a ešte k tomu tak razantne odlišné?“

Ella sa mierne otriasla. „Na to sme museli vystopovať pacienta nula...“

 

 

Stefan vyletel zo svojej cely v momente, keď Irina zhodnotila, že už nie je nákazlivý. Isobel s Ellou boli oslobodené deň pred ním a upír, ktorý sa vystrábil bez výletu k nim, prebral velenie nad mínus trojkou.

Vasily sa sotva pod záplavou prikrývok hýbal. Irina k nemu chodila v protiradiačnom obleku, aby mi pichla krv s antibiotikami a prinútila ho vypiť trochu vody. Nikto nemal dovolené sa k nemu priblížiť. Pozorne vydezinfikovali všetky cely a kvalitne zhúlení na výparoch sa presunuli do mínus päťky, kde Irina urobila karanténu pre vyliečených. Mali tam väčšiu slobodu pohybu, vlastné miestnosti na spanie, a skromne vybavenú kuchyňu.

Stefan sa však odmietol vzdialiť od Vasilyho a zostal s Irinou hore. Sedel pri jeho cele, v očiach zúfalstvo. Irina ho ľútostivo pohladila po ramene – po tom, čo si nasadila dva páry rukavíc. Považovali za zázrak, že je ešte zdravá.

„Je silný. Vylieči sa,“ uisťovala ho. „Má tú menej agresívnu variantu.“

Ak toto je menej agresívna verzia, Stefan nechcel vidieť čo dokážu tie horšie. Chcel Vasilyho aspoň držať za ruku keď stonal bolesťou, ale Irina ho varovala, že aj keď sa vyliečil, imunitu má na nule. Chytil by to. Všetci majú nebezpečne nízke hodnoty potrebných obranných elementov v krvi.

„Umrel na otravu radiáciou. Spálila ho láva. Kedy to skončí?“ zúfal si Stefan. „Nikto nevydrží byť silným navždy.“

Irina pozrela na zlomeného bývalého kráľa. „Možno sa musí naučiť, že niekedy potrebuje iných, ktorí budú silní zaňho,“ prorokovala a vrátila sa k počítačom.

Stefan porazene zvesil hlavu. Jeho starú celu obývala Miroslava s influenzou a darilo sa jej ju porážať vďaka cieleným snahám Iriny. „Sme tu ako chodiace terče. Bez jedinej vakcíny, bez zasraných liekov!“

„Pracujeme na ich výrobe, ale chce to čas,“ povedala Irina. „Ella sem prepašovala zásoby z labákov, ale chýbajú nám ingrediencie. Tvoji kolegovia ich zháňajú. Chorých však očkovať nemôžem.“

„Nevedel som, že Ella je aj laborantka.“

„Ani ja. Zdá sa, že než sa dala na inžinierstvo, urobila si PhD z medicíny. Dokonca z virológie. Nikdy jej to nepovedz, ale to nás asi zachránilo.“

Stefan sa zasmial. Potom obrátil pozornosť späť k Vasilymu. „Bojuj, súdruh,“ šepkal. „Tohto nepriateľa od teba nemám ako odohnať.“